Hikari Taoreta

Meno: Hikari Taoreta
Hodnosť: Jōnin

Miesto pôvodu: Ostrov Nanae na území Kumogakure no Satto
Súčasný pobyt: Otogakure
Vek: Presný údaj neznámy, tipuje sa 17-20 rokov
Dátum narodenia: Neznáme

Krvná skupina: 0
Pohlavie: Mužské
Významný predok: žiadny
Sensei: -

Energetický, inteligentný a dosť malý. Takýto bol Hikari ako dieťa, no aby som nezačínal od stredu, ako iný tiež sa niekde narodil. Jeho domov bol na malom obchodnom ostrove, nezávyslom viac menej na žiadnej z dedín. Patril síce pod územie Kumo, ale bolo to tam iné. Akoby mal vlastnú autonómiu a vo všetkom sa spravoval sám. Jeho otec mal malú loďku a patril medzi miestnych rybárov. Aby som vás hneď na začiatku nepomýlil, nebolo to nič podradné, pretože tento ostrov mal naozaj veľký rozvoz hlavne morských plodov a vecí čo sa tam dali získať a ich kvalita bola veľmi vysoká. Hikariho otec mal však len priemernú loď a vzhľadom na to, že bol prisťahovalec už nemal ten najlepší revír. Neboli chudobný, ale nebolo ich možné porovnávať s ostatnými "domácimi" rybármi. Žili si ako rodina celkom skromne. Hikariho matka nepracovala. Bola iná. Bola slepá. Nikto ju však nepodceňoval, naučila sa s tým žiť a preto ju miestny mali za úžasnú osobu. Všetko sa naučila robiť akoby videla, bola človek ktorý nevidel a predsa. Ten kto ju nepoznal by nikdy nepovedal, že je slepá dokým by sa jej nepozrel do očí. Bola takáto už od malička a práve preto si zamilovala Hikariho otca. Bol to muž veľkého charakteru a úžasnej osobnosti, ktorá naozaj nikoho nenechala pod sebou, nikomu nešľapala po hlave, vždy bol odmeraný a hlavne vedel milovať, milovať aj iné veci ako peniaze a svoj vlastný život. Preto si ho zamilovala. Na druhú stranu bol strašne škaredý. Nie, že by bol niaky retardovaný alebo niečo, ale mal príšerný vkus. Nosil naozaj zvláštne oblečenie a to nie len keď pracoval, jeho účes a fúzy akoby chobotnica v kombinácii s mrožom, ale mal peknú tvár. Tvár ktorú zdedil jeho syn. V tomto si boli veľmi podobný.  



Malá loďka sa vznášala na hladine a trojročný chlapec s otcom boli na palube. Otec pracoval a jeho malý syn sa hral na to čomu dospelý vraveli práca. Čistenie a opravovanie sietí bola tá najhoršia práca v obore rybára. Stála však za to, hlavne pre Hikariho otca. Nebrával ho na loď keď sa niekam plavil, bál sa, bol ešte príliš malý a toto bola jedna z najlepších možností ako si užiť čas si synom na lodi. Matka si vtedy od neho mohla oddýchnuť, ísť s kamarátkami na kávu alebo si skrátka užiť zaslúžený spánok. Hikari vyberal zo sietí rôzne veci a ukladal ich do bedničiek podľa kategórie. Mušle do jednej zaseknuté ryby do druhej a podobne. Otec medzitým opravoval roztrhnuté oká sietí, alebo pripravoval návnady pre ďalší lov. Hikarimu sa to páčilo, mal strašne rád veci ktoré rozvíjali jeho intelekt a sám si pritom neuvedomoval čo je dôvodom jeho záujmu. Jeho rodičom to však bolo jasné a preto mu dávali priestor aby nezadupali jeho talenty.
