Sumoru Furasshu

ϟMeno: Sumoru Furasshu (Malý Blesk)
ϟHodnosť: Genín
ϟVek: 14
ϟDátum Narodenia: 3.5.

ϟPohlavie: Muž
ϟDedina: Konoha
ϟKlan: ---
ϟRodina: Vzdialená rodina Minato Namikaze

ϟElementy: ϟRaiton-(Ne)naučený✘
ϟKlan: ---
ϟSensei: ---




Vzhľadom je takmer na vlas rovanký, ako bol štvrtý Hokage, Minato Namikaze, ktorý je zároveň aj jeho vzdialenou rodinou, ktorá žila v dávnej minulosti. Má blond, špicaté, veľmi neposedné vlasy ktoré sú všade, či chce alebo nie. Mnoho krát sa snažil niečo s nimi spraviť, no bola to márna snaha, vždy ostali rovnaké ako predtým. Má vyšportovanú postavu, čo mu nanešťastie na sile nepridalo a je stále slabučký, aj napriek celkom objemným rukám. Ma modré oči, v ktorých sa človek "stratí", ako mu to ostatní hovoria. Má svetlú pokožku a dosť často červené líca. Takmer nikdy sa neopáli, jeho pokožka je stále rovnakej farby. Ma malý nos. Inak je celkom priemerný, až na pár jaziev, ktoré vznikli počas jeho života, väčšinou jeho nemotornosťou, ktorá u neho v detstve prekvitala. Jazvy sa nacházdzajú po celom, od ramena, po brucho až na stehno. Najväčšia vznikla keď zle hodil Kunai a ten sa odrazil a spôsobil mu hlbokú reznú ranu na ramene a potrhal mu rukáv na obľúbenom tričku.



Sumoru je veľký flegmatik, naštvať ho nedokáže takmer nič. Na každú urážku odpovie tak, že ten druhý nemá šancu niečo povedať. Má rád súboje, ale málo kedy príjme výzvu, od niekoho kto je naštvaný, alebo kto mu povedal, že ho nemá šancu poraziť. Nemá chuť sa s takými ľuďmi baviť a nieje ctižiadostivý. Jeho názor je, že tichá voda brehy myje, preto radšej trénuje, nedáva poznať svoje schopnosti, nikdy nejde na 100%, aby nikto nevedel čo od neho čakať. Nepotrebuje sa predvádzať, aj keď má úctyhodnú rýchlosť, no nikdy ju nevyužíva naplno, nieje dôvod. Väčšinou používa iba jednoduché útoky, samozrejme, keby mu išlo o život tak nie, ale v priateľských súbojoch sa spolieha hlavne na rýchle pohyby, a zbrane. Je to nenáročný človek, všetko čo mu k životu treba je základné vybavenie, meč, peniaze na jedlo, domov, miesto na tréning a je spokojný. Možno to tak nevyzerá, ale je to veľmi energický chlapec, no svoju energiu nevybíja hlúposťami ale tréningom, prevažne niekde osamote, kde ho nikto nevidí, tam sa dokáže uvoľniť a podať lepšie výkony, lebo ho nikto nevidí. Je veľmi zaťažený na to, aby nikto nevidel využitie jeho schopností na 100%, má pocit že už nebude mať čím prekvapiť. Ako som spomenul v minulej vete, veľmi rád prekvapuje, preto aj súboje začína na 50% a potom postupne prekvapuje. Na svoju rodinu je háklivý, no aj tak málo kedy vybuchne. Radšej to zadrží v sebe, dotyčného pošle do teplých krajín a pokračuje vo svojom. Je cieľavedomý, no nikto jeho ciele nepozná, ani on sám neviem prečo, ale nikomu to nehovorí.



