Nao Okumura [ANBU]

Čo sa talentu a schopností týka, Nao sa radí medzi takmer až nadpriemerných členov Kumogakurskej armády, pohybujúci sa okolo ranku A až S. Svoje významené postavenie v radách Anbu jednotiek dokázal dosiahnuť v naozaj fakt mladom a úctyhodnom veku, a to už v jeho 19stich rokoch, kedy dostal konečné povýšenie z Jounina na Anbu jednotku, po ktorom následoval dlhý a strastiplný výcvik. Jeho primárny element je samozrejme Raiton, tak ako u väčšiny členov tejto významnej a naozaj mocnej dediny. Svoju Raitonovú podstatu dokáže však využiť na naozaj obdivuhodnú úroveň, čo sa u mnohých ktorý sa skôr zameriavajú na boj tela, nestáva. Presne, Nao patrí práve k tým jednotkám, ktorých výcvik naučil ako správne zaobchádať so zbraňami pomocou ktorých sa stávajú tou najviac nebezpečnou Shinobi jednotkou. Pretože je malá šanca netrafiť sa, a ešte menšia šanca prežiť to. Avšak Nao svoje celé odvetvie v boji so zbraňami zameral na jedinú schopnosť, práve na tú jednu, ktorú dokázal využiť len jeden výnimočný Shinobi v celej histórii. Killer Béého umenie Kenjutsu, jeho schopnosť bojovať naraz so 7 mečami naraz. A to nie je na tom obdivuhodné, ale práve jeho schopnosť neplánovať si pohyby, ktoré sú nesmierne chaotické, vďaka čomu je pre všetkých takmer nemožné dokázať predvídať jeho útoky, preto je Nao v boji na blízko naozaj vážne nebezpečným súperom, ovládajúci Kumogakurské bojové umenie s mečom.

Medzi jeho špecialitu za tie tri roky ktoré trávil trénovaním stojí za zmienku predovšetkým jeho telo, ktoré je síce posiate ohromnými a obrovskými ranami, avšak je tak fyzicky odolné ako ešte nikoho v Kumo. Jeho telo by sa dalo aspoň z časti prirovnať k legendárnemu telu tretieho Raikágeho, ktorý dokázal prežiť akúkoľvek techniku. A jeho najhlavnejšia vec? Páska cez ľavé oko. Čo pod ňou skrýva nikto nevie, pravdou je že tam nemá nič, zvláštna je páska. Od Ztka, člena Kumo si dal vytvoriť pásku ktorá pohlcuje jeho čakru. 3 Roky zbieral čakru, takže v páske sa nachádza obrovská sila. 3 roky trénoval a uzamykal do pásky čakru.

Taijutsu (5) Dá sa povedať, že v tomto kontaktnom boji na naozaj krátku až strednú vzdialenosť Nao vyniká na absolútne najvyššej úrovni, a na základe svojich refelxov a možnosti kombinovať svoje pokrvné dedičstvo s dlhodobým tréningom, ho dokáže vyniesť na naozaj vysoký rebríček kde dokáže konkurovať aj legendárnym šermiarom zo skrytej hmlistej, nehovoriac o tom že ďaleko prekračuje hranice ktoré sú schopný vytvoriť samotný majstri tohto umenia, samurajovia. Jeho úžasná kombinácia Killer Béého prazvláštneho Kenjutsu spojená s mocným Kumogakurským umením meča z neho vytvorila prvoradého šermiara a prisúdila mu na základe aj tohto prezývku "Havrania čepeľ".

Inteligencia (4) Nech už sa aj zdá že jeho mečové umenie nepotrebuje žiadnu dávku inteligencie pretože je založené na princípe totálneho ignorovania mozgu ale len na značnej dávke ipmrovizácie, opak je pravdou. Pri tejto schopnosti musí mať človek v hlave naozaj v poriadku, ak chce aby dokázal takýto stret na krátku vzdialenosť prežiť. Spoliehať sa na Kenjutsu nie je najlepší nápad, práve preto Nao vybojoval väčšinu svojich súbojov na základe dostatočnej známky inteligencie, kedy dokázal súpera prekvapiť naozaj úctyhodnou taktikou ktorá mu pomohla k víťazstvu. Do osobnej ochranky sa však pravda, dostal len za pomoci schopností, jeho neprejavené inteligencia dokáže zmiasť súpera dostatočne na jeho porazenie. Kto by len očakával že bude mať niečo v hlavé.

Ručné pečate (1) Čo sa týka rýchlosti skladania pečatí, patrí Nao k naozaj pomalým osobám. Nikdy sa mo nezameriaval na Ninjutsu, preto kým poskladá nejaké pečate, trvá mu to. Práve preto že pri Kenjutsu technikách práve túto schopnosť vôbec nepotrebuje a spolieha sa na svoje bezpečatné techniky Jitonu ktoré mu dovolia zvýšiť len schopnosť Taijutsu a nijako ho nútiť k tomu aby musel skladať práve pečate.

Sila (4) Sila sa ani v najmenšom nedokáže vyrovnať jeho rýchlosti, avšak v spojení s jeho čakrou dokáže jeho telo vyvinúť dostatčnú obranu aby dokázalo súperovi znemožniť ho tak ľahko položiť na zem a práve vďaka tomu je schopný prežiť aj nápor Ninjutsu techník, nehovoriac o tom že obyčajné zbrane ako kunaie a shurikeny mu nepreniknú tak hlboko do tela akoby mali. Ako sa dalo od správneho šermiara predpokladať, jeho telo je jeho zbraň, a zbraň musí byť nie len ostrá ale aj niečo vydržať.

