Ryutaro Shizeki

pro **Ryutaro Shizeki** Sat Jun 06, 2015 5:45 pm

___________________________________________________________________________________________

Základné informácie

___________________________________________________________________________________________

» Meno: Ryutaro
» Priezvisko: Shizeki
» Prezývky: Ryu, Ryushi
» Pohlavie: Muž/ské
» Kekkei Genkai: ×
» Elementy:

» Dedina: Konohagakure no Sato
» Vek: 24 rokov
» Hodnosť: Jounin
» Výška: 187 cm
» Váha: 94 kg
» Výbava:
• ZNV
• Meč
• vždy niečo na zahryznutie alebo vypitie
___________________________________________________________________________________________

» Charakter «

___________________________________________________________________________________________

Je veľmi obtiažne si Ryutara niekam zaradiť.
Počet jeho možných výrazov, nálad, pohľadov na vec, reakcií a ďalších vecí je jednoducho tak široký, že by nebolo možné ho podľa toho niekam určiť. V jednej chvíli by vám mohol pripadať ako flegmatik, v druhej cholerik a voalá, behom momentu pre vami stojí zas niekto úplne iný! Prečo? Jednoducho preto, lebo jeho náladovosť je občas až bláznivá. Od toho sa vlastne i rád nazýva sám blázon. Toto pomenovanie však na svoju adresu nepoužil iba on sám a tak sa často krát zdá, že sa v tomto vlastnom pomenovaní ani nezmýlil.
Najčastejšie sa však v jeho tvári objavujú úsmevy. Nie, nie iba tie milé a láskavé a áno, dokáže vytvoriť aj tie! Skôr u neho ale zastihnete psycho úsmevy, provokačné, občas i arogantné a povýšenecké, no hlavne ide o tie bláznivé, v ktorých už hneď vidíte, že to, čo povie, je schopný bez problémov spraviť. Nech ide o čokoľvek. A to v doslovnom zmysle. Stačí menší vnútorný hec a Ryutaro by preň spravil skutočne aj tie najdivnejšie veci, aké si choré mysle ľudí môžu predstaviť! Aj keď to by sa u neho už dalo považovať za zlozvyk.. no nič, ideme ďalej!
Bláznivé úsmevy sú spomenuté, k nim patria samozrejme i bláznivé reči a nápady, ale to už k tomu pochopiteľne patrí. Jeho hranice často krát siahajú až ďaleko za hranice (xD), občas sa dokonca zdá, že ste mimo sveta kde vôbec nejaké hranice existujú, pretože on ich proste ani nemá! Aj keď samozrejme, odtiaľ-potiaľ, každý si predsa nájde niečo, čo by v tom danom momente nespravil, Ryutaro má len týchto momentov snáď o minimálne 50% menej ako iný ľudia. V boji sa to nijak nelíši, je schopný za pohybu vymýšľať tie najdivnejšie pohyby, útoky, plány a čert ho žer - väčšinou mu vychádzajú!
Ryutaro patrí tiež k ľuďom, ktorí moc nemusia znášať autoritatívne typy ľudí, vážne situácie či nejaké problémy, ktoré treba riešiť s kamenným výrazom a náladou diktátora. Život si treba užívať! Síce by to potom asi tak aj vyzeralo, no.. on sa riadi týmto vo väčšine prípadov! O skúšaní všetkých možných vecí, od alkoholu až po.. rôzne iné látky, sa snáď ani nemusím vyjadrovať, to je taká menšia jeho samozrejmosť.

Máva však aj flegmatické stavy. Lenivosť zdvihnúť sa a prejsť meter, len aby mu nesvietilo do očí pri ležaní na lúke.. jo, aj to by mu robilo veľký problém. To skôr by začal otravovať prvú osobu nablízku, či by ho nemohla prekotúľať na dané miesto v chládku, než aby sa musel v takom stave on sám hýbať. Ako som už však spomenul, jeho náladovosť je neuveriteľná a aj takýto stav ho teda môže rýchlo prejsť, no to by sa dalo uviesť stovky ďalších situácií.
Nervy.. tie má každý človek, niekto ich ovláda, niekto nie.. Ryutaro ich raz ovláda, raz nie a hotovo! V jeden deň ho môžete naštvať len tým, že do neho nechtiac kopnete kamienok, iný deň by ste na neho mohli aj vyliať kýbeľ vody a nič by nespravil, len by mávol rukou, pravdepodobne zo srandy vymyslel nejakú kontru a nervy by ani nedostali šancu ozvať sa. Takto sa to ale točí okolo veľa ďalších nálad, ktoré tu snáď ani nie je nutné menovať. Dokáže byť skutočne všelijaký, dokonca i citlivý a milý, na niektorých ľudí ale zasa hnusný a arogantný a skutočne to často krát závisí len od toho, kde a s kým sa nachádza..
Náladový, bláznivý, vtipný, divný, citlivý, lenivý, otravný, .. skoro každé pomenovanie, ktoré by vás napadlo by mohlo definovať tohto čudáka menom Ryutaro, a tak ho teda volajte jednoduchšie - magor, blázon, idiot, ako len chcete, veď jemu to aj tak bude určite jedno.. či?

