Senju Sania [GENIN]

Meno a priezvisko: Sania Senju
Hodnosť: Genin
Dedina momentáneho pobytu: Konohagakure no Saro
Vek: 14
Narodená: 8. Januára, Sora no Kuni
Pohlavie: žena
Klan: Senju
KG:
Element: Doton
Sensei: koho mi pridelíte

Výzor:
Smutný pohľad v kedysi šibalsky lesknúcich sa očiach, často smiešne odstávajúce vlasy okolo čelenky so symbolom dediny. Predpokladajme, že toto si všimneš na dievčati pred sebou. Má hnedé, na slnku lesknúce sa vlasy. O niečo tmavšie, ale stále hnedé veľké oči na teba upierajú svoju pozornosť keď si ťa premeriava od hlavy po päty.  Pri jej útlej, ešte dievčenskej postave sa jej zdáš akýsi veľký. Nakloní hlavu trošku nabok, ofina siahajúca tesne popod obočie sa jej šikovne prevalí a tebe sa hladká, bledá tvár ukáže celá. Tenké obočie, dlhé husté mihalnice, malý nos trošku dvíhajúci sa dohora. Na tvári jej pohráva jemný, trošku smutný úsmev. Zvyšky toho veselého, akým kedysi býval. Má neveľké ústa lemované úzkymi ružovkastými perami. Možno presunieš svoj pohľad aj nižšie, prejdeš ním po malej, špicatej brade, útlom dlhom krku až ku kimonu bez rukávov, siahajúcemu po bedrá. Ďalej má po kolená dlhé šortky a na pravom stehne upevnenú kapsičku s výbavou. Na nohách má tradičné tmavomodré sandále a na ruke uviazanú tenkým pásikom šatku. Znova jej pozrieš do tváre a ona už otvára ústa, že niečo povie..

Povaha:
Sania je v celku úprimné dieťa a váži si ľudí, ktorých uzná za hodných váženia. Premudrelých hlupákov nemusí, hoci ona sama sa tak možno niekedy zachová. Je veľmi učenlivá, príroda jej nadelila vcelku dobrú hlavu, čo sa prejavilo aj predčasným absolvovaním akadémie v Sore no Kuni. Po zničení Sory, sa niektorým podarilo uniknúť pred zajatím. Nie však všetkým. Veľká časť jej rodiny z mamkinej strany zahynula pri obrane dediny, čo sa na nej ako na 9 ročnej samozrejme podpísalo. Jej citové upnutie na rodičov sa ešte viac prehĺbilo, keďže oni boli tí poslední známi, ktorí jej ostali. Bola tak trochu šťastná. Niekedy si to trochu vyčítala, predsa len, zomrela veľká časť jej rodiny. Strýko, teta, bratranci. Ale ona bola rada, vďačná za to, že neboli jej rodičia, ktorí zomreli. Netrvalo to však dlho, a po niečo vyše roku jej boli odobraní aj oni. Od vtedy je zamĺknutá, trávi čas väčšinou sama, v duši je však stále láskavá k priateľom, nemá však zľutovania s nepriateľom. Časom si vypestovala veľmi silný pud sebazáchovy.

Štýl boja:
Genjutsu nepoužíva zatiaľ vôbec, avšak vie o čo sa jedná. Taijutsu ovláda na vcelku slušnej úrovni a ninjutsu jej tiež vcelku ide. Vie aj nin aj tai, a kombinuje ich. Časom sa snáď vymaká v ninjutsu na skvelú úroveň posunie vyššie gen aj tai. Časom snáď. Ak si v živote nenájde iný smer, ktorým sa rozhodne uberať.

História:
Ešte si to pamätá. Šepkanie vysokej trávy, keď sa ju vlažný horský vietor snaží pokoriť. A márne. Stále sa vzpriami, nepodľahne osudu.. Cíti tú mäkkú podstielku pod sebou, zaborí prsty do trávy, kde ich privíta chladná vlaha. Nad hlavou šumí lístie jediného stromu v okolí 200 stôp.  Horách je ťažko nájsť také miesto, ale predsa. Vtiahne vlhkých vzduch a v nose ju zaštípe mráz. Prenesie na ruky svoju váhu a zakloní hlavu. Kedy jej naposledy bolo takto dobre? Už dlhé dni nie. Únava z dlhej cesty, nechuť do jedla, strata.. To sa všetko podpísalo na jej výzore, aj na duši. Niečo začuje. Strhne sa, prudko dvihne hlavu a prudko sa pozrie tým smerom. Kdesi za jej chrbtom, to len hlodavec sa vracia domov. Periférne očami zachytáva aj svoj predĺžený tieň oznamujúci príchod večera. Aj ja by som mala íst domov.. Zatiahne v duchu a tým pokazí. Oči  v slzách uprie na krvavé slnko pred sebou. Ešte aj slnko krváca.. Silno zavrie oči a zatne zuby. Možno keď oči zavrie, nevyjdu ani slzy. Možno, ak zatne zuby, neprederie sa vzlyk. A márne. Slzy jej už prúdom stekajú, dlane sa tvrdo stláčajú do pästí trhajúc trávu. V bruchu žalostný kŕč, ktorý ju prinúti stiahnúť kolená k sebe a pritúliť si ich rukami k hrudi. Zloží na ne hlavu. Možno teraz, keď je takto zabalená, možno je chránená pred svetom..

