OBLAČNÁ ROZHLEDNA

pro **Yorimi Sonoe** Thu Apr 24, 2014 12:13 pm

First topic message reminder :

pro **Seishin Yuna** Sun Jan 25, 2015 2:45 pm

Žena? Nová Hokage? Čosi som o tom počula, ale myslela som, že to sú len nejaké dedinské pletky. Po prvý krát v histórii majú tie staré zvráskavené kombajny zrejme pravdu. Tými kombajnami som samozrejme myslela staré baby, ktorým teda nič neunikne.
K tomu, že sa obaja mlátili navzájom, som sa radšej nevyjadrovala. Samozrejme som o tom vedela, hoc som to naživo nevidela. Pri predstave, že Ken škrtí Nataa, som sa musela uškrnúť, ale snažila som sa to zakryť len odkašľaním. Tvárila som sa, ako že ja nič, ja muzikant. Čo tu robíme? Hm. Asi oddychujeme, kým sa ešte dá. Potom na to už pravdepodobne čas nebude. Pokrčila som ramenami, však som aj vravela pravdu. Navyše som sa len prednedávnom vrátila z misie a ak sa nechcem zabiť, mala by som si od manipulovania s takouto chakrou dať pokoj. Aspoň na chvíľku. Bola to pravda. Snažila som sa svoje telo šetriť minimálne takto, ale nech som sa už snažila akokoľvek, účinkom hviezdnej chakry sa nevyhnem tak či tak. Takto len oddiaľujem to, čo sa jedného dňa aj tak stane.
Odrazu sa tu objavil ten, koho som tu teda nečakala. Nao. Zbalený, s rôznymi taškami a podobne, ako keby snáď niekam chcel ísť. Úsmev mi zamrzol na perách. Sklopila som pohľad k jeho katane a prezrela si ju. Pamätám si ešte, ako som ju držala v ruke, perfektne sa s ňou narábalo, ale...Kam ideš? Opýtala som sa ho tichším hláskom. Už zase niekto odchádza? To tu raz vážne ostanem sama? Preletelo mi mysľou. Nevyzeralo to tak, že by šiel len tak niekam na návštevu. Určite šiel niekoho zabiť. Ale koho?

pro **Ken Hiashi** Sun Jan 25, 2015 3:06 pm

Bola pravda, že som Nataa škrtil... To som nemohol teda tvrdiť, že nie, ale všetko to bolo len kvôli rozkazom, takže som nepovedal k tomu ani len slovíčko. V Konohe bola nová Hokage, už tam nebol ten chlapík, ktorého som tam videl, keď som bol v Konohe. Dozvedel som sa aspoň čosi nového. Na otázku, čo tu vlastne robíme Yuna už stíhla odpovedať. Nakoniec som sa pousmial nad jeho poznámkou. "Ja by som ťa predsa nezaškrtil..." Uškrnul som sa a pozrel som naňho.
Ukázal sa tu Nao, na ktorého som tak nejak zabúdal. V poslednej dobe som ho popravde videl len, keď bol opitý, ale teraz už tak nevypadal. Vypadal, že niekam pôjde. Zrejme mu Raikage zadal nejakú misiu, to mi bolo vlastne jasné. Nao bol v podstate jeden kúsok môjho života, strávil som s nim veľa času, ale teraz som už taký pocit nemal... Po tom čo zmizol sa dosť zmenil, veril som však, že si niekedy spolu sadneme a pokecámi si o minulosti. Dnes to však znova nebolo a v najbližšej dobe ani nebude. Hneď som vedel, čo chcel naznačiť tou rukou. Natiahol som rukou k nemu a ťukol som si. Netrebali nám slová, stačilo len obyčajné ťuknutie... To vyjadrovalo všetko. Yuna sa ho opýtala, kam ide, čo zaujímalo aj mňa. Len zo zaujímavosti, že koho zas Nao chytí alebo zabije... Zastavovať ho nemalo cenu, vypadalo to, že je pevne rozhodnutý.

