Fuyu-kyō

To, čo ma prebudilo, rozhodne nemožno nazvať dostatkom spánku. Skôr by som to popísal ako nepríjemnú vlhkosť v kombinácii s polohou tela, v akej momentálne bolo a nemožnosť s tým čokoľvek urobiť. Takto nepríjemne som sa necítil už dlhú dobu, naviac to poníženie, že som sa dostal do takejto situácie mi na optimizme rozhodne nepridávalo, skôr naopak. Ako sa to vôbec stalo?
So Sadaom sme sem prišli kvôli dvom veciam – poklad v podobe obrovského množstva financií a poklad snáď ešte väčší – nesmrteľnosť, no nie taká, akou oplývam ja. Táto nesmrteľnosť mala byť na ďaleko vyššej úrovni. Žiaľ, ani jedno z toho sa nám nepodarilo získať.

V tomto zúboženom stave si spomínam na niekoľko vecí a teda, že chrám bol zničený a mnísi k nenájdeniu. Ďalej tu je Sadaov odchod a moje rozhodnutie získať si o tomto mieste viac informácií. Človek jednoducho nikdy nevie, kedy sa mu čo zíde a informácie sú záležitosťou, ktorá sa dá veľmi ľahko speňažiť. Avšak toto rozhodnutie pre mňa jednoznačne nebolo to najlepšie, keďže ma priviedlo priamo sem, na miesto, kde sedím spútaný v ľade, naviac za mrežami, ako môžem sám vidieť. Ale kde to presne som, to bude jedna z prvých vecí, ktoré budem musieť zistiť.
Heh, tak naivne som si myslel, že tých ninjov dostanem. A možno by som aj dostal, keby ich nepodcením a mám viac informácií. Príliš som to uponáhľal! Nabudúce si z tejto skúsenosti musím zobrať príklad... teda, ak nejaké to nabudúce vôbec bude. Možno by som sa mal teraz pousmiať, no rozhodne som tak neučinil. Smiech by bola tá posledná vec, ktorú by som teraz asi praktizoval.
Myšlienky sa mi zasa zvrtli na nedávnu minulosť, niekoľko týždňov späť. Chrám je nepoužiteľný, poklad fuč a mnísi s ním. Sadao je mimo dosah... chúlostivé.

Pokúsil som sa prudšie pohnúť v nádeji, že ten ľad zo mňa opadne, no nestalo sa tak. Je tu príliš chladno na to, aby sa ten ľad rozpustil tak rýchlo. Dokonca by som si trúfol povedať, že budem rád, ak sa ten ľad vôbec niekedy rozpustí.
Možno by mi mohlo pomôcť ninjustu, teda vlastne moje kinjutsu, napadlo ma. Tak prišla na rad situácia, kedy som sústredil chakru na svoje Jiongu s cieľom narušiť stabilitu ľadu, ktorý ma pokrýval, no výsledný efekt nie len, že nebol neutrálny, on bol dokonca ešte horší ako som očakával. Ľad sa spevnil a začal ma zasa celého pokrývať tak ako keď na mňa bola táto technika použitá prvý krát. Dá sa teda vydedukovať, že tá technika je ešte stále aktívna a má vlastný spúšťať – mňa samého a moje akcie. Rýchlo som prestal pracovať s chakrou v Jiongu, aby som tento efekt zastavil, čo sa mi aj poradilo a tak som prišiel k jedinému výsledku – musím čakať. So zbytočnými pohybmi som teda prestal rovnako ako s používaním chakry, no nebol som ten typ osoby, ktorý by len tak posedával, to nie. Kým ten ľad povolí, ak snáď vôbec, aspoň si poriadne prezriem okolie a pokúsim sa vymyslieť nejaký ten plán ako sa z tejto situácie dostať.
Bola tu teda riadna tma, to je nutné poznamenať, ale to nemôže byť prekvapujúce, keďže jediným zdrojom svetla je chodba, na ktorej je rovnako zima ako tu v cele. Naviac, toto svetlo je čiastočne tlmené mrežami a nie zrovna svetlou farbou na stenách. Zvuky v pozadí mi dali dostatočne najavo fakt, že nie som v tejto budove sám, čo som považoval za šťastie, no zároveň problém pri prípadnom úteku, ak sa teda jedná o bachárov.
V tichu som sa započúval do okolitých zvukov a jednoducho čakal na situáciu, ktorá mi z tejto nepríjemnej situácie pomôže.

