Měsíční bar

Když mě Kangae chytnul za oči, rovnou mi je mohl i vypíchnou to by mu určitě radost udělalo…..  a slyšel jsem jak se někdo ptá. Chvilku jsem přemýšlel a ten povýšený hlas poznám všude. "Kangae jak se daří a jak bylo na misích. Užil sis to?" Opravdu jsem ho nerad viděl, proč vždycky narazil na Kangaeho. No co když už se obtěžoval za mnou přijít tak budu vtřícný.

Eee? Nejlepší whisky? Podíval jsem se na Barmana. Pro mě to nejlevnější co tu mate. Když to přijelo ke mně tak to tam stálo a upíjel jsem pomalu. Takový plat nemám abych tu mohl pít jako Kangae. Zamyslel jsem se a pokračoval jsem v rozhovoru. "To si měl dobry, že jsi měl klidný 2 roky." Za to já jsem měl peklo. Povzdechnul jsem si a dokonce už zase chtěl na misi. "Hele kámo ty mise děláš jak na běžicím pásu." Je to vůbec člověk? Toť byla otázka dne ….  "Ale proč ne hodila by se po delší době mise."  A v tu okamžiku jsem si něco uvědomil, že budu muset poslouchat jeho rozkazy, pokud k nám nepřidělí vyšší hodnost což se nestane. Slyšel jsem různý zvěsty že povíšil na Tokubetsu  Jounin a měl jsem planu mu blahopřát, ale když jsi přestavím že bych tím mu zvýšil to jeho Ego co už má tak velký tak jsem se na to vykašlal.

"Já? No poslední dva roky….. no nic příjemného ztratil jsem se v lese Tsuki." Usmál jsem se a dopil jsem.. "Nechci ti nic vyčítat, ale neměl bys být na misi střízliví? Docela rád bych šel jestli ti to nevadí. Půjdu napřed." Odpověděl jsem. Pomalu jsem se zvedl a odcházel jsem.

/Přesun

Prešiel som dverami, ktoré pripomínali westernové bary s polmesiacom krásne doplneným oblakom a držal sa blízko Lizzy. Keď sa usadila chvíľu som sa opieral o svoju palicu a potom sa s ľahkým pohúpaním usadil na jedno z miest práve keď prichádzala obsluha. "Dám si pomarančový džusík s dužinou." prehlásil som celkom jasne na čo asi za cca. takých presných 8 sekúnd xD, moje druhé a vlastne to isté ja prehlásilo: "a kvapnite do neho trochu vodky!" pričom som ukázal prstami na koľko si to asi predstavujem v priemernom rovnom, vysokom dvojdecovom poháriku. "Ak mám byť úprimný, jeden z našich bol celkom nešikovný a takmer nám pokazil jeden útok, keď si nedal pozor na pasce v nepriateľskom území. Inak šlo všetko hladko." Prehlásil som, lebo som vedel, že mala prehľad o mojich misiách aj keď som chodil bez nej. "Ale šikovne som ho zachránil od doživotného trapasu." Naozaj, v poslednom momente som vtedy jednoho z našich ANBU vyslovene potkol, pretože prehliadol malú dymovú mínu, ktoré začali používať v jednom z okolitých území ako značenie narušenia, ten tak spadol tesne vedľa nej. Tieto drobné zariadenia potrebovali tlak o 40tich až 150tich kilogramoch na to aby sa aktivovali a po aktivácii okamžite vybuchli rôznofarebným oblakom dymu. Farba už záležala na tom ako si ich majiteľ zvolil. Boli to skvelé signalizátory niekoho, alebo niečoho nezvyklého a tajné jednotky ich umiestňovali zvyčajne na stromy, kde nebola takmer žiadna šanca, že by ich aktivovalo niečo iné ako človek.

Chvíľu som len pozeral na senseiku a rozmýšľal o tom čo povedala, nedal som si ani tú prácu jej odpovedať na otázku. Vedela, že si nechávam veci prejsť hlavou a rozmýšľam možno aj trošku odveci ale v aspoň úzkej súvislosti s tým čo povedala. Nakoniec som odpovedal otázkou, ktorá možno znela trošku vyčítavo, alebo kto vie ako negatívne, ale myslel som to úplne normálne, bez niakych zbytočných podtónov, čo Lizzy aj tak bolo pravdepodobne jedno. "Mal, ale stále som v zácviku k ANBU, takže ma nenechajú bez dozoru na náročnejších misiách, alebo to snáď viete zariadiť? Myslím, aby mi dali voľnú ruku." Hneď na to som vychŕlil aj druhú odpoveď. "Nikto ma zatiaľ nekontaktoval a keď som bol na veliteľstve naposledy, tiež ma nijako extra nespovedali, alebo mi nedali niaky konkrétny čas na stretnutie, takže nie, nepredvolali." Medzitým som zavolal čašníčku a len jej ukázal na jedálničku prstom popri rozprávaní na jeden bod v menu, ktoré mali dnes "neustále pripravené", ako to nazývali, a videl som, že ide na odbyt, takže za predpokladu, že je asi chutné som si ho objednal. Na moje šťastie mali jedálniček aj v Breilovom písme. Doniesli mi porciu v podstate, kým som stihol dohovoriť a začal som Lizzy vykladať pár detailov čo sa ešte stali na posledných misiách, veci, ktoré v spisoch aké sa jej dostanú do rúk určite neboli. Mal som strašne ukecanú náladu, takže som jej aj zabudol dať príležitosť sa vyjadriť k mojej vlastnej otázke. Doslova to zo mňa lietalo a ak by tam pri nás sedel niekto tretí, pravdepodobne by len napäto čakal, kedy ma táto dáma zúrivo preruší.