OBLAČNÁ ROZHLEDNA - Stránka 2 Tumblr_m6r0lwhQPh1r5zfj8o2_500

pro **Nao Okumura** Sun Jan 25, 2015 4:57 pm

Bolo to úplne dojemné, ale nie pre mňa. Aj keď, za ten čas čo som s nimi strávil, tak som spoznal ľudskú podstatu srdca, mnoho iných vecí a len vďaka nim som začal cítiť späť to o čo som za tie roky pitia a hazardu prišiel, veľmi sa mi nechcelo odísť. No musel som, teraz to začalo byť naozaj zaujímavé, keď sa proti Reine skĺbili dve veľké dediny. Ak by som nepomstil tých, o ktorých som prišiel ja, nikdy by som si neodpustil a stratil by som kompletne dôvod života. A zneuctil vlastnú smrť. V živote som urobil veľa chýb, možno teraz som dostal šancu na vykúpenie. Premeškať to by ma stálo všetko.
„Na malý výlet..“ Prehovoril som ale hlas som mal trochu roztrasený, keď som jej podával katanu. Bola môj najcennejší majetok. Tú katanu som miloval viac ako svoj život, a keď som prehovoril slová o tom aby jej slúžila, vzdal som jej úctu. Pretože to bola posledná rozlúčka.Hlas, vybavenie, moja nenávisť voči Reine, o ktorej vedeli, a tie moje gestá ktoré by som triezvy nedokázal urobiť, dali najavo jasno. Šiel som na smrť, a už sa nikdy neuvidíme. Oblohu začalo zaťahovať a pochmúrnosť sa zväčšila. Tu na úpätí rozhľadne sa lúčili traja kamaráti, s tým že už jedného z nich nikdy neuvidia. Možno keby som mal viac času na nápravu svojej osobnosti, prehovorili by ma. Možno by dokázali udržať ma tu. A možno sám by som sa rozhodol nemstiť. Alebo by som prejavil city tu. Namiesto toho som si strhol masku a usmial sa. Urobil som najmenej očakávaný krok. Podišiel som k Yune a tak tuho som ju objal ako ešte nikoho v živote. Bol to pevný stisk priateľstva. Na tvári som mal úsmev, aj keď v očiach som bol mŕtvy. Dlho trvalo objatie, a každou sekundou sa smútok prehĺbil. Nakoniec som sa predsa len odtrhol a znova sa zasmial. Bol to tak nútený smiech, ale v tom bol háčik. Ešte nikdy som pre nikoho nič také neurobil.
„Nezdemolujte to tu, keď tu nebudem jasné? To hovorím na teba Ken, priťahuješ problémy viac ako ja.. A ty Yuna, nevzdaj sa svojej cesty, keď ´ta už ani Anbu tréning nezničil, dokážeš hocičo, kým si veríš. A kým sa budeš usmievať..“ Zhlboka som sa uškrnul, môj dávny priateľ z detstva. Možno som aj dúfal že ma časom vyhľadá, preto som mu pri podávaní ruky niečo do päste vtlačil. Maličký lístok, ktorý bol ale pre teraz prázdny. Len pre teraz. Potľapkal som ho po pleci a otočil sa im chrbtom. Maska bola znova nasadená a čierny havran opustil Kumo, ešte raz sa zatrepotali krídla havranov pri bráne a Nao zmizol.

~Presun~

pro **Seishin Yuna** Sun Jan 25, 2015 6:08 pm

Vraj malý výlet. Vedela som, že to tak nie je. Avšak netušila som, kam ide, napriek tomu som mala taký pocit, že sa už nevráti. To, že s tým počítal, nasvedčovala i jeho reč tela. Triasol sa, keď mi podával katanu, ktorú som vzala do ruky a s vážnym výrazom si ju prezrela. Snažila som sa svoje pocity zakryť, vo vnútri som cítila smútok, tušila som, že sa stane niečo veľmi zlé.
Prekvapilo ma, keď si strhol z tváre masku a objal ma. Opätovala som mu to. Nechcela som, aby odišiel, ale nemohla som mu v tom už zabrániť. Mal svoje ciele, za ktorými si šiel stoj čo stoj. Navyše bol príliš tvrdohlavý. Bolo zaujímavé, ako som si ho mohla za tak krátku dobu obľúbiť. Prirástol mi k srdcu i s tou svojou šialenou povahou, a teraz odchádzal. Lúčil sa s nami, možno navždy.
Snažil sa usmievať, ale čo z toho, keď jeho oči vraveli niečo iné. Narozdiel od neho som sa neusmievala, len som ho pozorovala a snažila sa zadržať slzy v očiach. Bolo to tak...smutné, vidieť blízkeho odchádzať s vedomím, že možno zomrie. Ak by to tak nebolo, ak by tu bola len malá šanca, že neprežije, nerobil by to. A nedal by mi svoju katanu, jednu z najlepších, ak nie rovno najlepšiu, akú som v ruke držala.