Jeden večer sa však stalo to nad čím ich nikdy nenapadlo ani uvažovať. Hikari si uvedomil, že jeho mama nevidí. Bola to jedna z mála vecí čo nedokázal okamžite pochopiť. Bol malý a nechápal ako môže niekto čo i len kráčať so zavretými očami dlhšie, ako desať krokov, nechápal aké to je nevidieť svetlo a necítiť tmu.  Vyprosil si od mamy, aby mu o tom porozprávala a v ten deň sa stalo to čo nikto nečakal. Hikari povedal, že chce byť ako mama. Malé dieťa si previazalo oči čiernou šatkou čo našlo v maminom šuflíku a vydalo sa na prechádzku po prístave na slepo. Kráčal, dlho kráčal, myslel, že sa mu darí. Predstavoval si ako prístav vyzerá a stále, krok za krokom pokračoval v svojej dlhej ceste za pocitmi jeho matky. Zamyslel sa. Ten malý okamih keď poľavil na pozornosti sa mu takmer stal osudným.
Z vody ho našťastie vylovil mladý bankár. Celkom slušný syn zbohatlíka z Kumogakure. Mohol mať okolo dvadsať rokov a prišiel sem založiť jednu z pobočiek, pretože si boli s otcom istý, že toto miesto je stabilné. Keď vylovil Hikariho, chlapec sa strašne rozplakal, slzy však vidieť nebolo. Mal na sebe oblečenie v ktorom chodil na loď a takto mokrý vyzeral naozaj ako malý žobrák. Páska cez oči tomu len pridávala na dôverihodnosti. Mladý bankár kúpil chlapcovi prvé tričko a nohavice, ktoré uvidel a vtedy na jeho prekvapenie Hikari prestal plakať, teda už chvíľu neplakal ale stále vykašliaval slanú vodu a mal zaslzené oči, tie si teraz utrel a s novým známym začal zvláštny rozhovor. Povedal mu o tom kto je a čo ho trápi v posledných dňoch, jeho mama je slepá. Takanimu to neprekážalo, len nerozumel prečo to takto podal, veď by si mal uvedomovať vlastnú slepotu. Áno, Takani tak sa volal mladý bankár. Chystal sa sem na čas presťahovať aby mohol všetko čo treba uviesť do poriadku, pre jeho a otcove plány, išlo to ako po masle. Títo dvaja akoby si padli do oka. Začali sa stretávať aspoň dva krát do týždňa. Hikari povedal svojmu novému kamarátovi postupne o ostrove úplne všetko čo vedel a každým týždňom si mladý bankár uvedomoval, že výber bol naozaj skvelý. Ubehli už asi dva mesiace a on stále nerozumel jednej veci. Ako môže ten malý chlapec žiť tak radostne keď je slepý? Ani vo sne ho nenapadlo, že by mohol vidieť. Keď sa na to Hikariho spýtal prebehol mu mráz po chrbte. Nie Hikarimu, ale práve tomu, ktorý kládol otázku, práve kvôli odpovedi ktorú dostal. Nechápal to. Ako sa môže malé dieťa takéhoto inteligenčného kalibru dobrovoľne rozhodnúť nevidieť. Dokonca so sebou nosil palicu, ktorá slúžila ako slepecká. Rozhodol sa, že sa stretne s jeho rodičmi a tak aj urobil. Nedostal nijak zložitú odpoveď. "Nemohli sme ho nijak zastaviť. A keď sme videli, že to zvláda, prestali sme sa o neho báť." Po chvíli odmlky otec dodal: "Už mi občas znova pomôže na lodi. Je to úžasný chlapec."



