Nočný klub

Ak by existovala na svete dostatočná anime kvapka, teraz by ju účastník vojny v Kiri určite na čele vyčaroval vo veľkosti Emipre State Buildingu. Pretože to čo sa stalo v túto chvíľu tak ďaleko od Kiri, bolo strašne neočakávané. Človek ktorý bol v prvých radách Hakuei pri frontálnom útoku na brány Mlžnej, človek ktorý tam pobil množstvo ľudí a človek ktorý pripravil o nádej ďalších mladých, si teraz vykračoval prázdnymi uličkami malého mestečka na okraji hraníc Mizu no kuni a pomalým krokom si to skryto zamieril práve do najmenej očakávanej budovy, akú by ste od tak vysoko postaveného záporáka v radách organizácie „duchov“ očakávali. Pretože Takao si to cez hmlisté počasie, s kapucňou na hlave, namieril práve do nočného klubu, kde pomalým ťahom otvoril ticho vŕzgajuce dvere, podávajúc vyhadzovači malý obnos peňazí ako vstupenku, a vošiel do vnútra podivne vyzdobenej miestosti, plnej Gogo tanečníc a obrovského baru, za ktorým sa nachádzalo nemalé množstvo peňazí. V tomto bola výhoda byť členom Hakuei, mohli ste si vlastne robiť čo ste chceli a na takýchto neutrálnycz zónach, ste boli často ako doma.

Jeho kroky zaviedli do malého boxu v kúte miestnosti, na druhej strane od dverí, kde si s povzdychom sadol a uvolnil sa. Stále mal pred sebou Kurumi, nevedel sa zbaviť jej tváre, jej vôňe, jej vlasov a hrudníka, ktorý cítil na chrbte, ako na neho tlačí. Rukou zašmátral v útrobách plášťa a pomaly vytiahol ružu ktorú od nej dostal. Stále z nej razil parfém. Jej vôňa, ktorá ho chránila pred Genjutsu ale stále mu ju pripomínala. Po chvílke hypnotizovania svoj zrak presunul pred seba a všimol si že sa k nemu približuje istá tanečnica, ktorú si možno neobjednal, avšak vôbec mu to nevadilo. V strede boxu bola samozrejme tyč, na ktorú vyliezla a ukázala, prečo si ju práve v tomto bare cenia.
„Potrebujem dovolenku..“ Pomyslel si, keď pohliadol na jej telo, zavrtel hlavou aby z nej dostal Kurumi ale stále držiac ružu hľadel na tanečnicu pred ním, zvierajúc v ruke pohárik, ktorý si cestou k boxu z baru objednal.

Takao svoj oddych musel na kratší čas prerušiť, aj keď to ani on sám neočakával. Tak isto ako si nebol vedomý toho, že práve jeho bývalý parťák ho zatiahne do víru nových udalostí a tak odštartuje novú kapitolu v živote, ktorý sa azčínal chíliť ku koncu, no ani zďaleka nepoľavoval. Sedel tam, v tmavom kúte nemenovaného nočného klubu, na pokraji civilizácie, kde nebolo vôbec nikoho, keďže Nukenini sem často nevítali. Bolo to len malebné mestečko, bez Shinobi aktivity, teda len pre obyčajných ľudí a „grázlov“ bez čakry. V túto chvíľu to bolo pre Takaa asi najlepšie miesto, aké si mohol vybrať. Keď sa okolo neho skrúcala tanečnica, mohol myslieť na všetko čo sa doteraz udialo, čo vedel že spôsobil a aké následky to na neho a jeho slobodu bude mať. Robil si čo chcel, vedel že raz príde niekto a povie mu stop. A mal pocit že tento deň sa pomaly blížil, a on sám ho nechcel premeškať. Avšak, než k nemu došlo, zatarasil mu jeho cestu niekto, koho najmenej očakával. Tajomná postava vyšla z tieňov.