Nič zvláštne sa nestalo v mojom detstve, čo by stalo za dlhé rozprávanie. Vyrastal som ako obyčajné dieťa, v obyčajnej rodine, no s neobyčajným nadaním. Nikto neviem čím to bolo, ale všetko som dokázal dokonale chápať dosť rýchlo, a tak rodičom nerobil problém učiť ma chodiť a „užívať“ záchod. No aj ja som bol ale malé dieťa, plné potlačenej energie, ktorá musela vybuchovať von aby som sa nezrútil. V mladosti som bol veľmi hyperaktívny a vždy plný energie, ale rodičia mi veľmi neukazovali čo to vlastne slovo Shinobi je. Nejako ma odmietali učiť tomuto slovu, dúfajúc že ma to nebude až tak moc trápiť a nikdy nevložím svoj život do tak neistého sveta, do ktorého sa pustili oni a len zázrakom prežili. A ja som o to veľmi nevenoval záujem, moje jediné starosti bolo aby som šiel skoro spať, a aby som sa nevracal domov príliš zašpinený. No napriek tomu ako do mňa nevkladali nič zo sveta Shinobi, vkladali do mňa svoju lásku a svoj záujem o moju osobu, a tak moje detstvo bolo naozaj krásne. Vždy som mal všetko čo som si zaumienil, aj keď som si takmer nikdy nič nepýtal. Vždy keď som potreboval pomoc, vždy som sa jej od nich dočkal. Bol som pre nich ako ich malý boh, a oni pre mňa boli schopný obetovať vlastné šťastie. Jediné trápenie nastalo keď som sa učil písať a čítať, to všetko ma učili rodičia, a práve tieto šťastné spomienky z detstva ma viedli životom, a dokázali zo mňa urobiť skvelého syna, ktorý pevne rešpektoval svojich rodičov a poslúchal ich dokonca aj vo veku kedy sa to nedalo očakávať.

Práve vďaka nim som narazil na aozaj neobyčajného Shinobiho, len o rok staršieho Kena, ktorého schopnosť ovládať Raiton v tú dobu presahoval väčšinu Genínov a rovnala sa Chunínom a ba aj vyššie. Zaujal ma, bolo to zvláštne stretnúť ho v tom tmavom lese, kde sme robili druhú skúšku. Prehrávajúc bitku o zvitok, sa tam z ničoho nič objavila ich skupinka a v poslednej chvíli nám podala pomocnú ruku aby nás zachránila a priblížila nám cestu k splneniu tejto úlohy. Ich jediný argument bol. "Sme rovnaká dedina, sme rodina. Musíme si predsa pomáhať, no nie?". Tieto slová sa mi zapísali do duše na ešte naozaj dlhú dobu. A hlavne sa mi pripomenuli v záverečných bojoch, v bitkách kde sa rozhodovalo o postupe a prepadnutí. Veľkolepý turnaj, ktorý sa uskutočnil v samotnej Kumo za prítomnosti množstva Kágov, ktorý sledovali ako sa budú tieto zápasy vyvíjať, aby si mohli vybrať budúcich Shinobi do svojej armády, na základe ich talentu a schopnosti bojovať. Súbojmi som prechádzal ľahko, bez väčších problémov, rovnako ako samotný Ken, kým sme sa nedostali do semifinále. Ticho ktoré sa rozprestrelo po pár minútach boja, okamžite nahradil hlasitý výkrik a hlboký potlesk, keď sa všetci pozerali na Kena, stojaceho nad mojím prebodaným a spáleným telom, ktoré neprejavovalo známky bojaschopnosti. Ležal som, len to som už dokázal, a sledoval nebo, nádherné nebo posiate bielymi chuchvalcami bielych mrakov, cez ktoré presvitalo slnko, nádherne osvetľujúc arénu v ktorej sme sa nachádzali. Prehral som, bolo mi to jasné, avšak stále som bol privedomí, v tom ma uistila bolesť z otvorenej rany na boku hrudi. Rozhodca k nám pristúpil, zdvihol ruku na znak ukončenia súboja a už takmer vykríkol Kenovo meno, keď som ho chytil za nohu. Rozhodca takmer okamžite zmĺkol keď spolu s ním aj dav stratil hlas a sledoval ako som sa doslova týral, vstávajúc zničený, dokaličený a krvavý, s čakrou na úplnom minime a svalstvom ktoré už dávno stratilo kontakt s mozgom. No vstával som. Opierajúc o svoj meč som vstával, pohľad plný odhodlania a neschopnosti sa vzdať. Nikdy som sa nedokázal, vždy som prekračoval hranice svojich možností a neraz som sa kvôli tomu ocitol na pokraji smrti. Riskujúc aj svoj život samotný, neberúc ohľad na plač mojej matky v pozadí, ignorujúc fakt že proti nemu už nič nezmôžem, zdvihol som oči, v ktorých horeli ohne priamo na Kena, pripravený bojovať ďalej, ochotný obetovať aj svoj život.

