Yuu

Bol typický všedný deň keď som sa narodil. Od malička sa moja rodina venovala hudbe a tak celé moje detstvo bolo len o cestovaní po celej zemi a to už od narodenia. Rodičia sa rozhodli pokračovať v cestovaní a to znamenalo , že mali len málo času venovať sa mi . Celý čas ma teda vychovávali moji starí rodičia. Pre ujasnenie cestoval celý náš klan , teda aspoň to čo z neho ostalo. Moji rodičia , starí rodičia a brat môjho otca , ktorí sa tomuto remeslu ostali venovať. Ostatní členovia rodiny sa usadili a žili normálny život v dedine. Od malička som bol nútený učiť sa hrať na nejaký hudobný nástroj – flautu. Vlastne mojim jediným kamarátom bola flauta , pretože som nemal čas ani len si nájsť nejakých kamarátov. No asi by som preháňal keby som povedal , že to bolo len kvôli cestovaniu. Čiastočne za to mohlo aj moje introvertné chovanie, proste som sa bál resp. vyhýbal som sa kontaktu s inými ľuďmi. Čo by ste teda vy robili keby ste boli už od malička len v rodinných kruhoch a nemali kontakt s inými , cudzími ľuďmi? Bol som veľmi mladý , keď som začal ohromovať ľudí mojim talentom – hraním na flaute. Moji rodičia boli veľmi významná rodina a tak sa bežne stretávali s vplyvnými ľuďmi . Na jednej oslave sa stretli s významným shinobim a celkom sa im zapáčilo ako im hovoril svoje zážitky s misii , hoci moji rodičia nikdy neboli zástancovia učení sa nejakých techník či iných vecí a na svoju ochranu pri cestovaní si proste takýchto ľudí najímali rozhodli sa , že by sa mi hodilo mať aspoň takýto základný výcvik , či už na moju alebo ich obranu. Z mojej strany mi to neprišlo ako využívanie , predsa len tiež ma fascinovali tieto historky. A tak sa rozhodli , že ma prihlásia do akadémie. Po dohode so známymi z dediny som ostal bývať u nich , teda aspoň do vtedy , kým neukončím akadémiu. Prvé dni v akadémii boli pre mňa horor. Neznámy ľudia , ktorí si zo mňa robili srandu , ktorí boli bezcitný a šikanovali ma mi spôsobovali nie len psychickú ale aj fyzickú bolesť. Dlho mi trvalo , kým som si našiel kamarátov, teda vlastne neboli to moji kamaráti len som sa tváril , že sú lebo som potreboval nejakých ľudí čo by sa o mňa postarali. Hmmm, nebol to tak dobrý nápad , skupina detí , ku ktorej som patril, bola hŕstka vandalov a keďže som chcel silou – mocou zapadnúť musel som sa prispôsobiť. Robili sme zle , všade kam sme len prišli. Rodina , u ktorej som býval bola v dedine veľmi vplyvná a tak vždy „ žehlila“ moje problémy. Ale mne to nevadilo , predsa len som mohol robiť čo chcem a nikto mi nič nespravil aj keby mal som za sebou silného spojenca. Títo moji pseudo kamaráti zmenili moje správanie tak , že som sa stával arogantnejším , namyslenejším a bezcitnejším. Vyvolávali sme bitky so svojimi spolužiakmi, vysmievali sme sa im a podobne. Lenže učenie sme celkom flákali. Blížili sa genínske skúšky a ja som nemienil sklamať svoju rodinu , teda sklamať vlastne sám seba a tak spolu s pár ľuďmi sme sa rozhodli začať trénovať na genínske skúšky. Predsa len boli sme deti a chvala bohu genínske skúšky boli pre nás motiváciou . Inak by sme sa asi stali zlodejmi alebo nejakými vydedencami spoločnosti. Bolo treba čo doháňať za tie zameškané roky nič nerobenia. Dohodli sme sa teda s pár talentovanými ľuďmi , ktorí nás učili. Našťastie sme prešli genínskymi skúškami. Avšak moje správanie sa natoľko zmenilo , že sa moji rodičia rozhodli , že by mi prospelo venovať sa viac hudbe , a tak ma zobrali od známych a začal som opäť cestovať s nimi. Vrátil som sa teda k hraniu na flaute , hoci ma to nebavilo tak ako od narodenia neostával mi iná možnosť. Lenže čím ďalej tým viac ma zaujímalo učiť sa nové techniky , bolo to pre mňa veľmi zábavné v tomto nudnom živote. Avšak nemal som nikoho kto by ma učil. Po dlhšom čase sa zistilo čo zač sú vlastne moji rodičia zač. Boli to obchodníci s nelegálnym tovarom a hranie bola len zámienka pre to aby ich nikto neodhalil. Boli odsúdený a ja som pripadol do starosti otcovej strany rodiny , ktorú som nikdy nevidel.




