Seishin Yuna [ANBU]

pro **Seishin Yuna** Fri Aug 23, 2013 5:28 pm

SEISHIN YUNA

♠POHLAVIE♠
ženské

♠DÁTUM NARODENIA♠
16.12.

♠VEK♠
24 rokov

♠HODNOSŤ♠
ANBU A-rank

♠SENSEI♠
--

♠KRVNÁ SKUPINA♠
AB+

♠PODSTATA ♠
Fūton, Doton, Raiton

♠HIJUTSU/KEKKEI GENKAI ♠
Kujaku Myōhō

POVAHA

Yunin charakter sa formoval dlhé roky. Bežne sa stretávala so smrťou, stratila veľa kamarátov či zažila temnú stránku zamilovanosti. Bola citovo nestabilná, správala sa stále inak, raz bol jej výraz chladný, inokedy zase plakala o sto šesť. Raz sa usmievala, inokedy sa stránila spoločnosti a ktokoľvek sa k nej pridružil, jednu mu vrazila. Bola zvláštna, ale...dospela. Konečne sa jej charakter pekne vykrištalizoval. Stálo sa tým mnoho faktorov, medzi nimi vlastná túžba po zmene či jej životná láska, Ken, na ktorom jej záleží viac než na čímkoľvek inom. Dnes je z nej udatná kunoichi, plnohodnotná členka ANBU, ktorá vie svoje skutočné pocity perfektne skrývať, čo však robí len v službe. Mimo nej pôsobí ako sebavedomá, cieľavedomá a mocná žena, ktorá sa nebojí vydobyť si rešpekt. Nenechá si skákať po hlave ani sa urážať. Nemá problém niekomu vraziť, pokiaľ ju štve. Na druhú stranu zas nie je zlá. Často sa usmieva, rozsieva okolo seba dobrú energiu a ak treba, tak i pomôže. Vo vážnych situáciách si zachováva chladnú hlavu i výraz, nezvykne prejavovať city a ak už áno, tak ide len o pobavené úškrny.

Yuna však v konečnom dôsledku vedie spokojný život. I napriek svojej práci, ktorej sa napriek možnému zhoršeniu zdravotného stavu nevzdala. Nevie si predstaviť život bez svojej masky. Presne tak, na toľko si na prácu ANBU zvykla, že sa stala dôležitou súčasťou jej života. Ide však o pomerne priateľskú a príjemnú osobnosť, s ktorou sa dá porozprávať snáď o čomkoľvek. Má pochopenie pre každého, ale ak sa jej niečo nepáči, nezakrýva to a povie rovno na rovinu svoj názor, nech už naň bude akýkoľvek ohlas. Yuna občas dokáže byť...hm...dosť svojská, ale za to vynaliezavá a prefíkaná (zdrhne/vycúva snáď z každej situácie).

Yuna skôr než hlučné prostredie preferuje samotu. Prípadne spoločnosť jedného, dvoch ľudí ešte znesie. Nemá rada, keď je stredobodom pozornosti. To je to, čo jej z jej starej povahy ostalo. Ale nie je tak úplne samotárka. Na kávičku či pivo (ktoré miluje) si vždy rada zájde. S kýmkoľvek normálnym, ale tak povedzme si na rovinu. Najradšej trávi čas s Kenom.

VZHĽAD

Yuna už na prvý pohľad nevyzerá ako osoba, ktorú by ste chceli stretnúť niekde v noci na opustenej ulice. Vyžaruje z nej istá autorita, v jej tvári je niečo, čo vás odradzuje od toho vôbec sa na ňu