Les, kdesi na kraji je malá čistinka, a v strede čistinky jazierko. Rozžiari sa. Celkom určite vie, prečo ju sem ocko zobral! “Vyslobodím ťa, Žabí princ!” Zvolá vytešene a rozbehne sa k jazierku, čupne si. Zoberie paličku najbližšiu akú chytí a nadšene začne štuchat do veľkej žaby hoci má pocit, že takto sa princa nevyslobodí. No chce to skúsiť najprv takto. Sania prosím ťa. Veď si už veľké dievča, musíš drgať do tej úbohej ropuchy? A vôbec, poď preč od tej mláky. Chcem ti niečo dať. Keď už máš tie štvrté narodeniny.. Počuje ockov vábiaci hlas. “Hm..”  Zatiahne a posledný raz štuchne do ropuchy. Aspoň ho nebudem musieť dať pusu. Aj keď je to princ, je škaredý.. Zatihne v duchu, posledný krát vyplazí na žabu jazyk a rýchly tempom podíde k ockovi. “Čo máš pre mňa??” A krúži okolo neho hľadajúc to, čo si pre ňu nachystal ako nejaký zvedavý pes, nevidí však nič. Postaví sa pred neho a spýtavými okáľkami naňho pozerá. Sleduje ako ocko yyťahuje malé, podlhovasté puzdro a ona ho prijme. Vytiahne odtiaľ malú bielu píšťalku, má len 5 dierok. Za šnúrku, ktorá na nej je si ju zavesí na krk a zvedavo do nej fúkne. Vyjde len akýsi rozladený pazvuk. Aha, takto.. Počuje ockov hlas a cíti jeho dotyk. Skladá jej prsty na píšťalku  a káže jej fúknuť. Ďalší zvuk  už bol vysoký, ale čistý tón. Toto sa opakoval až kým jej neukázal všetky tóny, ktoré môže píšťalka vydať. A časom dokážeš toto. Všimne si jeho žmurknutie a vytiahnutie jeho vlastnej píšťalky, ktorá vyzerá už inak. Má tvar písmena V a na špici sa vkladá do úst. Na každom ramene má po 10 dierok. Sleduje, ako začne hrať. Nič nové, počula ho aj sto krát pred tým. Krásna hudba opantávajúca zmysly, evokuje len tie najpríjemnejšie emócie. Teraz si však všimne čosi, čo jej nikdy predtým ocko ešte neukázal. Tráva začína tancovať. Doslova sa hýbe v rytme a rastie. Z hĺbky zeme vykúkajú púčiky, ti pred očami rastú a predvádzajú svoje kvietky. Dokonca aj vietor. S tónmi akoby krúžil okolo nich. Dvíha rúčky dohora. Chce sa ho dotknúť, on sa však nedá. Len jej naďalej tancuje medzi prstami. Šteklí ju to, smeje sa. Počuje ocka rozprávať. Lebo ten, kto…

„…kto miluje hudbu nemôže byť nikdy úplne nešťastný…“ pomedzi vzlyky vydýchne slová súčasne s ockovim hlasom znejúcim v jej srdci. Ešte hodnú chvíľu jej oko ozvena bijú v hlave tie slová. Po chvíli, keď sa dych ukľudní a tvár vzpriami k slnku, sa pýta. Naozaj?! Hodí spýtavý, zúbožený pohľad na ešte nezapadnutý koniec krvavého slnka, akoby jej mohol odpovedať. Vie, že si musí oddýchnuť. Pomaly vstáva, a krívajúc sa vytratí do hôr.

