Kisaragi no sato

Zastavil som sa, keď som zahliadol ako sa môj súper vydal na ústup predo mnou. Mal samozrejme pravdu, už som to nebol ja, v momente kedy sa ukázali náznaky samotného piateho chvostu bolo jasné, že som sa stratil a celú silu práve pohltil Hachibi. Týmto sa atmosféra ešte viac zhustla, a čakra ktorá vychádzala do okolia pripomínala samotnú smrť. Niet sa čomu diviť že samotný člen Shuuketsu pocítil studený pot na svojom chrbte. Proti monštru, s ktorým práve bojoval, by nechcel čeliť v takomto súboji takmer nikto a len málo ľudí na svete sa mu mohlo rovnať. Avšak to, že som sa zastavil neznamenalo že mu Hachibi dal nejakú šancu na premýšľanie. Ruky prepadli pod zem a na malú sekundu sa všetko zastavilo. Koniec? Nie.. Zem sa otriasla. Pukla a zdvihla sa. Rukami, áno rukami toto monštrum zdvíhalo zem a začalo ju v obrovských kuskoch hádzať na Seijiho, ktorý tentoraz mal naozaj veľký problém uhýbať sa a zároveň sa nejako schladiť.

Zdalo sa že je koniec. Aspoň pre nich, pretože tým že sa zaryl do môjho tela a paralyzoval ho, dostatočne ukončil všetky moje doterajšie pohyby a tak ma na malý okamih dokázal spútať. Už to dalo Seijimu dostatočnú šancu a obrovský priestor nato aby zaútočil a okamžite zasadil tvrdú ranu. Vlastne v tejto chvíli ma mohol chytiť, ak by mal nejakú tajnú techniku v zálohe. Ale Niem niečo pocítil. A aj on sám chápal že je to veľmi, naozaj veľmi zlé. Chvosty ktoré doteraz sťažka ležali na zemi ovinuli celé telo vo verzii 2 a čakra ktorá bola doteraz tak mocná a silná sa zmenila. Vyšiel totižto piaty chvost, a nie len že moje telo obklopovala naozaj silná obrana, pridala sa k tomu kostra. Bolo to v tejto chvíli naozaj zlé, keď lebka narazila do Niema. Sila čakry, bola obrovská aj na neho, príliš silná aj na jeho techniku ktorú práve použil. Nahromadená čakra, ktorá vystrelila v tlakovej vlne okolo celého tela do okolia a odrazila tak všetko čo doteraz bolo pri ňom. Práve v túto chvíľu to dosiahlo úrovne, kedy som úplne stratil svoju kontrolu, a hachibi vyšiel na svetlo sveta úplne celý. S plnou silou, nastúpil priamo proti svojmu súperovi.

Jedno bolo jasné, atmosféra práve praskla. Hachibi bol možno považovaný za zviera, monštrum a len obyčajné Bijju, nebol ale blbý a tak vedel kedy to začína byť naozaj zlé. Preto v momente kedy sa proti nemu postavili dve príšery, vypustil šiesty chvost. To bolo v túto chvíľu to najhoršie, čo sa mohlo ale stať, pretože čakra ktorá sa doteraz hromadila okolo celého tela náhle ustala a začala sa hromadiť v ústach. Dokonca aj samotný Seiji vedel určite k čomu sa toto monštrum chystá, čo mieni vypustiť do povetria. To bolo v túto chvíľu pre neho naozaj veľmi zlé, pretože ak dosiahne priami zásah bombou ktorá práve vyletela z úst Hachibimu, môže ísť navštíviť predkov na druhej strane. A tiež pochopil, že sám sa Bijju nevyrovná keď po prvej strele, vystrelila na neuveriteľnenie druhá strela, ktorá mierila práve na miesto kde by mal Seiji uskočiť. Bolo to monštrum, čakrové monštrum ktoré možno trpelo vo vnútri, ale ešte stále sa nechýlilo ku koncu. Skôr sa zdalo, že radšej roztrhne telo svojho Jinchuurikyho akoby malo byť porazené.