Ako som tak posedával v kúte svojej cely a pozoroval vlastný dych, čo bolo možné len a práve kvôli tomu ukrutnému chladu, ktorý tu panoval, stále som rozmýšľal na tým, ako sa odtiaľto čo najrýchlejšie dostať. Žiaľ, nič ma momentálne nenapadalo. Hoc som vôbec netušil, ako dlho som tu už zatvorený, napadlo ma hneď niekoľko vecí, ktoré mi pripadali divné - ešte som nedostal žiadne jedlo ani pitie. Bude vôbec nejaké?
Uvažoval som sa nad danou problematikou. Nerád by som totiž zomrel kvôli dehydratácii. Taktiež, ako tu fungujú toalety? To netuším, no nejako to tu predsa fungovať musí – necítiť tu totiž tých, ktorí to na spomenuté miesto nestihli.
Raz sem to jedlo prinesú a práve vtedy môj plán započne. Než sa tak stane, musím niečo vymyslieť s touto technikou.
Moja tvár síce výraz nezmenila, no pri pomyslení na danú techniku sa mi nálada zhoršila. Tá technika totiž predstavuje najväčší problém, najväčšiu prekážku na ceste za slobodou. Dostať sa cez ňu by sa dalo považovať za polovicu úspechu. Avšak ako na to, to ma naozaj nenapadá. Alebo aspoň teraz nie.

Moje myšlienky prerušil hlas. Nikto, koho by som poznal. Že by stráž? V nádeji, že mi niekto prinesie jedlo, zodvihol som sklonenú hlavu smerom k mrežiam, no nikto tam nestál. Zrejme to nebol hlas strážcu, ale nejakého väzňa, pravdepodobne z cely vedľa. Vzhľadom k tomu, že ma absolútne nezaujímal, neunúval som sa odpovedať mu.
Ticho nepanovalo dlho a už ho bolo počuť zasa. Síce sa snažil kričať, no znel divne, ale príčina bola zreteľná. Tak ako ja, isto aj on musel trpieť touto technikou.
“Počuj, netuším kto si a rozhodne nemám v pláne ťa tu zabávať...“ na chvíľku som sa odmlčal. Ťažko sa mi dýchalo, keď som mal ešte aj hlasno rozprávať.
“Ale keď už si sa ozval, možno by si mi mohol odpovedať na zopár jednoduchých otázok a to sú: aká je tu frekvencia podávania stravy? Ak teda vôbec nejaká je.“ poslednú vetu som odsekol.

“Ďalej by som rád vedel či existuje nejaký spôsob ako sa dostať z tejto techniky, alebo mám na nejakom začať pracovať ja sám.“
Keďže nič ďalšie ma už nenapadlo, môj monotónny hlas bez akéhokoľvek náznaku emócií utíchol, čo znamenalo, že čakám na odpovede. Priaznivé, pokiaľ možno.

Počas čakania na položené otázky som si uvedomil, že ľad trochu oslabil na pevnosti, no nepredpokladal som, že je už natoľko slabý, aby som ho dokázal prelomiť len za pomoci fyzickej sily. Zároveň som si uvedomil, že už to musí byť nejaký ten čas, čo tu trčím, pretože začínam byť hladný, čo rozhodne nie je dobré znamenie.