V pľúcach chladný vzduch, dych sa stáva viditeľný, štípe ju nos. Tentoraz sedí na chodníku a zdesený pohľad má prikovaný na svoje predkolenie. Od kolena má asi 10 centimetrový pomerne hlboký rez tiahnuci sa po píšťale dole. Cíti neskutočnú bolesť, rana ju páli, kunai z nej už vytiahla. To sa len mne môže stať, že spadnem kolenačky na kunai!! Nadáva si v duchu a po chvíľke šoku sa jej natisnú znova slzy do očí. Počuje niekoho prichádzať. Vedľa nej dopadne na pokrčené nohy veľký chlap s ustaraným výrazom. “Ja… spadla som na kunai. Musel mi vypadnúť pri páde..” A hneď som sa na jeho hranu musela napichnúť.. Dokončí v duchu a zahanbene skláňa hlavu dole. Počuje ockov chlácholivý hlas a cíti ako ju jeho silné ramená dvíhajú a kladú ju cez plece. Hovorí čosi na upokojenie a ani sa nenazdá a už sú doma. Ocko ju kladie na stoličku a už je pri nej nižšia, červenovlasá žena s okrúhlou tvárou a zelenými očami, jemnými pehami. Chytí Saniu za bradu, podvihne jej hlávku a láskavo sa jej pozrie do očí. To nič.. Počuje jej slová a so zahanbeným úškrnom prijme mamkino žmurknutie. Sleduje mamkinu ladnú chôdzu, vždy s pri tom musela pousmiať. Vždy jej prišlo smiešne, ako veľké ženy vrtia zadkom keď chodia. Ja tak určite nebudem chodiť až vyrastiem! Rozhodne sa a na tvári sa jej úškrn rozšíri. S príchodom mamky, ktorá v ruke niečo nesie, sa zmení do ľahkého úsmevu. Sleduje mamku pri ošetrovaní rany. Toto jej vždy išlo, a pomaly do začína íst aj Sanii. Má síce len 6 rokov, ale učiť sa vedela vždy. A dosť rýchlo. Sleduje mamkine pevné pohyby pri čistení rany, sleduje, ako skladá pečate, ruky jej začnú žiariť keď ich presune ad miesto poranenia. Cíti príjemný chlad a zvláštne svrbenie. Zrýchlená regenerácia tkanív sa tak prejavuje.. Spomína si na jej lekcie doma aj lekcie v škole. Sora no kuni vychovávala senzibilov a medikov. A hoci obidva tieto smery sa učili najmä po absolvovaní akadémie u senseiov v malých skupinkách, na akadémii, ktorú teraz navštevuje, tiež boli poskytnuté žiakom okrem klasických cvičení, štandardných pre každú skrytú dedinu, aj hodiny zamerané na znalosti prírodných vied, liečiteľstva, anatómie a fyziológie. Nakoniec sleduje mamku, ako jej jazvu potrela známou masťou (podľa pachu by ju spoznala aj zo susednej miestnosti) a ľahko previazala obväzom. Sleduje mamku ako sa po skončení postavila a venovala jej úsmev. “Ďakujem..” Zatiahne Sania. Mamka len kívla a odišla odniesť pomôcky na miesto…

V tomto bola vždy dobrá.. Pomyslí si skrúšene keď skončí sen. Vtedy mala len 6 rokov, trénovala s ockom v lese a spadla na kunaj. A teraz? Znova bolesť, znova kunai. Len tentoraz v lýtku a nespadla naň, ale bol po nej hodený. Znova sa jej vybaví obraz z pred.. Už sú to štyri dni… Uvedomí si zúbožene. Jej cieľ, Konoha, sa nachádza na severe. Vie len to, že sa má dostať do Konohy, tam by mala byť rodina z ockovej strany. Pri ďalšej spomienke naňho ju ostro pichne pri srdci. Ale nemá čas plakať. Včera len tak tak zdrhla banditovi, a teraz ich je v lesoch a horách vcelku dosť. Po zničení  dedín je veľa ľudí nútených takto žiť. A teraz má v celku hlboké bodnutie na lýtku, ktoré ju dosť spomaľuje. Dnes sa do toho musím pustiť.. Zíde k malému plesu. Pri ceste k nemu našla už nejaké byliny, ktoré spracovala. Vodou očistenú ranu si znova pevne previaže šatkou a vyberie sa naspäť do hôr k jaskyni kde spala. Ošetrí ranu, a navrch rany preloží zmes skorocelu a ešte ďalších byliniek. Stiahnu zápal, takže z najhoršieho by mala byť von. Teda ak sa neobjaví infekcia..  “Musím sa tam čo najrýchlejšie dostať..”