» Záľuby, obľúbené/neobľúbené «

+ Alkohol, cigarety, hazard, baby - patrí to jednoducho k nemu. Nie je na to všetko zrovna zaťažený, ale prečo si nedať do tela? Prečo si jednu nezapáliť? Prečo si nezahrať karty za prachy či nepozorovať peknú babu od baru? Keď je proste chuť, tak je vec vybavená.
+ Sladké - myslím, že tu je to zbytočné ďalej rozširovať. Dajte mu niečo sladké, najmä čokoládu a ste pre neho najlepším priateľom na svete.
+ Blázni, zvláštni ľudia - nájsť rovnako šibnutého človeka, ako ste vy sami, to sa považuje za vzácnosť a Ryutaro špeciálne obľubuje ľudí, ktorí nie sú ako všetci ostatní, ktorí sú niečím iní, špeciálni, zaujímaví a proste všetky ďalšie tieto vlastnosti, ktoré ľudí nejak silnejšie odlišujú, nerátajúc samozrejme vývoj a iný vzhľad.
+ Výzvy - miluje ich už len z toho dôvodu, že sa necháva rád nahuckať do akejkoľvek blbosti, pri ktorej by mu ľudia neverili, že to spraví a pre vlastné víťazstvo to jednoducho spraví, nech ho to stojí čo chce.
Dalo by sa tu menovať niekoľko ďalších záľub a obľúbených vecí, ale tie nie sú ničím špeciálnym alebo zaujímavým..
Ryutaro Shizeki Srgveftet

× Vážnosť - zásadne sa vyhýba ľuďom, ktorí nerozumejú srande, nerozumejú úsmevu, nerozumejú uvoľnenosti. Vyhýba sa aj rovnakým situáciám, len výnimočne sa v nich zasekne, ak už je to skutočne nutné i pre neho.
× Falošnosť - niežeby mal desiatky priateľov, z toho polovicu falošných, ktorých neznáša, no i tak mu vadí, ak sú ľudia k sebe falošní, neprejavujú svoje skutočné názory a pocity a radšej sa zatvária inak, ako sa to hodí tomu druhému a nie im. Nie, Ryutaro si cení úprimnosť, akúkoľvek a zvykol si i na urážky, takže v podstate vyžaduje od každého úprimné jednanie, nech už by mal aj schytať po papuli, veď aspoň by cítil bolesť a vedel, že žije, ne?!
Nie je veľa vecí, ktoré Ryutaro nemá rád a ak sa aj nejaké nájdu, opäť, nejde už viac o nič výraznejšie či hrozne zaujímavé, čo by sa sem hodilo dať. A ak aj áno, nuž čo už!

___________________________________________________________________________________________

» Vzhľad «

___________________________________________________________________________________________

Ide o pomerne vysokého, primerane vážiaceho chalana/muža vo veku 24 rokov. Športová postava, bledá pokožka a čierne vlasy sú body, pri ktorých si ho môže človek ľahko zapamätať. Tmavé vlasy nosieva v rôznych štýloch: raz si necháva dlhé a nosí ich potom v cope, raz zase nosí kratšie a voľne rozpustené a strapaté, inokedy zasa dlhé a rozpustené až ku ramenám, no jeho posledný a aktuálny trend sú skôr strapaté vlasy doplnené šatkou či niečím podobným. Oči má svetlozelenej farby, v noci pôsobiace akoby svietili a takmer vždy červené kruhy pod očami, nie však z predošlej noci, ide o maľovanie. Ryutaro má tiež vo zvyku na tele nosiť rôzne obväzy, pásky, látky a podobné veci. Je to hlavne kvôli rôznym jazvám, šrámom a rankám, ktoré jeho telo zdobia a občas má proste asi potrebu ich zakryť. Väčšinou sa tieto veci ocitajú na jeho lícach, presnejšie hlavne na pravom líci, kde má viditeľne tiahle jazvy a šrámy. Podstatne väčšie šrámy a jazvy sa nachádzajú na jeho pravej časti hrude, ťahajúce sa od hrudníka až k ramenu i podeň, zasahujúc až tesne dozadu ku lopatke. Ide v postate o to isté zranenie, líce i táto časť tela, obe poranenia súvisia s jedným útokom a hold to teda Ryutaro niekedy zakrýva obväzmi a podobne alebo sa na to občas kašle a jednoducho to nechá tak.