Spoluväzeň sa náhle ozval. Tento bude zrejme pekne prudký, súdiac podľa jeho spôsobu vyjadrovania. Na moment moju reč prerušil naparovaním sa a mrmlaním vecí, na ktoré nie je nutné odpovedať. Len som si tak sám pre seba odfrkol, avšak nie dostatočne hlasno na to, aby to počul. Zároveň toto moje pohŕdavé gesto nemohol ani vidieť, keďže nás oddeľuje minimálne jedna stena a je tu tma ako r*ti.

Konečne sme sa však prepracovali k niečomu, čo sa nedá považovať za stratu času – odpovediam na moje otázky. Správa o stravovaní ma potešila, i keď sám nepochybujem o to, že vo svete shinobi existujú aj také väznice, kde človek nedostane ani jedlo, ani pitie a prosto tam zomrie v hrozných mukách, aby čo najviac trpel za svoje činy.
Jedlo teda je, ale najesť sa človek musí sám.
Nebolo treba sa nad tým ani zamýšľať a bolo hneď jasné, že táto technika nemôže brániť v pohybe niekomu, kto nepoužíva chakru. Zdá sa, že jediná možná cesta von je taijustu. To má ale malý háčik – mreže.
“Ako dlho si už nejedol?“
Skočil som Hidanovi, o ktorom som samozrejme nevedel, že je Hidan, do reči. Zaujímalo ma, či sú dozorcovia schopní nechať niekoho zomrieť od hladu. Uvidíme, čo mi na to povie. Snáď tu nezomriem od hladu. Tak trápny koniec, tak veľkého mena.

Takže vôbec neprišiel na spôsob, ako uniknúť. Ale je to logické, ak by to totiž vedel, už by tu nebol... ako sám povedal. No, musím dúfať, že nie je príliš inteligentný a to je dôvodom, prečo na nič neprišiel ani fakt, že sa odtiaľto jednoducho ujsť nedá. Vypočul som si ešte jeho poznatky o techniky, no v podstate mi len zrekapituloval to, čo už som zistil aj sám.

“Čo som vyviedol?“ téma sa zmenila, nie, že by mi to prekážalo, už som aj tak nemal ďalšie otázky. Snáď ma po čase ešte niečo napadne.
“tých vecí bolo viac a úprimne, sám presne neviem za ktorú z nich tu sedím. Ale povedal by som, že pokus o infiltráciu dediny bude ten dôvod, hoc... jeden nikdy nevie.“
Teraz už som zmĺkol a začal sa venovať myšlienkam o úteku. Rozhodne som nemal v pláne tu zhrdzavieť.

Matne som si spomenul na ten nepodarený pokus o infiltráciu do tunajšej dediny. Plán spočíval v získaní kontroly na domácim ninjom a jeho ovládaní. Následnej vytiahnutie informácií, zhodnotenie situácie a odchod do teplejších krajín. Nanešťastie tento plán stroskotal na technike, s ktorou som vôbec nepočítal a miesto získania cenných informácii som sa ocitol v väzení, ktoré je určené snáď pre tých najhorších vagabundov, akých len tento svet pozná. Chlapík od vedľa očividne nebude o nič lepší ako ja.

"Nie... infiltrácia nie, len pokus o ňu, ktorý žiaľ stroskotal skôr, ako len začal.“
Mierne som opravil Hidana, keďže moju situáciu prikrášlil až príliš.
"Nanešťastie, ani to sa mi nepodarilo.“
Ou, tak toto už bolo zúfalé, ale stále pravdivé.
"Ale, ak sa mi odtiaľto podarí dostať v dostatočnej sile, tak im ešte nejakú tú príjemnú rozlúčku pripravím.“
Napokon, čo by som to bol chlapa, keby vôbec účtu nechám takto otvorené – v prospech oponenta. To by bolo príliš trápne. Takao Hanare, odchytený niekde na severnom póle... ironicky povedané... ktorý bol rád, že vôbec zdrhol. Zrejme by ma vysmial ešte aj sám Sadao.