Ako som už spomenul, Sumoru-ou štýl boja je špecifický. Nikdy nejde na 100%, aj keď je proti nemu silnejší súper. Začne na 50% a sústredí sa prevažne na obranu, nie na útok. Pomaly pridáva, odhaľuje svoje ďalšie schopnosti, no nikdy ich neodhalí na 100%. Nikdy nebojoval na život a na smrť, takže mu to ani nikdy nebolo treba. Najradšej využíva svoju rýchlosť a obratnosť, hlavne preto, lebo je to jeho talent, no je pravda, že silovo je na tom veľmi biedne. V sile ho porazí takmer každý, preto rýchlo zaútočí a vyparí sa. Ak by došlo na silový súboj, Sumoru pravdepodobne prehral. Nemá problém vzdať sa, ak vidí že nemá šancu, alebo súboj nemá konca kraja. Jeho reakcia v boji na život a na smrť sa dá iba predpokladať, no pravdepodobne by to bolo prvý krát čo by videli jeho schopnosti na 100%. Aj keď je skrytý a trénuje, nejde na 100%. Ísť na plno je pre neho neznámi pojem. Ak mu povedia nech ide na 100%, v tej sekunde odvetí: "Nie!" Na 100% by aj tak išiel až keď by zhodil závažia ktoré má na nohách takmer stále. Súbojom sa nevyhýba, no ani ich nevyhľadáva. Nikdy sa nenechá v súboji vyprovokovať do nepríčetnosti. "Naštvaná hlava je prázdna hlava." hovorí si, keď je na pokraji. Vždy premýšľa čo bude robiť, no neplánuje dopredu, iba ak ma súpera prekuknutého. Počas súboja veľmi nekomunikuje, preto nemá rád  tímové súboje. Radšej je ticho, rozmýšľa, plánuje a potom útočí. Slová ho iba rozptyľujú. "Pozornosť je základom." hovorí vždy. Veľa ľudí prehralo súboj, alebo zomrelo kvôli tomu, že si nevšímali drobnosti. Chakrou sa  snaží šetriť a nepoužívať techniky, ktorých účinok je vopred predurčený k neúspechu. Ak nemusí, nevrhne sa do vopred prehraného súboju, nemá to pre neho význam, iba sa unaví a zraní.



Jeho najväčšou výhodou a talentom je, ako som už spomenul rýchlosť a veľká obratnosť. Jeho rýchlosť prekoná niektorých chunninov, genín bez talentu a tvrdého tréningu na rýchlosť nemá šancu predbehnúť ho. Súvisí to aj s jeho tréningom na rýchlosť, ktorý popíšem v príbehu. Stále má na nohách závažia, takže sú jeho kopy dosť tvrdé, holt, dostať kopanec s kovovým závažím nieje môc príjemná záležitosť. Vie taktiež celkom dobre narábať s mečom, ktorý v súbojoch hojne využíva. Taktiež využíva kunaie, s ktorými vie dobre mieriť, no shurikeny nemá v obľube, už odkedy začal trénovať. Jeho sila je biedna, prekonajú ho aj niektoré kunoichi. Vždy ju veľmi zanedbával. Jeho zásoby chakry sú priemerné, no to mu stačí, keďže jutsu veľmi nepoužíva, okrem Shunshinu, ktorý je jeho obľúbený. Pečate veľmi často neskladá, preto niesu na nejlepšej úrovni, no aj tak, načo je rýchle skladanie pečatí? Ovládať ich ovláda a to akou rýchlosťou ich urobí je zanedbateľný faktor, na ktorý sa veľmi nezameriava. Genjutsu, tak to je jeho Achilová päta. Nedostane sa takmer zo žiadneho. V takýchto situáciach je odkázaný na pomoc z vonku, keďže inak nemá šancu. Práve preto sa vyhýba očnému kontaktu s protivníkom, no aj on urobí občas chybu a pozrie sa a vtedy je vo veľkom probléme.