Plač, tichý plač v podzemí. Vonku už bolo dlhú dobu zatiahnuté a na Kumogakure sa vrhli obrovské čierne mraky, ktoré teraz plakali rovnako ako samotný ľudia dole pod nebom. Kruté časy prišli na Kumo, nie len v podobe búrok, ale samotnej vojny ktorú sme viedli proti mnoho nepriateľom. Museli sme bojovať, nemohli sme nechať našich spojencov sami, a vedeli sme že takto ochránime aj naše rodiny. Preto sme bojovali všetkým čo sme mali. Ale ako sme získali spojenca, tak rovnako sme aj stratili mnoho našich ľudí. Každý deň sme počúvali ako niekto umrel, každý deň nám stekali slzy po tvári ako nám niekto z rodiny, blízky, známy priateľ alebo len kamarát umrel. A rovnako s nami plakalo aj nebo. Tentokrát to bolo ale iné. V niečom naozaj iné. Už mnoho pohrebov bolo obrovských, množstvo plaču nad otvorenou rakvou, dnešný deň tam ale stála nastúpená celá Anbu jednotka, všetci z okolia. Stáli a sledovali zohnuté telo ich kolegu, ako ležal nad dvoma mŕtvymi telami. Ostré slzy mu stekali po tvári a prerážali si cestu mokrými uličkami od dažďu, až pomaly dopadli na nebohé telá jeho rodičov. Nepočul som nič, nič okrem môjho vlastného plaču, kým sa neozval celou Kumo strastiplný výkrik. Výkrik ktorý mrazil, výkrik plný bolesti a smútku. Taký, aký sa už dlho neozval ulicami. Zohnutý, v kľaku som držal matkinu ruku, snažiac sa veriť do poslednej chvíle že vstane a objíme ma, hovoriac úplne niečo iné ako mi povedala pred smrťou.

- Pred pár hodinami -

Bojiskom sa ozývalo množstvo výkrikov, množstvo techník bolo vyslovených na impozantnom bojisku kedy proti sebe skrížili zbrane dokonca 3 národy. Ohromné Sunské a Kumogakurské armády pomaly sa snažili vytlačiť Otogakurské z tohto územia, ktoré právom prináležalo Sune. Do tohto posledného boja, posledného sa aspoň očakávalo, sa zapojila väčšina Kumo. Medzi nimi sme boli aj my, ja a Ken, nerozlučná dvojica Anbu jednotiek ktorá mala za úlohu dostať sa cez predné línie nepriateľských vojsk a zaútočiť na ich hlavný článok, na veliteľa tento armády, Keita Kiseho. Obaja sme si boli vedomí že tento útok, ak zlyhá, umrieme a rovnako padne aj možnosť poraziť ich s menšimi strátami. Náš plán bol takmer dokonalý, nebolo slabiny ktorá by nás mohla zastaviť a plný odhodlania sme za ranného výkriku vyrazili lesom vpred. Míňali sme strom za stromom, a s každou vetvou na ktorú sme stúpli nás viac a viac ťažila zodpovednosť za tento útok. Na nás oboch to bolo vidieť, bola to prvá misia kedy sme si aj my uvedomili že môžeme umrieť, a zo sebou zobrať do hrobu ďalšie množstvo našich spojencov a priateľov, ale snažili sme sa to obaja potlačiť. Na chyby nebolo miesto. Netrvalo dlho, a dostali sme sa k tajnému úkrytu nášho nepriateľa, k ohromnému stanisku okolo ktorého sa rozpriestierala malá drevená hradba, malá iprovizovaná pevnosť. Pohyb rukou a ja som spolu s Kenom zastavil. Obaja sme pristáli na pravej strane, pri hradbe ktorá sa zdala zo všetkých najslabšia a pomaly sme vyšli z tieňa stromov. Mienili sme využiť moment prekvapenia, pomaly sme sa začali zakrádať k hradbám a odstraňovať potichu stráže, ktoré boli úplne bez šance proti Raiton no Yoroi a obávanému Kenjutsu ktoré som pochytil od Killera Béého. Naša sila spočívala v našej zohranosti, to bola naša najväčšia sila. Útok sa vydaril a po chvíľke sa zo stanu preliala krv, krv generála tejto armády. Už sme to mali, podali sme si ruky pripravený okamžite s úsmevom ustúpiť aby sme mohli dať vedieť nášmu veliteľovi. Avšak. Zastavili sme sa. Vonku bolo až priveľké ticho a táto úloha prešla naozaj hladko nato, aby to bola pravda, a len v poslednom okamihu ma Ken strhol k zemi, aby sme sa vyhli množstvu zbraní ktoré zrazu pohádzalo množstvo nepriateľov. Bola to pasca. Stan bol okamžite strhnutý k zemi a nám padol pohľad na 50 násobnú presilu napriateľov proti ktorým sme nemali ani tú najmenšiu šancu. Chrbtom k sebe, sme však mienili ukázať Kumogakurskú hrdosť a umrieť v tomto boji, keď zrazu sa rozostúpili a my sme zahliadli ženu. Žena bola.. bola naozaj pekná, avšak vyžarovala z nej arogantnosť a takmer nulový súcit. Zdvihla ruku, rozhodnutá ukončiť naše nebohé životy, pomaly sa natiahla. Obaja sme zatvorili oči, prijali osud a v rukách sa nám objavili zbrane. Aj my sme sa natiahli, prudko otvorili oči a vyrazili dopredu.