Tri mesiace hej? Tomu sa mi nechcelo veriť. Ako hej, nie je to úplne nemožné, ale zdalo sa mi to príliš ako príliš dlhá doba.
"Ak je to s tými tromi mesiacmi pravda, tak navrhujem, aby si sa čo najskôr najedol... hlavne to však neprežeň, nech sa ti niečo tam v tele nepokašle.“
A táto poznámka mohla znieť trošku iritujúco vzhľadom k tomu, k akým stravovacím návykom sa tunajší väzni museli prispôsobiť.

Mnísi, spomenul mníchov? Žeby mal na mysli presne tých mníchov, kvôli ktorým som sem cestoval? Moje myšlienky sa teraz úplne odvrátili od jedla, smrti či kadejakých plánov na útek, z ktorých by aj tak ani jeden nefungoval.
"Spomenul si mníchov... mal si na mysli tých, o ktorých legenda vraví, že dosiahli nesmrteľnosť?“
Síce nerád prejavujem emócie, hlavne nie pred ľuďmi, ktorých sotva poznám, no momentálne podmienky a téma, ktorá ma zaujala, spôsobila, že v mojom hlase bol náznak záujmu. Uvidíme, čo mi o nich povie, teda ak vôbec niečo, okrem toho, že sú mŕtvi, čo je trošku ironické, keďže by mali byť nesmrteľní.
"Za čo tu vlastne sedíš ty?“
Možno som to úplne presne nepochopil, mysleno informáciu o uprataní za mníchmi.
"A ako dlho?“
Potom, ako dotyčný spomenul, že si tu posedí ďalšie stovky rokov, napadlo ma jediné – tento človek musí byť jedným zo spomenutých mníchov a teda tie mýty o ich nesmrteľnosti sú predsa len pravdivé. Bingo! Aspoň k niečomu som sa prepracoval. Isto teda vie aj o tom, kde sa nachádza ten obrovský poklad.
"Ten tvoj boh, spomínaš ho nejako často, nie?“

Nuž tak teda fajn. Pochopil som, že čo sa viery týka, tak s ním sa rozhodne nebude dobré dohadovať, neprospelo by to totiž môjmu srdcu, a že ho nemám len jedno. Prosto má svoj názor, ktorý mu nevyvrátim, nie že by som chcel. Hlavne mi ide o to, aby nezačal do tej jeho viery lanáriť aj mňa. Nemám to rád.
“Bolo to tvoje rozhodnutie, nebudem ti do nič hovoriť. Spravil si to, tak si spravil a už jeho jedno.“
Skonštatoval som, čím som samozrejme nevyjadril súhlas, ale bola to minimálne neutrálnosť. Myslím, že to môže chápať tak, že ho akceptujem takého, aký je.

Keď už teda padla reč o peniazoch, prešli sme k niečomu, čo je akási moja viera. Kto má prach, ten má moc hýbať svetom a neexistuje zrejme žiadny problém, ktorý by prachy nedokázali vyriešiť. Teda, možno sa niečo predsa len nájde, ale aj tak si myslím, že to nie je o prachoch samotných, ale len a len o ich množstve, takže tak.
“Samozrejme, že ma zaujímajú. Peniaze hýbu svetom, to je ti snáď jasné. Ak máš prachy, máš všetko. Dokonca by som si trúfol povedať, že ak by si mal skutočne veľa prachov, dokázal by si rozšíriť aj tvoju vieru...“
Teraz som sa mierne pousmial.
“... len si to predstav. Dal by si postaviť chrámy určené tvojmu bohu po celom svete, stal by si sa hlavou svojho náboženstva a diktoval by si ako a čo robiť, aby bol tvoj boh šťastný a spokojný. A teraz mi povedz, ak by si toto dokázal a zrazu by po celom svete bolo toľko obetí, ktoré ty nestihneš učiniť za dekádu, a to všetko len vďaka tebe, nebol by tvoj boh na teba viac pyšný? Neodmenil by ťa?“
Podľa mňa sa nedá nesúhlasiť, ale Hidanov názor ma celkom zaujíma. Som teda veľmi zvedavý, čo mi odpovie. Avšak, on nechal ten poklad dedine, ktorá môže za môj stav a uväznenie. Nemám mu to za zlé, bolo by to asi príliš náročné, aby s ním dokázal ešte aj ujsť. A možno len neuvažuje týmto spôsobom.