Orientovala sa podľa slnka a hviezd. Spomína na detské časy. Časy pred vojnou. Alebo aspoň pred tým, ako vojna zasiahla Soru. Pár kagov sa naťahuje ako deti v pieskovisku o tom, kto má väčšie vedierko, a také skaza z tho vznikne… Pomyslí si podráždene. Jasné, že vie, že v tom bolo určite niečo viac, ale pri vojne zomreli príbuzní z mamkinej strany. Po zničení Sory, pamätá sa, ako odišli do menších dedín žiť medzi obyčajných ľudí, alebo do lesov. Oni žili medzi ostatnými ľuďmi. Pamätá sa, ako k mamke chodili ľudia so svojimi ťažkosťami a keďže bola medička a skvelý človek, tak sa uživila. Ocko tiež pracoval, najmä ako ochranka tých “papalášov”. Nemali teda problémy so živobytím. Keď rodičia cez deň pracovali, Sania chodievala do lesa trénovať, alebo sa len tak pofľakovať, poprípade študovat. Jedného “krásneho” dňa však bola aj táto dedina napadnutá a zničená. Sania sa vrátila až večer a naskytol sa jej pohľad na veľa vypálených domov a ruiny dediny. Ulice boli prázdne. Nevedno prečo, vojaci si zrejme dali záležať na tom, aby telá odpratali. Išla do svojho domu, kde našla mamkino aj ockove telo. Bola to pre ňu obrovská rana a stále je. Nič jej však neostávalo. Celú dobu, od tej posratej vojny niečo viselo vo vzduchu. Skupiny dezertérov rabovali dediny a hoci každý dúfal, že tá jeho bude v poriadku, zaručiť to nevedel nikto. Na mieste sa Sania zosypala. Hodnú chvíľu tam len kľačala, a plačúc opakovala slová..  Nakoniec, keď počula z ulice zvuky,  nevedno koľko času prešlo, prehľadala rýchlo dom. Vybrala peniaze zo skrýše, rýchlo si do ruksaka nabalila ZVN, nejaké jedlo, lekárničku, a nakoniec prehľadala rodičov. Cítila sa príšerne. Ako nejaký zlodej, keď vyberala vlastnej mame z vreciek ampulky, otcovi z puzdra zbrane, z pod vesty zvitok a nakoniec jeho flautu a čelenku so znakom konohy. Slzy jej stekali po tvári a na ich oblečení nechávali malé fliačky. Takto z blízka nezniesla pohľad do ich prázdnych očí, tak im zavrela jemne prstami viečka. Snažila sa nevnímať chlad ich tiel. Z dediny sa jej podarilo nepozorovane odísť. Avšak pri ceste do konopy narazila na nejakého bandita. Bol to zrejme len vyhladovaný shinobi, nie oveľa starší  od nej a zrejme nebol veľmi inteligentný, keďže mu vcelku šikovne ušla, akurát že sa mu ju podarilo zasiahnuť do lýtka a tým jej skomplikoval cestu.

Prešiel teda ďalší deň. Večer sa dostala konečne pred bránu Konohy. Je unavená, hladná, doráňaná z cesty, vysilená. Potom,čo ju prehľadali, doprevadili ju na ošetrovňu. Nemalo to na úroveň Sory, ale aj tunajší medici si počínali veľmi dobre. O pár dní, keď už jej bolo fyzicky relatívne dobre, sa vybrala za Hokagem s tým, že možno už o nej vie od strážcov, alebo mu to bude musieť povedať nanovo. „Volám sa Sania Senju. Môj ocko sa volá Chinatsu Senju a mamka  Sana Rynuzuka. Otec sa tu narodil a spolu s mamkou boli pred piatimi dňami zabití skupinou shinobi prepadajúcich menšie dediny..“

Avatar:


Body:
Nin- 3; Tai- 2; Gen- 0,5; Intelekt- 2; Sila- 1,5; Rýchlosť- 2; Chakra- 3; Ručné pečate-1

Techniky:
E-
Kawarimi no Jutsu
Kakuremino no Jutsu
Nawanuke no Jutsu
Henge no Jutsu
Bunshin no Jutsu

D-
Shunshin no Jutsu

//Graficky to upravím, keď/ak povolíte obsohovú stránku

Okej myslím, že som porozumela takže buď vopchatie do rodokmeňa alebo genetická modifikácia? To vopchatie sa mi pozdáva asi viacej, ale bude zjavne zložitejšie xD ono, zahliadla som v klanoch, že Senju sa môže prideliť pri splnení podmienok. Nevedela som o aké podmienky sa jedná a Hokage tu nebol týždeň (nič nevyčítam, každý má rl, len konštatujem), tak som radšej napísala stručný profil a čakala čo sa bude diať v každm prípade píšem pm

upravené