Lodenice

Nad malým mestečkom sa začínali sťahovať mraky, ktoré pomaličky zakrývali obrovské slnko, donedávna sviatiace vysoko na oblohe, keď sa zrazu na hraniciach mestečka objavili dve vysoké postavy v plášťoch. Každý inej farby, čiernej a bielej, pomaly prechášli bránou, nechávajúc za sebou iba vystrašených dedinčanov, ktorý pri pohľade na ich vzhľad a zákernosť v očiach, nehovoriac o aure ktorú obidvaja vyvolávali, ktorá sa zatínala hlboko do sŕdc každého kto sa im priplietol do cesty, ustupovali. Takao a Sadao, nikým nerušený, si pomaly kráčali po cestičke, ktorá pretínala mestečko na dve polovice, mieriac priamo do prístavu. Nevedeli že im to potrvá cesta z baru až tak dlho, preto neočakávali, teda aspoň Takao nie, že ešte dnes vyrazia. Napriek tomu už mal mešec pripravený a v diaľke sa snažil spozorovať nejakú voľnú loď, ktorá by ich zaviedla k ich cieľu.

„Táto lodenica patrí pod istú spoločnosť. Kedysi ju ovládal Gatou, ale ten umrel rukou Zabuzy. Svoje žezlo predal svojmu synovi a ten to nechal v rukách istej časti podsvetia, pri ktorej aj mne bahá mráz po chrbte..“ Vysvetlil Takao situáciu jasne a stručne, teda, naznačil Sadaovi, že by sa už tu mohli vyskytnúť nejaké tie problémy, keďže po Sadaovi, tak ako aj po ňom, šlo samotné podsvetie. Napriek tomu na sebe nenechal Takao nič vedieť, a stále s kamenným a desivým výrazom v tvári si to uháňal k prístavu, kde trvalo ešte hodnú chvíľku kým narazili na malého muža, ktorý si na móle, pri svojej lodi, počítal peniaze. Z jeho roboty ho prebudil až mrazivý tieň, ktorý vrhali obidve postavy nad ním. Či sa už zľakol alebo nie, stál pred dvoma naozaj ostrými a najvyššie úrovňovými ľuďmi, s akými sa mohol v živote stretnúť. No neurobili nič zlé, ako očakával. „Koľko by stála jednosmerná preprava do snežnej zeme?“ Spýtal sa Takao takmer okamžite ako prebrali z tranzu malého mužíčka, a vytiahol z vrecka mešec plný peňazí. Zdalo sa že to všetko prebehne bez problémov, že obidvaja sú ochotný zaplatiť sumu za prepravu, a nebudú robiť problémy. Napriek tomu by bola hlúposť, týchto dvoch nejako okašľať, už len pri pohľade na nich mohol s istotou určiť, akého kalibru sa mu to dostalo pod ruky.

Nevedmo či mal niečo Narae za lubom, alebo nie, Takaovi sa nepozdával už od začiatku. Už len jeden dôvod, predstavoval jeho minulé ja. Kedysi bol Takahana rovnaký, bažil po peniazoch ako mucha po h*vne. V Naraeho očiach, aj keď prvotne bol na ňom poznať strach, zazrel tú istú túžbu. No, nevenoval tomu pozornosť. Tak ako Narae, začal svoje divadielko plné pretvárky, to isté urobil Takao. Všetky svoje pochybnosti schoval, naučil sa neveriť nikomu a ničomu, a tak po ňom len drzo hodil dosť obsiahli mešec plný peňazí. Určite to bolo oveľa viac ako si samotný prepravca predstavoval, bola to ohtomná suma peňazí, za ktorú by si mohli najať k lodi aj hotovú ochranku. Avšak, keďže pri svetoznámosti oboch týchto Nukeninov, nemohli riskovať otvorené trasy kontrolované ostatnými dedinami, museli sa obaja spoľahnúť na tŕnisté cestičky, načierno.