Na rukách som mal krv, keď mi slzy zmývali špinu z tváre a odhaľovali rezné poranenia po celom tele. Stekala zo mňa aj krv, nie len slzy od smútku. Pomaly sa farbila mláčka okolo mňa do krvavo červena, zatiaľ čo som sledoval ako z môjho otca a matky vyrastajú kryštále. Shoton, ten ich zabil, najhnusnejšie a najviac easy Kekei Genkai aké som kedy v živote stretol, tak málo potenciálu sa v ňom nachádzalo. A len čo posledné zvony v diaľke utíchly a Ken mi položil ruku na plece, rovnaké plece kde ma strhol zo sebou keď ma odvádzal od rodičov, ktorý sa rozhodli za nás okamžite obetovať aby ich syn a jeho priateľ prežil, pocítil som niečo iné. Keď sa mi znova pred tvárou vybavili ich odhodlané tváre a v srdci som znova započul otcove posledné slová, premohol ma ohromný hnev, naozaj obrovský, a naozaj nahnevane som vrazil rukou do zeme, pričom som vytvoril puklinu, no sám som si zlomil takmer všetky prsty v ruke. Reina Kana. Tak sa tá osoba menovala, a tak som to meno preklial všetkými spôsobmi. Okamžite nato, ako som posledný krát pohliadol rodičom do tváre, než ich pochovali, som vyhlásil Reine a jej poddaným osobnú vojnu, pri ktorej určite zvíťazím! Len vďaka Kenovi som však nešiel do otvorenej náruče smrti, keď ma na druhý deň zastavil od môjho presvedčenia ísť späť do Oto a zaútočiť na ich brány aby som sa mohol takto šialene pomstiť a umrieť. Okamžite mi ukázal o koľko som od neho slabší, čím mi dokázal že nato nemám. Zdrvilo ma to a depresia ktorú som potláčal vďaka pomstichtivosti samozrejme v ohromnom útoku zaútočila. A na základe tejto chyby som prišiel o žiaka. Ako Anbu, som mal misiu doprovodiť istý tím ku ktorému som bol na malý okamih pridelený, cez obyčajnú misiu. Moja neschopnosť dostatočne reagovať na vzniknutú situáciu, vďaka smútku, docielila to že sme možno zvíťazili a misia bola úspešne splnená, ale ja sám som sa ocitol na dne. Nie fyzicky, ale psychicky, keď som v náručí niesol telo obyčajného mladého Genína, ktorý poriadne ani nevedel ako vyzerá žena, ešte podľa všetkého nikdy nikoho nepobozkal a neužíval si poriadne svoj život. Zlomilo ma to. Práve na základe tejto udalosti som pocítil vnútorný boj, ktorý rozhodol o mojom ďalšom postupe. Zlomený, zničený a s krvácajúcim srdcom som podal demisiu. Vzdal som sa svojej funkcie, zložil som čelenku a odišiel..

- Kapitola 3: Odchod -

Netrvalo dlho a zbalil som sa. Dedina pre mňa stále predstavovala naozaj veľa. Ale hanba, ktorú som pocítil a zdrvenie. Odchod senseia, smrť rodičov a nakoniec plná strata študenta ktorý veril v môj úsudok. Bolelo to. Preto som musel odísť. Nikto proti tomu nič nemal, dokonca aj bývalý Raikáge o tom vedel, dovolil mi, a samozrejme aj Ken. S pocitom že ma asi začal nenávidieť po mojich chybách som opustil dedinu nevediac, že mi prial na cestách šťastie. Vedel že tie budú pre mňa najlepšie, a tak som vyrazil do sveta. Pár dní po tom ako som podal Demisiu som si vzal batoh, vybral všetky účty čo mi ostali po rodičoch, predal dom a s týmito obrovskými peniazmi som za ranného úsvitu a kikiríkania v pozadí zmizol za jasného slnka v pozadí Kumogakkurských hôr. Tak začali moje potulky svetom, pri ktorých som narazil na množstvo ľudí, s množstvom ľudí som musel aj nútene alebo nenútene bojovať a pri mnohých som siahol znova koľko krát na dno. Dalo sa povedať, že som precestoval takmer celý známy Shinobi svet, v mnohých oblastiach som si vytvoril priateľov a v mnohých zase nepriateľov. Mal som len 18, ale napriek tomu som mal dostatok skúseností nato aby som mohol v tomto zničenom svete na pokraji zrútenia prežiť. Už som nepatril pod Kumogakure, bol som slobodným človekom, ktorý však sa musel spoliehať len na seba a na svoju pomoc, nehovoriac o tom že pre Nukeninov som bol perfektným terčom na zbohatnutie, keďže v ich čiernej Bingo knihe bola na moju hlavu vypísaná obrovská odmena. Môj život vonku bol naozaj, zvláštny, len o prežití. Spával som v hoteloch, niekedy v stanoch, a množstvo nocí som prebdel na strechách obyčajných domov, odkiaľ som pozoroval mesiac, ako sa mi naďalej vysmieva do tváre a stále podrýva moje sebavedomie, naďalej mi pripomínal moje chyby, kedy som za bezsených nocí musel po celý čas myslieť na všetky tie chyby ku ktorým som sa dopustil. Nemal som ani cieľ, len som bezcieľne cestoval po celom svete a snažil sa nejako vyliečiť svoju depresiu z toho čo sa mi stalo. Teda, ten cieľ som nemal pred 4roma rokmi, kedy som po dlhom čase sa vďaka hostincu zlaté oko dozvedel o tom, že môj sensei niekde žije, pod iným menom, a pracuje pre stranu ktorá určite nie je nápomocná dedinám. A tak sa všetko moje úsilie a prachy ktoré som utratil ale aj zarobil pri pomocných prácach pre obyčajných ľudí, všetky sa presunuli aby som splnil svoj cieľ. Ak už som toľko krát zlyhal, nikdy som nedokázal vrátiť späť život tým ktorý umreli, môj sensei bol ale živý. A tak sa moje oči presunuli na iné miesto.

