Uchiha čtvrť

Naozaj netrvalo dlhý čas kým ma môj vlastný brat našiel. Niekde v kútiku duše som skôr očakával že ma nespozná a svoju smrť nepripíše na účet mne. Sklamalo ma to možno, predsa len to bol môj brat a napriek nenávisti ktorá sa mi zrodila v očiach som niečo milé k nemu pociťoval. Teraz to šlo ale stranou, už to neboli detské hrátky a bratské tréningy. Už nešlo len o získanie pozornosti našich rodičov alebo dievčat ktoré sme ako mladý ohurovali. Išlo o niečo úplne iné a ja aby som nespadol do temnoty do ktorej som sa bez prestávky ubiehal, obetujem aj život môjho brata aby som znova zahliadol biely svet. Bez ľútosti, bez citu, očividne som už nebol ten istý brat ktorého vídaval každý deň keď sme sa hrávali...

Ale to už keď vzhliadol do jeho očí, pohliadol do výtvoru ktorý zmenil tok ich puta, nalomil ho ak nie úplne prelomil. Pred pohľadom do zeme si mohol všimnúť istej podivnosti v jeho očiach kedy aj samotné bielka sa začali vytrácať. Tu už však nešlo poznať či je to stále jeho brat keď zdvihol pohľad od špinavej zeme kde doteraz svietil znak klanu Uchíha a vzhliadol v ňom temnotu. Temnotu jeho srdca, oslepenie Mangekyou Sharinganu. Konečne mohol zahliadnuť tej vzor, vzor oka ktorého sa bál každý Uchíha. Ultimátna verzia Sharinganu, ktorá oberá ľudí ako o zrak, tak aj o jeho lásku uloženú hlboko v srdci. Nie nadarmo sa Sharinganu hovorí aj, „Cit prejavený v očiach..“...

Možno sa mu zdalo že dokázal prejsť katanou, srdcom svojho brata, na počudovanie samotného Kokora a tak isto aj jeho podľa všetkého, budúceho vraha Rokura, jeho katana našla pevne svoj cieľ a zasiahla do miesta kam bola namierená, teda prešla presne cez miesto kde sa podľa očakávaní malo nachádzať jeho tlčúce srdce. Jediné čo stihol vyludiť zo seba Kokoru za zvuk, bol jediný povzdych ktorý okamžite nasledoval dlhý pramienok krvi, ktorý sa zmenil na menší prúd tvoriaci podivne vyzerajúcu kaluž krvi na zemi. Bol to ale príliš rýchly súboj, ak sa zobrali do úvahy jeho niekdajšie schopnosti, ktoré sa nepochybne postupom času len zväčšovali a zväčšovali...

Ovládanie Genjutsu na vysokej úrovni si vyžadovalo od Shinobiho obrovskú dávku inteligencie z ktorou sa vážne nerodí každý. A práve tento Uchíha, ktorého Genjutsu v túto chvíľu mohlo konkurovať Itachimu, ním bol až príliš obdarený. V momente keď sa ocitol oheň proti ohňu a ich Katonové techniky sa stretli v ničivej mase ktorou podľa všetkého spôsobia ešte ohromné škody na majetku Uchíha klanu, neostalo to len na ohni. Práve tento oheň nebol Kokorov primárny útok, týmto útokom sa len snažil zmiasť Rokurovu pozornosť, aby sa stihol sústrediť pečaťami práve na Katonového draka, a tým dosiahnuť svoj ďalší krok...

Možno si to Rokuro nedokázal vysvetliť, ale Genjutsu skončilo už pri použití ohnivej techniky. To že sa dostal tak extrémne blízko k nemu, zato nemohla ani len jedná jeho schopnosť tvoriť Ilúzie. Bola to jeho rýchlosť Shunshinu vyvinutá na  extrémne hodnoty ktorými sa mohol chváliť len už ako legenda zabudnutý Shisui Uchíha. A práve táto rýchlosť mu znova dovolila sa dostatočne priblížiť ešte oveľa bližšie ako donedávna, presnejšie sa Rokurovi objavil priamo po jeho pravom boku, pričom spojený boli chrbtami, takže každý jeden z nich hľadel na iný smer...

Naozaj sa Rokurovi podarilo zaútočiť aj v takej chvíli bolo impozantné. Okamžite po Kokorovom uskočení do strany, len čo sa mu podarilo mladšieho brata pribrzdiť k zemi, dokázal Rokuro skombinovať rýchlosť obrany s útokom a zaútočiť na brata vo chvíli kedy mal dosť oslabenú obranu, ktorou len tak ľahko nedokázal vykryť útoky Senbonov. Tie sa teraz pomaly pozapichovali do Kokora a hodili ho o zem kde ostal ležať, v krvi ktorú spôsobil svojou mláčkou už na začiatku súboja...

A možno snáď sa mu aj podarilo po jeho presladených slovách Kokora pretiahnuť na tú správnu stranu. Nie v zmysle erotickom, ale v zmysle vôle jeho srdca. Na malý okamih sa možno aj zdalo že mu vyčistil oči od slepoty ku ktorej mieril a nepotreboval mu o nej povedať, len čo natiahol ruku s vystretým palcom, akoby sa ho snažil znova ťuknúť do čela, ako to robil keď bol malý. Na tvári sa Kokorovi objavil úsmev a nepochybne šlo poznať, že sa snaží dosiahnuť jeho čela ku ktorému mu chýbal ešte najmenej meter. Keď bolo ale očividné že to nezvládne, prst nasmeroval do inej strany a pre túto chvíľu poukazoval na úplne iný akt ako doteraz...

Ani Kokoru sám neočakával že bude Rokuro taký. Myslel si že už dávno si zvolil cestu moci a stal sa naozaj silným. Že to bude súper ktorý mu dokáže odporovať, ale nedokázal. A možno práve ich puto nedokázalo Rokura prinútiť k tvrdým krokom. Na jeho zastavenie do tmy ale bolo už neskoro, Kokoru ani na okamih neváhal a vložil ruku k jeho oku...

Na Kokorove obrovské prekvapenie sa mu naozaj podarilo prelomiť aj tak mocnú techniku na ktorú sa ako Genjutsu uchíha zameriaval. Až neskoro si uvedomil aké puto je medzi jeho očami a očami jeho brata, že jediná možnosť ako prelomiť ultimátne Genjutsu sú dvojčatá jeho očí, teda oči jeho brata. A práve v túto chvíľu jeho brat z neznesiteľnej agónii bolesti ležal Kokurovi priamo ako na tácke, nemohol ani on sám nijako zakročiť. Nebol Itachi ani nijaká iná legenda, technika ktorú použil a urobil chybu, technika ktorou si bol tak istý že ho porazí ho zradila a sám ako Rokuro padol k zemi na kolená, oslabený ako ešte nikdy pred tým...

Nikdy nedokázal prebudiť tretiu schopnosť svojho Mangekyou Sharinganu. Podľa toho aké mal schopnosti v oku po vypustený čierneho ohňa Amaterasa na svojho brata, bola jeho tretia schopnosť obrovské Susanoo, dokonalá obrana ktorú nešlo prelomiť. Tú nikdy neovládol a dobre aj vedel že nikdy svojho brata neporazí. Nech už bol svet zlý aký chcel, nech aj sám ostával v temnote, nikdy nemienil svojmu bratovi priniesť Mangekyou Sharingan. Nemienil vidieť ako sa sám utápa v tme a Enternal mu nemienil dovoliť. Už len z dôvodu ako tieto oči menia ľudí, rád umrie v spomienke na svojho dobrého a malého brášku...

Presun