krivo pozrieť. Čím to je? Pravdepodobne chladným výrazom a dlhou jazvou tiahnucou sa cez ľavé oko. Získala ju na misii, pri ktorej sa ocitla blízko smrti a nebyť rýchleho zákroku jej tímového partnera – medika, možno by už nebola medzi živými. A ak by sa jej predsa podarilo prežiť, nikdy by už na to oko zrejme nevidela. Mnohí by ani nepovedali, že sa vie usmievať, čo pôvodne tak nebolo, pretože kedysi vyzerala hrozne krehko a slabo. Dnes by sa ju nebál vziať medzi seba Rád feministiek, vyžaruje z nej akási sila a sebavedomie, čo tu pôvodne nebolo. Yuna je žena vysoká 166 cm s váhou približne 40 kg. Čiže je pomerne malá a ľahká, čo občas využíva Ken, keď si chce občas zacvičiť. Nie je lepšie závažie, než nejaká ženská, nie? Yunine oči sú modrej farby, ohraničené hustými riasami. Jej pleť je klasickej zdravej farby, mierne opálenej, čo je v dedine v blízkosti hôr trochu nezvyčajné. Svoje ebenovo čierne si nechala trochu skrátiť, pôvodne jej siahali až niekam po stehná, teraz „len“ po zadok. Vypestovala si k nim istý vzťah, a aj keď jej zavádzajú, nedokázala by sa ich úplne zbaviť, predsa len ich pestovala a starala sa o ne vzorne dlhé roky. Oblečená chodí pomerne na ľahko,napriek permanentnému chladnejšiemu počasiu v dedine. Je to tak trochu otužilec. Vrchnú časť tvorí niečo ako lambada, proste hrubší kus tmavomodrej látky obtočenej okolo jej hrudi, plniaca funkciu „trička“ i podprsenky. Dva v jednom, prečo nie? Cez to má prehodenú len obyčajnú čiernu koženku. Dolnú časť tvoria legíny s „opaskom“, na ktorom je pripevnená čelenka so znakom dediny. Často krát Yuna so sebou nosieva jednu so svojich zbraní, ktorú aktívne používa – bojovú palicu svetlomodrej farby, ale vzhľadom k tomu, že sa s ňou len tak nadarmo po dedine poflakovať nechce, zvykne ju nechávať doma. Okrem toho má pri sebe vždy pár katán – jedna obyčajná, druhá zase špeciálna, čiernej farby z chakra vodivého kovu – pozornosť od Naa. Veľmi si ju váži, má k nej vytvorený istý citový vzťah a nedá na ňu dopustiť. Nedovolí vám sa jej ani čo len dotknúť.

Bodové hodnotenie :
Ninjutsu – 5
Taijutsu – 4
Genjutsu – 3
Rýchlosť – 4
Sila – 4
Chakra – 3,5
RP – 3,5
Inteligencia – 3

Techniky :
Základné E-ranky
Kujaku Myōhō: Chissoku (D)
Shunshin no Jutsu (D)
Chakura no Nawa (D)
Kujaku Myōhō: Kemono (C)
Chakura no Mesu (C)
Chakura no Hoshoku (C)
Kujaku Myōhō: Go (B)
Kujaku Myōhō: Yoku (B)
Kujaku Myōhō: Zan (B)
Kujaku Myōhō: Ryū (A)
Shōsen no Jutsu (A)
Kujaku Myōhō: Bōrei (S)

ŽIVOTOPIS

Jedného studeného novembrového dňa som sa narodila v Kumogakure do klanu Seishin. Možno sa pýtate, ako to je možné, keďže Kujaku Myōhō patrí do Hoshigakure. Jednoducho, náš malý klan sa sem presťahoval kvôli akýmsi nezhodám. Tú špeciálnu chakru čerpajú z príveskov, v ktorých sú uložené drobné kúsky meteoritu.