Oblečenie nosieva rôzne. Tričká, košele, plášte, kimona.. jednoducho čo chytí prvé zo skrine, to si nahodí, nejak doladí a vec je vybavená. Opäť však jeho najzvyčajnejší vzhľad zahŕňa čierny plášť, pod tým čierne tričko a prekvapivo aj čierne gate. Vlastne sa oblieka presne tak isto, ako to bývalo kedysi v Akatsuki, až nato že on asi zvolil nejakú Satanovu verziu, keď je celý v čiernom.. no to nie je podstatné. Okrem čiernej však ešte rád dopĺňa oblečenie zelenou farbou, presne takou, aká mu ladí s farbou očí, čo je už však len zanedbateľný detail. Vonkoncom nehľadá v obliekaní veľkú vedu. Keby mal, chodil by kľudne aj bez všetkého, len v trenkách a bolo by!
Spomenúť sa ešte môžu ďalšie špeciálnejšie rysy jeho vzhľadu. Spomenuté už boli jazvy na líci a hrudi, rany má však aj po zvyšku tela. Niekde teda nie, niekde menej, niekde len malé náznaky raniek, inde zas väčšie rany. Často však záleží aj na tom, ako sa na jeho telo dívate. Raz si to všimnúť môžete, raz nie. Nuž a okrem týchto značiek z boja u neho nájdete už iba piercing v jazyku. Jediný piercing, na ktorý sa odhodlal a aj to neberie ako nejakú špecialitu, tieto veci ho nikdy nechytili, rovnako ako aj tetovania.
___________________________________________________________________________________________

» Schopnosti «

___________________________________________________________________________________________

Ryutaro je zvláštny aj svojím spôsobom boja. Na jednu stranu môžme spomenúť obyčajné vlastnosti v tejto téme, ako skvelé ovládanie Taijutsu boja, boja s mečom či Ninjutsu, ale čo k tomu tiež patrí je to, že si počas boja nezavrie ústa. Je schopný nahlas hodnotiť nepriateľa, nahlas premýšľať, nahlas si dávať sám sebe otázky, kým druhý na neho chystá nejakú uber-taktiku. A tiež dokáže vtipkovať aj v takýchto vážnych situáciach! Jednoducho to občas vyzerá tak, že celý boj berie na ľahkú váhu, ale pod celou tou vrstvou srandy a kecov to berie skutočne vážne.

Jeho prednosti sú hlavne v Taijutsu. Kenjutsu, rýchlosť, sila, načasovanie úderov.. to všetko je pre neho v boji najhlavnejšie. Avšak aj jeho Taijutsu nie je vždy zrovna normálne. Je schopný vytvárať také divné pohyby, že to ani on sám niekedy nechápe, no kým to funguje, tak je dobre, nie? Ak teda nevyužíva v boji meč, sú to potom nohy i ruky, s ktorými kombinuje tie najrôznejšie pohyby. Jeho sekundárne zručnosti sú v Ninjutsu, ktoré často spája s Taijutsu, čím ho len posilní a využíva tak vlastne NinTaijutsu. Hlavným elementom pre neho je Fuuton, ktorý i najviac využíva. Sekundárny je Doton, ktorý však tiež používa pomerne často, obzvlášť techniky, ktoré mu uľahčujú a zlepšujú Taijutsu.
Povaha mu dovoľuje zachovávať si chladnú hlavu takmer stále. Len v ojedinelých situáciach sa do boja ženie s hnevom a nerozvážne, hoc jeho štýl často krát vyzerá tak, že ani nevie čo robí, ale občas to je možno i zámer, ktovie. Je teda ťažké ho nejak rozladiť, ani jeho vlastná medicína - vyrušovanie nepriateľa kecaním a provokovaním by na neho nezabrala, skôr by bol iba rád, že by nebol sám, čo by kecal a kecal.

___________________________________________________________________________________________

| Nin: 4,5 | Tai: 5 | Gen: 2 | Int: 3,5 | Strenght: 4 | Speed: 5 | HS: 2 | Stamina: 4 |

___________________________________________________________________________________________

*1 A rank technika vymenená za 2 B ranky
*1 C rank technika vymenená za 2 D ranky
*S rank dotvorím ako vlastnú techniku