OBLAČNÁ ROZHLEDNA - Stránka 2 Tumblr_nb7ox3BZXl1rjsl9ao1_500

Nevravela som nič, len som sklopila tvár tak, aby mi vlasy zakrývali oči. Nechcela som vidieť, ako odchádza. Veľa šťastia, Nao-kun...Šepla som do vetra. To už ale počuť nemohol, bol príliš ďaleko. Ebenové vlasy mi viali v smere vetra, od tej chvíle som sa ani nepohla, len som ďalej zaryto sledovala škridlu strechy, s očami plnými sĺz, pričom som v rukách zvierala katanu, jedinú vec, ktorá mi po ňom ostala. V hrudi som necítila nič, len prázdnotu. Nejaká malá časť môjho ja ale stále verila, že sa vráti. Asi som vážne príliš naivná.

pro **Ken Hiashi** Sun Jan 25, 2015 6:47 pm

Sledoval som Naa, ako sa lúči s Yunou. Netušil som kam šiel a ani na ako dlho, z Raikageho som to plánoval dostať určite. Zatiaľ mi odpoveď na malý výlet postačila. Všetko bolo len na ňom. Nejako tu poklesla znova nálada. Nikdy som Naa nevidel sa takto lúčiť, ako by išiel a nemal sa vrátiť, niečo také som z toho vytušil, ale on sa vždy vrátil...
Potom ako povedal, že priťahujem problémy viac ako on, musel som sa usmiať, možno mal aj pravdu. Potom ako mi vložil papierik do ruky, tak nejak som nechápal, bol prázdny, ale malo to význam, Nao by to nespravil len tak, preto som si dal papierik do peňaženky, ale to až potom, čo odišiel. "Však my sa ešte stretneme." Povedal som, už bez úsmevu. Veril som tomu a tak to aj bolo či to však bude v tomto živote alebo až po smrti, to bolo otázne. Nao odchádzal a ja som tušil, že ho ešte aspoň raz uvidím. Dúfal som v to. Rozhodne som už nebol taký, ako pred chvíľou. Nechcel som sa s ním rozlúčiť a rozhodne nie navždy, preto som to ani neurobil. Potom ma Nao potľapkal po pleci, ako by bol môj starší brat. Vlastne som ho kedysi zaňho považoval. O chvíľku už odišiel a celé toto lúčenie bolo u konca. "Dnes mám toho dosť." Dodal som celkom potichu. Mal som na mysli ľudí a spomienky, každý pomaly odchádzal a ja som si to nechcel pripustiť, že by sa Nao nevrátil

pro **Seishin Yuna** Sun Jan 25, 2015 8:59 pm

Ľudia prichádzajú a odchádzajú. Z môjho života ale nejako až príliš často. Táto myšlienka mi preletela mysľou a donútila ma zamyslieť sa. Stisla som pevnejšie rukoväť tej prenádhernej katany, inokedy by som ju vychvaľovala do neba, dnes som ju ale len bezducho pozorovala a zaryto mlčala. Rozhostilo sa tu ticho, ktoré prerušil Ken. Tak to sme dvaja. Preniesla som takmer nečujným, trasúcim sa hláskom.
Uprela som zrak na Nataa. Čoskoro ma opustí aj on, vedela som to. Chcel sa pomstiť, presne to sa stalo jeho hlavnou prioritou. Odíde za pomstou a mne neostane okrem mojej rodiny, s ktorou som aj tak trávila málo času, a Kena nikto. Pokiaľ sa teda nerozhodne odísť i on. Odvrátila som od nich pohľad.
Aj tak napokon ostanem sama. Je to moje prekliatie, s ktorým sa musím zmieriť. Napokon...bude to tak lepšie. Prešla som okolo nich a postavila sa na kraj strechy. Stačil jeden jediný silnejší závan vetra, jemné postrčenie a zrútila by som sa z nej.
Dívala som sa dole, do tej temnoty. Nezaujímalo ma, čo si o mne myslia tí dvaja. Najmä Natao. Hlavne, keď už toľko krát ma videl na pokraji mojich vlastných síl, bol pri mne vždy, keď som sa psychicky zrútila, keď som zlyhala ako ANBU. Vlastne už ani ANBU nie som, pretože mám city.
Moja duša bola poznačená toľkými stratami, rovnako ako tá Kenova. Obaja sme zdieľali tú istú bolesť, i keď on to ako správny chlap prežíval menej ako ja. Koľko málo delí človek od smrti. Stačilo by sa len mierne nahnúť...Odvrátila som zrak od temnoty a natočila sa k nim. Ken-kun, tak už teda vidíš, prečo sa cítim tak osamele. Ľudia sa z môjho života vytrácajú tak rýchlo, ako sa v ňom objavili, a mňa to ničí. Ničí ma strach o nich, že sa nikdy nevrátia, nemôžem spávať, nemôžem normálne žiť, nechcem jesť ani piť. Len prežívam. Môj pohľad bol prázdny, rovnako ako môj výraz.
Žiadne ohníčky v očiach, nič. Len prázdna škrupinka, tieň toho, čím som bola len pred chvíľou. S každým odchodom sa vo mne prebúdzali staré bolesti, na ktoré som sa snažila zabudnúť. Bolo ich toľko. Všetko to na mňa vplývalo tak, že som sa tak trochu stala citovo nestabilnou, inak povedané, psychicky narušenou, nie však v úplnom slovazmysle, skôr tu šlo o to, že som všetko až príliš prežívala, ničila ma každá maličkosť, ťažko som prekonávala rôzne stresové situácie, reagovala prehnane a sem tam i nelogicky. Jednoducho, prestala som to zvládať a stratila som nad sebou kontrolu.