Ráno ako každé iné, teda skoro. Hikari dnes vstal skôr pretože mu Takani navrhol, že ho začne učiť čítať ak príde skoro k nemu domov. Takani sa včera vrátil z výletu za rodinou. Zázemie na ostrove už mal takmer hotové a čoskoro sa mal ženiť. Na ostrove si totiž našiel priateľku a kto vie prečo malého chlapca brala ako mladšieho brata. Chvíľu jej nešlo do hlavy prečo Takani s niekým takým trávi toľko času, ale potom pochopila. Hikari bol naozaj zaujímavý. Snúbenci už bývali spolu a na tento deň sa celkom tešili. Nachystali to na neho celkom rafinovane, pretože toto bol asi jediný spôsob ako ho prinútiť zložiť si z tváre šatku inak ako násilím. Nikdy si ju nechcel zložiť. Tentokrát im to však vyšlo.  Hikari bol chvíľu dosť oslepený pretože si šatku dával dole maximálne večer keď už bola viac menej tma aby si moc na zrak nezvykal a takéto silné ranné svetlo nevidel už dlho. Vzhľadom na to, že už dlho nič nevidel, po lekcii čítania si písmenká zapamätával veľmi rýchlo. Bol to totiž jediný obraz čo sa mu premietal v očiach. Tento deň by bol skoro úspešný, keby si počas obeda už asi sedem ročný chlapec nezaumienil, že chce ísť na ryby a kormidlovať. Bol to ten najhorší deň aký si mohol vybrať. Bol strašne tvrdohlavý a chcel si silou mocou presadiť svoje aj cez odmietanie vlastného otca. Ten vedel čo hovorí, cítil, že ide búrka. Na obzore síce nebol ani mráčik, ale skúsení ľudia si to všimli. Podľa vône vzduchu, rýchlosti a smeru vetra, cítili to vo vlastných kostiach. Všetky lode už boli zakotvené v prístave. Hikari povedal, že ide za Takanim. Klamal. Šiel na loď, vytiahol kotvy a podľa toho ako mu to otec ukazoval vyplavil sa s loďou na more. Vyplávať z prístavu, tak ako mu to otec vždy hovoril, bolo to najťažšie, pretože musel dávať pozor na vlastnú aj na ostatné na husto ukotvené lode. Potom prichádza tá jednoduchšia časť.
Hikari vedel, že veľa nezvládne takže si vyhodil len jednu menšiu sieť a sám si naviazal udicu s ktorou si sadol na špičku lode a ťahal menšie exempláre. Blížil sa západ slnka a s ním silnel vietor. Hikari si to neuvedomil. Odplavilo ho ďaleko od prístavu. Chcel sa vrátiť. Schoval udicu a ťahajúc sieť zachytávajúcu ryby, vyplavil sa smerom k prístavu. Nebol ani na pol ceste keď začalo pršať.
"Takani!" "Takani!" ozval sa hlas pri zadnom v chode do dvora celkom nového domu. Bol to Hikariho otec. Dvere sa otvorili a Takani úctivo pozdravil. "Takani pošli ho domov, mal sa vrátiť do západu slnka." Bankár pozeral na zvláštne vyzerajúceho muža s ktorým sa už celkom dôverne poznal. Nevedel o čo ide. Ako by aj mohol. Vzal rýchlo muža dnu z dažda a všetko predebatili. Medzitým sa zotmelo a vlny sa zdvihli. "Musím tam ísť." Povedal Hikariho otec. Takani ho však zadržal. Nemohol ho pustiť. Z balkóna Takaniho domu bolo totiž vidieť, že ich loď v prístave chýba a obaja si to všimli, bolo však už príliš neskoro. Búrka bola príliš silná na záchrannú akciu. Po dlhom zadržiavaní to nakoniec Hikariho otec vzdal a strašne sa rozplakal uvedomujúc si, že chlapca pravdepodobne stratil.