„A zdá sa že tu nie je jediná..“ Poznamenal Takao popod nos, pohľad upriamujúc práve na postavu vysokého muža so swagerským účesom. Jeho pohľad však bol prázdny, tak ako vždy, nepreukázoval žiadne emócie, či už prekvapenie, zlosť, potešenie alebo hocičo iné. Stále ten istý, kamenný pohľad ktorý značil len jedno. Že ho to dostalo. Bol tu totiž jeden problém s Takaovým životným štýlom. Nie len že bol Nukenin, a tým po ňom šiel celý svet, taktiež bol jeden z najvplyvnejších v podsvetí, čím na neho bola vypísaná naozaj veľká odmena. Avšak, po tom čo Hakuei sa rozbilo o brány Kiri ako voda o skalu, stratil aj jeho poslednú organizáciu. Zo Shuuketsu odišiel kvôli zničenej Hakuei, a tá po ňom teraz tiež šla, ako po zradcovi. Netušil že Tsuki no Sen má niečo naplánované, proste si myslel že Hakuei padlo na kolená naozaj tvrdo. A to že ho jeho bývalý partner sleduje, že Sadao má v oku každý jeho krok, vedel už dávno. Aj keď to nedával najavo, Takao v útrobách plášťa pevne zvieral svoj kunai, ktorý mal pripravený na prípadne napadnutie. Vedel ež ho niekto zo Shuuketsu raz nájde, nečakal že na neho pošlú práve jeho. Ak by sa tu rozpútal boj, nevedel či by dokázal tak rýchlo a triumfálne vyhrať. A čo ak tu nebol sám, niekde ho mohli čakať posily, predsa by na neho neposlali len jedného. Vďaka tomu netušil čo si myslieť, a aj keď Sadao mal čisté úmysli, Takao sa niečo naučil. Aby neveril nikomu, ani svojim parťákom. Ostal preto ticho sedieť, sledovať Sadaove kroky a nereagujúc ďalej, čo z neho vypadne.

Takao by bol aj rád, keby si mohol dopriať oddychu a pozornosť ženy, ktorá pri pohľade na to akým spôsobom na seba pozerám a o čom sa to vlastne rozprávame, radšej vzala nohy na ramená a neistým krivkajúcim krokom sa začala od nás vzďaľovať. Takao si to vlastne ani nevšimol, aspoň nie hneď, jeho oči patrili len jeho parťákovi, ktorý sa začal nebezpečne približovať s rukami ktoré mal na zbrani. Bola to ako westernovka, obaja mali ruku pri zbrani, pozorne sledovali súperove ťahy a všetko záležalo len na jedinom momente, kto prvý tasí zbraň a zaútoči. Takao ešte pevnejšie zovrel svoj kunai v útrobi plášťa, druhá ruka sa začala nebezpečne približovať k prvej kvôli technike, ktorú mal ako jedinú poistku proti jeho sklu. Aj keď sa to nezdalo, a vyzeralo a taktiež to aj znelo smiešne, ovládanie skla bolo extrémne silná schopnosť a Takao nechcel podceňovať svojho partnera, keďže videl čo s ním dokázal Sadao robiť. Našťastie si len sadol, odložil zbraň, pričom sa Takaovi na malý moment uľavilo ale ostal pevne ostražitý po celú dobu ich rozhovoru.