- Kapitola 4: Konečná očista -

Tichým bojiskom sa ozvala rana, silná rana to nebola, ale dostatočná aby v doline ktorý tento súboj spôsobil, vďaka ozvene, sa ozývala ešte dlho, aj potom čo padol meč so striebornou čepeľou na zem. Zafúkal vietor, silný vietor ktorý zo sebou ako vždy prinášal aj množstvo búrkových mrakov, avšak žiaden nevypustil na zem ani kvapku dažďu, akoby bol ochromený rovnako ako Shinobi stojaci naproti Jishakovi. Meč pri dopade cinkotal a odrážal sa od zemi ešte veľa krát, kým sa konečne ustálil a na bojisku kde doteraz bolo cinkanie mečov normálka, zrazu zavládlo hlboké, ba až mŕtvolné ticho, kedy ani jeden zo zúčastnených nevydal zo seba hláska, čo i len nejaký hblší nádych, bojac sa že tým sa prezradia samotnej smrti ktorá okolo nich obiehala. Žiak proti študentovi, študen proti žiakovi, nazvyte si to ako chcete, predovšetkým bolo nutné podotknúť že práve spomínaný žiak nemal po celý ten súboj najmenšie šance. Nebyť Jishakovej ľútosti voči svojmu žiakovi, už dávno by som bol mŕtvy, tentokrát po tom čo mi povedal. Som ostal stáť zo zatajeným dychom, sledujúc zmätene človeka predo mnou. Po mnohých rokoch, po tom čase čo odišiel, sebatýrania že to bola moja vina som konečne pochopil čo sa stalo, čo Kumo zavinila a čo si sama spôsobila. Čo mu vlastne urobili, ako sa k nemu zachovali.. a ako zabili aj posledný kúsok vo mne. Jishaka, ešte za čias kedy sa volal Gantetsu Kazuki, jedného dňa na špehovacej misii chytila Iwská jednotka a mučila ho. Mučila ho dlhý čas, dlhé týždne bol pod nátlakom ich týrania, či už fyzickému alebo psychickému, takému pri ktorom by zlomili aj toho najodvážnejšieho. Sledoval som pred sebou Shinobiho zradeného vlastnou dedinou, ktorá si bola tak istá svojimi bariérami v jeho hlave, až sa ho zriekla a zradila ho, nechávajúc jeho osudu. Osudu Shinobi. Dokonca som aj pochopil prečo odišiel, a práve tieto slová ktoré povedal ma zlomili a ja som pred ním padol na kolená, ako odovzdaný človek klaniaci sa smrti. V mojich očiach začal klesať aj samotný systém Shinobi, nebolo to nič ojedinelé. A vtedy, keď som už očakával že jeho meč prebodne moju hruď a ja v poslednom nádych zahliadnem človeka ktorý pre mňa toľko znamenal a odteraz bude ešte viac, otočil sa a s podvným výrazom v tvári začal kráčať preč. Nechal ma nažive, len s pár slovami a pár zvitkami, hovoriac "Sme jeden klan .. A teraz keď vieš pravdu, aj jedna krv..", po týchto slovách zmizol v búrke, ktorá sa prehnala celým údolím, a ja zlomený som ešte dlhé hodiny kľačal v daždi, kým som bol schopný sa celý roztrasený zdvihnúť zo zeme a pomalým krokom sa vydať tackajúc do najbližšej dediny, kde som sa stratil v krčme.  

Dlho, naozaj dlho som to všetko utápal v alkohole, na ktorý som si privyrábal špinavou prácou. Doteraz som pomáhal ľuďom, po tomto sa zo mňa stal lovec odmien, ktorý sa neštítil ani na okamih urobiť aj hroznú vec len aby neskončil bez kvapky alkoholu. Bol som troska, zničený a rozbitý, bez známok nádeje v očiach, som sa potácal od dediny k dedine, kde som míňal všetko čo som si stihol zarobiť, len na chľast a lacné motely v ktorých som nikdy nenašiel spánku, pretože duchovia minulosti sa mi do snov vracali stále a nenechali ma bdieť, odpočívať. Kruhy pod očami sa mi zväčšovali, a ja som prežil množstvo rokov bez spánku, kým ku mne, po tom všetkom niečo nedoľahlo. Len tak pijúc si obľúbenú Whisky, sa roznieslo obrovskou halou kde sa vždy hromadili informácie, presnejšie v Zlatom oku, že Jishaku zomrel. Mnohý sa tvárili zarmútene, ďalší šťastne, ale jediný kto mal kamenný výraz v tvári som bol ja. Najviac zlomený žobrák, ktorý stratil takmer celé svoje ja, sa postavil, hodil drobné na pult a v ohromnej rýchlosti sa vrhol do snehovej búrky vonku, aby sa čo najrýchlejšie dostal na miesto, kde bol zabitý. Telo už však bolo preč. Rozhliadal som sa, vo svojom stave som sa aj tak snažil nájsť aspoň niečo, kým som po týždňoch hľadania nedorazil pred Konožské brány. So strniskom a smrdiaci od alkoholu som však vstúpiť nemohol. Chcel som niečo nájsť, niekoho telo, pretože práve správa ktorá ma doslova vystrelila zo stoličky, mi dala novú nádej. Toľko som opovrhoval Kumo, avšak až teraz som okamžite pochopil že takto skončiť nechcem. Táto udalosť mi dala novú možnosť. Vrátim sa, chcel som sa vrátiť. Už aj bolo na čase, bolo to takmer 10 rokov čo som nebol videný v dedine. A tentoraz som chcel prejsť na tvrdo, na hlavnú priečku aby som bol schopný v mene môjho senseia, pokračovať v jeho odhodlaní a vo všetkom aký bol pred zmenou, aby som dokázal zmeniť celý systém Shinobi. Pokračoval som na ceste, z ktorej on zostúpil. Chcel som sa stať ním, a tak som ešte tuhšie zovrel zvytky v rukách a hádžuc kapucňu na svoju hlavu som sa pomalým krokom vydal voči obrovským bránam Konohagakure.

