Hiroshi Siakhi

Meno a  Priezvisko:
Hiroshi  Siakhi

Hodnosť:
Jounin

Pôvod:
Sunagakure no Sato

Vek:
25 rokov

Narodenie:
20.4

Pohlavie:
Muž

Klan:
Siakhi

Elementy:
Fuuton, Katon, Shakuton

Kekkei Genkai:
Shakuton

Sensei:
-

Charakter:
Hiroshi je celkom tichej a utiahnutej povahy. Vyhýba sa spoločnosti a ani ju nevyhľadáva. Keď však nemusí rozprávať nepreriekne ani jediného slova. To všetko sú pozostatky klanovej výchovy a skutku, ktorý vykonal.  Pomalým tempom začína neznášať už aj prítomnosť ostatných ľudí, ktorá ho priam znervózňuje.  Rád však ľudí pozoruje a skúma. Hľadá v pohľadoch iných pocity, ktoré jemu sú už cudzie a takmer neznáme. Potlačuje v sebe čokoľvek ľudské.

Príbeh:

I. Kapitola
,, Všetko má svoj začiatok.“

,, Svoje narodenie si teda nepamätám a ani nemôžem, no jedno viem určite. A to, že som sa narodil medzi vysokými dunami piesku v neznesiteľnom teple a pod spaľujúcim slnkom.  Do malej rodiny, patriacej pod klan, ktorý nebol až tak známy svojou silou, ale predsa v niečom vynikal. A, že som to mal ja starostlivých rodičov, ktorý ma ani nedokázali pustiť z náručia a mimo priestory domu. Síce sme boli jeden veľký klan, ale každá časť rodiny bývala vo svojej oddelenej časti. Spočiatku som tomu nechápal a trvalo mi pár rokov km som zistil, že to bolo len preto aby sme sa tam navzájom medzi sebou nepozabíjali. Od rodičov som však dostával nenormálne dávky lásky a nehy každým dňom, aby prerazili tú nevraživosť a nenávisť, ktorej som bol vystavený pri stretnutí s kýmkoľvek kto zdieľal podobnú krv ako som mal ja. Nerozumel som tomu a tak som si užíval to jediné čo som mal a to svoju malú slobodu. Vykrádal som sa po nociach cez okno z domu a prechádzal sa tmavými uličkami Sunagakure no Sato úplne sám. Samozrejme moje prvé pokusy boli len o blízkom okolí, ale postupom času som sa dostával ďalej a ďalej. Priateľov som nemal a rodinu tiež nie, pretože sme sa nemohli navzájom stýkať bez toho aby tiekla krv na jednej či druhej strane. Boli to celkom útrapné chvíle môjho detstva, ale rodičia sa mi to snažili zjednodušiť ako to len šlo. Keď som totiž povyrástol začali pomocou jednoduchých cvičení formou hier učiť základom boja a taktiky. Teraz už tomu všetkému chápem aj keď v tej dobe mi to nedochádzalo, moja myseľ totiž príjmala tie informácie automaticky. Časom mi dovolili sa aj prihlásiť do akadémie na prípravu pre ninjov. Mal som však podmienku a to chodiť len na prednášky a s nikým sa nerozprávať. Tak ako chceli, tak bolo aj po ich. Sedel som vždy úplne vzadu v tieni miestnosti a bez slova som presedával prednášky. S nikým som sa nerozprával ani nezoznamoval aj keď som to tak veľmi chcel. Na počudovanie každého sa mi po roku podarilo zvládnuť skúšky na výbornú, popravde som ani nevedel, že je to skúška mal som dojem, že je to len bežná hodina. Ale stal som sa geninom a dostal som čelenku. Na to som bol strašne hrdý a doma som to patrične oslávil s rodičmi a zakončil to tajným nočným výletom po Sune. Na druhý deň som však zistil, prečo celá naša rodina žije v takom utajení a nevraživosti.“