Chce, aby som ho vzal so sebou? Dokonca by bol ochotný mi zaplatiť akúkoľvek cenu? Teraz ma napadla tá myšlienka, že ak by ho môj nápad oslovil a mal by tie chrámy, isto by mal zisk. Čo takých 80% zisku do môjho vačku? Mnísi nepotrebujú drahý život a sám Hidan je toho príkladom, stačí mu tak málo, aby bol šťastný. Určite by sme boli šťastný obaja. A keď už by som nebol šťastný, tak aspoň moc moc bohatý.
Všetko to boli krásne myšlienky, ale mali jeden spoločný problém, túto basu, z ktorej sa nutné sa najskôr dostať von.
“Tak sa môžeme dohodnúť, že ak sa mi to predsa len podarí, tak ťa so sebou vezmem. Cenu stanovím až potom, keď budeme vonku, fajn?“

No tak fajn. Vyzerá to tak, že na nejaký únikový plán som predsa len prišiel. Pravdaže, že bude do toho musieť zapojiť moju poistku, ale napokon – presne pre takéto prípady tá poistka existuje, takže je len dobre, že som si ju vtedy ešte vytvoril. Snáď bude všetko fungovať ako má...

Z môjho zamýšľania sa, ma razom dostal Hidan, ale neviním ho za to, môj problém, že sa zamýšľam počas konverzácie. Je síce fakt, že reč bola zasa raz o peniazoch, ktoré mám tak rád, no zároveň si nedokážem pomôcť a toto miesto mi vadí. Vždy keď mám čo i len chvíľku na to, aby som uvažoval ako odtiaľ to odísť, okamžite ju využívam.
“Ľudia si myslia že sa zabíjajú z vlastnej vôle a tak im to zrejme nevadí. Zabíjanie pre vieru im zrejme smrdí. No dobre beriem, v tomto by ti teda tie prachy asi nepomohli.“
Aj keď som si stále myslel, že nádej by tu bola, nechcel som sa s ním začať hádať, nemalo by to čo i len najmenší význam. Pri spomienke Yugakure som sa len zachechtal.
“No a čo takto získať tú dedinu späť? Sám by si to isto nedokázal, ale ak by si mal dostatok financií na armádu, tak by tu šanca aj bola, no nie? A potom by si v tej dedine obnovil svoju vieru a povedzme, že by si si tam žil sám a vítal len ľudí, ktorí by sa od teba šli učiť.“
V podstate som mu ponúkol zrejme rovnaký návrh ako pred chvíľkou, len s drobnými odchýlkami – obrovské množstvo mŕtvych dedinčanov a teda aká si osobná pomsta. Ale viac menej mi to bolo vlastne jedno. Nie, že by som už nebol taký ten tvrďas ako kedysi, akurát už len takéto zbytočné zabíjanie ma nejako nelákalo.
“Ale hej, chápem ťa. Pripadá mi to tak, že si skôr taký ten pustovník, ktorý pre radosť svojho boha osobne zabije pár ľudí behom pár dní a robí to vlastne aj pre svoju radosť.“
Možno to ani nie je o viere ako takej, ale jedná sa skôr o akého alibistu, ktorý zodpovednosť svojich činov prenáša na svojho boha a nie seba samého. Hidan mi teraz pripadal ako nejaký narušený jedinec, no na druhú stranu zrejme veľmi schopný narušený jedinec, od ktorého by sa čo to dalo získať.
“V poriadku, máme dohodu. Chceš počuť aj môj plán alebo ti to je jedno a ide ti len a len o to, aby si sa odtiaľto dostal?“
Hovoriť mu môj plán bude asi úplne zbytočné, ak nemôže ani len prispieť k jeho úspešnosti, naviac možno nebezpečné. Uvidíme čo mi odpovie, prípadne si to objasňovanie potom rozmyslím a trošku ho nase*iem.