Na otvorenom mori sa voda začala pohupovať a v priebehu pár minút sa zmenila na polmetrové vlny. Hikari vedel, že je zle, ale zachoval si chladnú hlavu. Vykonal všetky možné opatrenie ktoré zabezpečovali loď, tie pri ktorých nemusel nič vyhodiť. Na jedno však zabudol. Sieť. Vlny sa rýchlo zmenili na metrové a chlapec sa začal báť. Cítil sa v ohrození. Veľmi blízko smrti. Rozbehol sa ku kabíne aby vypol autopilota a kormidloval sám, no na pol ceste loď nadhodila vlna a chlapca v záchrannej veste zhodila. Udrel sa do hlavy a omdlel. Loď sa začala prevažovať. Sieť nahýbala loď do pravej strany, pretože na tej strane bol žeriav ktorý ju držal. V kalužke krvi, ktorá chlapcovi vytiekla z hlavy sa pohla tvár. Jeho tvár z ktorej sa zosunula šatka, pomaly roztiahol stuhnuté viečka a videl čo sa deje. Nemohol sa dostať po šmihľavej palube ani o kúsok ďalej. Celé telo mal stuhnuté a sám si nebol istý ako je možné, že ho ešte nepohltilo more aj s loďou. Vedel, že musí niečo spraviť. Vtedy si spomenul ako mu otec vraví: "Niektorí vravia: *Aj keby ti šlo o život nikdy sa nevzdávaj.* Ja ti však vravím niečo iné. Hlavne keď ti ide o život, vtedy sa nesmieš vzdať." Ucítil ako mu telom pumpuje zvláštna energia ktorú nikdy necítil. Vedel čo to je cítil v sebe chakru. Tá sila o ktorej mu ako malému rozprávala mama, akoby to bola rozprávka. Vedel, že je skutočná, vedel, že v iných oblastiach ju používajú k boji, veľa čítal, ale myslel, že ju nikdy neucíti. Dodalo mu to silu. Sústredil silu do celého tela a pozbieral sa. Opustil navyjak ktorého sa do teraz tak pevne držal, vytiahol vreckový nôž zakvačil sa o druhú stranu navyjaku a v obrovskej rýchlosti odrezal sieť zo žeriava.
Loď sa obrovskou rýchlosťou narovnala a Hikariho to skoro katapultovalo z paluby. Otvoril otvory na bokoch paluby aby z nej vypustil vodu. Loď bola opäť ovládatelná. Zamieril si to rovno do prístavu no vlny ho nepustili. Ťahalo ho presne na opačnú stranu. Chlapec ovládanie lode nezvládal a nakoniec stroskotal na malom ostrove o veľkosti asi piatich kilometrov štvorcových, ktorý bol neďaleko jeho domova.



Keď búrka skončila okamžite sa vydali na more. S tým najlepším čo našli a to bol taký väčší motorový čln. Búrka pobila všetky lode v prístave. Nezostalo z nich skoro nič, navzájom sa o seba porozbíjali, pretože prístav nebol dobre zabezpečený. Okolo obeda narazili na miesto kde Hikari skoro potopil loď, ale stihol urezať sieť. Bol tam Takani a Hikariho rodičia, jeho matka kedysi chcela byť shinobi, ale kvôli jej slepote ju podcenili. Mala skvelé senzibilské schopnosti, ale ľudia vraveli, že bez zraku je k ničomu. Mýlili sa, ale ona to nechala tak, našla si iný dôvod prečo žiť a to bol Hikariho otec. Na tom mieste ucítila prudký výboj chakry a trvala na tom aby išli smerom k ostrovu a obišli ho, že či niečo nenájdu. Bola si istá, že prežil a mala pravdu. Našli ju. Našli loď ale po chlapcovi už nebola ani stopa. Hľadali  ho až do zotmenia. Nič nenašli. Chlapec už bol preč. Smutne, ale s nádejou vzali loď, nechali na brehu niake potraviny zabalené tak aby sa k nim nedostala zver a odkaz pre chlapca, že sa o deň vrátia, keby sa náhodou vrátil na miesto kde stroskotal. Ešte pár dní sa takto vracali, Hikari tam nikdy nebol no z potravín čo doniesli vždy ubúdalo, vždy však o niečo menej. Nerozumeli tomu. Len raz našiel Takani odkaz. "Vrátim sa." Bolo tam napísané. Tieto udalosti dodali všetkým nádej, na ostrov už chodili občas už len Takani s manželkou. Áno už sa vzali.  Hikariho otec využil príležitosť. Bol jediný komu na ostrove ostala loď a tak sa mu podarilo rozbehnúť obrovský biznis. Keď na to mal čas organizoval malé pátračky, nestíhal na ne však chodiť sám. Ľudia sa vracali s prázdnymi rukami, jeho blízky si však boli istý, že chlapec žije. Jediná jeho matka však rozumela prečo sa nevracia. Našiel ho tam. Muža, pustovníka o ktorom sa hovorilo, že žije na ostrove. Starý, jeden z tých čo si pamätali všetky legendy o mŕtvych hrdinoch, teraz už skoro zabudnutých dedín, ktoré bojovali vo veľkých vojnách ninjov.



