Byty/Hotely

MINAKO NAKAMURA

Chvíľku som pozorne rozmýšľal nad tým čo vlastne urobiť. Čas sa krátil a ja som musel vyraziť, no nemohol som len tak odísť od nej aby to nevzbudilo nejaké prehnané podozrenie. A tak som sa pred sa len rozhodol re istý krok, ktorý sa mohol zdať pre niekoho šialený, vopred som očakával že nastanú nejaké komplikácie. Takmer okamžite ako sa oprela o stenu za ňou a rozhodla sa že ma bude pozorovať, ja som sa postavil pred ňu a na malý okamih mohla zahliadnuť ako mi sčervenalo oko. Takmer okamžite nato zaľahol priestranstvom dym a hneď nato ako sa to všetko ukľudnilo a všetok dym zmizol cez pootvorené okienko pri balkóne, mohla namiesto psa zahliadnuť pred ňou stojaceho muža, s bielou hrivou na hlave, pričom celú hlavu mu vlastne zakrývala aj maska a samotné oko mu zakrývala páska ktorá ale nemala žiaden znak, bola prázdna.

"Neboj sa.. Neublížim ti.." Prehovoril som takmer jemne, a okamžite nato. Reagoval som práve na moment prekvapenia, kedy som ju okamžite pritlačil ku stene a rukou jej zakryl ústa aby nemohla vykríknuť. Avšak už z môjho pohľadu aj ona mohla vidieť, že jej nemienim nijako ublížiť a len som očakával kým sa jej ako tak ukľudní dýchanie a ona bude schopná so mnou hovoriť aj napriek tomu že v túto chvíľu vyzerám ako votrelec ktorý ju chce zabiť. V mojich očiach sa však odrážala láskavosť a porozumenie. Dúfal som že mi uverí, aj keď som v to až tak nerátal, už tak som mal pripravené oko aby som ju mohol v prípade najväčšieho prúseru znehybniť. Avšak, dúfal som že to práve nebude potrebné, a že mi uverí, pretože to muselo byť fakt vážne keď som dokázal sa tak dlho hrať na psa.

Pozoroval som ju, naozaj dosť dlho nato aby som pochopil že je to strašne tvrdá žena, ktorá sa tak skoro svojho názoru ktorý si stanovila, nevzdá. Pokrútil som hlavou, mal som ju nejako omráčiť a nafingovať to že som ako pes utiekol, ich senzory som dokázal aj tak outplaynúť, a nie takto sa pred ňou ukázať. Celkovo som jej misiu nechcel povedať, avšak niečo mi hovorilo že jej môžem dôverovať a vlastne mi pri vyšetrovaní môže dostatočne pomôcť. Odtiahol som sa od nej, upustil všetku pozornosť takže som ostal dosť nekrytý, aspoň v jej očiach a otočil sa jej chrbtom pričom som pohľad presunul von oknom, kde som sa zahľadel na neďalekú obrovskú vež, kde len nedávno sa stalo niečo divné.

"Určite ste si v Ame všimli, ako niekto vyvraždil vašu zlločineckú organizáciu ktorá u vás mla sídlo, to vaše podsvetie. A isto viete že za tým stála istá skupinka. Tak ako aj tá istá teroristická skupinka zabila vášho Hanza. Nedávno sa vo svete stalo oveľa viac takýchto incidentov, a všetky taktiež viedli k tejto skupinke.." Prehovoril som, jasne a zreteľne, ale bolo jasné že toho viem ešte oveľa viac, no povedať som jej to nechcel už len kvôli tomu že mi nepreukázala nejaký dôvod jej dôverovať dostatočne nato aby som sa jej mohol s niečím takýmto zveriť. Boli to fakt citlivé informácie, pretože samotná Ame skrývala pred svetom že Hanza zabila táto organizácia menom Hakuei, takže bolo jasné že som naozaj úctyhodne informovaný. "Nedávno sa mi podarilo bojovať s ich členom, takže môj prvý krok smeroval sem. Mojím cieľom je vyhľadať ich vodcu a eliminovať ho. Prvé stopy začali tu, práve tu začali prenikať von takže som tu chcel začať svoje vyšetrovanie.." Prehovoril som jasne, znova, o mojom dôvode prečo tu som, prečo som sem prišiel a čo tu vlastne chcem robiť. Muselo jej to stačiť, viac som jej chcel povedať ale až časom a až nato bude príležitosť, jasne som jej pozrel nezakrytým okom do jej očí, aby mi v nich našla že to myslím vážne.

Trochu som ani sám nechápal ako sa mi ju podarilo presvedčiť o tom, aby mi dôverovala. Ale bol som zato rád. Nie len že som v túto chvíľu získal na svoju stranu v podstate celú Amegakure, pretože Minako patrila k tým oveľa vyššie postaveným ako obyčajný Shinobi, mohol som sa pustiť iným smerom akým som chcel doteraz. Mienil som ostať v tieni a sledovať, čo by som prvý čas aj mohol robiť, avšak teraz pri spomínaní na spoločnosť mi niečo napadlo a to niečo, som si nemohol dovoliť povedať nahlas bez spojenca. Tentoraz ho ale mám, a tak som sa nemusel báť následkov. Ani Hakuei samotnej.

"To by mi vyhovovalo, ale je ti jasné že o tom nesmie vedieť ani Amekáge? A ak to nevýjde a prevalí sa to, ohrozí ťa to a to nie len v tvojom postavení.." Bolo jasné na čo myslím, sám som sa chystal v tejto misii riskovať svoj život. Bál som sa ju do toho zatiahnuť a to mohla vidieť, nie preto že by mi mohla zavadziať, bola by moje eso, nechcel som ale ohroziť jej život, pretože by po nej mohli ísť. Nech mala ona chladný pohľad aký chcela, práve vďaka tomu mohla prekonať ten môj a zahliadnuť štipky strachu o ňu samotnú. Bol som cvičený Anbu, ale mal som stále city a tie u mňa prevládali, aj keď mi nebola nijako blízka, nechcel som aby kvôli mne umrela. "Mám nápad, ako sa dostať bližšie k nim.." Plán som jej vysvetlil, mienil som predstierať že som stratený dedič celej spoločnosti ktorá v Ame doteraz figurovala a vďaka tomu sa dostať na miesta ktoré by mi mohli pomôcť a zároveň tak informovať celú Hakuei a podsvetie o tom že sa to tu znova rozbehlo. Čím viac sa to ale zdalo lepšie, tým viac to bolo riskantnejšie. A to videla aj ona.