___________________________________________________________________________________________

Príbeh

Ako to vlastne začalo? No, Ryutaro síce patrí k tým zvláštnym, divným ľuďom, akých dnes len tak nestretnete - hoc svet je už celý divný-, no jeho detstvo sa nelíšilo veľmi od detstiev iných detí. Pravda, tých normálnych detí, ktoré detstvo prežili s oboma rodičmi, bez smrti pri pôrode a podobných, dnes už pomaly povinných faktov pri minulostiach ľudí. Nie. Detstvo prežíval šťastne s oboma rodičmi. Nemal síce súrodencov, ale viete čo? Nepotreboval ich! Vedel sa veľmi dobre zabaviť aj sám, prípadne s deckami od susedstiev. A keď aj mal nejaké stavy, a že ich bolo málo, že túžil po súrodencovi, rodičia ho vedeli veľmi rýchlo upútať na niečo celkom iné. A vždy to fungovalo, vždy ho vedelo behom kratšej chvíle zaujať niečo iné, prípadne dostal nejakú sladkosť a už ho niečo také, ako túžba po súrodencovi, úplne prešla! Zas na druhú stranu, ako už bolo spomenuté, vedel sa baviť aj úplne sám. Bol neposedné, aktívne dieťa, ktoré bolo vždy treba strážiť, pretože stačil mrk niekam inam a malý Ryu už bol niekde úplne inde, než ste ho videli prv. Dá sa vlastne povedať, že toto bol pre rodičov hneď signál, že majú hľadať hračky, sladkosti a podobné veci, ktorým ho utešia, pretože vždy, keď sa takto záhadne vytratil a na prvý pokus ho nenašli, našli ho následne po plači či fňukaní, keď sa odniekiaľ strepal. Jo, pchal sa a štveral kade-tade a bolo mu jedno, či to je vysoko, či to je nebezpečné, či tam je niečo ostré položené, nie, bolo mu to úplne jedno! Bola to pre neho výzva, ako schody hore pre hovnivala, takže ho neodradilo nič! Až pád, škrabanec a podobné zranenie.. až to ho väčšinou donútilo prestať a radšej začať mrnčať. To už ho rodičia vždy našli ľahko, prišlo utešenie, pohladenie, sladkosť a svet sa zase mohol krútiť po nejakej chvíli okolo inej výzvy, kde sa dej väčšinou opakoval ako v predošlej možnosti. Avšak Ryutarova prvá skutočná výzva prišla až o nejaké roky, keď už zvládal viac vecí než bolo len štveranie sa niekde na posteľ. Správne, akadémia. Život Shinobiho sa mohol plnohodnotne začať! Wuhu!

No, nedá sa povedať, že by Ryutaro patril k tým najlepším a najusilovnejším žiakom z triedy. Síce sa mnohokrát i snažil, nikdy mu to proste nešlo až tak dobre. Tréningy áno, tie boli fajn, ale ak sa mal niečo naučiť ústne a teoreticky, tak to bol pre neho horor a výzva, ktorá ho nielen že nebavila, ale bola pre neho aj natoľko ťažká, že si vždy radšej našiel inú alebo si ju "odložil" na neskôr, čím myslím, že sa teda neučil. Ale začnime od prvého dňa. Vstup do akadémie, dôležitý deň pre každého Shinobiho. Ryutara však v tento deň stretla smola. Prvý problém sa vtedy dostavil už hneď ráno, keď sa mu podarilo ponocovať a ráno teda zaspal. Nie veľmi na dlho, pretože ho mama hneď s krikom budila, ale stále to bol stratený už nejaký ten čas. Musel teda kvôli tomu vynechať raňajky,aby sa stíhal dostaviť do akadémie včas, čiže sa musel aj ponáhľať. To bol ďalší problém. Cestou sa náhlil až tak veľmi, že musel kľučkovať pomedzi ľuďmi, aby nikoho nezrazil a celkom to i šlo! Ale na jeho nešťastie, do cesty mu prišla i osoba, ktorej sa síce vyhnúť stihol, no bol nútený byť až tak vytlačený do strany, že to potiahol až niekde do stánku, kde sa rozvalil jak nejaký bezdomovec, rozbil všetky veci, ktoré tam nejaký obchodník ponúkal a ešte mu aj celý ten stánok mierne domrzačil, aspoň teda tú starú drevenú dosku, na ktorej mal veci vystavené. Bol by zrejme dostal i po ústach, no pozbieral sa a upaľoval čím skôr preč, aby ho obchodník nechytil. Neutekal však smerom do akadémie, utekal prvým smerom, ktorý ho napadol a teda sa ešte viac vzdialil od akadémie, než mal v pláne. Jedna vec však bola vyriešená, útek! No, tá druhá, tiež však dôležitá, ešte nebola vybavená vôbec. Rýchlo sa musel zorientovať a ďalším šprintom vyletel zas smerom do akadémie, no myslím, že už bolo každému jasné, že stratil príliš veľa času na to, kedy sa vôbec zobudil a ešte tam ani nebol!