Vstal aby sa zorientoval a uistil sa, že naozaj žije. Loď pristála hladko a krvácanie z jeho tváre sa našťastie zastavilo. Cítil sa nesvoj. Bol na mieste ktoré nikdy nevidel, kto vie prečo ho tam otec nikdy nevzal, možno to bolo veľmi ďaleko od domova. Napriek tomu si však šatku znovu nasadil. Vzal z lode udicu, zopár vecí na obranu. Bola tam mačeta, niake lano pás s vecami ktoré sa celkom hodili kutilovi. Vyrobil si provizórnu fakľu za pomoci palice niekoľkých handier, drótu a nafty, čo bola v jednej z bandasiek na palube a vybral sa smerom po okruhu pláže. Vlny boli stále silné a zmazali všetky jeho stopy. Nepotreboval svetlo aby videl, vedel však, že je to spôsob ako zahnať divú zver. Malý problém bol v tom, že po údere do hlavy si Hikari nemohol spomenúť na to, čo sa udialo. Pamätal si kto je, kde sa narodil. Netušil však kde je, ako sa sem dostal a čo sa vlastne stalo poslednú noc. Po niekoľkých minútach kráčania neisto zahol do lesa. Plietli sa mu pod nohy všetky možné predmety. Padnuté konáre, vysoká tráva, kamene. Trvalo to niaky čas, stále kráčal, padal a staval sa späť na nohy až sa nakoniec unavil. Únavou padol na kolená a zvalil sa na zem. Vedľa neho dopadla dohorievajúca fakľa a Hikari stratil vedomie.
"Dávaj pozor!" vykríkol Shisui a zasiahol Hikariho rovno do čela niakym zvláštnym hnijúcim ovocím. "Ak sa to chceš naučiť budeš musieť prestať rozprávať o tom, že chceš vedieť čo sa stalo." Odfrkol si starec. "Si tu len týždeň a už mám chuť pochovať ťa pod prvým stromom na ktorý narazím!" Chlapec spozornel. Chytil svoju palicu a jeden za druhým začal odrážať hádzané objekty, teda o to sa snažil. Starec videl už všeličo ale nie toto. Nikdy nezažil človeka, čo by sa učil bojovať bez pomoci zraku. Hikari sa chcel naučiť to čo videl robiť starca tesne po tom čo sa prebral. Bol to on kto ho zachránil v útrobách lesa. Keby ho nedotiahol k sebe a nepostaral sa o jeho zranenia, neuložil ho do tepla, chlapec by to určite nezvládol. Starec si zavčas rána dával svoj skorý kondičný tréning. Aj keď mu už tiahlo na sedemdesiat rokov stále bol energetický a veľmi zdravý, možno kvôli svojmu životnému štýlu a aj miestu kde žil. Hikari ho videl loviť. Keď sa zobudil, nemal na očiach pásku. Starý muž mu ju zložil aby mu mohol poriadne ošetriť tvár. Prešiel po tábore a kráčal smerom po jemne vyšliapanom chodníčku smerom od starcovho obidlia. Vtedy to uvidel. Starec len za pomoci rúk ulovil divú sviňu. Teda, neboli to jeho ruky. Bola to niaka neviditeľná energia čo sa správala presne ako jeho ruky, akoby predĺžené a silnejšie. Vyzeralo to veľmi zvláštne a zároveň sa to Hikarimu strašne páčilo. Uvedomil si, že je to jedna z techník, inak nazývaných jutsu. Toto sa ho teraz snažil starec naučiť. Teda, najprv sa mu snažil dať všetko čo bude potrebovať aby ho to zvládol. Reflexy, tréning, ovládanie chakry. Toto všetko. Chcel to, ale netváril sa tak. Choval sa akoby len plnil chlapcové prianie a robilo mu to veľký problém. Bolo to však naopak.