pro **Ken Hiashi** Sun Jan 25, 2015 10:31 pm

Yuna bola čím ďalej na tom horšie a ja som to v sebe držal. Nebol som na toľko citlivý, ale jedna vec sa vo mne stala. Hromadil sa vo mne hnev, dalo by sa to tak pomenovať, pravú ruku som zaťal v päsť, zhĺboka som sa nadýchol. Mal som chuť odísť domov a vybiť si ten hnev na niečom. "Mierne sa nahneš... a čo bude so mnou? S tvojou rodinou? Ďalšia bolesť, strata... To by ma asi zabilo." Povedal som Yune, celkom depresívne. Nemohol som nič spraviť, s týmto všetkým, čo sa tu dialo."Necítim sa o nič lepšie, ale nič s tým nemôžem spraviť. " Priznal som si, toto ma asi najviac žralo z vnútra. "Už mi došli na dnes povzbudivé slová, všetko ide do hája.. A ak sa Nao nevráti, tak ja neviem... čo bude.." Stále bola nádej, že sa vráti, ale to jeho lúčenie mi pripadalo skôr ako by to tak nebolo.

pro **Natao Hyuurai** Sun Jan 25, 2015 10:59 pm

Úprimne.. celý ten čas som mal otvorený zápisníček a čítal si zaujato jeho obsah. Hneď prvá informácia uviedla meno a hodnosť ninju, ktorý sa vrátil z Sunagakure. Konkrétnejšie teda z misie v ktorej som skoro zahynul. Toto bolo.. božské.
Konečne som mal na dosah informácie o tom, čo sa stalo.
Yuna a Ken však hovorili príliš hlasno a nedalo sa cez to čítať. Tá depresia.. ah! Nemal som ju rád.
Zavrel som knížku, postavil sa a oprášil si kolená.
Hej... čo tu emáčiš? Povedal som podráždene. Ja som prišiel o všetko a mám tu emácke stavy? Povzdychol som si. Nejaký dôvod na žitie si nájdeš.. Povedal som dosť kruto, no pravdivo. Presne ako som povedal Yune v Konohe, tá láskavá a všade šťastnunká verzia Nataa už zahynula v horách. Nebol som podliak ani nejaký šmejd, ale furt niekoho nakopávať psychicky sa mi fakt nechcelo, zvlášť keď to bola Yuna.
Dajme si... súboj. Povedal som s jemnejším úsmevom.
Chcel som nakopať Yune trochu to jej staré Anbu ja.
Priateľský zápas, ja sa ťa pokúsim zabiť a ty mňa tiež. Ak chceš, zavolaj si nejakého sparing parťáka a môžeme si dať tímový súboj. Chcem ale Kena, potrebujem mu vynahradiť ten náš minulý súboj. Usmial som sa a žmurkol na Kena. Videl som v ňom potencionálneho a silného parťáka.

pro **Seishin Yuna** Mon Jan 26, 2015 7:08 am

Stále tu ale budeme my dvaja, na to pamätaj. Prehovorila som ku Kenovi a vzdialila sa od okraju strechy, samozrejme, že som nechcela spáchať samovraždu, nebola som taká tupá, aby som to urobila. Poď sem...Priblížila som sa k nemu a objala ho. Hoc aj pred Nataom, momentálne mi bolo jedno, čo si o tom myslí. Jednoducho, objatia v takýchto situáciách často pomáhali a ja som to potrebovala.
Po nejakej chvíli som sa od Kena odlepila. Nataov návrh nebol zlý, ale z osobných, alebo skôr zo zdravotných problémov som nemohla. Prepáč, Natao, rada by som, ale nemôžem, sama viem veľmi dobre prečo. Pokrčila som letmo plecami. Musel to chápať.