A keď tam konečne dorazil, narazil hneď na jedného z Jouninov, ktorý postával pri dverách s nejakým notesom a v momente, čo si Ryutara všimol, prižmúril oči a ostali sa navzájom sledovať, Ryutaro so strachom, Jounin len s podozrievavým pohľadom. "Ryutaro Shizeki?" spýtal sa Jounin zvedavo a Ryutaro na to iba prikývol, načo si Jounin niečo zapísal, odstúpil od dverí a uvoľnil mu tým priestor, aby mohol vojsť dnu, značne ako posledný, keďže tu už nikto nestál a dokonca ani na chodbách vnútri. "Trieda číslo 5," dodal Jounin, notes zaklapol a po tom, čo Ryutaro vstúpil dnu, zavrel dvere a pobral sa bohvie kam. Ryu teda zostal sám, pomaly kráčal po chodbe a díval sa na dvere s označením číslo 5, keď ich konečne našiel. Nejako zabudol i na klopanie, rovno vstúpil a ostal stáť medzi dverami, kým pohľad všetkých v triede vrátane učiteľa sa ocitol priamo na ňom. Tomu ako jedinému došlo, kto asi Ryu bude a len poukázal na jediné voľné miesto v triede, ktoré tu bolo, načo bez ďalších slov pokračoval v tom, čo začal a v čom bol prerušený. Ryu si teda sadol, mierne trápny pocit radšej potlačil a ostávalo mu teda len tváriť sa, akoby tu sedel už od samého začiatku. Nuž a časy akadémie sa mohli začať. Ryutaro práve cez tieto časy začínal prebúdzať svoje bláznivé ja, bol aktívny vždy až príliš a dokonca sa hlásil, aj keď nevedel odpovedať na otázku, avšak bolo pre neho zábavnejšie trepnúť nejakú blbosť, zabaviť celú triedu okrem učiteľa a potom to opakovať a opakovať! Bol to taký malý lotor, ktorý sa ale aj snažil, hoc nie vždy to dopadlo dobre. Napriek tomu však čas v akadémii zvládal aspoň na ten priemer, ktorý stačil, alebo sa ho len chceli čím skôr zbaviť, čiže dostať sa do tímu pre neho nebol až taký problém. Nasledoval čas Genina..

Roky Genina priniesli Ryutarovi veľa, ale to vlastne asi každému. V tomto období si Ryu prešiel mnohými zmenami, no jeho bláznivá podstata sa nezmenila, čo bolo hlavné. Skôr sa dá povedať, že sa iba viac rozvíjala. No ale.. čo sa v takom veku nerozvíja, že? Dostal sa do celkom fajn tímu, hoc ako on vždy spomína, zloženie tímu pre neho nikdy nebolo podstatné a je možné, že by vám občas ani nebol schopný odpovedať na to, ako sa jeho parťáci volali. To by ale asi ani nikoho nezaujímalo. Ich sensei bol možno prísnejší, alebo sa tak aspoň snažil, ale Ryua sa skrotiť veľmi nedalo. Dodnes by ho Ryu asi ešte ľutoval, že musel byť tým Jouninom, ktorý ho dostal do tímu. Aspoň to pre senseia bola výzva! Síce ťažká na nervy, ale výzva je výzva. Sensei si ale splnil svoje povinnosti aj napriek nervom na jednotku. Dokázal ich naučiť veľa. Ovládnuť a naučiť sa svoje prvé elementárne podstaty, naučiť ich tímovú prácu, spôsoby, pravidlá a všetky tieto veci. Dnes pre Ruya už skôr veci, na ktoré sa ľahko zabúda, no vtedy to celkom vedel dobre! Zohratosť však bola tým hlavným, čím ako tím vynikali. Ryutaro sa im totiž vedel prispôsobiť, aj keď bol sám človek, čo by sa asi nevedel hodiť ku hocikomu. Tréningy a snaženie sa ale postarali o to, aby ako tím klapali a to sa im vyplatilo aj do budúcnosti. Z tejto generácie boli tím, ktorý si ako prvý žiadal prvé vážnejšie misie, tím, ktorý si ich aj poctivo vždy splnil bez väčších problémov a dostávali rôzne odmeny a pochvaly, čiže aj vynervovaný sensei mohol byť na svoj tím fakt pyšný! Vlastne sa dá povedať, že u Ryutara šlo o najmilšie obdobie jeho života. Bol mladý, darilo sa im ako tímu, užíval si pritom aj život, kým ešte mohol a mohol si tiež užívať aj svoj vývoj osobnosti, kedy často krát ľudí prekvapoval rôznymi reakciami, ktoré u neho vtedy ešte boli neobvyklé, no časom sa to stalo už jeho súčasťou. Tie skutočne horšie veci prišli však až po naopak úspechu v jeho živote. Nebolo veľa ľudí, ktorí pochybovali, že by on a jeho tím nesplnili Chuuninské skúšky. Tak sa aj stalo, prišiel úspech a Ryutaro bol odrazu znova o hodnosť vyššie, o kapitolu života ďalej, avšak o krok bližšie ku koncu toho spokojného a ničím neskazeného obdobia, ktoré mu trvalo od konca akadémie až po Chuuninskú hodnosť. Bolo to ako bicyklovanie na kopci. Veci šli hore, pomaly, ale šli, no vzápätí šlo všetko zrazu dole..