Takto ubehlo niekoľko dní, každý z tých dní sa Hikari zavčas rána vracal na pláž kde našiel zásoby. Chvíľu si z nich brával až kým ho starec nenaučil loviť aj inú zver ako sú ryby. Netrvalo to dlho. Vtedy nechal Hikari, znovu odkaz na pláži. "Už čoskoro, zásoby už neposielajte." Keď ho Takani našiel prišlo mu to zvláštne, ale spravil o čo chlapec žiadal. Rozumel totiž čo sa stalo, Hikariho matka mu povedala čo si myslí, alebo skoro by sa dalo povedať, že vie. Hikari bol na ostrove niekoľko mesiacov, medzitým sa jeho známy ukľudnili, teda, jeho rodina sa ukľudnila, jeho známy stále pochybovali. Starec ho na ostrove naučil žiť svoj život a to Hikariho veľmi zmenilo. Už nebol taký malý, do určitej miery bojazlivý ale zároveň odvážny chlapec. S ktorým by ste sa radšej od rána o večera maznali, než robili čokoľvek iné. Bolo na ňom vidieť aj niake svalstvo, aj keď bol len dieťa. Ako Hikari silnel, postupne si na tú noc spomenul. Na všetko čo sa stalo. Rozlúčil sa so starcom a povedal, že sa vracia. Tak aj urobil. Vyrobil si vlastný provizórny čln, nastúpil naň a vyplavil sa s pádlami na more. Stretol loď, jednu z otcových lodí, ktoré ho išli znovu hľadať, aj keď teraz už len pre uspokojenie spoločnosti, sami vedeli, že je v poriadku. Tentokrát tam bol aj on. Tá radosť čo ho zaplavila keď znovu uvidel syna prebila všetko čo mu chcel vyčítať, hneď ako ho uvidí. Hikari sa nalodil na palubu a spoločne sa vrátili domov.


Odstúpil od okienka v podpalubí vyšiel po schodoch a vystúpil z lode ktorá ho priviezla späť na ostrov. Bol doma. Konečne. Po jeho asi najťažšej misí v živote ho pustili domov. Aspoň na chvílu. Už bol v službe príliš dlho na to, aby ho po niečom takomto ďalej držali v tom svete plnom boja a bolesti. Cítil sa šťastný, no uvedomoval si po týchto skúsenostiach jednu vec. Takýmto spôsobom nikdy nenastane úplný mier a blaho. Vedel, že ak niekto chce musí sa pokúsiť zmeniť svet inak. Stále ho napadala myšlienka nutného zla. Každý deň ju zapudil aspoň raz. Kráčajúc po ulici vydláždenej kameňmi v tvare kosoštvorca si to zamieril k domu svojich rodičov. Teraz sa týčil len 30 metrov od toho čo vlastnil najbohatší človek na ostrove. Nebol ním nikto iný než bankár. Takani, ktorý sa stal Hikarimu niečim ako krstným otcom. Dom patril samozrejme jeho rodičom pretože Hikariho otec už nebol obyčajný rybár. Vlastnil menšiu flotilu lodí a časť prístavu. Teraz už mal pod sebou ľudí a mohol si dovoliť všeličo.  Chlapec vyrástol v muža, ubehlo viac ako 5 rokov od udalostí na ostrove, ktorá ho celkom zmenila. Starca odvtedy videl len pár krát, no teraz ho malo doma čakať prekvapenie. Vraj mu ponúkli jeho rodičia menšiu chalúpku v susedctve aby sa mu odvďačili, čo on na staré kosti rád prijal. Skonštatoval, že nadišiel čas ísť do dôchodku. Hikari už bol dlhšiu dobu chuunin. Keď ste sa na neho pozreli nikdy by ste nepovedali, že je to ten istý človek, čo pred pár rokmi. Teraz vyzeral príliš dospelo a navyše záhadne. Opieral sa o palicu, ktorú dostal na ostrove od jeho prvého senseia a bol na oko pripravený aj na koniec sveta. Dokráčal k dverám a zaklopal. Prišla mu otvoriť Kaede, Takaniho manželka. Už ho všetci čakali v obývačke u Taoretovcov doma. Prekročil prah dverí a postavil sa tam kde ho všetci videli. Oprel palicu o stenu a zložil si pásku z očí. "Dlho sme sa nevideli." Povedal so širokým úsmevom a zvítal sa s rodinou. Od starca, cez rodičov, až po Takaniho. Toto bola teraz jeho rodina.