 Žili v dedine , neboli nijako moc významný či bohatý a ja zvyknutý na luxus som si musel zvykať na iný spôsob života. Pôsobil som na malej farme , pomáhal som im so všetkým čo potrebovali. Ale každá zlá vec je na niečo dobrá, opäť som nadviazal kontakt s ľuďmi , ktorých som poznal a začali sme sa stretávať . Zase som začal byť taký aký som bol v akadémii ale tento krát už som nemal žiadnu pomoc , takže sa mi stalo , že som bol pár krát aj potrestaný. Takýto život ma však nebavil a tak som sa rozhodol sa s nimi už nestýkať. Teta , u ktorej som žil bola veľmi milá , dobrá a pomáhala mi riešiť každý problém , ktorý som mal. Povedala mi , že môžem mať lepší život ako má ona a dokonca lepší život ako moji rodičia , samozrejme legálnou cestou. A tak sám blúdiaci dedinou stretol som pár ľudí , ktorí spolu chodievali von , hrať sa trénovať. Zo začiatku som ich chodil len pozorovať , teda sledovať , keďže som sa celkom bál sa im prihovoriť. Neskôr si začali všímať moju prítomnosť a tak sa ma začali pýtať . Pýtať na otázky , kto som , tí ktorí ma poznali sa ma začali pýtať , že čo sa stalo s mojou partiou , prečo som neni s nimi. Povedal som im teda ako to fungovalo a neskôr sme sa stali kamarátmi. Ukázali mi , že nemusím byť zlým. Nakoniec som si našiel dvoch najlepších kamarátov a vytvorili spoločne tím. Pridelili nám senseia , ktorý nás začal zlepšovať v boji. Neskôr som sa od tety dozvedel , že v ich rodine máme pár techník , ktoré neovláda nikto iný len náš klan. Problém bol však v tom , že nie každý člen ich dokázal použiť. Začal som teda trénovať pár takýchto techník a môj tím a sensei mi pri tom pomáhali. Kým sa blížili chunnínske skúšky vedel som privolať už klanových summonov – volali sa Doki, veľké zlé stvorenia , ktoré som ovládal za pomoci flauty, Vďaka ním som dokázal prejsť chunínskymi skúškami bez jediného škrábnutia. Priznávam , že prvý krát som sa ich aj ja celkom bál , vyzerali hrôzostrašne no boli dobrými sluhami. 








Samozrejme aj po skúškach bolo dosť toho čo vylepšovať. Ja som sa viac zameral na sústredenie a rýchlosť uhýbania aby som aj počas hrania na flautu dokázal uhýbať nepriateľovým útokom , hoci Doki boli dosť rýchli na to aby zablokovali každý útok , nemohol som sa na to spoliehať. Ako plnohodnotný chunínovia sme dostali misiu počas vojny mapovať územia a hlásiť prípadných nepriateľov. Hoci bola misia celkom náročná , vojna je vojna a pre nedostatok vojakov sme to museli robiť my. Celá misia išla hladko , mali sme sa vrátiť naspäť do dediny a ohlásiť čo sa deje , keď raz v noci na nás zaútočili neznámy shinobi. Nevyzerali ako vojaci inej dediny, no porazili nás a zajali. Zobudil som sa zviazaný a omámený. Nevidel som nikoho z tímu . Okolo mňa boli len neznámy ľudia. Zo začiatku som bol vystrašený . nevedel som čo sa bude diať , či ma zabijú , umučia alebo čo. Nakoniec mi začali dávať nejaké lieky , injekcie a podobné veci. Bol som nonstop na prístrojoch a z tabletiek , ktoré mi dávali mi bolo stále viac a viac zle. Uplynulo už veľa času a mne bolo jasné , že budem už vyhlásený za mŕtveho a môj tím už nikdy neuvidím. Neskôr na mne začali testovať rôzne techniky , bolo to jednoducho nechutné , nehumánne. Každý deň moje telo bojovalo o život. V jeden deň som uvidel tvár toho , kto stojí za týmto všetkým. Bol to brat môjho otca. Sadol si vedľa mňa a milým priateľským hlasom na mňa prehovoril. Hovoril mi o tom ako som ja ten vyvolený ako ja budem niesť slávu nášho klanu. Neveril som mu ani pol slova a snažil sa zistiť kde sú moji kamaráti. Na žiadnu otázku mi neodpovedal. Potom sa zdvihol odišiel ďalej odo mňa , otočil sa a povedal , že už to dlho trvať nebude. Naozaj neklamal a v jeden deň na mne vyskúšali niečo čo som myslel , že nebudem schopný prežiť. Týždeň som bojoval o svoj život , nechutný pocit , až tak že by ste sa radšej zabili keby ste mali čím , nechutné predstavy o smrti vašich blízkych až to nakoniec po týždni prešlo. Celé moje telo bolo stŕpnuté , nemohol som sa pomaly ani hýbať. Celé toto utrpenie znázornené pečaťou na mojom krku. A po tomto všetkom začala demagógia, vymývanie mozgu o tom ako náš klan dokáže vďaka mne poraziť samotného Raikage a ovládnuť celú dedinu. Keďže som nebol sprostý a hral túto hru s nimi. Predsa len to bola moja priepustka von z tohto pekla. Po nejakom čase mi verili na toľko , že mi dali moju flautu , nástroj , ktorý ma dokázal odtiaľto dostať. Hneď ako sa naskytla príležitosť použil som flautu a paralyzoval pár ľudí a snažil sa utiecť. Avšak zastavili ma , postavili sa proti mne a zaútočili , proti takejto presile som nemal šancu , a nie len moji Doki na to nestačili a keď som zranený ležal na zemi a snažili sa ma opäť uväzniť stalo sa niečo čo by som nikdy nečakal ani len vo sne. Pečať sa krku sa začala zväčšovať až sa ťahala po celom mojom tele. Toľko adrenalínu v krvi som nemal nikdy. Cítil som ako sa mi obnovuje energia a Doki sa stávajú silnejšími a ja som neváhal zabiť všetkých čo tam boli. Po tomto masakri sa pečať vrátila do pôvodnej podoby ako bola a až vtedy som si uvedomil čo som spravil. Vrátil som sa do dediny a skontaktoval sa s mojou rodinou , u ktorej som žil po uväznení mojej rodiny. Zistil som pár vecí o klane aj o pečati. Pečať , ktorá má svoje výhody a nevýhody a práve toho som sa bál. 