Jedného dňa začiatkom mája, rozliehal sa lesom hlasný krik a plač. To sa malý Sumoru dral na svet. No bol to iný pôrod, žiadný lekár, nemocnica, iba jeden dom, posteľ a Sumoru-ovi rodičia. Dalo sa to čakať, nikdy nežili v Konohe, bývali v lesoch blízko nej, no málo kedy tam chodili. Kým by došiel lekár, Sumoru by už bol na svete takže sa ho rozhodli odrodiť doma. Po niekoľkých hodinách, rozrástla sa rodina o nového, tretieho člena. Sumoru takmer vôbec neplakal, bolo to vzorné dieťa už od narodenia. Už odkedy sa narodil boli jeho vlasy neposedné, nech robili čo chceli. Naučil sa chodiť vo veľmi skorom veku a už od vtedy behal všade naokolo. Toľko krát ho hľadali po lese, ešte dobre že jeho mama bola Senzibylka a tak ho vždy našli. Beh bol jeho život. To boli ešte časy, kedy do sveta ninjov ani nezabŕdol, no veľmi ho to všetko zaujímalo. Jeho rodičia boli vo svojom obore veľmi dobrý, mama bola jedna z najlepších senzibylov, no po tom, čo sa Sumoru narodil, prestala so svojou prácou, ostala doma a starala sa o rodinu. A že jej to išlo. Otec, bol skvelý Jounin, ktorý bol rovnako ako Sumoru, zameraný na rýchlosť. Rodičia mu stále hovorili príbehy z misií, a že keď vyrastie, bude najväčším Ninjom akého kedy Konoha mala. Malého Sumoru-a začínal stále viac a viac nadchýnať svet ninjou, no bol na to ešte veľmi malý. Jedného dňa, prišiel Sumoru-ov otec s ponukou, že ho bude trénovať, no zo začiatku len tak zľahka. Sumoru bol ako inak z toho nápadu nadšený a súhlasil. Na ďalší deň, keď prišiel otec domov, doniesol mu všetko potrebné na začatie tréningu. Zopár kunaiov, shurikenov a to bolo všetko čo mu bolo treba. Zostrojil mu zopár terčov, na mieste asi pár sto metrov od domu. Bolo to miesto ako stvorené na tréning. Pár veľkých kameňov ktoré pripomínali skôr skaly, veľa stromov a v strede čistinka, na ktorej bola krátka tráva. Otec mu tam umiestnil desať terčov, povedal mu čo má robiť a Sumoru iba prikývol. Od tej doby, vedeli kde ho hľadať. Trávil tam celé dni. Chvíľu si mysleli že sa tam aj presťahuje. Sumoru trénoval stále, no nie len to čo mu otec povedal. Venoval sa aj vlastným tréningom. Pridával si nové veci, robil kliky, drepy, brušáky, zhyby a podobné cviky, no najradšej chodil behať. Každým dňom ubehol viac a viac, jeho rýchlosť bola lepšia a výdrž taktiež. Jeho rodičia si to všimli a taktiež to predpokladali, tak mu pomohli s usmernením a zostavením tréningu na rýchlosť. Dostal závažia na nohy, ktoré si sám vyžiadala  trénoval v nich. Jeho tréningové "stredisko" ako to on volal sa rozrastalo, dostával tam nové veci, vytváral si pomôcky na cvičenie a trávil tam 99% svojho voľného času. Behal stále viac, rýchlejšie a väčšie vzdialenosti. Keď mal 6 rokov, dostal svoj prvý meč. Bol malý, no jemu to stačilo, keďže klasický meč bol takmer dva krát taký ako on sám. Trénoval s ním. Nedalo sa počítať koľko hodín strávil jeho trénovaním. Tréning ho proste bavil a to tešilo jeho rodičov. Keď mal 7 rokov, na nohách už nosil 12 kilové závažia, tréning mu zaberal celý voľný čas a nič iné ho nezaujímalo. Na každý sviatok chcel iba nové vybavenie.