Nemala som práve najpríjemnejšie detstvo. Sotva som dosiahla vek päť rokov, začal sa môj tvrdý tréning z hviezdnou chakrou, ako ju nazývame my. Nemám k tomu veľmi čo spomenúť. Snáď len to, že tréning bol nesmierne tvrdý a krutý, chakra ničila naše mladé telá a neraz sa stávalo, že deti zomierali. Tie s najslabším telom a slabou silou vôle.
Tréning ma často dostával do kolien, avšak urobil zo mňa dieťa s vyspelým myslením. Nebola som žiadny ufňukanec. Učili ma nikdy sa nevzdávať, nikdy nebrať svoje slová späť. Áno, i my sme poznali legendárneho Naruta Uzumakiho, ktorý sa stal našim vzorom. Jeho pevná vôľa nás inšpirovala, jeho túžba po mieri medzi dedinami, sny, to všetko z nás vytvorilo mocnejších shinobi, než sme bývali kedykoľvek predtým! Ale niekedy...Som zase mala pocit, že zo sveta sa vytratilo všetko dobro, na všetko som sa dívala s istým odporom. To kvôli tomu tréningu. Občas som sa samej seba pýtala, či by sa niečo tak drastické Narutovi páčilo. Doslovné týranie detí, nútenie využívať ich tu životu nebezpečnú chakru...

Zvrat v mojom živote nastal, keď som spoznala mladučkého Kisukeho Uchihu, ktorý bol približne v takom veku ako ja. Mala som vtedy sotva sedem rokov. Moja mama sa poznala s tou jeho, dávno ju nevidela a tak ju chcela navštíviť. Okamžite sa z nás stali dobrí kamaráti, rozumeli sme si, hrali sme sa a robili si dobrý deň z ostatných. No proste typické deti. Konečne som mala dôvod usmievať sa a zistila som, aké je to mať dobrého kamaráta. Bola pravda, že som veľmi kamarátov nemala, nebol na to čas. Bola som mamke vďačná za to, že ma sem vzala a spoznala som tak úžasného človeka, akým bol Kisuke. Od tej doby som Konohu navštevovala až podozrivo často, ale nie na špehovanie, ale na stretávanie sa so svojim dobrým kamarátom!

Tuším som mala desať rokov, keď ma rodičia prihlásili na Akadémiu. Nezapadala som, tak isto ako moji rovesníci pochádzajúci z toho istého klanu. Okrem Ninjutsu sme nevynikali v ničom, nemali sme sa teda čím chváliť. Taktiež som nepatrila k práve tým najinteligentnejším, aj keď som sa správala podstatne dospelejšie, ako ostatné indivíduá tu. Učitelia ma mali v obľube, pretože som bola tichá a na hodinách dávala pozor. Napriek tomu som mala priemerné známky, to bude asi tým, že sa mi nechcelo učiť. Radšej som trénovala než trávila čas nad nudnými knihami.
Úspešne som splnila geninské skúšky, svoj tím som ale nikdy nedostala. Bola mi udelená výnimka. Vysvetlím prečo. Ak by som bola priradená do normálneho tímu, musela by som často chodievať na misie, v ktorých by sme sa neraz museli postaviť proti banditom, nukeninom či iným shinobi. Čo by vyžadovalo časté využívanie hviezdnej chakry. Poškodilo by to moje telo natoľko, že by skolabovalo. Zomrela by som. Koniec, bodka.
V tej dobe som sa snažila šetriť svoje telo, kým sa aspoň nezregeneruje natoľko, aby som sa znova mohla pustiť do tréningu. Všetok svoj voľný čas som venovala Kisukemu, ktorého som navštevovala častejšie, než kedykoľvek predtým. Záležalo mi na ňom čoraz viac, až sa raz stalo, že som k nemu začala cítiť čosi viac, než len priateľstvo. Vtedy som mala len trinásť rokov. Nikdy som mu to ale nepovedala, bála som sa, že sa mi obráti chrbtom a že ho stratím.