Prvý bod, kedy sa pekné obdobie Ryutara začalo kaziť sa odohral v deň, ktorý pre neho nebol od rána až do daného bodu ničím špeciálny. Jednoducho jeho typický deň, ráno vstal, vybavil čo vždy a nasledovala nejaká ľahšia misia, keďže bolo akurát obdobie, kedy toho až tak veľa nebolo a plnili celkom jednoduché veci. Napriek tomu však behal vždy dlho po vonku a vrátil sa až k večeru, čo sa odohralo i v daný deň. Vlastne, ak sa to tak dá vziať, tento deň nebol práve tým najhorším, ale skôr to bol deň, kedy sa to len spustilo dole vodou. No to je jedno. Ryu sa v ten večer vrátil domov, stále býval s rodičmi aj napriek tomu, že už nebol viac dieťa. Ale hold.. vlastné bývanie si ešte nemohol dovoliť. Osud mu to však chcel zariadiť úplne inak. V ten večer totiž Ryutaro zistil, že mama ochorela. Našiel ju ležať v posteli, nie moc dobre vyzerajúcu a ako druhé, čo si všimol, bol jeho otec, ktorý lietal hore dole a obskakoval ju, robil všetko, čo len mohol. Matka dostala zvláštnu chorobu.. bolo to ako dostať fakt silnú chrípku, behom jednej hodiny a rovno do najhoršieho stavu, aký môže byť. Ryu sa na to však díval s nadhľadom. Vždy sa chrípky vyliečili, tak prečo by to jeho silná mama nedokázala? Zaželal jej dobrú noc, že jej želá uzdravenie, rozlúčil sa aj s otcom, ktorého čakala ťažká noc a následne sa vybral do izby, kde zaspal po dlhom dni. Nasledujúce ráno však už bolo oveľa odlišnejšie, než to predchádzajúce.

Obvyklé zobudenie sa na to, ako sa otec s mamou rozpráva sa teraz nekonalo, zobudil sa dokonca o nejaký ten čas po tom, čo sa budil normálne a v dome vládlo ticho. Úplné ticho. Rozospato vyšiel z izby a ako prvé skontroloval mamu v izbe, tá tam však nebola a zdalo sa, že otec je takisto preč. Spravil si teda rýchlo nejaké skromné raňajky, obliekol sa a vyrazil preč, už i tak meškal na stretávku s tímom. Ako sa na ňu však i dostavil, sensei na neho iba dvihol pohľad a mlčky ho chvíľu sledoval s akýmsi divným výrazom. Následne mu len predal lístok, na ktorom bola napísaná adresa, kam mal vraj ísť. Sám. Nuž tak sa otočil a vyrazil na dané miesto, tím zatiaľ šiel robiť svoje, Ryutara čakala iná vec. Keď sa na danú adresu dostavil, ocitol sa pred Konožskou nemocnicou. Tušenie, že sa niečo zlé stalo, začínalo u neho prevládať viac a viac. Vstúpil dnu a spýtal sa rovno u recepčnej na svoju mamu, povedali mu však, že musí čakať. Posadil sa teda do čakárne, podoprel hlavu a mierne nervózne sa ostal dívať po ľuďoch. Ubiehali sekundy, minúty, hodina.. Až konečne z jedných dverí vyšiel Ryutarov otec a hneď vedľa neho jeden z doktorov, ktorý ho držal za rameno a sprevádzal ho až na chodbu, kde už Ryu čakal. Otec vyzeral zarmútene, veľmi zarmútene a Ryutara prepadla tá posledná myšlienka, ktorá sa s tým asi mohla ako jediná spájať - mama ho navždy opustila..

Prvá a zrejme aj rovno najťažšia rana pre Ryutara už teda bola za ním a musel sa s ňou vysporiadať. Stratiť rodiča bolí, niekto by to dokonca ani nezvládol rozchodiť, nie tak rýchlo, nuž a to platilo aj u Ryutara. Veľmi ťažko sa z toho spamätával. Nemal šancu sa s ňou ani rozlúčiť, jednoducho bola z jednej noci preč a už s tým nemohol nič spraviť. K tomu sa ešte dívať na zúfalého otca, ktorý robil všetko, čo mohol, využíval dokonca svoje lekárske schopnosti, keďže sa učil aj čo-to z Medic-Ninjutsu, no nič nepomohlo. Zostalo mu teda len navštevovať jej náhrobok, chodiť sa s ňou rozprávať, pýtať sa na bežné veci, no nedostávať odpovede. Vždy sa však snažil usmievať v jej.. no, aspoň dúfal, že v jej prítomnosti pri náhrobku. Bolo na ňom vidno, že mu do úsmevu vôbec nebolo, ako inak, veď to ani nemohlo byť tak ľahké, ale napriek tomu sa premáhal a tie kútiky pier dvíhal. Takto sa to však tiahlo dlhý čas. Vždy sa ale každou návštevou akoby trošku viac s touto stratou vyrovnával, stále viac sa z toho začínal zotavovať a pár dní prežíval už dokonca takých, že na mamu spomínal už iba s úsmevom a nálada mu i stúpala. Osud však mal chuť zasiahnuť znova a to tým najhorším spôsobom v jeho vtedajšej situácii. Kým Ryutaro sa so stratou matky vyrovnával pomerne dobre, jeho otec bol na tom horšie. Pred synom sa síce tváril, že to zvláda, ale skutočnosť bola opačná.