Zdalo sa že tento súboj speje ku koncu, keď sa začal objavovať samotný siedmy chvost a tak sa začala obnovovať aj koža na tele samotného Jinchuurikyho ktorý sa začínal podobať naozaj na svoju naozajstnú podobu, obrovská osemchvostová chobotnica. Avšak, jedno pod svojou stenou z dotonu nedokázali zaznamenať, všetko to bola len hra. Toto bol skutočný a vlastne posledný výpad, ktorým sa to rozhodol ukončiť. Samotné monštrum proti ktorému stáli vyyrazilo plnou silou dopredu, prerazilo dotonovú hradbu akoby bola len zo samotného papiera a narazila do prvej veci, osoby, hocikoho kto stál za ňou ako pod štítom. Bol to útok hlavou, v normálnom móde by sa to nazývalo Rarriato, ale tentoraz to bol útok hlavou, útok ktorý mal všetko zaraziť. A by sa trafil, zabil by ho. Aj keby mal okolo seba Susanoo, zabil by ho. Úplne rozdrtil. Už len byť v prítomnosti tohto monštra v priebehu útoku zraňovalo, sila čakry bola tak obrovská, presahovala všetky ľudské hranice. Jedno sa muselo uznať. Seiji sa dokázal vyrovnať hotovej beštii. Dokázal konkurovať rozbesnetému Hachibimu, čo dokázalo len naozaj pramálo ľudí na tomto svete. V súčastnosti, by sa mu vyrovnalo len pár.

Zásah. Plný a čistý zásah extrémne silnej energie, proti ktorej nemal šancu ani samotný, druhý najsilnejší Bijju pod slnkom. A tak sa aj stalo, obrana padla a všetka čakra ustúpila. Ozval sa výbuch v ktorom bol počuť Hachibiho rev. Ten bol nahnevaný, porazil ho obyčajný človek, avšak v kútiku duše ho zato obdivoval, bol asi tretí na tomto svete, kto to dokázal. A v ten moment si uvedomil ešte niečo iné. Totiž technika ktorú použil Seiji by celé telo dokonale roztrhala. Zabila by aj samotného Jinchuurikyho. V prachu, po tom čo samotný dym ustál, videli polonahé telo Sata, ako leží na zemi v špine ale stále žije. Hlboké nádychy a telo ktoré bolo doráňané ale regenerovalo sa. Ako bolo možné že to prežil...

Pre Sata nastala tma schválne, z jeho vôle nechal oči zatvorené a svoje myšlienky presmeroval úplne niekde inde. Tentoraz sa ocitol pred obrovskou, prelomenou bránou cez ktorú svietili oči, z ktorých už ale dávno všetka sila vyprchala.


Ja sám som sa cítil, naozaj divne. Nevedel som čo nato povedať, okrem úsmevu. Stál som, nie v reále ale práve pred bránou som z posledných síl vstal a ruku načiahol k Hachibimu. Do päste, aby sme si ťukli akoby sme boli bratia. Ako starí známy, nie ako dvaja čo sa takmer zabili pri boji, ale ako starí priatelia ktorý si verili nadovšetko.
"A ty si nebol až tak zlý démon, Gyuki. Som rád že som ťa mal, vedel som vždy, vždy že nikdy nebudem sám, a aj keď si bol otravný, bol si tu aspoň ty keď ma už nenávideli všetci. A časom keď som sa dostal do povedomia všetkých mi bolo niečo jasné. Nejsi Bijju.. Si člen Kumo.." Hachibiho prekvapenú tvár som už ale nevidel. Všetko znova stemnelo a náhle sa objavilo svetlo. Videl som nad sebou Seijiho, a z posledných síl som mu chytil jeho ruku načahujúca sa po moje telo ktoré sa nedokázalo pohnúť.

"Prosím.. Nechajte ho.." Než som odpadol, vykonal som čin ktorý si Hachibi zapamätá určite na dlhú dobu. Vo chvíli kedy som umieral, a vedel že po mňa ide samotná smrť som žiadal aby ho nechali žiť ďalej. Snažil som sa vlastným životom vykúpiť život Hachibiho. A možno práve tento čin v budúcnosti bude mať dopad na svet Shinobi, kedy konečne aj samotný tvrdohlavý démon uverí, že ľudia môžu byť dobrý. Avšak pre tento krát môj príbeh skončil. Ukončil som jednu kapitolu aby nastala druhá, a osud tohto sveta som prenechal na iných, pričom som sa spokone vydal späť do vnútra, späť k Hachibimu aby som ešte pred tým než ma zabijú, posledný krát porozprával s monštrom ktoré ma trápilo, ako s niekým, koho som mal vskutku, dosť rád.