pro **Ken Hiashi** Mon Jan 26, 2015 5:42 pm

Yuna, mi len povedala, to čo som si uvedomoval. Yuna ma znova objala, ja som len sklopil hlavu mierne k zemi, a stál tam nečinne. Bolo vidieť, že mi fakt prešla nálada a mal som sto chutí odísť domov. Zatiaľ som však zostal. Natao dal zaujímavú ponuku, inokedy by som si šiel zabojovať, ale dnes nie.
"Ja, dnes nemám záujem." Odbil som Nataa, ak si myslel, že mám teraz náladu bojovať, tak to bola zlá myšlienka. Zbytočne sa naťahovať. Oni dvaja si však mohli dať priateľský súboj, proti tomu som nemal nič.

pro **Natao Hyuurai** Mon Jan 26, 2015 11:19 pm

Neprijali moju žiadosť o zápas.. ani jeden. Phe.. Povzdychol som si a usmial sa. Čo už teda s vami! Keby niečo, budem na tržnici, dlho som tu nebol. Dopovedal som a otočil sa.
V Konohe sa náchadza človek čo taktiež prežil sever, dokonca môj otec zahynul v Konohe. Povedal som otočený chrbátom k Yune. Mám pocit, že sa konečne blížim k odhaleniu pravdy.
Zoskočil som zo strechy, dal si na seba polo-plášť a pomalými krokmi sa vydal preč. (presun)

pro **Seishin Yuna** Wed Jan 28, 2015 5:29 pm

Natao odišiel. Ostala som tu sama s Kenom. Možno by mi ten boj trochu prospel, ale teraz už bolo neskoro. Nebudem predsa za Nataom šprintovať cez polovicu dediny.
Rozhostilo sa tu ticho. Dívala som sa niekam do diaľky, avšak čoskoro som si všimla...Výbuchy? Presne na mieste, kde sa nachádzal Natao. Ďalší útok na Kumo? Rozšírili sa mi zreničky.
Následne som uprela zrak na Kena. Asi mám prácu. Mojou povinnosťou, ako člen ANBU jednotiek, bolo zlikvidovať toho, kto to spôsobil, prípadne pomôcť zraneným. A ochrániť Nataa, snáď sa mu nič nestalo. Náhrdelník na krku sa prudko rozžiaril a za chrbtom sa mi sformovali obrovské chvosty, ktoré po chvíľke nabrali formu krídel. S týmto som sa rozbehla, zoskočila zo strechy a ďalej sa už len nechala unášať svojimi krídlami v obrovskej rýchlosti k tržnici, odkiaľ sa tie výbuchy šírili. Musela som tam byť skôr než bude neskoro. (presun)

pro **Ken Hiashi** Wed Jan 28, 2015 5:48 pm

Natao sa rozhodol odísť, a tak som tu ostal s Yunou. Netrvalo dlho a pred bránou som zahliadol výbuchy. Yuna doslova odletela, pokrčil som ramenami. Zas nejaký ďalší maniak...
Nuž bolo mojou povinnosťou tam ísť, nie len preto, lebo ide o dedinu, ale z časti som sa bál aj o Yunu. Naviac dal som sľub otcovi, že sa postarám od dedinu, a tak som sa pohol, zatiaľ čo Yuna už odletela, rozhodne tam nebudem tak rýchlo ako Yuna, ale i tak som radšej si trochu pohol, aby som o všetko neprišiel.
Presun

pro **Akemi Kagayaki** Thu Jul 30, 2015 5:52 pm

Došla jsem až sem. Rozhledna v Kumo měla vždycky jistý uklidňující kouzlo a já to v momentálním případě potřebovala. Přemýšlela jsem ještě nad tím, co by udělala Rin, kdyby měla tu možnost. "Tse, takto mě nasrat..." Řekla jsem si sama pro sebe a nechala vlasy, aby mi vlály ve větru. Přivřela jsem oči a zhluboka dýchala. Kumogakure...Jak někomu může tak záležet na něčem? Oči jsem znovu otevřela a dívala se do dálky. Přemýšlela jsem o všem možném. Možná jsem tu poslední svou větu mířenou k němu přehnala, ale neměla jsem v plánu se omlouvat. Neměl říkat, že mi nevěří.

pro **Atsuka** Thu Jul 30, 2015 6:03 pm

Netrvalo mi až tak dlho, kým som Akemi dohnala. Bola som rada, že pri ceste sem niečo nerozbila a.. no, Rin niekedy podobné sklony mala, aj keď o nich vedelo len veľmi málo ľudí. Vyšla som schody a zastavila som sa až vo dverách. Chvíľku som tam len stála a na Akemi upriamila môj pohľad. Bola som úplne v tichosti. Nechcela som ju prekvapiť len, som nechcela robiť zbytočne príliš veľa hluku. Podišla som k nej a zozadu som okolo jej pása obmotala svoje ruky, hlavou som sa zaborila do zadnej časti jej oblečenia a chvíľku som tam len takto stála. Spočiatku som nehovorila nič, len som tam tak stála a nechala Akemi, nech ešte.. trocha vychladne, pre istotu.

