Hiroshi Siakhi

Meno a Priezvisko:
Hiroshi Siakhi

Hodnosť:
Jounin

Vesnice:
Kumogakure no Sato

Vek:
25 rokov

Narodenie:
20.4

Pohlavie:
Muž

Klan:
-

Elementy:
Doton, Raiton

Kekkei Genkai:
-

Sensei:
Toshio Siakhi

Vzhľad:
Hiroshiho vysokú postavu zahaľuje čierny, dlhý kabát siahajúci až takmer po zem. Pod ním nosí vždy tmavé veci, veľmi zriedkavo si oblieka uniformu Kumogakure no Sato, pretože sa mu zdá vrcholne nepohodlnou a výraznou.  Golier má vždy vytiahnutý aby zakryl nepeknú, podlhovastú jazvu zdobiacu jeho krk. Spravidla chodí neučesaný, takže často sa na ľudí díva skrz ofinu čierny vlasov. Nemá rád zmeny a preto jeho veci vyzerajú na kopyto rovnako. A svoj vzhľad sa snaží vo väčšej miere skrývať.

Charakter:
Povahu má poznačenú minulosťou a dlhoročným pobytom “nikde“. Už od mala sa aj tak veľmi nepriatelil s ostatnými ľuďmi a preto sa väčšinou ľudskej spoločnosti vyhýba. Má rád svoje súkromie a preto si ho ostro stráži. Rád sa na ľudí díva z diaľky a pozoruje ich vo svojom bezstarostnom živote. Neznáša zmeny, meškanie a problémy. Preto veci rob najradšej sám. Je veľmi uzavretý človek a nerád dáva najavo iným svoje pocity. Avšak keď raz nadviaže vzťah k predmetu, či osobe chráni si ho ako nič iné.

Štýl boja:
Preferuje hlavne boj na diaľku pomocou luku.  Vždy si udržiava od svojho protivníka, či cieľu veľkú vzdialenosť na, akú ju pozoruje a v pravú chvíľu zaútočí jediným výstrelom.  Viem sa veľmi dobre prispôsobiť prostrediu. Jeho výhodou je hlavne boj na blízko v ktorom bol hlavne trénovaný a aj ninjutsu používa len na krátku vzdialenosť a boj zblízka. Preto trochu vyzná aj v boji so zbraňami. Záľubou je vytváranie jedov a ich aktívne použitie.

Životopis:

,,Ako chceš bežať rýchlejšie ako je možné, skákať vyššie ako sa len dá a bojovať za hranice možného bez toho najdôležitejšieho  pudu ľudského ducha... strachu zo smrti?“