- Kapitola 5: Osud? -

Na cestách ma mnoho krát zaviedli nohy do takmer všetkých kútov sveta, dokonca som stretol nepočitateľné množstvo ľudí a s niektorými som sa zblížil. Ale to bolo v porovnaní s ňou, nič. Bola tu jedna osoba ktorá sa mi stala najbližšou osobou ktorá mi ešte ostala. Špeciálna osoba. Ako každý deň som sa prechádzal po ulici. Bol teplý slnečný deň, ja som mal v pláne navštíviť miestnu krčmu, v ktorej by som sa opil a zabúdal na všetko zlé čo ma zožieralo z minulosti. Nedokázal som zastaviť tie obrazy ktoré som mal pred očami, nezvládal som riešiť svoje problémy a tak jedinou útechou bolo opíjanie sa v krčmách a navštevovanie bordelov. Bol som len úbohá schránka Shinobiho, ktorým som kedysi bol. Majestátny a mocný člen elitnej ochranky samotného Raikágeho. Teraz, teraz som ledva dokázal držať v ruke fľašu. Ale to odbieham. Slnko mi hrialo na hlavu, a ja som cítil že dnešný deň sa niečo zvrtne. Že bude v niečom výnimočný. Pomaly som prechádzal zamaskovaný v dave ľudí kde som splýval s okolím, avšak predsa som bol v jej očiach v niečom výnimočný. Moje hodiny, jediná pamiatka po mojich rodičoch. Mŕtvych rodičoch. Už som takmer vstupoval do krčmy, keď som pocítil na ruke slabý závan vetru a pocítil uvoľnenie. Hneď som pochopil čo sa stalo, keď okolo mňa prebehlo dievča a ja som nepocítil na ruke hodinky, moje zmysli boli stále ostré, nevybrala si totiž obyčajného človeka, vybrala si bývalú Anbu jednotku. V okamihu som mal katanu v ruke, ju som držal za ruky pri stene a katana pomaly mierila na jej krk. Videl som ako sa mi odhodlane pozerá do očí, tak prázdnych očí. Tak mŕtvych očí, bez života ale s odhodlaním. Plná odvahy a smútku, bolesti zo života pripravená ho okamžite ukončiť, pretože by to bolo pre ňu najlepšie. V tom okamihu som sledoval zrkadlo. V očiach mi niečo prasklo. Srdce na malý okamih zastavilo svoje údery. A mozog úplne vypol. Stačil jeden jej pohľad, jeden jediný. A to ju zachránilo. Pustil som ju a katanu založil. Nevedel som ako reagovať tak som to chcel mať čo najskôr za sebou. Bolo to pre mňa zdrvujúce. V jej očiach som sledoval seba, tak som pustil katanu, nechal jej hodinky, hodinky ktoré boli pre mňa cennejšie ako môj vlastný život, a s káraním aby s tým prestala a neutápala sa v živote ako ja som zmizol z jej dohľadu. To som však nevedel že ju zaujmem.