pro **Akemi Kagayaki** Thu Jul 30, 2015 6:26 pm

OBLAČNÁ ROZHLEDNA - Stránka 2 Tumblr_n1fbzuUqvG1tnabseo1_500

Byla jsem tak mimo, že jsem nezaregistrovala ničí chakru, ani vrznutí dveří a dokonce ani kroky mířené ke mě. Celou dobu jsem bez mrknutí oka koukala na Kumogakure. Nechápala jsem tento systém vesnic. Nikdy jsem k tomu neměla žádný vztah. Nikdy jsem neměla potřebu tu žít, i přes to, že jsem tu měla sestru. Byla jsem sobecká. Příliš mladá, toužící po zábavě a objevování světa, místo toho, abych se zaměřila na vlastní rodinu a vybudovala si k této vesnici vztah. Kdybych to byla kdysi udělala, bylo dost možné, že moje řeči by Raikage bral vážneji. Jenže čím hlouběji jsem nad tím přemýšlela, tím víc jsem si uvědomovala, že moje slovo má nižší hodnotu než samotného genina. V tu chvíli, kdy jsem ucítila něčí ruce na mém pase a hlavu na mých zádech, jsem sebou mírně cukla a z očí my stekla slza. Rin... První jméno, které mě bliklo v hlavě. Až o pár sekund mi trklo, že to je Atsuka. Toto vždy dělala Rin, když mi bylo mizerně, někde jsem se zavřela a jen jsem přemýšlela. Teď tuto roli převzala Atsuka a mě zalil jistý pocit, uklidňující pocit. Atsuka mohla cítit tlukot mého srdce mnohem silněji než před tím. Nikdo toto za poslední rok, co tu sestra nebyla, neudělal a proto mě to překvapilo. "Atsuki?" Na chvilku jsem se odmlčela, rukávy si shrnula až ke svým dlaním a otřela jsem si obličej od slz. "Nejspíš jsem to přehnala, viď? Když já...na tom místě nedokážu vidět nikoho jiného."

pro **Atsuka** Thu Jul 30, 2015 7:06 pm

Usmiala som sa, aj keď teraz môj úsmev nemala moc ako vidieť. Ostávala som v tejto pozícií a stále som z nej ruky nesťahovala. Len som sa troška presunula hlavou tak, aby som sa tvárou opierala o jej lopatku a očami videla cez jej rameno priestor pred ňou. Bola som moc malá na to, aby som hlavu vyložila aź na jej rameno a tak som sa musela uspokojiť s týmto.
"Trošku.." Nemalo by zmysel klamať. Aj keď som ju chcela utešiť. ".. no chápem to. Musíš sa o nich dvoch naozaj báť.. a na prvý pohľad pre nich Raikage nepohol ani prstom.." Pomaly som ju pustila, aj keď len jednou rukou. Chcela som sa totiž presunúť pred ňu a pozrieť sa jej do tváre. Pohladila som ju na líci a s ľahkým povzbudzujúcim úsmevom som jej aspoň trocha chcela zlepšiť náladu. Na chvíľu som sa odmlčala, aby tie moje slová vstrebala.
"Rin bola vynikajúcou Kage, nikto ju nebude vedieť nahradiť.. a Sorata je mladý.. veľmi mladý. Od začiatku ho každý nenávidí bez toho, aby na to mal pádny dôvod. Odpusť mu prosím jeho správanie.. nechcem aby ste sa vy dvaja hádali...môžeš to pre mňa skúsiť? Prosím." Stále som k nej hovorila veľmi pomalým a milým hlasom.

pro **Akemi Kagayaki** Thu Jul 30, 2015 7:29 pm

Mírně jsem kývla jsem mírně hlavou. "Ken a Rin se milovali, byli nějakou dobu spolu. Začala jsem ho za to, že miluje mou sestru, milovat taky. Byl druhým člověkem, který mě nepřehlížel, neohlížel se na mě jako na někoho, kdo si příjde do vesnice jenom pro objetí své sestry a pak zase zdrhne." Sklopila jsem oči dolů a znovu se mi tvořily slzy, tentokrát mi však neukápla ani jedna, začala jsem se ovládat. Takový výpad emocí, který jsem měla za tento rok, jsem neměla ještě nikdy. Až když se Atsuka objevila přede mnou a pohladila mě po tváři, jsem na ní upřela pohled a poslouchala jí. Nějakou chvilku jsem nic neříkala, jsem jsem pomalu pozvedla ruce do výše svého pasu a udělala jeden krok vpřed. Položila jsem si hlavu na rameno Atsuki a objala jí. "Proč ho zvolili Raikagem? Položit na něj tak velké břemeno jako je celá vesnice v tak mladém věku, je sobecké." I když vysvětlení mi přistálo přímo v náručí. Nejspíš proto byla Atsuka jeho pravou rukou. Byla v těchto věcech už zběhlá. Avšak, i přes to jsem jí prozatím nepustila. Jistým způsobem mi toto dlouhou dobu chybělo. "Arigato."

