Sídlo Yuuki Botan

Uškrnula som sa a zdvihla som zvedavo jedno obočie. Si si istý? Nepoznáš ani moje kekkei genkai... a dokonca nevieš ani na aké tréningové miesto ťa zavediem... Povedala som mu a pozrela som sa mu do očí.
Ou, takže láva... voda a láva? Uh, no neviem... ale veď kto vie? Nemuseli by sme hneď využívať ninjutsu... alebo áno? Dala som si ruky v bok a potom som prehovorila.
Nuž, neviem neviem... oplatí sa mi brať si katanu? Nevyzeráš nejako extra nato aby som ju potrebovala... rýpla som doňho. Som zvedavá ako zareaguje.

Takto? Nuž... a ja by som potom zrazu zomrela na vykrvácanie z nosa čo? Grr, muži...
Usmiala som sa, ako muška na med hmm? Vidíš? Smrť sa ma bojí až tak že ma vždy prepustí... Povedala som potom a prehodila som si vlasy cez rameno znova som sa uškrnula. Čo takto staviť sa? Najprv taijutsu, potom ninjutsu a nakoniec genjutsu... Ten kto vyhrá aspoň v dvoch odvetviach si môže priať čokoľvek od porazeného a porazený to musí splniť! Povedala som, mala som rada takéto stávky, ale kto vie ako bude reagovať on?

Tú katanu si vezmem aspoň si ťa pekne naporcujem, premerala som si ho pohľadom, nie žeby si bol nejako extra dobre stavaný. Môjmu tigrovy chutiť ale budeš, on rád kosti. Uškrnula som sa a odkráčala som tiež do svojej izby, zložila som zo steny svoju katanu. Na nohe som dávno mala wakizashi a všetko ostatné som mala v kapsičke na boku.
Nuž tak poď, povedala som, pokiaľ sa nebojíš Tralala-san! Zasmiala som sa a odkráčala som preč.

(Presun cvičisko 3)

Kľúče? Hmm... a čo takto preskočiť bránu, óóó, Ty-Chlap-Ktorí-Je-Na-Ženy? Ofrflala som a naďalej som sa mu hrala z vlasmi.
Vchodové dvere sú otvorené, nenašiel by sa žiadny panák ktorí by ma vykradol. Povedala som zo smiechom.

Dokáž to. Žmurkla som zo smiechom na Reia a hodila som sa do postele.
Hmm, Tralala-chan? Pokiaľ by si si mohol vybrať... čo by si robil v živote najradšej? Spýtala som sa ho pokojne.

Očervenal! ON OČERVENAL! Sledovala som ho ako vyoraná myš no potom som sa rozosmiala.
KONEČNE! Uviedla som ťa do rozpakov! YATTAAAAAAAAAAA! Radovala som sa na posteli a znova som urobila trochu viac miesta na nej, nech si sadne pokiaľ sa nebojí.
Ale noták, zas tak ťažká otázka to nieje. Alebo vieš čo? Keďže budeš musieť počkať pár minút pokiaľ sa uvedomím... daj mi nejakú otázku ty! Vyplazila som naňho jazyk.

Ale no... musíš uznať že som šikovná... povedala som a dala som si ruky za hlavu.
Ale noták! Mohol by si robiť čokoľvek! Nemusel by si byť ninja... pokiaľ by si nebol ninja, čo by si robil? Spýtala som sa znova.
Prečo? A prečo nie? Uškrnula som sa. Pretože o tebe chcem vedieť trochu viac, nemusíme sa už nikdy stretnúť vieš...?

Usmiala som sa znova a vydýchla som si.
Niekde pri jazere... pekné... mal by si pekný pohľad na rannú aj večernú oblohu... a možno by ťa zvuk cvrčekov uspával... povedala som zasnene. Pokojný život, pekne povedané.
Je možné že umriem skôr než sa čokoľvek stane. Alebo sa zmení tok času a príde si pre mňa nejaká postava z minulosti... a len malinko? Zasmiala som sa a šťuchla som mu do boku.
No ale aj tak, nespýtal si sa ma na inú otázku! Poďme, poďme! Pokiaľ mám náladu tak sa pýtaj! popohnala som ho, ľahla som si na bok a čakala som čo povie.

Viac než je zdravé... ? Fajn, to ti beriem! Zasmiala som sa a potom som sa zamyslela.
Hmm, čo by som robila. Nuž, žila by som niekde pri lese kde by som mala menší domček za ktorým by bolo menšie jazierko... učila by som sa byť liečiteľka, vyrábala by som lieky a možno aj jedy... možno by som mala rodinu, možno nie... skôr nie než áno... ale.. nuž ani tento život nebol vždy zlý, dokonca aj u ANBU to bolo občas fajn... len... ah, je to jedno... Povedala som potom.
Nuž, teraz som na rade ja! Čo by si spravil ako prvé keby sa tvoja ex-priateľka vrátila k tebe naspäť? Spýtala som sa.

Prikývla som. Hmm, rozumiem.. aha... schopný odpustiť? Nuž... s tým ti nepomôžem... neviem či by som to zvládla tiež... Povedala som mu potom. Spomenula som si nato že Chiyo za mňa dala jej život... a verím tomu že si to neodpustím už nikdy. Otočila som sa na chrbát a zavrela som oči.
Nuž, si na rade! Povedala som potom a pousmiala som sa.

Tebe sa NIČ nepáči! Nafúkla som sa a pozrela som sa inam. Cítila som jeho pohľad na mne no nejako ma to veľmi netrápilo, veď vlastne nie je to prvý krát čo to robí a aj ja som si ho predtým prezerala.
A potom bum, tá sprostá otázka. Prudko som sa otočila tvárou k nemu a uškrnula som sa.
Nuž, máš niečo do seba... máš modré oči a červené vlasy... hmm... a tiež nie si zas tak zle stavaný... vyzeráš dobre a dobre sa na teba pozerá... avšak romanticky? Romanticky sa mi zas tak veľmi nepáčiš.. Ako si povedal, nepoznáme sa zas až tak dlho... Povedala som.
V ANBU ľuďom takého city ničia a nie je dobré navnaďovať či ťahať ľudí do niečoho načo pripravený nie sú...

Usmiala som sa. Hai, hai... ty prerastené dieťa... Povzdychla som si a pokrútila som hlavou.
U ANBU ma neučili takéto veci, kvôli tomu ti to hovorím tak ako to cítim ja. Vychovávali ma ako stroj, veď si sám počul čo som hovorila Lady Mizukage... nie som dôležitá. Povedala som a usmiala som sa znova.
Okay, čo teraz? Čo budeme robiť hm? Spýtala som sa ho.