Brána

Moja cesta do sídla a späť bola celkom rýchla. V podstate som sa bleskovo prekotúľal z baru až domov, pobalil si potrebné veci a pár sladkostí a vybehol z dverí. V zápätí som sa vrátil a vyložil všetko čo malo niečo spoločné s ANBU. So senseikou som predsa šiel ako jej študent, nie ako člen jednotiek. Bol som celý natešený pretože som mal konečne pred sebou niečo, čo ma vytrhávalo zo stereotypu poslednej doby, ktorý ma začínal trochu nudiť. Navyše, šiel som dokonca aj so senseikou, takže tento výlet mal velký potenciál na to, naučiť ma nové veci, ktoré nesúviseli len s taktikami, stratégiami a tichou prácou ANBU, ale práve naopak s tým v čom bola Lizzy špecialistka a čo sa snažila posunúť na mňa. Celkom sa jej aj darilo. Ako často vravievala, mal som potenciál. Slovo talent by bolo asi veľmi sprosté, keďže efektivita a rýchlosť učenia jej Hijutsu v mojom podaní bola vysoká práve kvôli tomu, že som bol slepý. Nemal som žiadne superschopnosti. Nečakala na mňa dlho. Za malú chvíľu som už dobiehal k bráne kde som prudko zastavil. Úplne som čakal niaky komentár k tomu aby som zbytočne neplýtval energiu. Ale potom mi prebleskol fakt, že ho asi nedostanem, lebo senseike je jasné, že som šťastím celkom nabudený. Mohol som len počkať. Možno jej to predsa nedá. "Here I aam..." "Rock you like a hurricaaaane!" Vyletel zo mňa text jednej obľúbenej, starej dobrej klasiky. "Tak asi nie, ale..." vetu som nedokončil. "Môžme ísť?"