FanFiction - Život ninju

Fúú tak toto čo tu teraz mienim hodiť to je tá najstaršia poviedka ktorú moje JA napísalo  Síce je to len úvodný diel ale trvalo mi dlho ho vôbec upraviť na túto podobu, preto dúfam že to nebude až tak strašné pokiaľ to tu zverejním  Snáď sa vám bude páčiť  A kto vie? Postupom času sa v nej môžu objaviť aj vaše mená!  
Ale to je všetko odo mňa,
nech sa vám príjemne číta!
Yuuki~ 



Bola pokojná noc, jej ticho prerušovali len zvuky snehu narážajúceho do sklených okeníc. Bol neskorý december. Aj napriek tomu že už nežilo toľko členov ako kedysi, oslavovalo sa. Z každej strany bolo počuť hlasný smiech, výkriky radosti sem-tam dokonca niekomu spadla aj slza z oka. Nikto si neuvedomil že bol až príliš veľký pokoj.
A to využili tí nesprávny ľudia.
Naraz zhasli všetky svetlá, shinobi sa postavili do obranných pozícií a sústredili všetky svoje zmysly no to čo nasledovalo nemohli odvrátiť. Ticho sa naplnilo bolestnými výkrikmi a siene, nedávno plné radostného smiechu, naplnil ukrutný plač a prosby o pomoc.
Nedalo sa tomu vyhnúť.
Behom pár hodín boli všetci členovia klanu... zmasakrovaný.
Rada klanu ležala vo veľkej kaluži krvi, steny boli sfarbené do červena a podlaha bola pokrytá telami či už rovno ostatkami tiel. Niektoré boli spálené, iné rozštvrtené, ďalšie zohavené na nerozoznanie. Klan Botan tú noc padol.


Tmavá figúra sa nahla nad drevenú postieľku a sledovala nič netušiace, spiace dieťa. Vedľa postieľky ležala matka i otec, obaja prebodnutý dlhou katanou. Dieťa otvorilo oči ale nevydalo ani hlásku. Figúra sa usmiala.


Pýtali sa temné hlasy. Figúra neodpovedala, namiesto toho sa natiahla za dieťaťom z úmyslom rýchlo ukončiť jeho život.
Avšak, niečo ho zastavilo.
Dieťa ho chytilo za prsty ktoré jej mali zlomiť väzy a zasmialo sa. Ticho naplnil smiech nič netušiaceho dieťaťa.
Tmavá figúra sa tento krát doširoka usmiala a vzala dieťa do náruče. To behom chvíle znova zaspalo.

„Nechám si ju...“ prehovorila figúra, „.. už je to dávno čo som mal študenta. Možno si zaslúži žiť dlhšie než štyri mesiace...“
Tmavé postavy zmizli ešte skôr než sa na oblohe zjavili prvé slnečné lúče.
Tej noci sídlo klanu Botan ľahlo popolom.
Nikto nechápe ako to že si nikto nevšimol oheň siahajúci do nebies, a že sa nikto z členov nesnažil oheň uhasiť.
Nikto sa už ale pravdu nedozvie.

Tak tohle je naprosto hustý...Chci další díl! I když nerad čtu ve slovenštině, tohle mě bavilo a přečetl jsem to rád.
Je tam gradace napětí, odstavce, stará známá postava Manzou Kirisame, až mi začal chybět xD

Chci vědět, co se bude dít dál ^^