Ešte než som sa pustil do akejkoľvek reakcie na Hidanove slová, rozhodol som sa, že svoj plán spustím. Vzhľadom k tomu čo som práve šiel vykonať, nebol najmenší dôvod, aby sa spustila oná technika, ktorá viazala moje telo. Jednalo sa totiž len o takmer obyčajný nervový systém, ktorý ako som už zistil, by nemal mať na Jisarenhyō žiadny spúšťací vplyv. Ide totiž o to, že časť môjho Jiongu, zsamozrejme aj so srdcom, som ešte predtým, ako som skončil tu, uložil do jedného z ninjov, ktorí ma chytili. Ani zďaleka to nebolo premiérové použitie tejto schopnosti, hoc je pravda, že už dlho som ju nepoužil. To, čo som teraz vlastne spravil, bolo len využitie tejto schopnosti na manipuláciu s mojou obeťou. Nie je síce isté, že sa to podarí a tým pádom by ma tu čakal koniec, no ak už sa odtiaľ to mám dostať, toto bude zrejme jediná možnosť. Plán sa teda spustil a jeho priebeh je momentálne otázny.

Medzi časom sa môžem venovať Hidanovi, i keď sa mu možno bude zdať, že mu nevenujem celú svoju pozornosť. Snáď ho tým neurazím.
“Ak by som povedal... že je mi tvojej dediny ľúto... aká by tvoja reakcia?“
Nie, že by mi tej dediny bolo ľúto. V podstate mi je taká dedina úplne ukradnutá a kým sa v nej nenachádza nič vzácne na získanie, tak nemám ani len záujem ju navštíviť, ale aby reč nestála, je nutné nejakým spôsobom rozvinúť konverzáciu.
Myslel som si, že tento človek, nemôže byť poháňaní len samotnou vierou a sám práve potvrdil, že má rád zabíjanie. Nemôžem povedať, že mi to bolo úplne cudzie, no v poslednom období, priznám sa, nezabíjam ak si to situácia nevyžaduje. Avšak, každý máme svoje hobby a zrovna toto je jeho. Tak čo no.
“Ale vieš čo? Ak sa mi ten plán podarí... možno si jeho podstatu uvedomíš aj sám. Ak nie... tak nie.“
Rozmyslel som si svoje zdôverovanie sa v nádeji, že ten plán predsa len klapne.
“Mimochodom... si mních... nie? Mám taký dojem... že na mnícha príliš nadávaš... čo myslíš?“
Možno to bola hlúpa, prípadne až príliš provokačná poznámka, vzhľadom k jeho náboženstvu, ale nejako treba ten čas zabiť, kým sa veci pohnú.