II. Kapitola
,, Keď túžba po moci je silnejšia ako vlastná krv.“

,, Koncom každého týždňa sa totiž konala klanová rada, kde sa preberal chod klanu a všetky záležitosti okolo toho. Najmä to bolo povinné. Až tam som sa dozvedel, že celý náš klan vo svojej krvi nosí prazvláštnu Kekkei Genkai. Avšak háčikom bolo to, že sa neprebudila u každého jedinca automaticky, ak vôbec.  Každý člen klanu dokázal ovládnuť buď Katon alebo Fuuton, u tých talentovanejších to boli obe. Ale už po nejaké generácie sa nenašiel nik, kto by ich spojil a vytvoril to úžasné čím sa ich klan preslávil. A tu bol ten problém... pretože moji rodičia dokázali perfektne ovládať ako Fuuton, tak aj Katon a tým si znepriatelili všetkých.  A nenávisť sa prenášala aj na mňa, no vysvetlite im, že zato nemôžete kam ste sa narodili. Stal som sa terčom útokov ostatných aj keď som sa nedokázal brániť. Najmä od bratranca Satomiho, ktorého rodina bola po tej mojej druhá na stupni v hierarchii. Preto si svoju zlosť vybíjal na mne aj keď som prosil hocijako intenzívne. V ten deň som plakal naposledy a prisahal, že mu to raz vrátim. Satomi bol klanovým obľúbencom, pretože v skorom veku v sebe prebudil obidve elementy aj ohňa a vetra. No nebolo dňa kedy svoju silu nedokazoval na mne. Mojím skromným tajomstvom bolo to, že rovnako ako on som dokázal prebudiť obe elementy ešte skôr. Ale rodičia mi zakázali o tom hovoriť, nechceli problémy, ktorých už mali až nad hlavu.  A tak som znášal každodennú tyraniu znova a znova a neustále. No ja som však Ninjutsu netrénoval, popravde ono to šlo nejako samo bez toho aby som sa musel nejako snažiť.  Preto sa venoval len Taijutsu a snažil som sa ho zlepšovať čím viac. Bol som pripravený pri prvej veľkej príležitosti ukázať celému klanu, aký talent v sebe nosím ja sám. A tá chvíľa nastala... bola to moja prvá šanca.“

III. Kapitola
,, Keď srdce zvíťazilo nad rozumom.“

,, Skúška chuuninov bola prvá udalosť, ktorá mi mohla poskytnúť šancu ukázať sa a vydobiť si úctu v klane. A samozrejme som chcel aj domlátiť Satomiho do krvi, ale to bolo vedľajšie. Vedomostné testy neboli problémom, pretože na to moja myseľ pokojne stačila. Ďalšími kolami som sa prešmykol poľahky s pomocou ostatných geninov, kde som využil hlavne taktické schopnosti, ale turnaj bolo niečo iné. Niektorí hovorili, že to bol ročník slabých geninov, ale na každého protivníka stačila moja myseľ a taijutsu aby som dosiahol víťazstva. Všetko ostatné som si šetril pre Satomiho. Keď tesne pred finále za mnou prišli rodičia s prosbou nech sa vzdám. Pretože ak by sa mi podarilo vyhrať, tak by to spôsobilo masaker v klane. Nechcel som to prijať, nechcel. Celým telom som to chcel tomu spratkovi vrátiť, ale nemohol som neposlúchnuť jedinú rodinu ktorú som mal a tak súce s nevôľou, ale prikývol som.  Keď som vstúpil do arény len som sklopil pohľad a oznámil som vedúcemu súboja, že odstupujem. Ten však moje rozhodnutie neprijal, stanovené bolo totiž, že súboj končí keď jeden nebude boja schopný. Či som chcel či nie, moja hrdosť šla bokom na úkor Vyššieho Dobra a na svojom tele som pocítil rany a zlosť Satomiho. Úder za úderom búral moje sny a pochovával ich v prachu s mojou cťou.  Každou ranou som vedel, že strácam seba samotného, ale slová, že tým zachránim svoju rodinu boli jedinou útechou. Po niekoľkých minútach, keď ma ani moja tvrdohlavosť neudržala pri vedomí a dopadol som do kaluži vlastnej krvi na zem sa súboj skončil. Na počudovanie som sa stal tak či tak chuuninom, bola to proste ťažká doba kde bolo potrebné každého bojaschopného.  Ale tá potupa, ktorej sa mi v ten deň dostalo ma odvtedy prenasledovala stále.“