Fakt, že tu stále existovala moja prezývka bol len vedľajší a ak senseike nevyhovovalo vyslovovanie, môjho nečitateľného mena, mohla predsa jednoducho použiť práve toto pomenovanie, ktorým ma napokon oslovovalo veľmi veľa známych. Síce som kecal ako štetka v rádiu, pri verejnom výsluchu po vražde pasáka, ktorý skončil ako potrava pre mäsožravé veveričky na okraji lesa v Konožskom území, ale mali sme súkromie, a pokiaľ niekto neprepočul práve vetu, "som stále v zácviku u ANBU" tak, v podstate všetko čo som povedal vyznievalo ako každodenný život rutinného shinobi. Nakoniec, boli sme v civile. Najedol som sa a dopil už tretí koktejl, tentokrát s malinovou šťavou miesto pomaranča a opäť sa obrátil na Lizzy. "Mimochodom, nedeje sa tu v blízkej dobe niečo špeciálne? Mám náladu si trošku odfúknuť."

Zas toľko som toho nespotreboval, aby si mohol niekto v jej postavení robiť obavy o účet. Toto miesto síce nebol niaky lacný pajzel, ale aj tak. 3 drinky a porcia jedla, sú tak akurát na privítanie niekoho pre senseiku tak dôležitého ako som bol ja xD Predstava slepého človeka v bordeli zase nebola tak nenormálna ako sa zdalo. V takom bare som už viackrát bol a na podivenie všetkých naokolo, naozaj som si vedel užiť ten čas. Slepota zo mňa nerobila asexuálneho, len som mal trošku iné priority a vzrušenie som vedel nájsť v trochu inom smere ako ho zvyčajne hľadali ostatní. Dokonca som bol možno aj náročnejší. Bežný človek čo príde do striptízového baru vône rozhodne moc nerieši a na dotyk som bol určite vyberavejší ako človek, ktorý videl. Dokonca pri bozkávaní som vedel určiť, či tá osoba mala pred pár minútami víno, alebo šampanské, s trochou šťastia aj či bolo suché, alebo sladké. V tomto ma Lizzy zrejme trochu podcenila. "Zaujímavé." Vyjadril som sa jednoducho, možno až trochu trapne. "Chcel by som vedieť čo sa bude diať v najbližšom období. Bola by sranda to všetko len pozorovať z diaľky. Pochybujem, že sa niečo niekde ešte dá vyriešiť diplomaticky." Chvíľu som len sledoval ako sa odo mňa vdiaľuje vôňa zbytkov jedla čo som nechal tak, keď celkom pekne tvarovaná čašníčka odnášala môj riad. "Čo robíte vy Lizzy-sensei? Myslím, poslednou dobou. Niečo špeciálne, alebo nové či klasika?" Fakt som nevedel, čo všetko mohli v tomto novom systéme nakázať niekomu ako bola ona. Odkedy sa to tu celé takto zmenilo som v podstate len trénoval a chodil na misie kde som plnil rozkazy a nad ničím niako moc neuvažoval. Bolo to pre mňa jednoduchšie a potreboval som sa trochu zaobstarať, nech mám aj niake finančné rezervy. Teraz som bol zvedavý.

Vnútorné šarvátky v klane ma naozaj, ale absolútne nezaujímali a pozícia vodcu klanu? Kto by stál o zbytočné povinnosti, keď už tak má peňazí viac než dokáže míňať svojim regulérne bohémskym životom. Len som sa bez slova postavil a začal Lizzy nasledovať. Prakticky na nič čo povedala nebola niako extra nutná odpoveď a ja som zrovna chytal náladu "mlčanie je lepšia odpoveď ako zbytočné drízty". Zaujímalo ma však čo sa dozviem ďalej a špeciálne posledná veta o tom, že sa senseika chystá na výlet. Tak trochu som sa už teraz rozhodol, že jej doprajem side kick a pôjdem s ňou. Nemala by pravdepodobne mať žiadny dôvod prečo by mi to mala neumožniť, práve naopak. Z hlboka som sa ešte nadýchol barového vzduchu a vyšiel von za Lizzy.

(presun)