Ako Sumoru rástol a trénoval, prestával mu tréning stačiť. Prišlo mu, že sa nikám neposúva, čo sa mu iba zdalo, no človekovi zažranému do tréningu to nevysvetlíte. Jeho otec, vždy po robote išiel do miestnosti ukrytej pod padajúcimi dvierkami, ktorá bola pre Sumoru-a zakázaná. Nikdy mu nedovolili sa k nej ani priblížiť. No Sumoru bol múdry, raz, keď išli rodičia do Konohy, vošiel tam. Neveril vlastným očiam. Bola to veľká miestnosť pod zemou, v ktorej strede bol starý stôl, plný papierov, pier, ceruziek a podobných veci. Sumoru-a ale viac zaujali regály ktoré sa tiahli po všetkých stenách miestnosti, od podlahy až po strop. Boli to prevažne zvitky s technikami, o ktorých nemal Sumoru ani poňatia. Na jednom konci miestnosti boli dvere. Po ich otvorení bol Sumoru ako v raji. Bolo tam plno zbraní, prevažne kunaie, ktoré používal aj samotný Yondaime Hokage. Bolo ich tam nespočítateľné množstvo. Bolo tam aj veľa iného vybavenia, meče, zvitky, shurikeny, klasické kunaie. Na konci miestnosti bol trezor, do ktorého sa samozrejme Sumoru nedostal, čo ho v tej chvíli ani veľmi netrápilo. Keď sa otočil naskytol sa mu pohľad ktorý nikdy nechcel. Videl svojich rodičov, ktorý boli červený od zlosti. Pristihli ho. Sumoru sa z toho samozrejme vyhovoril. Zaútočil s tým, že ho to zaujímalo a oni mu ani po naliehaní nepovedali čo tam je, tak sa to rozhodol zistiť sám. A to bola zlomová chvíľa v jeho tréningu. Rodičia mu povolili prístup do tejto miestnosti a dali mu tri zvitky, z ktorých sa môže učiť. Bol to zvitok na učenie základných techník, ktoré sa učia na akadémii, v druhom bola technika Shunshin no Jutsu a v tretiom bolo všetko o chakre, jej ovládaní a podobných veciach. Sumoru, ako vždy začal s tréningom na plno a veľmi sa mu darilo, aj keď prišli aj dni plné zúfalstva, z toho že mu to dlho trvá, no začalo sa mu veľmi dariť, a všetky tieto veci zvládol za necelý rok. To už mal 8 rokov, niekoľko rokov tréningu za sebou, veľa vybavenia, ktoré podostával, plnohodnotný, veľký, veľmi ostrý meč. Keď mal 9 rokov, dostal najväčši darček aký mohol. Otec mu vyrobil rovnakú miestnosť, akú mal on, no skrytú pri jeho mieste na tréning. Bola vybavená menej ako tá ktorá bola v dome, no mal tam niekoľko vlastných, na mieru vytvorené meče, ktoré boli veľmi ostré, tisícky shurikenov a kunaiov, zvitky a podobné veci. No to, čo ho najviac prekvapilo bolo to, čo bolo úplne vzadu. Dostal od rodičov špecialne kuanie, ktoré používal aj Yondaime Hokage. Jeho otec ich dával vyrábať u kováča, ktorého pra-strýko vyrábal Kunaie pre samotného Yondaime-ho. Sumoru bol najšťastnejší, mal nové možnosti. Miesto kde cvičil bolo tiež o niečom inom, bolo veľmi vybavené. Sumoru používal už 16 kilové závažia na nohy a takmer v nich aj spal. V zásobe mal aj ťažšie, no nešiel na to veľmi rýchlo.



Sumoru trénoval stále rovnako tvrdo, mal na to skvelé podmienky a celkom mu to stačilo, no presne keď ma 10 rokov, rodičia mu pripravili nové prekvapenie. Prihlásili ho na Ninja akadémiu. Sumoru sa nikdy v živote tak netešil. Prvý deň bol trochu divný, nikoho nepoznal, všetci sa tam poznali, no jeho nikdy nikto nevidel. No to nebola prekážka, po pár dňoch to bolo v pohode, so všetkými sa poznal a bolo to skvelé obdobie. Bol dobrý žiak, doma sa učil. Vo veľa veciach vynikal a exceloval, no čo sa týka sily, zaostával a mal s tým veľký problém. No keď došlo na beh, vtedy sa ukázal jeho talent a tvrdý tréning. Kým všetci ešte bežali a mali pre sebou 10 kôl, on už končil a sedel na tráve. Takto si prechádzal akadémiou. Jeho bežný deň bol, že ráno vstal, išiel do školy, prišiel domov, trénoval, učil sa a išiel spať. Samozrejme že medzi tým aj jedol a chodil na záchod. Jeho pokroky jeho rodičov napĺňali hrdosťou. Keď mal 11 rokov, mal prvú príležitosť zložiť záverečné skúšky a ako predpokladali rodičia, spravil ich na prvý krát. Mohol hrdo nosiť čelenku Konohy a bol na to patrične hrdý. Mal šancu ísť do svojho prvého tímu, no nechcel. Necítil sa na to. Radšej ďalej trénoval svoje schopnosti, aby jeho prvá misia skončila úspešne a on excelov. Rodičia jeho rozhodnutie nechápali, no nehovorili mu do toho. Roky plynuli, Sumoru rástol, bol silnejší a silnejší, trénoval stále viac a viac, chodil do Konohy pozerať svojich kamarátov, dať si nejaký súboj a žil si celkom spokojne, taký ten bezstarostný život dieťaťa a on s tým bol spokojný. Pridať sa do tímu ho nelákalo, stačilo mu to, ako to bolo teraz.