IV. Kapitola
,, Keď ani obeta nestačí k tomu aby pochovala generácie nenávisti.“

,,  Malo to však jednu výhodu. Všetci si totiž mysleli, že jediné čo dokážem je Taijutsu. Preto dospeli názoru, že som horší ako oni a tak mi dali pokoj. Keďže mi Ninjutsu šlo od ruky, venoval som sa zlepšeniu svojho Taijutsu a postupne som sa snažil trošku zasvätiť do boja s katanou aby som si rozšíril obzory. Trénoval som deň čo deň. Mal som ešte jednu šancu. A tou bola Jouninská skúška. Na tú šiel každý osobitne a teda nikto nevidel to čo sám dokážem. To, že som prešiel na výbornú som nikomu nepovedal, zúčastnil som sa jej totiž tajne. Nemal som potrebu to rozkrikovať ako Satomi. Po dlhej dobe však rodičom povolil na prísne tajnú misiu. Ja som sa venoval sám sebe. Mal som 20 rokov a bol som si sebestačný a zvyknutý na samotu a opustenie. Ale začalo to trvať dni, týždne až kým mi neprišla správa, že ich misia skončila neúspechom. Vybral som sa okamžite na miesto, kde sa to malo odohrávať. Trvalo to, ale nakoniec som našiel miesto posiate krvou. Prelínali sa tu stopy desiatok ľudí, ale čo ma zaujalo boli kunaie ležiace na zemi poškvrnené krvou. A poznal som to... boli to naše kunaie, pretože zbrane sme si zásadne vyrábali samy a preto bolo poznať, že na čepeli boli odlišnosti. Navyše na každej rukoväti bol znak mena danej osoby. Keď som tam však videl písmeno S, myslel som, že moja nenávisť nemohla prerásť do väčších výšin.  Doslova zo mňa začala vyžarovať a napĺňať každú bunku môjho tela. Zodvihol som pohľad k nebu s otázkou, prečo práve oni a zbadal samotného slnko. Lenže to slnko nebolo len na oblohe, ale v mojich dlaniach. V ten moment som prebudil to, čomu sa v našej rodine vravelo Kekkei Genkai. Získané krvavou cestou, poškvrnené nenávisťou a pošliapané vraždou. A ja som sa rozhodol pomstiť...“

V. Kapitola
,, Každé dobro je stonásobne oplatené, každé zlo je však oplatené tisícnásobne.“

,, Pochoval som teda dve prázdne rakvy a zaprisahal sa nad ich hrobmi, že to čo sa stalo nezostane len tak.  Po desiatich rokoch som si teda znova sadol za stôl a otvoril knihy. Začal som čítať legendy a hľadal poznatky o tom čo mi bolo už jediné cenné. Podľa vzorom svojich predkov som sa učil čo dokážem a vďaka svojej hlave som zlepšil každý jeden postup a techniku. Celé roky som strávil štúdiom a snahou pochopiť to čo dokážem, dotiahol som to však do dokonalosti po piatich dlhých rokoch... nastal práve ten čas.
Po falošnou zámienkou som vylákal celý klan do boja, proti fiktívnemu nepriateľovi a zaviedol ich do samotného stredu púšte. Netrvalo im dlho kým im došlo čo plánujem. A teraz to bolo tak ako som chcel. Celý klan, ktorý z duše nenávidel, že mu ukradol rodinu teraz stál práve pred ním. Aké len bolo ich prekvapenie keď každá ich ohnivá technika bola pohltená a znásobovala tú moju. Aký bol výraz tváre keď každá veterná technika len podporila tú moju. Aké len zdesenie bolo vidno v ich tvárach, keď ich krv pokropila púšť a ich nehybné telá padali k zemi. Ostal mi už len posledný ... Satomi. Snažil sa a to mu nikto nemôže uprieť, ale ja už som nebol ustráchaným dieťaťom. Bol som rýchlejší ako on, poznal som jeho údery a hravo ich blokoval, techniky odrážal, pretože úrovňou na tú moju nedosahovali. Tentoraz on kľačal na kolená a so slzami v očiach prosil o vyslobodenie. A pri tom poslednom slova, ho moja katana zbavila života, pretože smrť nie je trestom, ale vyslobodením. Utrel som si teda krv z katany do vreckovky a nechal ju pri spálených telách a vrátil sa domov.
O mojom klane sa neviedli oficiálne záznamy a nikoho sme nezaujímali. Nevychádzali sme na verejnosť a tak nikomu nechýbali. Ja som mal svoju pomstu a očistil som svoj klan od nehodných a slabých. Či som na to mal právo? Možno nie, ale potom prečo nebol ani jeden z nich schopný zasadiť mi smrteľný úder?
Pripravili ma o jedinú rodinu, ktorú som mal a o pokojný život, ktorý som mohol mať nebyť ich. Ja som si vybral len daň zato čo spravili...“

Body:

Ninjutsu - 5
Taijutsu - 4
Genjutsu - 2
Inteligence - 4
Síla - 4
Rychlost - 4
Chakra - 4
Ruční pečetě - 3
Celkem - 30