„Je tam dosť aby si odplával už dnes večer, ak teda nemáš nejaký naozaj dôležitý dôvod, prečo by si to neurobil teraz. Sú to krušné časy, určite chápeš, čo ak by sa stalo že by si sa tu zajtra ráno neobjavil?“ Spýtal sa Takao, aj keď mal po celý čas kamennú tvár, bolo jasné že ak nevyplávajú zajtra, vezme si späť mešec a zaplatí niekomu inému. Bolo tu viac lodí, a dokonca na móle sa objavili nový kapitáni. Či už jednému z nich patrila loď za Naraem bolo otázne, Takao ani najmenej netušil že ten malý potkan pred nimi je len úbohý zlodej. Ale nebál sa, nepotreboval nič skúsené, len jednosmerka tam. Avšak, nemal dôvod sa obávať, za svoju kariéru zhromaždil tak valný obnos peňazí, že niečo také, ako platba touto loďou boli len jeho drobné na spodnej vrstve vrecka na kabáte. Na počudovanie, ale, mal Takao po celý čas nasadený milý tón.

Bolo jasné že ani Takao neverí Naraemu, ktorý sa ako biedna krysa, chúlil pred ich nohami. Jeho úlisný jazyk bol naozaj potiahnutý medom, a vedel ako našepkávať slová do uší, aby vyzneli čo najkrajšie, Takao a ani Sadao neboli len taký obyčajný blbci, ktorých ide tak ľahko napáliť. Keby niekedy vytiahol nos s mestečka a zistil ako to ide v Shinobi svete, vedel by ako sa veci majú, aké meno Takao a dokonca aj Sadao vo svete majú. A ako skončili tí, ktorí ich okašľali. To však nebránilo Takaovi k tomu, aby na novú zmluvu prikývol. Možno to bola obrovská chyba, možno nie, kto vie ako to bolo. Bolo množstvo vecí, ktoré mohol neznámy urobiť. Či už utiecť, alebo najať partu a pokúsiť sa párik zmlátiť, alebo poctivo im poslúžiť, hral istý fakt naozaj obrovskú rolu. Takaove obrovské bohastvo.

„V snežnej ťa čaká balík ešte trojnásobne väčší ako som ti dal teraz.. Dúfam že nesklameš.. Pre tvoje vlastné dobro.“ Zahrozil Takao. To ako to znelo, nechal Takao na neho, aby si vyložil. V prvom momente to znelo, že práve Takao je strašne zazobaný a dá sa z neho vytrieskať toľko peňazí, že by do konca života nemusel nikdy viac pracovať. Takaovo bohatstvo nemalo konca, vďaka podnikaniu v podsvetí a tomu že účinkoval ako lovec odmien vysokých úrovní, si nahromadil aj vďaka obchodu nespočetné množstvo peňazí. Ďalej bolo isté, už len podĽa výrazu a zvuku, aký vydával, že je schopný si toho malého hajzlíka niekedy nájsť, a zabiť ho. Bez výčitiek. Taký bol Takao, a to si aj musel sám Narae uvedomiť. Avšak, teraz bol voľný. Takao sa otočil na päte, naznačil Sadaovi odchod a pomalým krokom sa vydal večerným mestečkom do prístavného baru, kde sa usadil za bar a objednal si väčšie množstvo alkoholu.

...