Hikari si bol vedomý, že čoskoro bude musieť znova odísť, preto si užíval každú chvíľu s rodinou, ktorú len mohol. Väčšinu času si rozprávali svoje zážitky, ako inak, keď ich bolo za tú dobu toľko. Ten deň však nadišiel a Hikari znovu s tým veľkým batohom opustil svoje rodné mesto, svoj rodný ostrov a znova nastúpil na loď. Prichádzali ďalšie a ďalšie misie a on sa len utvďoval vo filozofí, ktorá hovorila o nezmyselnosti tohto nekonečného kruhu medzi dedinami. A tak, plynul čas...



Pustovník. Dlhú dobu to tak s Hikarim bolo a keď sa na neho pozriete naozaj tak vyzerá. Nemá rád keď niekde príliš vyčnieva z davu, preto si zvolil vzhľad do určitej miery pochmúrnej postavy.  Tmavá páska ktorá prekrýva Hikariho oči, hovorí presný opak významu jeho mena. Človek by povedal, že je slepý. Ľudia si niekedy povedia, koľko toho počas svojho života videli. On si povie, koľko toho počul, koľko toho cítil, čoho všetkého sa dotýkal. Zrak je zmysel ktorý v najväčšom merítku otupuje tie ostatné a preto ho Hikari dobrovoľne obmedzil. Už od detstva nosí pásku cez oči. Pásku, ktorá hovorí: „Aj keď ťa nevidím, viem, že si tu.“  Takýto však Hikari budí len prvý dojem.
Keď sa dostanete pod túto hrubú škrupinu nájdete niekoho úplne iného ako ste očakávali. Tam, kde ešte pred okamihom stál pustovník je teraz Hikari taký aký je v skutočnosti. Väčšinou usmiata osoba s realistickým pohľadom na svet, ktorý je jemne obtrúsený omrvinkami optimizmu. Vždy si drží svoje zdravé sebavedomie, nemá rád namyslených ľudí, ale ešte viac mu vie piť krv keď sa niekto neustále podceňuje a nevie priznať, že aj on na niečo má a môže niečo dokázať.
Postava o výške okolo 185-190 centimetrov s palicou v ruke v čiernych nohaviciach, čiernom tričku, s rukavicami ktoré majú otvory na prsty tak aby boli voľné a v plášti, na koncoch otrhanom, väčšinou bielej farby na ktorom nechýba kapucňa, netvorí len dojem pustovníka, ale aj niekoho kto si skrátka zaslúži trochu rešpektu, už len preto, že je slepý a stále vyzerá odmerane. (Dlhá veta ja viem xD) Keď ho niekto uvidí v šenku povie si: "Aspoň sa nemusí báť Metanolu." Na sklamanie všetkých slepý nieje. To však nikto nevie.
Pod kapucňou väčšinou skrýva červené vlasy siahajúce zhruba po ramená, ako inak svoju tvár xD a už spomínanú pásku pod ktorou sú oči (How unexpected...). Nie, nie je to Kekkei Genkai alebo čosi podobné, je to skrátka vrodená vada. Mozaicizmus je situácia, keď všetky bunky tela síce pochádzajú z jednej zygoty, ale geneticky sú rôzne, čo sa môže prejaviť aj navonok. Ak sa telo vyvíjalo tak, že v miestach očí pôsobia bunky z pôvodne rôznych zygot, farba jedného oka, alebo jeho časti je daná genómom vajíčka a druhá farba je daná genómom spermie. (O to pokoj chémia/biológia.) Skrátka jeho oči si delia farbu niečo ako kombinácia modrej a čohosi fialovkastého.