Plán sa mi napokon podarilo rozbehnúť. Naskytla sa mi možnosť ovládať druhé ľudské telo, telo, ktoré nás z tejto nepríjemnej situácie, tohto väzenia, dostane. Čo to je vlastne za telo? Patrilo jednému z ninjov, ktorí ma zajali.
Ešte, než som úplne stratil vedomie, kládol som odpor. A jedna z vecí, ktoré som počas toho odporu, toho boja podnikol, bola, že som do daného tela umiestnil jedno zo svojich sŕdc – jednu z mojich Jiongu príšer.
Teraz mám teda k dispozícii dve telá, ktoré môžem ovládať. No ako len popísať tento pocit, ktorý nepozná takmer žiadny iný človek? V celej histórii shinobi sveta sa objavilo len zopár jedincov, ktorým bolo umožnené ovládať viac tiel naraz a teda len oni by rozumeli tomu, čo to je za skúsenosť. Ale, ak by som to mal nejakým spôsobom popísať, tak by som povedal, že je to to isté, ako ovládať tretiu ruku, napríklad. Nie je to tak, že by som musel svojmu Jiongu podávať príkazy. Nie, to ani zďaleka. Moje Jiongu funguje aj ako nervová sústava. Tak, ako ovládam svoje končatiny, tak isto momentálne ovládam aj to druhé telo.
. . .
"Moje oči" sa "otvorili" a hneď prvá vec, ktorá sa pred nimi objavila, bola plachta, záves tyrkysovej farby. Keď som sa poobzeral po okolí, bolo mi zrejmé, kde sa toto telo nachádza – leží v nemocnici. Teraz bolo nutné zistiť či sa jedná o naozajstnú nemocnicu, alebo ide len o akési oddelenie vo väznici, v čom teda sakramentsky dúfal. Vstal som, odhrnul spomenutý záves a rozhliadol sa po miestnosti. Bola prázdna, i napriek faktu, že sa tu nachádzalo viac lôžok. Hľadal som okno, ktoré by mi mohlo napomôcť k identifikovaniu polohy, no žiadne som nevidel.
Vrátil som sa k posteli, na ktorej som len pred chvíľkou ležal a posadil som sa. Cítil som, že toto telo je stuhnuté, dlho sa nehýbalo a po pravde, je vlastné mŕtve. Tak ale prečo nie je v márnici? Odpoveď je taká, Jiongu, cez ktorého ho ovládam, napomáha k pumpovaniu krvi a preto to mohlo vyzerať tak, že tento shinobi nie je mŕtvy, ale len v kóme, z ktorej sa teraz zázračne prebral.
Na stoličke vzdialenej približne dva metre od postele som si všimol uniformu. Usúdil som, že sa bude jednať o uniformu tohto nebožtíka a tak som sa z pyžama prezliekol do nej. Sadla mi ako uliata, čo len potvrdilo môj úsudok.
Na moje sklamanie, v uniforme som nenašiel nič, čo by čo i len vzdialene pripomínalo kľúče. Ale to sa dalo čakať. Nebudú predsa nechávať kľúče od tak nebezpečných väzňov v uniforme niekoho, kto je v kóme. Takže, moja prvá úloha bude získať kľúče a následne na to zistiť, kde sa nachádza moje originálne, vlastné telo, ktoré bude potom treba uvoľniť nie len z cely, ale aj techniky, ktorá naň pôsobí.
Čo mi pripadá divné na celej tejto situácii je, že nikto nemonitoruje stav tohto tela. Nad tým som sa však nemal čas pozastavovať. Vykročil som von z miestnosti – ocitol som sa na chodbe, vybral som sa smerom doprava, pretože tam som videl schodisko. Uvidíme, kam ma tieto nohy zavedú.
. . .
Medzi časom som si vypočul Hidanove slová. Nie, že by som bol zbabelec, ale celkom sa mi páčila myšlienka, že v tej dedine vyrastú shinobi, ktorí o vojne a poriadnom boji nič nebudú vedieť. Takí ľudia sú ďaleko menej problémoví, ako zdatní shinobi.

