Sídlo Yuuki Botan

Vošiel do mňa akoby hnev, zlosť. Obracia moje slová? Prečo? Zamračila som sa.
Dôležitá? No... Hitomi hovorí že by bola škoda keby som zomrela... a keď som sa vrátila tak po mne síce hodila senbon ale objala ma. Nebála sa ukázať mi jej dcéru... a Daisuke, jej muž, so mnou nemá problém... tak sa zdá... možno som dôležitá pre nich... som dôležitá pre teba? Rýpla som si a usmiala som sa.
No keby som sa objavila v bare tak by si sa pekne otočil a hodil ma do nemocnice na otravu alkoholom, ukazovať dedinu... nuž keďže sa ti nechce tak budeme tu no... keď ťa tak baví vyvaľovať svoj tuk u mňa na posteli. Zasmiala som sa hlasno.

Ja viem, som proste úžasná... divím sa že ma ľudia neprosia o autogramy a nepusinkujem malinké deti... Zasmiala som sa. Ukecaná? JA ŤA- ! šťuchla som mu do brucha no smiala som sa aj tak.
Môj strop je tak krásny všakže? Povedala som potom keď som si povšimla že sa pozerá nahor akoby tam videl niečo úžasné.

Mucha!? Pozrela som sa na strop aj ja a keď som si povšimla že tam nič nie je tak som sa nafúkla. Si baka vieš to?
Potom som sa ale zo smiechom chytila za brucho a smiala som sa. A naraz som sčervenala. Uvedomuješ si že pokiaľ žene povieš že je úžasná tak môžeš očakávať že sčervená? Nafúkla som sa a dala som si vlasy za ucho. Potom som si vydýchla a privrela som oči keď tou rukou nepohol. Na ľudský kontakt som ešte stále nebola príliš zvyknutá.

Tvoje vlasy na mňa budú žiarliť, som určite červenejšia než ony. Povedala som a vydýchla som.
Potom som si povedala, veď prečo nie? Rýpnem si aj ja. Priložila som mu ruku na hruď a prisunula som sa trošičku bližšie. Pomalinky som mu ruku z hrude dala preč a začala som sa len tak hrať z jeho vlasmi.

A čo mi spravia? Nebodaj... sčervenajú ešte viac...? Pošepkala som a pozrela som sa mu do očí. Potom som si povšimla jeho červené líca a usmiala som sa.
Asi som maximálne úžasná čo sa týka toho uvádzať ťa do rozpakov... hmm... Dodala som potom a dala som mu pramienok vlasov, ktorý mu akosi spadol cez oči, za ucho.

Potom prešiel rukou na moje stehno a mne to akosi veľmi nevadilo. Divné, sčervenala som. Ja som zatiaľ ruku nikde inde nepresúvala, zostala jednoducho na líci kde som ho jemne hladila.
Pomätený...? Prečo? Spýtala som sa a privrela som oči. Popravde, možno som mu tak trochu rozumela. Z ťažkou biedou sme sa poznali dva či tri dni a teraz už sa dotýkame akoby sme sa poznali celý život. A nevadí nám to. Je to divné...

"Narodili sme sa len preto, aby sme tu bojovali vo vojnách. Moc to nie je dobré. Taktiež celý život som aký som .. a teraz sa začínam meniť. Prečo? Asi som sa vydal zlou cestou."
Povedal som, fakt to bola myšlienka, ktorá ma trápila. A trápila ma aj Yuu.. prečo som sa tak zmenil.
"Čo ma vlastne prinútilo zostať v Kiri? Možno ak by som hneď odišiel ... nespoznal by som ťa. Bola by to chyba?"
Začal som sa zamýšľať nad tým.

Neverím že sme sa narodili len preto aby sme bojovali... meníš sa preto lebo chceš... pokiaľ by si nechcel tak tu so mnou nie si... odišiel by si hneď ako by si mal šancu... Povedala som mu no hladkať po líci som ho neprestala.
Čo ťa prinútilo? Zvedavosť... možno to bola zvedavosť, nechuť vrátiť sa po dlhej ceste hneď domou... Pošepkala som a potom som ho zrazu prestala po líci hladkať ale ruku som preč nedala.
Myslíš že to bola chyba...? Záleží len na tebe... Pousmiala som sa a druhú ruku som mu priložila na miesto kde má srdce. Pokiaľ si myslíš že to bola chyba tak mi to povedz teraz... a ja prestanem... Pošepkala som.

Usmiala som sa a palcom som mu prešla po jazve na nose a ústach. Ja som rada tiež... len som prekvapená... je fakt možné že sa už nikdy neuvidíme... Poznamenala som smutne a zavrela som oči.
Znamená to že pokiaľ budem chodiť do barou tak spoznám viac zaujímavých ľudí? Dúfam ale že nie všetci budú so mnou chcieť leňošiť v posteli... Potichu som sa zasmiala a ruku z jeho srdca som dala preč.

Vytiahla som si rukáv nižšie a ukázala som mu podlhovasté jazvy na ruke ktoré boli mojou výrobou. Keď... keď som po prvý krát dala dolu rukavicu tak to bolo pred Hitomi, zľakla som sa lebo som nevedela ako bude reagovať... predtým si nikto nedovolil zraniť ma... no ale nič nato nepovedala... a neviem či by bolo správne povedať jej že som si tú ruku dokaličila sama.... tak som radšej bola ticho... Znova som ju stiahla dolu a dala som si ruky pred seba.
Možno len to že to čo si videl... je možné že v blízkej dobe umriem Tralala-chan... Povedala som a zavrela som oči úplne. Buď to alebo sa niečo stane, niečo sa plánuje už teraz, cítim to v kostiach... Dodala som, potom som oči otvorila.
Alebo sa so mnou nebudú rozprávať už len kvôli tomu ako vyzerám... Zasmiala som sa.

A keď nie? Čo potom?! Čo ak sa dostaneš do svojej dediny a zrazu zabudneš že nejaká Yuuki existovala hm!? Povedala som potom a podoprela som si hlavu rukou. Vlastne som tu teraz odhalila príčinu svojich problémov, bála som sa toho že upadnem do zabudnutia.
Vzhľad nie je všetko... nie som ani nejako extra schopná kunoichi... povedala som potom a nafúkla som sa.

Zavrela som oči a kusla som si do pery. Okay... Povzdychla som si a zaborila som tvár do vankúšov.
To povedz ľuďom z Kiri, pokiaľ by som mala aspoň dobrú hlavu dajme tomu ale srdce nestačí... aaaaagh, mám hlad!
Zamumlala som do vankúšov no nehla som sa z miesta.

Eh? Zdvihla som sa. Kam to beží...? Povedala som len tak do ticha a posadila som sa na posteli. Potom priniesol dango a mne sa rozžiarili oči.
Aaah~ Môj hrdina... asi si ťa tu nechám... Vzala som si dango a začalo som hneď jesť. To je tak... dokonalé! Zamumlala som z plnými ústami ale jedla som ďalej. Ďakujem ti, óóó, Tralala-chan!