„Celý ty, prídeš a ženské utečú. Mal by si začať robiť niečo s tým škaredým ksichtom..“ Prehovoril Takao bez emócií, nevyznelo to však od neho hnusne, skôr ako podpichovanie na úrovni, aké si Sadao zažil s ním už toľko krát, čo spolu spolupracovali. Už od základnej misie v Shuuketsu, kedy sa prvý krát spoznali. Cez všetky tie udalosti, ktoré si prežili, chytanie bijju schránok, vyvražďovanie nepriateľských základieň až po elimináciu nebezpečných Shinobi. „To čo sa stalo v Kirigakure, bolo fiasko najvyššieho stupňa. Nesúhlasil som s tým, preto som sa tam len stavil po pár odpovedí, nejaké to srdce a odišiel. Podľa všetkého Hakuei prestala existovať..“ Prehovoril okamžite na prvú Sadaovu výsmešnú poznámku, avšak sám si nebol istý či to čo hovorí je pravda. Tsuki no Sen stále žil, Kurumi nejako odišla a stále mu nechala tú ružu, akoby poistku že neutečiem. A predovšetkým, sa ani sám nedokázal zbaviť toho podivného pocitu volania. Ignoroval to, ale to volanie začalo od momentu ako odišiel. Niečo sa onedlho udeje. „Shuuketsu mi už neponúkalo nič. Chcel som sa vrátiť do starej branže, ale nejako sa mi podarilo skrížiť cestu s nimi. Ponúkli mi niečo na oplátku za moje telo, tak som im trochu pomáhal..“ Znova som podal trochu klamlivý argument. Stále som bol členom Hakuei, nemohol som mu povedať o očiste, plánoch a podobne, aj keby som mu veril ako chcel. Možno by sa ich aj časom dozvedel, ale to nebolo dnes, nie dnes kedy neveril ani Sadaovi, pretože stále stískal skrytý kunai pripravený, že ho Sadao napadne. Nevedel či mu môže veriť, a kto by aj po toľkom čase veril, ež ho len tak príde navštíviť tak dobre informovaný starý parťák, keď aj sám Takao vedel aká odmena je na jeho hlavu vypísaná. „Čo ty vieš o mojom ohrození?“ Zarazilo ho však, že to vedel. Vlastne bol v túto chvíľu nežiadúci pre celý tento svet, bez záštity, bez nejakej pomoci zozadu, pod žiadnou vlajkou, jedine otrhanou bielou vlajkou Hakuei, ktorá bola rozdrvená pri bránach Kirigakure, kde o jeho skutkoch taktiež budú rozprávať a lov sa znova spustí na jeho hlavu. Možno mal zabiť tie deti, možno urobil chybu, ale to teraz nehralo rolu. „Ak teda vieš ako to je so mnou, prečo sa chceš pridať? Na konci cesty ktorou teraz pôjdem ma nečaká nič iné, ako len smrť. Cesta nebezpečnejšia ako všetko čo si doteraz zažil v živote. Prečo chceš riskovať niečo také, ako bratríčkovanie s niekým, po kom lační nie len svet Shinobi, ale vlastne aj všetky organizácie? A dokonca aj časť podsvetia?“ Spýtal sa poslednú otázku a podľa nej sa rozhodol. Kunai stisol ešte pevnejšie a hľadel do Sadaových očí, čakal čo urobí. Ak by sa tu spustil boj, Takao by možno aj vyšiel ako víťaz, ale zranený tak ako ešte nikdy. Skončilo by to katastrofálne pre celé toto mestečko, upozornilo by to Kirigakurčanov a Takao by skončil možno rovnako mŕtvo ako človek pred ním.

Takao len pozorne sledoval, ako tanečnica začína odchádzať. Možno sa naozaj bála, a mala prečo, pri pohľade na nich by kŕčovito zvieralo ústrojenstvo aj normálnym Shinobim. Nie to ešte obyčajnej dievčine, ktorá poriadne Shinobiho ešte nevidela, a aj keď hej, tak musel vypaľovať jej dedinu. To v túto chvíľu ale pre Takaa nehralo rolu, pretože len s údivom sa taktiež natiahol po pohárik na stole a pomaly si z neho odpil. Bola to horkastá tekutina, avšak pomerne sladkejšia, a naozaj návyková. Rovnako ako Sadao, Takao chľastal Whisky, presnejšie írsku Whisky ktorá patrila k tým najlepším. Lahodná tekutina sa v spojení s medom kĺzala hrdlom a zanechávala v ústach perfektnú pachuť. Bol to hlboký nádych, ako sa dalo očakávať, vypil naraz celý pohár. Jeho telo zvládalo oveľa viac, ako Sadaove, prítomnosť piatich srdcí a Senju DNA v tom hrala najvýznamnejšiu rolu.