Stratil svoju milovanú polovičku a sám, keďže sa nezveroval, to jednoducho nezvládal, až ho Ryutaro jedného dňa našiel ležať v izbe v bezvládnom stave. Len prechádzal okolo jeho izby a chcel sa uistiť, či je v pohode, no keď nakukol cez dvere, pohľad mu spočinul na otcovi ležiacom pri posteli a krvavej stope, ktorá sa od neho tiahla po podlahe. Žiaden pohyb, ani len tiknutie, nič. Bol koniec už druhej jeho milovanej osoby. Ryutaro v ten istý deň ešte odišiel z domu a len sa začal túlať po dedine. Oznámil síce, čo sa stalo, ale akoby ho to nezaujímalo sa proste vzal a len celú noc ostal kráčať po dedine, prechádzajúc pod nočnými lampami a vrhajúc tiene na strany ulíc, ktoré sa časom už vyprázdnili a zotrvával na nich už iba on sám. Ledva sa ešte ani poriadne nevyrovnal so stratou matky a rázom zistil, že ho doma čakala strata otca.. to nešlo jednoducho len tak rozchodiť! Ale ten, kto ho dnes stretne si ľahko domyslí, že to i tak zvládol. Jeho aktuálny život drží postavenie, na ktoré by ste ani nepovedali, že by si prežil niečo takéto a ktovie, žeby to bol jeho zámer? Istá vec je len ta, že s týmito dvoma rýchlymi stratami sa vyrovnával dlho, snáď aj mesiac u neho trval žiaľ, než sa začal konečne preberať znova k životu, aj to veľmi pomalým spôsobom..

Čas, počas ktorého sa Ryutaro vyrovnával so stratami zatiaľ aspoň trávil tvrdým trénovaním, kde aspoň trochu na tieto smutné udalosti zabúdal či naopak ho to ešte poháňalo, takže sa často stávalo, že to preháňal, sám sa nejak zranil a potom končil i v nemocnici, či už s odreninami, ranami alebo kvôli vyčerpaniu. Fakt ale nevedel, kde sú hranice a ak aj áno, tak ich ignoroval a jednoducho šiel na svoje limity. Dá sa povedať, že to bolo vlastne obdobie, kedy ste ho nemohli zazrieť bez obväzu. Preniesol si to vlastne aj do dnešných dní, avšak už nie v takej miere, ako to bolo vtedy. Dnes sú skôr výraznejšie jazvy než obväzy na ňom, hoc jedno prekrýva druhé. Toto trénovanie bolo pre neho však len výhodou, pretože sa znova aspoň blížil k postupu vo svojej kariére, načahoval sa pomaly za hodnosťou Jounina. Je dokonca možné, že už v tej dobe na Jouninsku skúšku mal, ale jemu osobne sa to nepozdávalo a preto makal aj naďalej. Stále rovnakým spôsobom, bez prestávky. Jedného dňa sa mu to ale mohlo stať osudným. Opäť raz trénoval až do večera v lese, bez väčšej prestávky a bez toho, že by sa obával, že by sa mu znova niečo mohlo stať. Bolo to od neho trošku hlúpe, takto sa vystavovať nebezpečenstvu, ale v tej chvíli si to jednoducho neuvedomoval. Nepriateľ, banditi či už o koho to šlo, si však presne počkal na ten moment, kedy sa úplne vyšťaví a to bol zlom, kedy sa rozhodli prepadnúť ho priamo v lese, vyčerpaného a na dne síl z tréningu. Nezviedol sa ani nejaký väčší boj, keďže nemal silu dlho odolávať a tak ostal behom chvíle ležať na zemi v krvavej mláke, kým lotri, ktorí ho prepadli si vzali tých pár vecí, ktoré u seba mal, vrátane aj nejakých tých drobných, načo zmizli z miesta ako prd vo vetre. U Ryutara vtedy nastal moment, kedy si už namýšľal, že sa pridá k rodičom, avšak zachránil ho jeho vlastný sensei, ktorý ho už dlhšie hľadal a práve včas ho i našiel. To, že mu však pomohol, sa Ryutaro dozvedel až nasledujúci deň, keď sa s ťažšími zraneniami prebral v nemocnici. Bodné rany v bruchu, narazená hlava a ďalšie modriny. Bolo mu oznámené, že aj vďaka premáhaniu, no aj vďaka týmto všetkým zraneniam bude mať zakázané nejakú dobu venovať sa tréningu a celkovo životu shinobiho. Bolo mu teda nariadené, že musí len odpočívať, regenerovať sa a to v priebehu niekoľko týždňov, pretože svoje telo veľmi vysiloval. Nepáčilo sa mu to, avšak sensei na tom tiež trval a tak nakoniec nemal veľmi na výber, hoc si neskôr aj tak spravil po svojom. Niet toho, stali by sa ďalšie zlé veci a Ryutaro by sa nedostal na hodnosť, na akej je dnes..