Môj život nebol ničím odlišným od životov iných, už od môjho narodenia. Jedine tak tým, že som sa narodil do rodiny obchodníkov a preto u nás doma nikdy nič nechýbalo, ba často som doma vídal veci o ktorých iní nemali ani najmenšie tušenie.  Takže už ako, malé dieťa, som zakopával o rôzne starožitnosti nehovoriac o tom, že mnohé z nich boli určitými druhmi zbraní.  Ale nikdy som preto nemusel cítiť nedostatok a pri každom pomyslení som vždy našiel, čo som hľadal. Mal som asi jedno z najkrajších detstiev, aké by si mohlo dieťa zapriať. Milujúci rodičia, kompletná rodina a všetkého akurát a niečo k tomu na viac.
Strávil som týmto svojich prvých desať rokov života. Naučil som sa rozpoznávať veci aj ich cenu, zároveň som spoznával obrovské množstvo ľudí, pretože prah dverí obchodu denne prekračovali mnohí.  Avšak jediná vec ma trápila a to zatvorené dvere smerujúce na povalu. Na dverách býval nápis, keďže ho niekto šikovne starostlivo doškriabal, bol na nepoznanie. Nebola na nich ani len zámka, či kľučka, ktorou by sa dvere dali otvoriť a pri jedinej zmienke rodičom nasledovala okamžitá zmena témy. Bolo to najväčšie tajomstvo, ktoré ma trápilo a nútilo premýšľať nad tým každú chvíľu môjho voľného času. Avšak toho voľného času nebolo toľko, ako som si myslel. Pretože ma vždy lákala vidina stať sa shinobi, nechal som sa zapísať na akadémiu z čoho nebol nik nadšení. Rodičia už dávno videli moju budúcnosť v obchode, ktorý sa dedil po generácie.  Avšak pri otázke, prečo by som nesmel byť ninjov, neexistovala odpoveď. Prvý raz som počul z úst rodičov slovo nie a cítil ich hnev a sklamanie. Chcelo to celé dni tichej domácnosti a zarputilého trucovania aby som dosiahol svojho a aj napriek ich neustálemu nesúhlasu som sa na akadémiu dostal.
Bol to úžasný pocit vstupovať medzi tie obrovské dvere a sadať si do lavíc každým dňom. Informácie a vedomosti som nasával ako špongia jedným hltom. Všeobecné vedomosti som si dopĺňal svojimi vlastnými, ktoré som nadobúdal aj v obchode. Problém nastal, ale pri fyzických tréningoch a tréningu ninjutsu.  Nevynikal som ani v jednom a ani v druhom. Nebol som tým, ani obľúbený keďže ma považovali spolužiaci za mudrlanta. Mal som možnosť ukončiť akadémiu záverečnými skúškami dokonca hneď v prvom roku, ale kvôli mojej neschopnosti som v skúške ninjutsu neprešiel. Nepodarilo sa mi to ani na ďalší rok, čo bol jeden z dôvodov, ktorý mi rodičia stále pripomínali. Že nie som na to predurčený, že mojím osudom je ostať v obchode. Ale mňa to nezlomilo a skúšal som to opäť, až po treťom roku sa mi to nakoniec s prihliadnutím učiteľov, podarilo. Stal som sa geninom.
Nebol som veľkým prínosom pre svoj tím. Okrem svojich vedomostí a mysle som v podstate tímu, nemal čo iné ponúknuť. A to mi bolo často vytýkané a nútilo ma premýšľať, či ešte existuje zmysel pokračovať v tejto kariére. Každý deň lámal moje sebavedomie a vieru v to o čo som sa snažil.  Popravde v jeden deň som sa dokonca aj rozhodol s tým skončiť. Keď som prišiel na stretnutie, chcel som oboznámiť senseia s tým aby ma z toho oslobodil. Ale skôr než som to stihol urobiť, zamával nám pred očami sensei prihláškami na chuuniske skúšky. Nemohol som odmietnuť a sklamať ostatných a preto som, nechcene, ponuku prijal s tým, že po skúškami a predpokladanom neúspechu skončím.  Aj napriek tomu, že som geninom bol už tri roky cez prvé dve kolá skúšok som sa dostal iba vďaka potiahnutiu svojich kolegov. Stále som bol slabý oproti iným. O to viac ma prekvapilo, že po záverečnom turnaji aj keď som ho nevyhral prišla, pre mňa a všetkých, prekvapivá správa. .. Neviem kto a čo vo mne videl, ale jediným rozhodnutím zo mňa chuunina urobili. Dlho ma mátala myšlienka, čím som mohol niekoho ohúriť, keď som v podstate nič nedokázal. No ten niekto, očividne vedel niečo, čo ja som ani len netušil.
Ako chuunin som sa stal samostatnou jednotkou a tak som nemusel nikam a s nikým chodiť. Stačilo plniť misie s nízkou prioritou aby som naplnil svoju kvótu povinnosti. A toto bol predpoklad na môj život shinobiho.
Jeden večer, počas svojho seba ľutovania, ma prepadla nezdravá zvedavosť. Pod nátlakom neustáleho nič nerobenia som si spomenula na najväčšiu záhadu svojho života. Dvere na povale. Vykráčal som niekoľko poschodí až som sa k tým dverám opäť dostal. Za tie roky sa vôbec nezmenili, ani o kúsok. Žiadny zámok, žiadna kľučka a doškriabaný nápis. Ani úder, ani prosba ani krik tie dvere neotvorili. Trvalo to hádam už celé hodiny až kým som únavou nepoložil dlane na tie dvere. Zatvoril oči a potichu nadával.  Pri rade spontánnych nadávok som nechtiac uvoľnil do dlaní kúsok chakry. V tom momente akoby tam dvere ani len neboli. Prepadol som do neznámej miestnosti.  Steny boli pomaľované kresbami lesa, všade boli zasadené strom v kvetináčoch a doslova som videl pomedzi nimi pobehovať nejaké zviera.  Ako som prechádzal pomedzi nich všimol som si postavy sediacej v meditačnej polohe.  Ale tá tvár mi bola známa. Mal síce dlhšie vlasy, ale poznal som ho z fotografií. Bol to strýko Toshio, ten o ktorom sa v rodine nerozprávalo.  Ten, ktorý sa ako prvý v rodine dal na cestu shinobi a preto ho celá rodina zatratila. Bol rovnako nevítanou témou, ako debata o tejto miestnosti.  Keď otvoril oči, len sa na mňa díval a bez jediného slova ma pozoroval. Nereagoval na žiadnu z mojich otázok. Akoby ma nepočul, stačilo len aby zbadal moju čelenku. To bolo prvý a posledný raz, čo som v jeho očiach videl prekvapenie a údiv. A od toho momentu začal skutočný tréning so senseiom. Od toho momentu som v tej miestnosti trávil všetok svoj čas.  Bol som nútený sedieť celé hodiny v nehybnej polohe v meditáciách. Musel som sa pomedzi stromami naučiť kráčať bez jediného spôsobeného zvuku. Neukázal mi ako sa skrývať pred nepriateľom, ale ako sa stať “neviditeľným“.  Učil ma jednoduchému prežitiu. Avšak nikdy nepovedal jediné slovo, nikdy som od neho nič také nepočul. Dalo mi to možnosť sústrediť sa na zvuky, pachy a vône zreteľnejšie a jasnejšie ako kedykoľvek predtým. Ukázal mi ako používať katanu a kunai, ktoré som doteraz nevedel poriadne ani držať v rukách. Keďže nepovedal jediného slovka za celý ten čas, všetky bylinky a jedy som si najprv musel odskúšať na vlastnej koži aby som pochopil, čím sú.  Až po dvoch rokoch mi do rúk vložil luk a učil ma s ním bojovať.  Boli chvíle keď ma nútil aj desiatky minút stáť v nehybnej polohe s natiahnutým lukom sledovať svoj cieľ, aj keď tam žiaden nebol.  
Jeden večer ma zaviedol na okraj vodopádu a namieril na mňa lukom. Bez mrknutia oka som ho pokojne sledoval. Po minúte čakania zmenil smer, vystrelil na prebehujúceho zajaca a skolil ho. Potom ukázal na neho prstom a následne na mňa.,, Smrti sa nebojím.“ To bola moja odpoveď.  Dlho sa nič nedialo, až kým sa nestal zázrak. Toshio prehovoril.
,,Ako chceš bežať rýchlejšie ako je možné, skákať vyššie ako sa len dá a bojovať za hranice možného bez toho najdôležitejšieho  pudu ľudského ducha... strachu zo smrti?“
Po jeho slovách vystrelil šíp, ktorý presvišťal okolo môjho krku a zanechal na ňom podlhovastú ranu a zhodil ma z útesu. Keď som sa prebudil, objavil som sa na mieste, ktoré som nepoznal. Sám, bez pomoci a stratený...