„Mohol som ju mať zadarmo, tieto obyčajné mi za poplatok nestoja..“ Prehovoril Takao pridusene, bez štipku emócií alebo nejakého zafarbenia. Rovnako ako on, navzájom si obaja radi povedali nejakú štipľavú poznámku na ich mená ale nezanechalo to na nich žiadnu stopu. Boli to taký tvrdí hošáni, ktorými nič nepohlo. Avšak v túto chvíľu sa to mohlo len tak zdať. Takao mal dosť veľké pochybnosti voči Sadaovi. Veri l mu, čo bolo pre niekoho ako on zvláštne, ale napriek tomu sa nedokázal zbaviť pocitu že ho niekto pre tú odmenu poslal. „Koľko je na mňa vypýsaných odmien? A v akej výške? A hlavne, kým?“ Spýtal sa, možno si z toho domyslel že by sám niekoho z nich vyhľadal a spestril mu večer nejakým pokecom, ale to vôbec nebola pravda. Pravdou bolo že Takao mal zálusk na niečo oveľa väčšie, a lepšie, aspoň z jeho pohľadu. Bavilo ho zabíjať, to áno, ale rovnako ako to, vyhľadával aj výzvy a v tých zimách ktoré by ho, prípadne ich, čakali, bol by to jeden z najtuchších korienkov aké by mohol v živote zažiť. Na tvári sa mu usadil na chvíľu podivný výraz, hovoriaci že niečo chystá, ale ten zmizol. „V túto chvíľu som nežiadúci pre každého, kto ma na hlave čelenku. Takže aj pre teba. Nie že by som ti neveril, ale, teraz keď ide starý svet do sra*iek, bude naozaj dobré ak nejaké tie ryby si vytvoria spoločný tím, ktorý by len tak neporazili..“ Prehovoril, čím dal najavo súhlas s tým, že by mohli podniknúť niečo spoločne. V tú chvíľu prechádzal barman, Takao si znova objednal pohárik, ktorý mu priniesol, pomaly sa k nemu natiahol a znova začal popíjať, akoby to čo tu rozoberajú bolo na dennom poriadku a úplne normálne. Pre nich to normálne bolo. Oprel sa chrbtom o box za ním, čalúnené kreslo, v niečom takom nesedel už dlho. „A ak už aj máme ukončiť naše cesty,spoločne ich zavŕšime dostatočne, aby sa o nás napísali knihy..“ Zasmial sa, bola to pravda. Ak by im niečo skrížilo cestu, muselo by to byť vojsko, aby ich dokázali poraziť, ale to by utrpelo také poranenia, ktoré by už nikdy nezahojili. Kniha o dobrodružstvách Sadaa a Takaa. No, nič lepšie by si ani Takao priať po smrti nemohol. „Máš teda niečo v pláne sám?“ Spýtal sa, schválne zdôraznil to sám, pretoež bolo jasné že Takao niečo naplánované má. Mal to v hlave už pred vojnou v Kiri, tá mu len dala možnosť sa odpútať od nich a pokračovať na novej ceste.

Takao len jemne odhrnul svoj plášť a jasne naznačil Sadaovi čo si myslí. Ten mohol vidieť ako v útrobách doteraz zvieral svoj kunai, pričom samotná ruka bola pokrytá podivnou látkou, akoby bol z kameňa. Bolo tomu naozaj tak. Avšak kamenná pokryv ruky z ničoho nič zmizla, rovnako rýchlo ako sa objavila. Následne sa len ozvalo jemné cinknutie zbrane dopadajúcej na zem, kde ostal ležať. Takao to nebral na vedomie, bol to len obyčajný kunai ktorých sa dá nakúpiť veľa a zbaviť sa ešte vo väčšom množstve. Tým dal jasne najavo fakt, že sa vzdáva svojej ostražitosti a na tú chvíľu ktorú spolu pobudnú, nastane trvalý mier, kým sa ich cesty náhodou zase nerozídu. Takýto bol fakt. Neboli to obyčajný priatelia, predovšetkým, ako Sadao, tak aj Takao, boli medzinárodne vyhľadávaný zločinci, po ktorých šiel takmer celý svet. Obaja toho už mali tiež dosť za sebou, a ešte väčší kus cesty pred sebou. Aby tomu nebolo málo, obaja sa poznali dostatočne dlho aby si verili. Nebolo to priateľstvo v pravom zmysle slova. Boli partnery, a kým nimi boli, nikto to puto nepreruší. Pretože česť obidvoch bola vyššia. A spoločne, mali naozaj väčšiu šancu prežiť. Vo svete, ktorý nastáva.