Ako to v živote býva, keď si príliš šťastný, život to hneď zemní a hodí ti poleno pod nohy. Začala ďalšia vojna, rodičia mu začali zakazovať chodiť do Konohy, mohol trénovať iba v miestnosti pod zemou, behať ho pustili iba občas, rodičia boli povolaný bojovať a takto to išlo dlhú dobu. Niekedy s nimi nebol celé týždne a pomaly si na to zvykal. Trénoval ďalej, no už mu to tak nešlo, hlavu mal plnú myšlienok, nevedel sa sústrediť, vkuse iba rozmýšľal, či sú jeho rodičia v poriadku, kedy to konečne všetko skončí, kedy sa vrátia domov. Naučil sa variť, upratovať, starať sa sám o seba, keďže musel. Popravde, táto vojna mu toho dala dosť veľa. No zobrala mu tú detskú bezstarostnosť. Tú ktorá sa mu už nikdy nevráti. Rodičia boli zase povolaný, na veľmi ťažkú misiu, S-ranku. Mala trvať 3 mesiace. Sumoru to bral veľmi ťažko, no rodičia museli. Nemohol robiť nič iné ako sa s tým zmieriť. Tieto 3 mesiac iba prežíval, nežil. Iba trénoval, staral sa o seba a spal. Nič ho nebavilo. Ani tréning, ani život, proste nič. Prešli 3 mesiac, nastal deň kedy sa mali vrátiť no nič. Keď sa nevrátili ani o týždeň, začal mať divné, zlé tušenie. Ďalší deň, počul ako niekto klope. Takmer sa zabil keď utekal ku dverám a tam ho čákal, shinobi. Bol to ANBU a za ním stál Hokage. Doniesli mu list, ktorý si hneď prečítal a odvtedy si nepamätá nič. Odpadol. Prebudil sa až v nemocnici a myslel si že je to sen, no keď videl veďľa seba Hokageho, so smutný výrazom, došlo mu že to nebol len sen. Keď sa rozplakal, všetci mysleli že vytopí nemocnicu. Nedalo sa to nijak zastaviť. O týždeň ho pústili domov, no už to nebol ten starí Sumoru. Bol ako zombie. s Nikým sa nerozprával, iba vkuse trénoval aby na to nemyslel, no veľmi sa mu to nedarilo. Bola to pre neho veľká strata. Najhoršie bolo, že mu nikto nepovedal, čo sa im vlastne stalo. Pohreb bol, no iba skromný. Po roku, keď si mysleli že už je pripravený, dali mu list, ktorý mu mali dať v prípade, že jeho rodičia zomrú. Bol tam list na rozlúčku, deditstvo a kód od trezoru. Tento list si čítal dokola, no zaujímali ho iba posledné slová jeho rodičov. Až po mesiaci sa rozhodol, otvoriť trezor. Boli tam svitky s technikami a veľké množstvo peňazí. Sumoru sa s tým časom zmieril a začal sa vracať do normálu a začal byť taký ako predtým. Nemohol to nijak zmeniť, aj keď svojich rodičov miloval. Tréning a život ho začal znova baviť, užíval si, venoval sa kamarátom, mal iné priority a rozhodol sa požiadať o zaradenie do tímu.

Body:

Tak okej, stojí to za to