Keď sa to tak vezme na dieťati to mohlo byť zaujímavé, teraz vyzerá bez pásky ešte viac ako trtko, ako keď ju má na sebe. O jeho sexuálnej orientácii nieje moc čo rozprávať, navyše to tu moc ľudí asi ani nezaujíma, ale len pre všeobecné info, je heterosexuál a priťahujú ho roztomilé a zároveň vyvinuté individuá. Skrátka v hĺbke duše, typický chlap.
Občas si vypije, občas si zapáli, na ničom nikdy neostane závyslý pretože na všetkom vie nájsť to dobré. A keď je niečo fakt zlé, tak na tom nájde aspoň skutočnosť, že je to trénink jeho osobnosti a sile vôle. S touto mentalitou si už prešiel všeličím a zatiaľ bez nejakej väčšej újmy na končatinách alebo niečom podobnom, podobne označovanom. Zatiaľ sa z toho ešte nezbláznil, čo je tiež celkom plus. Aspoň pre neho.




Schopnosti:
Hikari nosí cez oči pásku, vďaka ktorej dáva v mozgu priestor ostatným zmyslom, tam kde by inak patril zrak aby sa viac vyvinuli. Hikariho sluch sa vyvinul z jeho zmyslov najviac, hneď po tom ako zrak opustil svoje miesto. Hikari síce nemôže vidieť ľudí, spozná ich však podľa rytmu chôdze a dychu, hlasu a pri dotyku skrátka cíti s kým je aj keby ten človek nevydával žiaden zvuk, akoby vnímal jeho auru. Vďaka silnému sluchu si mnohé veci všimne omnoho skôr než iní. Čuch má tiež vyvinutý výborne, ale používa ho skôr pri vychutnávaní potravín ako pri aplikovaní svojich stopárskych vedomostí. Každý má svoj smer využívania možností no nie?

Hikari nikdy nepoužíval sečnú zbraň a ani s tým neplánuje niekedy začať. Drží sa svojej vernej palice, ktorú väčšina ľudí považuje za slepeckú, len zopár jedincov v skutočnosti vie, aký s ňou môže byť nebezpečný. Nieje však odkázaný na palicu. Dokáže veľmi dobre bojovať aj s holými rukami. Palica je často len vec imidžu. Aj keď ľudí nevidí, pozná miesta kde sa nachádzajú tlakové a chakrové body ktoré vie dosť efektívne zasiahnuť. Nanešťastie sa tá efektivita nemôže rovnať s klanom Hyuuga z Konohy.
Hikari si skladá pásku z očí veľmi zriedkavo, keď to aj urobí necháva zámerne zatvorené oči. Pre upresnenie, naposledy niečo videl pred dvomi rokmi, teda okrem toho, že občas vnímal svetlo, (aj keď je páska nepriesvitná keď si ju zloží tak ho občas zasiahne niaky ten slnečný lúč) čiže zloženie pásky v boji môže pre neho znamenať skôr hendikep ako bonus, pretože si zvykol nespoliehať sa vôbec na oči.
Jeho štýl boja je zvláštna kombinácia skvelého taijutsu s nie až tak skvelým ninjutsu. Okrem niekoľkých ďalších techník čo ovláda používa štýl "Kakuchō teashi - 拡張手足". Technika sa zakladá na niečom ako predlžovanie úderov a úchopu pomocou chakry.


Body schopností:
Ninjutsu – 4
Genjutsu – 2,5
Taijutsu – 5
Rýchlosť – 4
Sila – 4
Chakra – 3
Inteligencia – 3,5
Ručné pečate - 2
Spolu – 28

Techniky: