Stanica pre lovcov odmien

Pre takých, ktorý by tu boli prvý krát by bol iste šok keby sa pred nimi objavili tajné dvere a z nich vyšiel naozaj podivne vyzerajúci chlap, ktorý k tomu všetkému šiahal po zbrani. Sadao bol jedným z nich ale ja nie, a tak mi toto podivné stretnutie nevytvorilo najmenšiu vrásku na čele. Bez nejakého pohybu som sledoval ako sa správca približoval, a len čo dorazil ku mne, ja, napriek tomu že som vedel ako ho potrebujem, som neprejavil takmer žiaden veľký záujem o jeho existenciu. Vlastne, som na tvári neprejavil žiadnu emóciu, tak ako sa vlastne dalo aj očakávať, pretože si už so mnou aj on sám zažil svoje keď som tu začínal.

"Si prvý človek s ktorým som pracoval, a jediný komu dostatočne dôverujem aby som sa mu s tým zveril. Stratil som svoje meno a takmer všetko, a mnohý ma budú chcieť odstaviť, preto budem potrebovať práve tvoju pomoc.." Prehovoril som okamžite po tom ako som sa na malý okamih zamyslel. Pri predstave ako zareagujú ostatný na môj návrat, no bola to vskutku zaujímavá predstava. V túto chvíľu som však svoju pozornosť presunul na svojho spoločníka a kývnutím hlavy mu naznačil že je všetko v poriadku, predsa len tu bol prvý krát a tak sa mohlo stať že tento správcov výjav mohol môjho partnera tak trochu postrašiť.

Pohárik ktorý mi podal som s úsmevom prijal, avšak kým som sa stihol napiť, zmeravel som počúvajúc jeho slová. Áno, sám som si všimol aká tu bola atmosféra od mojej poslednej návštevy a ako sa to tu silno zmenilo. Predsa len, nemohol som očakávať že to tu všetko bude ako po starom, slová o tom že kríza zasiahla aj túto stanicu bola pre mňa naozaj, novinka. Avšak, svoju vážnu tvár bez kúska citu som si uchoval len do momentu, kedy spomenul to, čo mi prišlo nie len absurdné ale aj podivné. A taktiež to bol dôvod prečo som pohárik nechal v ruke a nenapil sa.

Nedalo mi to a tak som si konečne aj ja odpil z pohárika, počúvajúc celý príbeh ktorý sa mi tu rozhodol predniesť. A teraz obaja, po prvý krát zahliadli na mojej tvári naozajstné prekvapenie. Áno, to že zomrel Hanzo Salamander, o tom som pri svojich cestách niečo započul ale ešte si to neoveril, to že vraždia našich nukeninov my až tak vrásky na čele nerobilo, predsa len sa dali nahradiť a niekedy ešte lepšími, avšak to že niekto v Amegakure pozabíja všetkých členov Kōurōtō, ma naozaj dostalo. Príbeh ktorý mi porozprával bol pre mňa nový, avšak nerozhodilo ma to až tak moc. Chvíľku som naozaj vyzeral podivne, avšak po chvíli sa mi podarilo nahodiť svoj povestný tvrdý a neústupný výraz pre ktorý ma už chceli pár krát aj zabiť.

"Tak to aby si už začal pripravovať pred šéfmi môj návrat.." Prehovoril som posmšeným tónom voči skupine, proti ktorej som v túto chvíľu vyhlásil rádoby vojnu a otočil sa k svojmu spoločníkovy ktorému som kývnutím hlavy naznačil aby tu prestal robiť šaška a nasledoval ma ďalej. Pohárik som položil na stôl, pričom bolo jasné že som z neho nič neodpil čo už šlo zaznamenať ako to že sám cítim, že sa niečo deje a vo vzduchu nie je cítiť len pach miesta kde sme doteraz stáli. Otvoril som znova vchodové dvere a vyrazil spolu so svojim parťákom do sveta, kde sme sa vydali hľadať aspoň nejakú malú stopu po ich organizácii, aj keď som mal skôr po celý čas pocit, že si oni nájdu nás.

Blbec.. Jedným slovom som prehodnotil osobu od ktorej som práve odišiel.  Prehovoril som to takmer okamžite po tom, čo som zatvoril za sebou dvere. Bol som už dostatočne ďaleko nato, aby som si mohol povzdychnúť nad Shuudentaiovou naivitou. Vôbec nezahliadol žiaden rozdiel od okamihu, čo som odišiel od neho prvý krát ešte loviac záhadnú skupinku menom Hakuei, a moju novú auru, moje samotné nové správanie po tom čo som sa vrátil a pridal sa k nim. Stačil mu len pohľad na tie dve telá a moje slovo, okamžite mi s úsmevom padol k nohám a uveril mi. S podivným pohľadom som sa zameral na oblohu nado mnou, sledujúc ako sa slnko pomaly začalo skrývať v hustnúcich oblakoch. Blížila sa búrka, a nie len tak obyčajná.

-- FlashBack --

"Ohoho! Kto sa to vrátil! Takao, vôbec som nečakal že ťa vôbec ešte uvidím! Tak rád ťa vidím celého, dokonca.." Shuudentai okamžite stíchol len čo zahliadol čo som vláčil za sebou. Očakával podľa všetkého, že sa vrátim na pokraji smrti s pár informáciami o nich, o ich podivnej skupinke, už z pohľadu do jeho vystrašene prekvapenej tváre bolo úplne jasné že vôbec nečakal môj návrat s dokonca dvoma telami z Hakuei. Tie som teraz pustil k zemi, tak aby im dovidel do tváre a taktiež na ich plášte aby mohol preskúmať a tak sa ubezpečiť že telá naozaj patria členom organizácie po ktorej som išiel. "To sú.." Ukázal na nich prstom, už odstránili obrovské množstvo lovcov, a ešte nikomu sa nepodarilo niekoho zajať alebo zabiť. Pohľad na dve mŕtve telá mu doslova vytvorili husiu kožu takmer po celom tele a chvíľku trvalo než sa prebral z delíria.

"Áno, sú to oni. Hakuei. Stačilo že sa do sveta rozhlásilo že po nich idem a sami ma kontaktovali. Ich posledná chyba ktorú v živote urobili. Ale preto tu nejsom. Očividne po tomto, čo sa svet dozvie že sa dajú poraziť a zajať, stúpne aj moja reputácia. Ako si mi sám sľúbil, len čo privediem aspoň jedného z nich, pošleš ma ďalej. Myslím že je čas, po tomto sa ma nebudú báť len v podsvetí, ale samotná organizácia tých tvojích "duchov" sa ma začne báť.." Prehovoril som jasne a stručne, vôbec som sa ani najmenej nebál nejakých následkov, a už z môjho tónu pri vyslovení "duchovia" bolo jasné aký strach k nim pociťujem. Žiaden. Nebál som sa ich, nemal som v pláne sa báť a už vôbec som nemal v pláne sa nejako skrývať. Mienil som to rozhlásiť a pripraviť sa na nápor, ďalej ísť a dostať sa až do toho najväčšieho vnútra zločineckej organizácie, aby som mohol odstrániť všetku špinu tohto sveta a tak ho očistiť.

"Ehm.. čo to.. Ah.. Aha! Prepáčte mi to, na chvíľu som sa nechal uniesť myšlienkami. Áno, zákazka.. zákazka, podsvetie.. Áno, už niečo pre teba mám! Dozvedeli sa to už dávno, že si sa im vydal na stopu a len čo si sa vrátil mal som ti predať istý odkaz od jedného zo šéfov. Ak sa ti naozaj podarilo zajať Hakuei, tvoje schopnosti budú určite pre neho dosť užitočné a s jeho ochrannými krídlami by si možno dokázal vrátiť sa nie len na svoje pôvodné miesto, ale stúpať ešte ďalej. Len, počkaj.. počkaj.. Aha, tu je list.." Prehovoril a podal mi okamžite obálku, zapečatenú voskom a pečaťou ktorá mi ale niečo hovorila. Bol som naozaj dobrý herec, preto som si nechal na tvári na malý okamih zazrieť akúsi chamtivosť, aby aj on sám pochopil že to všetko robím práve pre svoju reputáciu a peniaze ktoré by som z toho mohol získať. V podstate ma to ale moc netrápilo. Zahliadol to a ubezpečil sa, naivný hlupák mysliaci si že to robím naozaj pre seba a pre svoje sebecké úmysli. Zatiaľ čo ja som si to prezeral, prešiel k telám a tie okamžite doviezol k boxom aby ich mohol uskladniť.

"Ďakujem.. Je čas ísť ďalej. Možno sa za tebou zastavia, tak sa maj na pozore, bola by škoda keby sa ti niečo stalo, nehovoriac o tom že cítim ako sa sem niekto blíži. Tak sa priprav. Kontaktujem ťa, ale dovtedy.." Hlavu som na rozlúčku sklonil a po prečítaní listu som si ho založil späť do vnútorného vrecka plášťa, ktorý skrýval bielu farbu. Ani on si ale nemohol všimnúť v čom som bol oblečený, že pod zdanlivo čiernou farbou sa skrýva kryštálovo biela, biela farba organizácie po ktorej som išiel, ku ktorej som sa nedoborovoľne ale čiastočne a teoreticky aj dobrovoľne pridal. Tentokrát som ale vzal kufrík v ktorých sa skrývala odmena za tie dve telá, po ktoré som mienil niekoho poslať aby sa nedostali do nesprávnych rúk a okamžite som stisol kľučku, zanechávajúc za sebou rozjareného Shuudentaia.

-- END --

Ako som spomínal, konečne sa čakra priblížila natoľko, aby som si sám dal záležať na mojej opatrnosti. Okamžite som strhol pohľad z neba a rozhliadol sa po okolí, presne smerom odkiaľ vychádzala čakra. Či si ma Hikaru všimol za pomoci Byakuganu alebo nie, zastavil sa alebo pripravil na útok, mohol okamžite pochopiť že som nemienil s ním bojovať. Keď totiž zahliadol ako som sa otočil na päte a vydal sa iným smerom preč, vôbec sa nepripravujúc na boj, nijak nič zvláštne nerobiac, možno sa aj sám rozhodol preto aby ma nesledoval, pretože by to podľa všetkého dopadlo pre neho naozaj zle. Už sám musel vidieť že som nepatril k nejakým tým obyčajným Shinobim, ale už k elite s akou sa ešte nestretol. A možno sám na malý okamih zahliadol niečo, čo bude mať istý dopad na príbeh sveta. Kto vie. Pre tentokrát som ale nič nerobil, vzal kufrík a odišiel preč, za svojim kontaktom.

-- Presun --