Trvalo mi dlhšiu dobu než som sa začlenil do spoločnosti. Začal som ale aj napriek tomu hľadať zvyšok svojho tímu. Jediné čo mi mohlo pomôcť mohli byť informácie , ktoré má dedina , no nemal som k ním prístup , a tak som začal pracovať pre dedinu , najskôr v administratíve neskôr ako vojak a poradca vyššie postavených ľudí. Keď už som mal dosť kontaktov a konexii začal som hľadal informácie o tom osudovom dni. Nebolo tam nič podstatné a tak som sa vrátil na miesto , kde sa to všetko stalo. Videl som tam skupinku banditov a tak som na nich zaútočil , keď som ich porazil snažil som sa od nich získať informácie. Nič nevedeli a tak som začal útoky proti banditom. Neskôr som dostal podporu od dediny a pričlenili mi pár shinobi. Ako prospech pre dedinu som bol povýšený na tokubetsu jounina. Dve muchy jednou ranou. Môj primárny cieľ avšak ostal nesplnený. Po nejakom čase som konečne získal informáciu , kde by mohol byť môj tým. V prevleku za banditu som sa infiltroval do centra pašerákov a zistil kde je môj tím. Trvalo dlhšiu dobu kým ma prijali a dôverovali a tak som bol „dvojitý“ agent. Konečne som objavil svoj tím a keď som ich uvidel umučených len tak visieť zviazaných , pomaly umierajúcich aktivovala sa pečať , tento krát však nie tak ako to bolo naposledy. Moje telo sa zmenilo. Zvýšila sa mi sila a ja som sa nedokázal pomaly ani ovládať. Zabil som všetkých okolo , no nestačilo to a členovia môjho tímu  umreli. Odviezol som ich do dediny a tam mali pohreb aký si zaslúžili. Psychicky som sa zrútil a nedokázal nič ani sa len postaviť z postele. Rozmýšľal som a nakoniec sa rozhodol bojovať , bojovať za všetkých , ktorých mám rád , aby sa už nikdy nestalo , že niekto z nich bude trpieť.


Body :
Nin : 3
Tai : 2
Gen : 5
Int : 3,5
Sila : 1
Rýchlosť : 3
Chakra :  3,5
RP : 4

Inventár :

Techniky :
5x E
D : Magen: Narakumi no Jutsu
     Kanashibari no jutsu 
C : Magen: Kokoni Arazu no Jutsu
     Kori Shinchū no Jutsu
     Kuchiyose no jutsu (Doki)
B : Mateki: Mugen Onsa
     Makyō no Ran
A : Jigoku no Shīru / 地獄シール *
* techniky označené hviezdičkou sú vlastné a budú dopísané do topicku s technikami

Edit xD