Po šiestich dlhých rokoch som sa objavil pred bránou Kumogakure no Sato.  Prešiel som jej ulicami a vošiel dovnútra. Zhliadol som rodičov, ktorí ma pozdravili akoby sme sa nevideli len pár hodín. Vošiel som do svojej izby a našiel ju upratanú. Na stole kópie odovzdaných správ z nespočetného množstvá misií. Akoby som nikdy neodišiel a pokračoval vo svojom všednom živote. Ba akoby môj život niekto žil miesto mňa.  Vybehol som v rýchlosti po schodoch a prešiel dverami na povalu. Než som stihol vnímať letel na mňa šíp, ktorému som sa vyhol a videl proti sebe stáť seba samotného.  Keď som prišiel bližšie, videl som ako sa moja postava mení v strýka Toshia. Toľko otázok mnou lomcovalo, že som netušil, ktorú sa spýtať ako prvú.
,,Vzal som ti šesť rokov života a miesto toho som ti daroval život nový. Odteraz nesmieš byť nikým videný, počutý ani cítený. Zabudni na to kým si bol a čo si prežil. Pretože odteraz si shinobi.“
To bola posledná lekcia, ktorú mi sensei dal aj s posledným darom. Lukom, vytesaným z chakrového stromu. Skúška jouninov po tom, čo som prežil už bola len maličkosťou. Celý rok mi skôr trvalo vrátiť sa do spoločenského obehu.
Už som nebol vystrašeným a neschopným, tentoraz som bol predátor stopujúci svoju korisť.

Body:

Ninjutsu – 4
Taijutsu – 5
Genjutsu – 3
Rýchlosť – 4
Sila – 4
Chakra – 4
RP – 2
Inteligencia – 4

Techniky:
Najprv postnem do Vlastných techník a potom doplním po schválení, ak to nebude vadiť.