No... a nastalo ticho. Z Hidanovho tónu bolo jasne počuť, že ešte chcel v rozprávaní pokračovať, no niečo mu v tom zabránilo. Z jeho predchádzajúcich slov nebolo ťažké usúdiť, že to niečo, bola jeho fyzická kondícia - bol na tom tak mizerne, že už nedokázal ani len rozprávať. Ak bude príliš veľkou záťažou na to, aby som odtiaľto utiekol aj s ním, tak ho tu nechám. Čo už, život je krutý. Avšak, ak to pôjde, zdrhne so mnou.
"Som si vedomý toho, že mi tak skoro neodpovieš, ale teraz ma aspoň pozorne počúvaj."
Mal som v pláne mu dať aspoň aké také pokyny na to, aby náš útek z dôvodu nevedomosti nejakým spôsobom nechtiac nezmaril.
. . .
Pomocou tela, s ktorým som sa pred istou chvíľou prebudil v nemocnici, som sa dostal až k väznici. Človek si hovorí – ale je rýchly tento Takao. Na moju obranu, vzdialenosť medzi danými objektami nie je nič hrozné. Pred druhým párom mojich očí sa objavili dvere, pravdepodobne som na vrátnici. Uvidíme, čo z tohto vzíde.
. . .
"Takže..."
Pokračoval som vo vysvetľovaní pokynov.
"V prvom rade bude nutné, aby si rozprávanie nechal na mňa, prípadne len pritakávaj."
Pomerne provokatívny pokyn vzhľadom k tomu, že Hidan práve prišiel o schopnosť rozprávať. Snáď len dočasne. Chudák jeden, nechcel by som.
"Ak budeme zdrhať, pokúsim sa o to, aby to vyzeralo ako nejaký interný príkaz... inak povedané, my neutekáme, prevážajú nás. Snaž sa preto držať svojej úlohy."
Povedal by som, že to je zatiaľ všetko, čo mu k tomu povedať, rozhodne nie je úplný mešuge na to, aby si viac nedokázal domyslieť aj sám.

Nie, že by som nebol opatrný, to nie, ale zatiaľ som nemal veľa dôvodov, prečo pokladať danú situáciu za výnimočne nebezpečnú. Naviac, nemohol som to len tak vzdať, predsa len, trčím vo väzení, z ktorého sa musím dostať a mám na to pravdepodobne len jeden pokus.

Do väznice som so svojim druhým telom vošiel presne tými dverami, ku ktorým som sa dostal len pred chvíľkou. Myslím, že najlepšie by bolo to tu najskôr preskúmať, aby som tu v prípade problémov, a tie sa takmer vždy objavia, nebol ako v bludisku.

Kým moje druhé telo, telo tunajšieho mŕtveho shinobi, sa prechádzalo po väznici a všímalo si rôzne chodbičky, ale aj prípadné únikové cesty, to originálne stále sedelo v cele.
Pokúšal som sa rozhýbať sa. Bude nutné, aby som sa hýbal, to v každom prípade. Naviac, ak ma sledujú a budem sa hýbať, mohlo by to vzbudiť dojem, že nerobím nič nekalé. I keď pravdou je, že aj keď sedím, môžu si myslieť, že nič nekalé robiť ani nemôžem, vzhľadom k danej technike, ktorá ma púta.
Keďže Hidan mlčal a tak skoro rozprávať ani nebude, nemal som sa s kým rozprávať. Úprimne, momentálne mi to aj vyhovovalo. O to viac som sa mohol sústrediť na druhé telo a s ním spätý aj útek. Jedna z väčších prekážok, teda okrem tejto mizernej techniky, je aj to druhé telo. Nie je ani zďaleka tak vytrénované ako to moje, ak stretnem niekoho, s kým bude treba bojovať, mám sakra problém.

Druhé telo, ktoré sa dostalo na tretie poschodie, zastavilo. Po ceste stretlo niekoho ninjov, najpravdepodobnejšie sa jednalo o strážcov. Tí si z neho veľkú hlavu nerobili. Ako to je možné? Otázka, ktorá Takaovi začala vŕtať v hlave. Veď tento ninja, ktorého telo teraz ovláda, bol predsa mimo. To vôbec nie sú kamaráti? Sú predsa aspoň kolegovia. Nepokladajú ho za svojho alebo čo?
Niektoré veci začínali byť skutočne divné, ale odpovede sa neobjavovali.

Predpokladám, že ak budem nejaké tie odpovede chcieť, musím nájsť niekoho, kto ich má. Zároveň sa chcem každému dôležitému vyhnúť, aby nenastal boj, v ktorom by som prehral. Toto je zas situácia.
Presne tak, ako som uvažoval, situácia na dve veci.