Netrvalo dlho a ja som si ju všimol. Bola rýchla a múdra, vedela sa skryť keď bola potreba a taktiež zmiznúť ak ju odhalili. Čo sa často nestávalo. Ale ja som si ju všimol, videl som ju každý deň ako ma v tieni prenasleduje a snaží sa ma dosiahnuť. Nevšímal som si ju, spočiatku, ale jej tvrdohlavosť a výdrž bola pre mňa fascinujúca, až som sa zastavil. Prechádzal som obyčajnou uličkou, a pršalo. Mal som na sebe teplý plášť a kapucňu, takže ma to veľmi netrápilo, ale dážď bol ľadový a Mik na sebe nemala takmer nič, stála tam v pozadí v ľadovom daždi a vetre a sledovala ma. Bol som bezcitné hovado ale mala niečo do seba, strašne ma niečím zaujala. A iskrička v mojich očiach konečne sa zapálila, moje mŕtve oči konečne našli svetlo. Zastavil som sa v okamihu zmizol, z jej dohľadu, využívajúc Shinobi techniku ktorú ani ona nemohla sledovať. V tom istom okamih som sa objavil za ňou, pocítila to keď sa prerušil tok dažďa. Spôsobené tým že som cez ňu prehodil môj kabát. Ani si to neuvedomila a ja som tam stál, bez výrazu a bez úsmevu, s kamennou tvárou. Asi čakal otázku typu „Prečo ma sleduješ..“ Namiesto toho prišla iná. Usmial som sa a spýtal sa. „Máš chuť na čaj? V tomto počasí by sa nejaký teplý bodol, zahrial telo no nie?“ V tú chvíľu sme sa spojili putom aké nikto nechápal. A v tú chvíľu som taky sledoval jej úžas, že ju niekto len tak pozval niekam. Už len z toho som usúdil aký život mala. A kolobeh sa rozbehol. Stretávali sme sa často, takmer každú chvíľu som ju na niečo pozval, či už čaj, alebo jedlo, bola pochudnutá a žila v zlých podmienkach, takže denné pozývanie na obed a na posedenie bolo snáď pre ňu úľavou. Po chvíľke sa aj moje ľady preborili, začal som jej rozprávať o ceste Shinobi, aký život som viedol v Kumo, ako som ju chránil, ako za ňu prelieval krv. Ako som bojoval v mnoho bitkách, pretože si všimla moje jazvy na tvári a spýtala sa na ne. A ja som nemal chuť neodpovedať. Hocičo sa spýtala, odpovedal som jej pravdivo. Až na moju krutú minulosť a straty ktoré som dostal od života ako najsilnejšie rany. Ani ona nechápala, ale jej úsmev na tvári keď sme sedeli v teple pri dobrom jedle, mi stačil nato aby som prestal umierať. Prestal som piť. Prestal som sa utápať v depresii a v ničote, zasvietila mi v temných chvíľkach, pretože som v nej videl talent. Bola ako tieň, a ja som sa jedného dňa rozhodol ju vycvičiť. Neviem čo ma to napadlo, môj posledný študent skončil naozaj zle. Snáď som našiel novú šancu ako napraviť moje hriechy? Videl som v nej vlastnú nádej? Aj to, hlavne som v nej videl ju. Čítal som z jej tváre čo si prežila, bolo mi smutno aj za ňu. Chcel som ju preto postaviť na nohy, aby sa nemusela živiť kradnutím a chradnutím v chudobnej štvrti, aby sa postavila na nohy a prešla na výslnie. Ako tieň. Zasmiala sa tomu, keď som jej povedal že bude moja študentka. Ale môj vážny výraz ju utvrdil. Bola mi blízka ako za tie roky ešte nikto, a ja som po dlhej dobe pocítil silnú zodpovednosť ktorá ma hnala ďalej. Zodpovednosť a nové city. Prešiel rok. Rok a ja som si začal uvedomovať ako ju beriem. Ako moju mladšiu sestričku, ako niekoho koho budem navždy chrániť, pre koho tu naveky budem. V ten deň, keď som vstal a uvedomil si ako ju beriem, som v nádhernom svitaní sledoval ako leží na lavičke v hoteli, pretože sa bála spať niekde inde. Vstal som a prebudil ju. Vzal ju za ruku a odtiahol preč. Preč od tej dediny, preč od všetkých. A trénoval ju. Roky a roky tvrdého tréningu aký ešte nemal nikto a ona bola sľubná. Talentovaná a mladá, avšak odhodlaná a s neskutočnou výdržou akú som ešte nikdy nevidel. A rovnako ako ja ju, trénovala ona mňa. Pudila zo mňa všetky negatívne myšlienky a nútila ma žiť, nútila ma stať sa späť hrdým Shinobim akým som bol. Stal som sa jej vzorom a ja som mienil využiť celý môj potenciál aby si z toho vzoru zobrala čo najviac. Tvrdohlavá, uštipačná a pyšná holka, ktorá nerada si nechala skákať do reči, mňa rešpektovala. Časom. Spočiatku to bolo tvrdé, stále to je také. Bola mi ako mladšia sestra, a ja, ako jej starší brat a niekto koho rešpektuje, som robil všetko preto aby som z nej vytvoril dokonalý príklad pre svet Shinobi. Pre rozdrvený svet Shinobi ona mala byť svetlo, tak ako bola pre mňa. Objavujúc jej Kekei Genkai, som nakoniec zistil že sme boli epická dvojka. Ona tá ukrytá v tieni a ja štít ktorý ju zatiaľ chránil. Precestovali sme množstvo krajov. Kým som ju nenaučil takmer všetko a po 10tich rokoch neopustil. Vrátila mi späť život. A zato jej budem nadosmrti vďačný. Stál som tam a sledoval, ako sa z malého zlodeja stal perfektný Shinobi. A hrdý na seba a aj na ňu, som ju zavolal a oznámil že je čas sa rozísť. Vediac že na ňu nikdy nezabudnem, ako na najhlavnejšiu časť kapitol môjho života, som sa pomaly pobral preč, zmizol v diaľke a takmer rok ju už nevidel, nevedel čo sa s ňou stalo ale nebál som sa, veril som jej. Že sa konečne o seba postará aj sama, a že dosiahne vrcholu. Lúčil som sa s mladým Chunínom, veriac že jedného dňa porazí ona mňa.