Tesne pred mojimi pätnástimi narodeninami sa konali chuuninské skúšky. Nemala som tím, nemohla som sa ich zúčastniť. Bola mi udelená ďalšia výnimka. Miesto skúšiek som mala splniť B-rankovú misiu, ktorá mala preskúšať nie len moje bojové schopnosti, ale tiež inteligenciu a výdrž. Misiu som našťastie splnila. A to, že som vôbec skončila polomŕtva a v bezvedomí pred bránami Kumo, sa tiež dá nazvať šťastím. Už ani neviem, ako sa mi tam podarilo dotrepať. Skončila som v nemocnici, medici vraveli, že som mala šťastie, že som to vôbec prežila. Údajne som zašla až za hranicu svojich síl.
Po pár týždňoch som znova bola zdravá ako rybička a šťastná, pretože ma Raikage vymenoval chuuninom. Mala som tak prístup k silnejším technikám, ktoré som sa neváhala naučiť! Taktiež som sa dala na cestu medika. Dôvod, prečo som si to zvolila, bol nie len ten, že som na to podľa slov ostatných mala na to predpoklady, ale aj ten, že som chcela objaviť techniku, liek, čokoľvek, čo by nám pomohlo zregenerovať telo po využití Kinjutsu Kujaku Myōhō. Základnú liečiacu techniku, Shosen no Jutsu, som sa ale nikdy nenaučila, skôr som sa zamerala na jedy, ich využitie a podobne.

Odchod Kisukeho z dediny tesne po tom, čo sme sa obaja stali chuuninmi, ma zdrvil. Nevedela som, kde sa nachádza, nemohla som len tak opúšťať dedinu a ísť ho hľadať! Pýtala som sa naňho cestujúcich prichádzajúcich do dediny, málo kto však o ňom niečo vedel. Čoskoro som stratila nádej, že ho ešte niekedy uvidím a mala som taký pocit, že mu už na mne nezáleží. Neprišiel ma ani navštíviť! Bolelo ma to, ale nemohla som to nijako ovplyvniť. Bohužiaľ. Cítila som sa ako prázdna škrupinka, v hrudi som miesto srdca mala zívajúcu prázdnotu. Zužoval ma strach, či sa mu niečo nestalo, či sa ho niekto nepokúsil zabiť. Ani zďaleka som netušila, že oplýva Mangekyo Sharinganom...Nikdy som si na to ani netrúfla pomyslieť.

V osemnástich som splnila Jouninské skúšky a pochopiteľne sa stala Jouninom. Misia, ktorú som dostala, mi ale navždy zmenila život. Mojou úlohou bolo infiltrovať sa do Suny, získať nejaké dôležité informácie a tak. Mala som tam ostať niekoľko týždňov a hrať sa na nevinného cestujúceho. Ale ako by to sám osud chcel, natrafila som tam na Kisukeho. Dospel, fyzicky i psychicky. Bola som celá bez seba, že ho znova vidím! Živého a zdravého! Konečne som mala dôvod byť šťastná!
To však zo mňa čoskoro opadlo, keď začal ospevovať Pilli, aká je krásna, milá a čo ja viem čo ešte. Bolelo ma to snáď ešte viac ako to jeho náhle zmiznutie. Netrvalo dlho, prišla ďalšia, ktorá sa volala Yoko. Bola som