Mestečko sa ponorilo do tmy, slnko už dávno zapadlo za obzor a väčšinu svetla v uličkách tvorili pouličné lampy. Mestečko v noci vyzeralo schátrane. Desivo, dalo sa povedať, pretože pouličné svetlo nevyžarovalo dosť svetla a tak mnohé miesta boli ponorené v tme. Našťastie, prístav bol osvetlený, ako jediný, perfektne, a tak nebol problém z baru, hodinu nato ako sa rozlúčil Sadao aj Takao so svojím krysím priateľom, prejsť až na mólo kde očakávali príchod lode, ktorou sa odvezú do snežnej zeme. Kráčali pomaly, teda aspoň Takao sa nikam neponáhľal, Sadao bol len lenivý gadžo, ktorý sa svojou chodzou skôr predvádzal pred ostatnými. Teda nikým, pretože odkedy zvláštna dvojica dorazila do mesta, väčšina ľudí sa zamkla dovnútra a nechcela odísť skôr ako tieto dve zvláštne postavy nezmiznú v diaľke. Niet sa čomu diviť. Kroky dopadli na drevenú podlahu móla, a Takao sa rozhliadol po okolí, hľadajúc Naraa, niekde v diaľke.

Takao ani len v tom najmenšom netušil, či sa má začať smiať alebo plakať, nad scénkou, ktoré sa mu javila pred očami. V hlave mal všetky možné konce, s akými mohol prísť na povrch ich krysí priateľ, avšak to čoho bol práve svedkom, predčilo všetky jeho očakávania. Najprv očakával, že ich proste oserie a zmizne skôr ako sa vôbec vytrepú z baru. To však prešlo hneď po tom, čo uvidel jeho jas v očiach. Vedel že môže dostať ešte viac, takže očakával že za peniaze si najme nejakú partu zbojníkov, mysliac si že to sú len obyčajný zločinci, napadne ich a oberie o všetko čo tí dvaja pri sebe mali. Na malý okamih dokonca zvažoval že všetko výjde podľa plánu, no ani v najmenšom ho nenapadlo, že ten kekel so zafačovanou rukou ukradne niečiu loď a taktýmto štýlom opustí mestečko. Keď však započul za sebou divnú vravu, pocítil že sa blížia problémy a už aj sa ocitol na lodi, spoločne so svojím partnerom, dúfajúc že si ich tváre v noci nikto nevšimol a že neupútali na seba pozornosť.

„Hovorím to síce nerád..“ Keď už boli na palube, ozval sa po chvílke Takao, len čo opustili prístav a vrhli sa na otvorené more. Jeho tón bol stále chladný, jeho pohľad bodal ako nespočetné spartské meče, a na malý okamih sa zdalo že upustí od zmluvy a pobije ich tu do jedného, avšak rovnako ako sa pomaly obracial vietor v ich prospech, tak sa obratil aj tón reči v prospech Naraea. „Ale páčiš sa mi..“ Nemyslel to doslova, avšak ten štýl ktorý podal pri opúšťaní prístavu, bol pre neho nadmerne epický, a dostatočný nato, aby tohto malého človiečika aspoň na malú chvíľku začal uznávať. A kto vie, možno si ho najme na viac, ako len na kradnutie lodí, ktoré ale v zmluve mali ako taký malý, nechcený bonusík. Otočil sa však, smerom akým fúkal vietor, smerom vpred, a zahliadol ako sa pomaly púšťajú tmou. Ráno by mali podľa všetkého dosiahnuť snežnej zeme, teda ak sa nikde nezastavia, pričom by sa nedivil, ak by zrazu z vreciek nezačal Narae vyťahovať ďalšie lode, ako flotilu ktorá si to zamieri kam chce.

Takao dosť dlho rozmýšľal, či si vybral správne, či naozaj mohol dôverovať tomu zlodejovi, tej kryse pred ním. Videl aké meno má tento muž v tomto mestečku, a nevedel či sa má začať báť. Predsa len, upútal na seba obrovskú pozornosť a to sa v ich prípade veľmi neoplatí. Ak sa svet dozvie, kde sa Sadao a Takao vydali, a kvôli akému zámeru, po ceste narazia na oveľa horšie problémy ako nepriaznivé počasie alebo nevľúdnych mníchov, ktorý sa tak akurát budú snažiť ich prekonvertovať na ich vlastnú vieru. Preto hodil na Sadaa zvláštny a veľvýznamny pohľad. Čakal na reakciu, či mu má len veriť alebo nie, či zvolili správne alebo nie. Po chvíľke však svoj pohľad otočil k moru, a nechal vietor fúkať vo vlasoch. Cítil ako sa pomaly ochladzuje, ale to mu nerobil problém. Takemr žiaden. Nie len že bol na chlad zvyknutý, samotné Jiongu ho chránilo pred teplom alebo chladom, samotný plášť bol dobre ušitý a hrial. Vedel ež sa približujú, keď do lode udrel silný, studený a ostrý vietor.