- Kapitola 6: Timeskip -

Našiel som ju, Miku. Netuším ani sám ako. Viem že sme boli na misii zabiť Reinu, množstvo dedín vyslalo tých najlepších čo mali. Avšak zradili nás, Seina nás zradila. Vtedy som prisahal že ju nájdem a zabijem, pretože nás to takmer stálo život. Bude to stáť ju život. Avšak, pri úteku som zacítil nával čakry, čakry tak známej, tak príjemnej, pri ktorej mi vždy bilo srdce strašne moc. Utekal som na to miesto, kde sa to stalo. Odkiaľ sálala jej čakra a moje srdce sa zastavilo, keď som ju zahliadol ako tam čupí uprostred boja dvoch Konožských Uchíhov. Toľké city a spomienky, okamžite sa na povrch dostalo všetko čo som cítil. Utekal som k nej. Ochrániť ju, ako vždy. Nevedel som ako sa ukázať, predsa len to bolo veľa rokov. Hanbiť sa? Ospravedlniť sa? Byť šťastný? V hlave som mal rôzne scénare, ale keď som sa dostal k nej a zacítil som závan jej vône, dokázal som len jediné, poklepať ju po ramene a povedať "Ahoj". A v ten deň sa to začalo. Kisuke prehral, zomrel a nechal Mike na starosť svoje dve deti. Vraj ju zachránil, chcela sa o ne postarať a ja som ju musel chrániť. Bola ešte dieťa, ja som bol ten starší a trochu rozumnejší, takže som jej pomohol. Utiekli sme, ale našli nás. Chceli aby sme sa vrátili do Kumo, tak sme to prijali. Hrali sme to, že tie deti sú naše a my sme spolu a deti sú naše. Boli sme dobrí herci, ale očividne len preto že sme od pravdy ďaleko neboli. Po návrate totiž sa stalo niečo úžasné. Povolali ma do vojny, čo Mika takmer nezniesla. Bolo to zvláštne sledovať ako sa o mňa starala, čo by nie. Celý svoj život sa o mňa starala, hlavne keď som bol na dne. Vždy stála po mojom boku a bez nejakého odporu ma vliekla opitého z barov, zmláteného keď sa mi nedarilo zbaliť nejakú ženskú a zmlátil ma manžel, utierala po mne krv, zvratky, všetko. Videla najhoršie chvíle môjho života ale ostala pri mne. A teraz som odchádzal? Pohol som sa. Krok dopredu. Ona ostala stáť, ale očividne vedela čo príde. Nekontroloval som sa, pohyby sa robili samé. Prišiel som až k nej, nahol sa a pobozkal ju. Okamžite som sa odtiahol, chcel som sa ospravedlniť, chcel som to napraviť, ale namiesto facky mi polibek opätovala. A následne ďalší a ďalší. Bol som v posteli z mnohými ženami, ale keď som bol s ňou.. Cítil som sa. Akoby som dokázal všetko na svete. Bola pre mňa všetkým, môjho srdca jedináááá^^

Avšak vojna sa vliekla príliš dlho a ja som znova ju na mesiace opustil. Nehovorili sme o tom čo sa stalo, ani čo obaja cítime, ani sme nepotrebovali. Obom nám to bolo jasné. A bojovať proti chémii? Zbytočnosť. A prečo by som aj bojoval, keď som bol konečne po rokoch tak šťastný. Ani vojna s Oto sa na mne nijako neprejavila, pretože po mesiacoch čo som sa vrátil ma nečakala ulica, keďže som bol bezdomovec, ani staré jedlo, pretože na iné som nemal. Čakal ma uprataný dom, s dvoma deťmi, plnou chladničkou a láskyplné objatie od Mik, ktorá bola šťastná že som sa v poriadku vrátil. Až vtedy som to pochopil, čo som cítil. Vedel som to, že ju milujem. S úsmevom som sa ponoril hlbšie do jej roláku, plne potiahol nosom jej vôňu, bojac sa že by nebola pravá a pevne ju objal, akoby som ju už nechcel nikdy pustiť. A čo sa stalo odvtedy? Žili sme si. Prvé mesiace boli také, rozkošné? Boli sme čerstvo zamilovaný, stále tam hrala chémia, takže po väčšinu času som bol len s ňou, pomáhal jej s deťmi, chodili sme na prechádzky, oddychovali na záhrade, bolo jedno čo robíme, dôležité bolo že sme boli spolu. Až po mesiacoch sa ale ozvala Atsuka a ja som musel nastúpiť späť k Anbu jednotkám, takže moja milostná dovolenka skončila. Nerád som každé ráno odchádzal z domu na misie, kde som riskoval život. Avšak hnala ma vôľa že chránim Kumo. A keď ochránim Kumo, bude Mik v bezpečí. A čo ma tiahlo naspäť bola práve ona, vedel som že keď sa vrátim, bude tam. To mi dalo príliš veľa sebavedomia a na misii som takmer umrel. Chcel som už spáliť svoje telo, ako správny člen Anbu, avšak zastavil ma Ken, keď mi v posledných chvíľach pribehol s Mik a Yunou na pomoc. Vtedy som hľadel do očí Mik a prestrašil som sa. Takmer som o ňu prišiel, pretože som bol slabý. Odviezli ma do nemocnice, kde sa odo mňa Mik nepohla ani na sekundu, po celú dobu čo som tam strávil. Avšak, jej strach a beznádej v očiach, ktorú som zahliadol a slzy, tie slzy ktoré na mňa padali keď mi polomŕtvemu predávala čakru, ktoré pálili ako kyselina ma donútili k niečomu. Len čo som vyzdravel, šiel som za Ztkom, ktorý mi pomohol získať pásku na oko. Divné? Jop, ale tá páska čerpala zo mňa čakru, A ukladala ju tam. Takže sa mi po čase zdvihla zásoba čakry neúrekom. A vtedy to začalo, denno denný tréning do morku kostí, kedy som skoro ráno odchádzal, vracal som sa až neskoro večer domov, celý dobitý, zmlátený, často od špiny, často od krvi. Avšak s úsmevom. Sme spolu už tri roky. Ale ani na jeden deň som neprestal k nej cítiť to čo cítim. Viete, každý hovorí o týchto citoch že s nimi každý preháňa, ale nemajú pravdu. Pretože ona dokázala zmeniť mňa v niečo lepšie. Nikto neveril že by to šlo. Síce som stále arogantné hovado, ale som oveľa lepším človekom s trošku väčším sebavedomím avšak teraz, s plnou dávkou chuti do života. Života kde je pre mňa Mik na prvom mieste, a tak ignorujem jej prestrašené a starostlivé pohľady vždy keď prídem domov polomŕtvy. Viem že to robím pre ňu, aby som ju ochránil, aby som nebol dostatočne slabý a neprišiel som o ňu. Áno, som sebec. Ale priznám si to. Pretože po prvý krát, nejsom na prvom mieste pre seba ja. Je tam ona a deti, ktoré som si zamiloval.