Ďalší dôležitý zlom pre Ryutara nastal práve počas jeho núteného voľna. On sám bol už vtedy presvedčený, že je v pohode, ale stále trvali na tom, aby iba oddychoval a sedel doma, takže proti svojej vôly trávil čas vo svojom dome, zdedenom po rodičoch po ich smrti. Ležal, sedel, chodil hore-dole a proste sa tak nudil, že ani nudiť sa mu už nechcelo. V tento deň mal jeho tím navyše aj misiu, o ktorej vedel, no napriek tomu mu zakázali na ňu ísť, vraj by pre neho bola nebezpečná a riskantná pri jeho zotavovaní. Ako tak Ryu však ležal a zúfalo premýšľal, prebudila sa u neho chuť z mladších rokov, keď všetko bral ako výzvy, ktoré musí splniť a teraz to prišlo znovu. Rozžiarili sa mu oči, povyšiel mu kútik úst a bez toho, aby na seba nechal upozorniť, sa proste obliekol, vzal si zbrane a potajomky sa dostal z dediny von. Vedel presné údaje misie, takže mu nerobilo problém tam hneď aj zamieriť. Trvalo to necelé dve hodiny, než sa dostavil tam, kam mal. A bolo to fakt šťastie, že tam dorazil, pretože práve v tomto momente jeho tím zvádzal boj, v ktorom neboli zrovna tými, ktorí vyhrávali.

Ryutaro sa tam objavil na vyvýšenine, skrytý do tieňa, pretože ho tak slnko osvetľovalo a so zvláštnym úkazom v tvári. Akýsi svetlom vytvorený psycho úsmev, z ktorého šlo rozpoznať vlastne iba divný úsmev a oči. Takto tam postával nejakú chvíľu, priam ako Boh pomsty, díval sa na bojisko a pútal na seba pozornosť jak svojho tímu, ktorý ho len trochu rozoznával, no aj pozornosť nepriateľov, ktorí sa na chvíľu zastavili v pohybe. Následne sa Ryutaro prudko pohol z miesta a doplnením sa k tímu vlastne dosiahol toho, že boli rázom v presile. Každý tu mal s kým bojovať, jeden na jedného, teraz však spolu s Ryutarom boli v presile a prehrávanie svojho tímu mohli otočiť, aj vďaka tomu, že sám Ryutaro svojou novou technikou, na ktorej tak tvrdo drel, začal veľmi schopne ohrozovať všetkých nepriateľov, bez väčšej pomoci tímu, ktorý ho v istý moment dokonca len sledovalo, ako zvádza boj sám proti viacerým. Ryu disponoval viditeľne už väčšou silou, než si ktokoľvek myslel. Tréningy na ňom boli vidieť a zotavovanie sa? Tseh, to mohlo trápiť nepriateľov, pretože behom chvíľky sa Ryu už iba zastavil, uvoľnene ostal postávať pred svojím tímom a pozoroval dobitých nepriateľov, ktorí ležali pred nimi a boli zrejme pripravení na transport do Konožskej väznice. Takže skúška na hodnosť Jounina sa pre Ryutara konať nemusela. Sensei sám Hokage(mu) navrhol jeho povýšenie vzhľadom k tomu, čo predviedol a na akej úrovni a po pár dňoch Ryutarovi už prišli gratulácie, keď Hokage tento návrh prijal(a) a spravil(a) z neho čerstvého Jounina. To, ako jeho život ubiehal ďalej, ba čo viac, ako ešte len ubehne, je už znova na osude, ktorý už mu snáď medzi nejaké nové, šťastné obdobie nešupne nejakú ťažkú ranu. Ale povedzme si rovno, s jeho povahou, ktorá sa mu už opäť vrátila to už, myslím, nie je ani možné..

pro **Hokori Mai** Sun Jun 07, 2015 11:15 am

POVOLENO

Ryutaro Shizeki

Ryutaro Shizeki

Re: Ryutaro Shizeki