tak zarmútená a smutná, že to ani viac nešlo. Nič som na sebe nedala vedieť, tvárila sa že je všetko v poriadku, ba dokonca som mu želala, aby mu to vyšlo. Kisuke ani zďaleka netušil, že som celé noci kvôli nemu preplakala a ani by ho to netrápilo. Určite. Venoval sa mi čoraz menej, stále trávil čas s tou Yoko a ja...Ja som ostala sama. Ten, koho som považovala za blízkeho človeka sa mi obrátil chrbtom pre inú. Až raz. Už som to nevydržala, vykričala som mu do tváre všetko, čo cítim a keď som sa chystala odísť, chytil ma za ruku a pritiahol k sebe. Šepkal mi do ucha tak krásne slová, to že bol slepý, že v skutočnosti miloval mňa, len si to nevedel pripustiť a podobne. Verila som mu. A...Proste sa tým začal náš malý románik. Bola som tak šťastná ako nikdy, neuveriteľne som ho milovala. Stal sa zmyslom môjho života. Dali sme si i taký priateľský zápas v púšti ďaleko od Suny, aby nikto nevedel o tom, že vôbec chakru ovládam. Samozrejme, že som prehrala, proti Sharinganu som nemala šancu!
Všetko to ale bolo príliš dokonalé. Kisuke čoskoro zo Suny odišiel, bez akejkoľvek rozlúčky. Strašne ma to zdrvilo, mala som sto chutí spáchať samovraždu...Plakala som ako malé decko, prosila som Boha, aby sa vrátil. Ale viac som ho už nevidela. Nezáležalo mu na mne, bola som len jeho dočasná hračka. Ako som mu len ja sprostá mohla veriť? Bola som príliš slepá, príliš naivná! Všetko mi to došlo až po jeho odchode...Nikdy ma nemiloval, aspoň to tak vyzeralo. Ak áno, prečo by odchádzal bez toho, aby sa so mnou vôbec rozlúčil?

Od tohto okamihu som sa zmenila. Vrátila som sa späť do Kumo, Raikagemu som poskytla informácie, ktoré som počas svojho pobytu v Sune zistila. Môj úsmev sa stratil, nahradil ho neutrálny výraz. Stále som sa nedokázala cez tú stratu preniesť, nech mi už moja rodina akokoľvek utešovala. Preto som sa prihlásila do rad ANBU. Prešla som si špeciálnym tréningom, vytrénovali zo mňa bezcitnú kunoichi. Svoju bolesť som potlačila, naučila som sa nevnímať ju.
Stále som nenašla svoj zmysel života, vytratil sa už dávno a prakticky žijem len pre svoju rodinu a dedinu. Na Kisukeho ešte stále nedokážem zabudnúť, prenasleduje ma vo snoch, aj keď našťastie to už nie je tak intenzívne, ako to bývalo predtým, než som nastúpila k ANBU jednotkám. Som rada, že som tak učinila...Cítim sa silnejšia než kedykoľvek predtým.

Avšak život nebol vždy ku mne tak nemilosrdný, ako sa to spočiatku zdalo. Za všetko zlé, čo sa mi udialo, som dostala náhradu, odčinenie. Sprvu to vyzeralo veľmi zvláštne. Bola som psychicky na dne. Zničená. Utýraná. Môj stav bol otrasný, čo pociťovali predovšetkým moji kamaráti, pri ktorých som sa najprv smiala a neskôr...neskôr som sa z ničoho nič rozplakala. Odzrkadlilo sa to i na mojej práci. Nedarilo sa mi tak, ako malo, práve vďaka čomu som sa často krát ocitla v problémoch. Ktoré by pokojne mohli skončiť smrťou. Stačilo len trochu viac nepozornosti...Každopádne, i toto obdobie môj život prevádzali straty v podobe Naa či Nataa. Ach, ten Natao...vždy mi prirábal vrásky na čele, ale napriek tomu som ho mala rada. A stále mám. Ani len neviem opísať, čo je zač puto medzi nami dvomi. Vzniklo medzi nami niečo jedinečné, ale tak...ani to zrejme nebolo tak silné, aby sa už nevrátil. Bol unesený. To áno. Ale mal možnosť vrátiť sa. Sledovala som jeho chakru, pohyboval sa voľne po svete, ale s tým som ja už nič nezmohla. Je to jeho život. Tak som to brala a nemiešala sa do toho. Ostávalo mi už len sa s tým zmieriť, avšak nikdy som si nedovolila zabudnúť naňho. Myslela som naňho pomerne často a priala si len jediné - aby bol spokojný. Jediný, kto mi teda ostal a s kým som sa skutočne bavila, bol Ken, ktorý pri mne stál v tých najťažších chvíľach. Možno práve kvôli tomu som voči nemu začala pociťovať isté sympatie. Áno, páčil sa mi, videla som v ňom niečo úžasné, pripadal mi ako perfektný človek, iný než Kisuke. To že bol sexy as fuck...to bolo druhoradé, nazvala by som to takým...doplnkom. Nikdy by som si ale nemyslela, že by s niekým ako ja vôbec niekedy chcel byť. Mal kopu svojich vlastných problémov. Ale stalo sa. Hoc som mala pochybnosti o tom, či som schopná zase milovať, priklonila som sa na stranu svojho srdca a dala láske opäť šancu. Možno práve Ken je ten, komu zostanem po boku po celý život. Stále tu však bola otázka môjho zdravia, ktoré sa zvyklo dosť kolísať. Raz som bola v poriadku, inokedy som z ničoho nič odpadla a skončila v nemocnici. Čím to bolo spôsobené sa vedelo. Ale nikto mi nevedel povedať, ako dlho ešte budem žiť. Napriek tomu som sa zúčastnila neúspešného útoku proti Oto. Nepodarilo sa nám náš plán uskutočniť, ale nemôžme stále počítať len s úspechmi. Ak sa nám to nepodarilo vtedy, podarí sa nám to inokedy. Snáď.