pro **Atsuka** Thu Jul 30, 2015 7:58 pm

Bola som rada, že pre ňu môžem byť oporou. Jej slová o Kenovi. Preto jej na ňom tak záležalo.. Po svojich slovách pristúpila bližšie ku mne, poloŽila mi hlavu na rameno a objala ma. Musela som sa znova pousmiať, určite som tam nestála ako taká nehybná socha. To by z toho objatia príliš nemala. Navyše to bolo veľmi príjemné. Asi prvý krát po dlhom čase, som pochopila čo Rin svojimi slovami myslela.. keď mi hovorila že mám prestať blbnúť s chalanmi a babami.. a proste.. začať brať veci viac vážne. Oboch nás toho naučila veľa. Zľahka som sa oprela o jej rameno a dlho po tom, ako sa mi poďakovala, som len ostala... no v tichosti stáť.
"Akemi-chan... neďakuj mi prosím.. ty nemusíš." Pousmiala som sa a vystúpila som na špičky, pri čom som ju objala trocha tuhšie. Následne som zľahka uvoľnila moje objatie.
"Dneska bol ťažký deň.. dlhý.. a náročný.." Začala som, na čo som sa na Akemi pomerne veselo usmiala.
"Verím že nebudeš mať nič proti tomu, ak ti tu vybavím.. ubytovanie hm?"

pro **Akemi Kagayaki** Thu Jul 30, 2015 8:11 pm

Nečekala jsem, že by tak moc dokázala Atsuka pochytit od Rin. V mnoha věcech mi jí připomínala. Měla jsem opět ten hřejivý pocit, který mi Rin dávala. Nejspíš její roli převzala Atsuka, za což jsem jí byla nesmírně vděčná a byla jsem si jistá, že toto jí budu splácet ještě velmi dlouhou dobu. Její objetí bylo pravé, pevné a příjemné, už takto jsem se cítila klidná. Atsuka byla o pár centimetrů menší než já, takže když se na mě vesele usmála, nemohla jsem jí ten úsměv neoplatit. Kývla jsem hlavou a prohrábla si vlasy, které mi padaly do tváře. "Ale musím, tobě ano." Odpověděla jsem jí na to, že jí nemusím děkovat. Jí budu pořád. O ubytování jsem se mírně zamyslela. "Uhm, pokud si dobře vzpomínám, náš klan tu má někde sídlo, no ne? Když tu není Rin, muselo to padnout na tebe. Já jsem se totiž tak nějak naší rodiny kdysi uplně vzdala, kromě Rin, samozřejmě, která dostala celé klanové sídlo." Pousmála jsem se a pak se zarazila. "Teda, pokud by ti nevadilo, kdybych občas byla tam." Zčervenala jsem a poškrabala se na zátylku. Bylo mi trapné, že jsem to brala tak s lehkostí.

pro **Atsuka** Thu Jul 30, 2015 8:28 pm

Nakoniec som z objatia úplne upustila, no nebolo to myslené nijak zle len.. keby že sem niekto príde a začne si to vykladať po svojom. Aj keď by mi to asi ani tak nevadilo. Usmievala som sa znova ako malá. To sa nestalo už pomerne dlhý čas. Teda posledne s ňou a pred tým.. dlho dlho nič.
Pri spomienke na sídlo som sa trošku zarazila. Pozrela som sa niekam do zeme a .. chcela som sa najradšej.. no zakopať? Popravde o sídle som moc nevedela.
"Uhm.. asi.. ja.. neviem. Nemala som dôvod .. tam byť a tak.." Nechcela som povedať že som no.. do teraz bývala vo vezenskej cele a.. tak. Predsa len sa to na to moc nehodilo.
"Ale poznám jedno miesto ktoré.. zhodou okolností patrí mne.. volá sa Sakurový kvet. Počula si o ňom?" Pravdepodobne o ňom moc nepočula. Nebolo to nijak vychýrené miesto. V podstate to bolo také súkromné sídlo s niekoľkými bunkami, ktoré existovali kvôli vIP hosťom v dedine, diplomatom a podobne. Jednu z buniek som si však nechala čisto pre seba.