„Teraz pre mňa tí idioti, ktorí vyspisujú odmeny na moju hlavu, keď ešte nedávno som bol pre nich najlepší lovec, nepredstavujú žiadnu hrozbu. Sú to len malé rybky, oproti tomu čo sa zdvíha. Aj ty to vieš, že? Cítiš to? Niečo sa naozaj blíži. A ja už asi nechcem byť v stredobode pozornosti. Najväčší problém sú hlavné dediny a väčšie organizácie, potrebujem po tom fiasku v Kiri trochu vychladnúť..“ Prehovoril, dal trochu Takao aj sám najavo že nemá plán, ale ten fakt ktorý si Sadao na malý moment pomyslel bol prerušený zvitkom, ktorý po chvíli vytiahol z vaku za ním. Bol to cestovný vak, prešívaný a dosť pobitý, akoby zažil už aj lepšie časy ako boli tieto. No stačil mu, bol to vak ktorý ešte používal za svojich mladých čias. Zvitok víťazoslavne hodil na stôl, pričom z neho odhrnul druhou rukou všetky zbytočnosti, od popolníkov až po poháre ktoré doteraz mali alkohol v sebe, ale nato nereagoval nijako, zanechávajúc si kamennú tvár. „Počul si už niekedy o poklade Hishuo? Vysoko v horách, v snežnej zemi sídli extrémne nebezpečný klan, v kláštore. Hovoria im mníchovia. Existuje legenda že v horách žijú nesmrteľný ľudia, vraj prišli na spôsob ako prežiť veky. Nestárnu. Len si to predstav, že by sme získali ich tajomstvo..“ Nadchol sa Takao, pričom pomaly začal rozbaľovať zvitok s približnou polohou chrámu, v ktorom by podľa svedectiev mali žiť nesmrteľný mnísi. Naozaj sa zdalo že Takao by rád prežil nadchádzajúce veky, len aby sa zobudil v pokojnejšom svete. Naozaj ho snáď tá Hakuei ovplyvnila až tak? „Samozrejme, ja už nesmrteľnosť mám, ale táto by bola oveľa pohodovejšia, nepotreboval by som tak opotrebuvávať telo. A hlavne, ak by ťa s ich tajomstvom niekto zabil, tvoej telo sa rozplynie a o nejaký čas znova vznikne.. To je ale len povera..“ Prehovoril znova, tentoraz však určite zaujal aj Sadaa. Nesmrteľnosť. Hotová nesmrteľnosť. Kde by to existovalo? Ak by to bola pravda, stali by sa Sadao aj Takao naozaj nebezpečný na tomto svete. Hneď nato Takao zroloval zvitok, keď si ho Sadao preštudoval a znova vopchal do batohu, otáčajúc sa s kamennou tvárou na svojho spoločníka. „A samozrejme, sa tam nachádzajú obrovské poklady sveta..“ Prehovoril znova, tentoraz už musel zaujať aj Sadaovu myseľ, pri ktorej si nebol nikto istý či naozaj baží po nesmrteľnosti. Počkal, oprel sa znova o box v ktorom sedeli a nechal oči spustené na Sadaovi, očakávajúc nejakú reakciu, čo nato povie. Cesta to bude dlhá, nebezpečná a možno dovedie k nezdárnemu koncu. Ale stojí to az risk.