Počas ďalších troch rokov sa udialo veľa vecí, ktoré istým spôsobom ovplyvnili môj život. Pozitívne ma ovplyvňoval práve Ken, pri ktorom som zabúdala na všetky svoje problémy a trápenia. Láska k nemu ovplyvnila moju psychiku natoľko, že som načerpala novú silu, získala silný zmysel života. Postupne som sa stávala psychicky silnejšou. Pripadala som si ako znovuzrodená, ako keby sa moje staré Ja rozpadlo a z jeho popola vzišlo nové, lepšie a silnejšie. Na misiách sa mi začalo opäť dariť, svoju prácu som si plnila znamenite. Môj zdravotný stav sa zlepšil o toľko, že to lekárom prišlo úplne nepochopiteľné až nemožné. Stále je tu však šanca, že sa opäť zhorší, ale ako to so mnou bude, to nám odhalí až budúcnosť. Každopádne, tieto dva roky boli u mňa plné zmien. Zmenila som ako svoj štýl obliekania či vzhľad, tak i povahu, okrem toho mi na tele pribudlo niekoľko ďalších jaziev od hlbokých až po ťažko viditeľné, jedna sa dokonca tiahla cez moje oko, čo mi navždy ostane ako pripomienka na jednu z najťažších misií, ktoré som kedy plnila. Stále tu ale bola otázka Nataa, toho, o kom som nevedela absolútne nič. Neozýval sa. Neposlal mi jednu jedinú správu. Zabudol alebo som mu za to nestála...? Mohla som mu napísať, pretože som vedela kde je. Vďaka mojej špeciálnej schopnosti. Ale neurobila som to, pretože som sa bála, že zistím, že vlastne som mu úplne u prdele a nezaujímam ho. Zatvárala som oči pred možnosťou, že by na mňa zanevrel, preto som sa zbytočne nepýtala a nechala to tak, ako to je. Udržiavala som sa v nádeji, že možno...možno sa jedného dňa vráti a všetko bude tak, ako má byť. Že si dáme tréningový súboj a ja pocítim na vlastnej koži, ako zosilnel, že sa budeme smiať na hovadinách a vzájomne sa podpichovať. Toto bolo však len moje zbožné želanie. Nereálne. Drobná časť môjho ja tvrdila, že klamem sama sebe. Viem to, ale neprestávam veriť, že sa zo sna stane realita. Potom...potom by môj život bol dokonalý, pretože by som bola dokonale šťastná s tými pár ľuďmi, na ktorých mi skutočne záleží. Naša malá rodina by bola konečne kompletná. Inak sa nezmenilo viacmenej nič. Snáď len miesto môjho pobytu, ale snáď si sami viete domyslieť, s kým žijem.