pro **Akemi Kagayaki** Thu Jul 30, 2015 8:54 pm

Všimla jsem si, jak se zarazila, ve chvíli, kdy jsem zmínila sídlo klanu. Nevěděla jsem proč, teď mi však přišlo, že není nejlepší chvíle na to se ptát, avšak i přes to mi toto téma utkvělo v paměti a nejspíš se na to jednou určitě zeptám. Už jenom proto, že jsem se o ní chtěl dozvědět víc. Ve chvíli kdy začala mluvit o Sakurovém květu, znovu mi to bylo trapné a poškrabala jsem se na zátylku. "No, neslyšela, ale už ten název zní skvěle, takže mi bude potěšením, pokud by jsi mu umožnila nějaký nocleh." Oplatila jsem jí široký úsměv a počkala, jestli se rozejde. Já nevěděla, kde to je, takže jsem jí musela následovat.

pro **Atsuka** Thu Jul 30, 2015 9:22 pm

"Yop tak.. ideme tam!" Vyhlásila som s úsmevom a bola som rada že sa moc nepýtala. Nevedela som, ako by som odpovedala. Preto som len nakoniec vyšla znova na schody a zamierila som dole, ťahajúc Akemi za sebou. Nemienila som ju teraz len tak púšťať.
(presun)

pro **Akemi Kagayaki** Thu Jul 30, 2015 9:28 pm

S širokým úsměvem jsem kývla hlavou na Atsuku. "Yosh." Hned potom jsem cítila, jak mě táhne za ruku hned za sebou. Nevím proč, ale bylo to takové crazy, líbilo se mi to, cítila jsem se zase jako malá holka, i když jsem byla vděčná za to, kolik mi je. Byla jsem zvědavá, jak to tam vypadá!

Přesun

pro **Miya** Sun Mar 13, 2016 12:07 am

Už jsem ve vesnici byla nějakou tu dobu, ale tuhlo místo mě vždy fascinovalo. Už jen ten pohled na celou vesnici, i když vyhlídku kazily mraky, ale co už. Člověk si musel zvyknout. Vyšla jsem po schodech až nahoru, cestou jsem potkala pár lidí, kteří se divně na mně koukali. Moc jsem se nedivila, když jsem sebou non-stop nosila svou halapartnou. Zajímalo mně, jestli si na to zvykou, ale kdo ví. Došla jsem úplně nahoru. Svou halapartnu jsem položila vedle sebe. Opřela jsem se o zábradlí a zahleděla se na vesnici. Sledovala jsem lidi, kteří chodili po vesnici, spíš to byli tečky a moc toho jsem neviděla, poté jsem zaměřila svůj pohled na budovy. Moje oči přeskakovaly z jedné budovy na druhou a obdivovala jsem jejich krásu. Pro některé by to byly obyčejné budovy, ale mě všechno fascinovalo. Prohrnula jsem si ofinu a začala jsem přemýšlet, co budu dělat.

pro Sponsored content

OBLAČNÁ ROZHLEDNA

OBLAČNÁ ROZHLEDNA

Re: OBLAČNÁ ROZHLEDNA

Re: OBLAČNÁ ROZHLEDNA

Re: OBLAČNÁ ROZHLEDNA

Re: OBLAČNÁ ROZHLEDNA

Re: OBLAČNÁ ROZHLEDNA

Re: OBLAČNÁ ROZHLEDNA

Re: OBLAČNÁ ROZHLEDNA

Re: OBLAČNÁ ROZHLEDNA

Re: OBLAČNÁ ROZHLEDNA

Re: OBLAČNÁ ROZHLEDNA

Re: OBLAČNÁ ROZHLEDNA

Re: OBLAČNÁ ROZHLEDNA

Re: OBLAČNÁ ROZHLEDNA

Re: OBLAČNÁ ROZHLEDNA

Re: OBLAČNÁ ROZHLEDNA

Re: OBLAČNÁ ROZHLEDNA

Re: OBLAČNÁ ROZHLEDNA

Re: OBLAČNÁ ROZHLEDNA

Re: OBLAČNÁ ROZHLEDNA

Re: OBLAČNÁ ROZHLEDNA

Re: OBLAČNÁ ROZHLEDNA

Re: OBLAČNÁ ROZHLEDNA

Re: OBLAČNÁ ROZHLEDNA

Re: OBLAČNÁ ROZHLEDNA

Re: OBLAČNÁ ROZHLEDNA

Re: OBLAČNÁ ROZHLEDNA