„Kedy tam asi budeme?“ Opýtal sa Takao, neznel takmer nijako, avšak, zdalo sa že sa súri. Chcel okamžite vystúpiť, to otvorené more mu nepridalo na dôvere. Vedel že sú už blízko, ale vôbec netušil kedy tam asi dorazia. A bol by rád keby to bolo najskôr. Plavbu si neužíval, spoločnosť ľudí, ktorú nabral Narae bola, no, nebola práve najmilšia a najprívetivejšia, čo mu vyhovovalo, avšak nedokázal čítať ani v Naraem a stále bol v strehu, aby sa jedného rána nezobudil s nožíkom v hrudi. Otočil sa teda na neho, odtrhujúc sa od trupu lode, pomaly sa otočil a kráčal priamo k nemu. Nemal nič v pláne, avšak zdalo sa že aj jeho krok je nespokojný. Na lodi totiž nešlo nič robiť, len sedieť a čakať, čo robil práve Takao, sedel pri trupe lodi a očakával, že narazia na breh. Nohy ho už však svrbeli, a on chcel rýchlo sa pustiť do pátrania. Chvíľkami predsa len vyťahoval staré mapy a hľadal, avšak utajene, aby nato nikto neprišiel.

Takao len po celý čas ticha sedel na priadi lode a sledoval neutíchajúcu hmlu pred ním. Nereagoval na chlad ktorý prišiel, dostatočne ho chránil plášť a rovnako aj jeho Kekei Genkai a samotné ukradnuté KG s názvom Hyoton. Tiež ako on netušil ako sa tu dlho zdržia, ale po celý čas však sledoval horu, ktorá sa začala v diaľke zjavovať. Netušil čo ich tam čaká, Sadaa a rovnako aj Takaa, nevedl ani ako dlho sa zdržia. Vôbec ani len netušil či niečo vôbec nájdu, kto by tomu aj veril. Bola to len bájka, dávny mýtus zo starých dôb, kedy ešte po svete nechodili Shinobi s čelenkami. Tvrdí sa, že ten chrám bol postavený priamo po Rikkudovi, ako chrám ktorý si osvokil niečo úplné iné ako Ninjutsu, ale našli vlastný spôsob ako využívať čakru pre boj, aj keď skôr sa snažili roznášať mier vo svete.

"Netuším, môžete odísť aj do toho blízkeho prístavu nakúpiť nejaké jedlo.." V tom okamihu mu hodil ďalší vačok plný peňazí. Bolo jasné že práve tento Shinobi pred nimi je excelentne zabezpečený a pracovať pre neho im prinesie len úžitok, aj keď budú podľa všetkého v smrteľnom nebezpečenstve, aké si ani nevedia predstaviť vo svojich najdivočejších snoch. "Len sa tu snažte byť, keď sa vrátime. Celkový podiel na odmene bude potom rozdaný aj vám, takže sa nemusíte báť že o niečo prídete.." Prehovoril znova, vedel ako funguje tá ich "krysa". Vedel že baží po peniazoch a urobí pre ne všetko, dokonca zvládne aj zradiť, pretože sa zdalo že česť pre neho nehraje rolu. Avšak v túto chvílu si nevedel predstaviť nikoho, kto by mu mohol zaplatiť tak veľa ako samotný Takao, ktorého obchody v podsvetí mu priniesli obrovské miesto ale aj obrovský výnos.