Jedno hralo v ich výhodu, a práve fakt ež boli dvaja. Napriek tomu žepo nich išli ľudia naozaj obrovských postavení, ktorí mali pod palcom mnohé organizácie či dokonca dediny, bol tu fakt že ani to by ich spoločne nedokázalo zastaviť. Ich spoločná deštrukčná sila sa dokázala vyrovnať mnohým slávnym Shinobim, ktorí kedysi bojovali na pláňach Shinobi sveta a zanechávali za sebou len paseku a smrť. Rovnako, ako ich spoločné duo, ktoré sa pomaly zdvíhalo za pokladom istého chrámu, ďaleko v horách snežnej zeme, odkiaľ samotne pochádzalo aj jedno zo srdcí a Kekei Genkai Takaa. Bolo jasné že aj tam sa proti nim nahrnú ich nepriatelia, vôbec nešlo pochybovať o tom že samotný špehovia možno sú už umiestnený niekde v blízkosti nich, možno v samotnom bare, prezlečený za barmana, vyhadzovača či nejakú ženu, ktorá si podľa nich zarábala svojim telom lebo nemala na výber. No ale to nebol teraz ich problém, aj keby sa vyskytli nejaké problémy po ceste,nebol pre nich problém ich s čistou prácou veľmi rýchlo vyriešiť.

„V tom prípade, môžeme vyraziť. Čo viem, stále tu v blízkosti kotvia lode ktoré by nás mohli okamžite vziať na cestu, len či budú taký ochotný..“ Pousmial sa na krátku chvíľu Takao, a aj samotný Sadao si musel domyslieť ako dopadnú, ak im odmietnu povoliť plavbu preč. Nato sa nadýchol, znova nahodil svoju kamennú tvár a dopil pohárik s Whisky, ktorý ostal ležať ako jeden z posledných na stole. Zhlboka vydýchol, len čo mu tekutina prepálila hrdlo dostatočne nato, aby ho to nakoplo, následne čoho vstal a upravil si plášť, schovávajúc mešec s peniazmi v jeho útrobách. Rád by sa ale vyhol nejakým problémom, preto bude dúfať že im postačí niekoho podplatiť. Nato slúžil práve spomínaný mešec. Následne toho sa natiahol, zdvihol svoj batoh, prehadzujúc si ho cez chrbát, a nato sa pomalým krokom vydal k baru kde zanechal značný obnos peňazí, ako úplatok za jeho mlčanlivosť ak sa niekto rozhodne pýtať či tu boli. Úsmev a nato zamieril k dverám, otvárajúc ich pomalým pohybom ruky, následne čoho sa len pousmial a s prudkým otvorením dverí sa pomaly vydal preč, s potmehúdskym výrazom v tvári, smerom k lodeniciam.

~Presun~

Či si Tanaki pod náporom alkoholu, alebo či už vďaka Hideovím schopnostiam, nevšimol, že pri vchode do baru prešiel práve okolo podivnej osoby v plášti, ktorá si vychutnávala už svoj piaty pohárik naozaj tvrdého chľastu dovezeného priamo z Európy, kde sa nepili sračky ako saké, kde sa pilo tvrdo a mocne, tak tvrdo, že na druhý deň obvykle voláte farára a dúfate že vás niekto zabije skôr ako vám odtrhne uši z hlasného zvuku lietajúcej muchy alebo padajúceho chĺpku na zem. Tá osoba nebola nikto iný, ako práve Shinobi, pri ktorom sa len nedávno snažil obrať ho o oko. Zobrať mu to červené oko, ktoré pomaly svietilo cez zle nasadenú kapucňu. Tak isto, ako aj Hideo si nevšimol vôbec novej postavy v bare, kým nevykríkol, a neodohnal od seba množstvo tanečníc, ktoré sa rozhodli svojimi syfilisom nakazenými prackami obťažovať ostatných ľudí. Kým nevykríkol a postava sa neotočila na neho.