Kaiji [TOKUBETSU JŌNIN]

Do domu sa zastavili akýsi dvaja muži. Začali sa rozprávať s vychovávateľkami, kým všetky deti iba spoza rohu kukali, čo sa deje a hádali, o čom sa asi môžu rozprávať. Iba Kaiji sedel vzadu v poslednej posteli, opretý o stenu a sledoval všetkých, čo vyzvedali a iba sa tomu uškŕňal. Bolo mu na háku, čo sú to za muži ako aj o čom sa asi bavia. Po krátkej chvíli práve tí muži vstúpili do izby, kde spali deti a ostali si ich prezerať. Či už deti ich alebo naopak. Kaiji si všimol, že majú nejaké zvláštne oblečenie a čelenky na hlavách. Netušil, čo to má znamenať. Boli to čelenky Kumogakure no Sato, avšak keďže nič ako Shinobi nepoznal, nemal šancu ani vedieť, čo sú zač. A popravde ho to, už spomínane, ani netrápilo. Z toho dôvodu sa aj otočil im chrbtom a bez okolkov si ľahol. Tí dvaja muži si zatiaľ začali vyberať deti. Bohvie z akého dôvodu, možno to boli úchyláci.. aspoň tak si to vysvetľoval Kaiji, ktorý o nich nejavil záujem po celý čas. Vybrali si snáď polovicu z detí, ktoré tam boli a už-už boli na ceste. Keď si jeden však všimol Kaijiho, spýtal sa na neho riaditeľky domu. Tá mu v skratke povedala, akého je charakteru a prečo skončil tu, načo sa dvojica mužov rozhodla pre menší risk.
"Berieme aj jeho." Ukázal na Kaijiho jeden z nich. Kaiji sa pomaly dvihol a kukol za seba. Všimol si, že sa na neho díva každý prítomný. A tak mu teda aj doplo, že slová, ktoré začul patrili jemu. Nemal napokon na výber, takže si zbalil svoje veci ako aj ostatný a opustil svoj náhradný domov s niekoľkými deťmi a tými dvoma mužmi z Kumo. Do nej totižto aj všetci smerovali...

Tým sa však jeho cesta začala uberať oveľa iným smerom, než by mohol ktokoľvek čakať. Dostal sa síce do tímu, avšak s ním nestrávil ani len týždeň. V ceste ho stretol totiž niekto nový. Stalo sa to takto na večer, jedného škaredého, opäť daždivého dňa. Kaiji toto počasie zbožňoval, čo bol aj dôvod, prečo sa o takomto čase vybral z malého bytu von. Bolo pre neho však nudné sa túlať iba v dedine, preto sa rozhodol vykradnúť von. Predsa len, bol "výtržník", takže sa vedel celkom dobre vykrádať, čiže mu to nerobilo problém ani tentoraz. Dostal sa teda von a spokojne si začal užívať ten pocit, kedy mu kvapky padali do tváre. Než sa však mohol nazdať, pred ním už stála postava v kapucni. Zastavil a ostal na ňu kukať, ako inak, nemal z nej veľmi dobrý pocit. Kto by predsa mal, večer stretnúť v daždi niekoho takého. Len tak stál a čumel na neho, načo sa však začal tváriť zvedavo. Dôvod bol taký, že postava sa ozvala slovami, ktoré mu vraveli, že má pre neho návrh. Ten znel, že hľadá niekoho, kto bude pokračovať v tom, čo on nestihol. Kaiji na neho hodil face, ktorý by sa ťažko prirovnal k nejakej určitej veci.. no proste to bol prekvapený výraz! Nemohol predsa uveriť nejakému divnému mužovi a hneď ísť za ním.. lenže, on akosi ani nedostal na výber. Behom momentu totiž iba zacítil úder do hlavy, po ktorom sa zložil k zemi a to už bez vnímania. Po zobudení sa nachádzal v miestnosti, ktorú osvetľovala len menšia sviečka. Hlavu mal obviazanú, ležal na pohodlnej posteli a mal i suché oblečenie. Jediné, čo bolo zvláštne na tomto mieste, boli akési znaky po stenách, nakreslené krvou. Samozrejme im nerozumel, veď ich videl prvýkrát! Ale v každom prípade mu to naháňalo trošku strach. A to sa stávalo málokedy! Opatrne zliezol z postele a vyšiel z tejto divnej izby na chodbu. Pred dverami už ale stál ten istý chlap, ktorého aj videl večer v daždi. Ľakol sa ho a to až natoľko, že sa mu podarilo spadnúť naspäť do izby na zadok. Oči uprel na postavu v dverách a len ticho ležal, dívajúc sa. Lenže strach? Ten z neho nebolo až tak cítiť. Iste, bál sa, avšak ďaleko nie tak, ako by sa bál niekto iný. Muž sa iba pousmial a začal rozprávať, že s ním má veľké plány. Že ho naučí veľa vecí, že mu umožní niečo, o čom iný môžu len snívať. Kto by predsa neskočil na také reči, že? Okrem toho, Kaiji bol stále mladý chalan, ktorý sa takto dal ľahko prehovoriť. A to napriek tomu, že mu muž povedal, že niektoré veci ho budú z počiatku bolieť, ale že to bude len a len dobré, pretože to bude práve cesta k tomu, čo ho chce naučiť...