Centrála

Netrvalo dlho a ja som so svojimi troma najvernejšími Anbu jednotkam pristál priamo na kamennej deske nachádzajúcej sa pred obrovskými dverami, ktoré viedli do obrovského mrakodrapu týčiaceho sa nad mraki, cetrály Amegakure. Presne odtiaľ mi prišlo hlásenie že sa tam dejú nejaké nepokoje, preto som dvere v okamžitej rýchlosti po dopade vykopol a rýchlo vstúpil s nimi dovnútra. Nečakal som a v tme ktorá tam v túto chvíľu panovala som jednotkám okamžite vydal rokaz aby sa rozplynuli a každý tak z nás ostali 2 skupinky. Ja a Reizo sme sa vydali smerom po schodoch, zatiaľ čo zvyšok šiel vopred, priamo k výťahom. Stačilo len naznačenie prstov a v tichosti sme sa bez slovy pustili temnými chodbami priamo do centra, odkiaľ to prišlo. Žeby zase podsvetie vyčíňalo a robilo zase výtržnosti? Už som ich mal dostatočne pokrk a mali by sa naučiť trochu rešpektu a aj kontroly. Pomáhali mi, ale to neznamenalo že si budú robiť čo chcú. Myšlienky som ale musel na malý okamih odložiť, pretože priamo predo mnou sa objavili dvojkrídlové dvere, za ktorými panovalo až príliš veľké ticho. Obaja sme s Reizom zastali, každý z nás sa postavil na jednu stranu a v tichosti sme pootvorili obe, smerom do vnútra.

Ostal som chvíľu stáť v nemom úžase, hľadiac na spúšť predo mnou. Nehľadel som ale na telá mŕtvych kriminálnikov, svoj na malý okamih zdesený výraz som natiahol na postavu stojacu uprosted masakru za ktorým očividne stála ona samotná. Prítomnosť ďalšej čakry tu nebola totiž ani najmenej cítiť. V túto chvíľu som sa už aj ja s Reizom nachádzal každý po inej strane dverí, avšak ani jeden z nás nemal tasenú zbraň.

"A dôvod vašej veľkorysej návštevy hádam nie je len vyvraždenie tejto spodiny, alebo sa snáď mýlim?" Vrelo som ho privítal v Ame, a zdalo sa že by som bol schopný mu v túto chvíľu ponúknuť čaj a bezplatnú sprievodcovskú službu po celej dedine s osobnou ochrankou a vernou strážou priamo aj so mnou. Vonku znela búrka, a dážď pomaly prskal cez otvorené okno cez ktoré prehodil už teraz mŕtveho, pričom sa na zemi tvorila kaluž krvi, ktorá spočiatku upútala moju pozornosť, ale tú som hneď otočil na svojho rádoby súpera.

Jednotky ktoré sa v túto chvíľu snažili dostať sa do miestnosti zozadu, svoje úsilie po mojich slovách ukončili a proste vstúpili dovnútra, každý končiac po mojom boku. Avšak ani jeden z nich nezaútočil, už z toho šlo poznať akú veľkú moc rešpektu a poslušnosti držím v rukách. Pretože len na jediný znak povelu, ktorý som vydal, všetci traja zareagovali okamžite a plne. Prikázal som im nezasahovať, za žiadnych okolností, kým ten príkaz poruším. Tým pádom sa z toho stalo bojisko len medzi mnou a ním.

"Čo dáva tebe právo rozhodovať o tom kto si žiť zaslúži a kto nie, napriek tomu čo vo svojom živote urobili.." Prehovoril som tentoraz ja, a v ten okamih som spustil boj. Otočil som sa na päte a z jedného boku som zaútočil dýkou na jeho druhý bok vo veľmi rýchlej otočke. Netlačil som na pravý kde som dal prvý krát nôž, ale práve na ľavý. Hral som sa, mienil som ho len otestovať a než výjdem naplno, chcel som mať aspoň informácie o jeho schopnostiach. Než urobím zase nejakú hlúposť a skončím veľmi zle.

Zabrnel som a takmer som padol na kolená. Pocítil som ako mi od slabosti začali klesať, ale nepadol som na ne. Nie, až takú slabosť už hneď od začiatku neprejavím, ale ohromné prekvapenie a trochu prerastajúci strach mi hlboko v očiach šlo vidieť. Avšak, stojac svojmu súperovi chrbtom, mi do nich nevidel a tak som si mohol aspoň na okamih zachovať česť a napriek bolesti ktorú som teraz cítil vo svojom tele, som sa pomaly dostal na nohy, stále tvrdohlavo nerušiac svoj rokzak aby moja ochranka nebojovala.

"Boh.. neexistuje!" Vykríkol som, už v pološialenom záchvate. Tentoraz som ale sa nemienil ním tak ľahko zasiahnuť, dostal som sa takmer okamžite k jeho pravému boku a zaútočil. Zaútočil som na jeho pravý bok, avšak než sa stihol brániť, než som stihol bodnúť, zmenil som sa na stenu vody, pričom som podivne máchol rukou a ocitol sa priamo na druhej strane. Spojením Shunshinu a premiestnenia v daždi som sa dostal ku kaluži vody pod oknom ktorá tam napršala a odtiaľ už ale okamžite a prekvapivo útočila ohnivá vlna.

Bol to naozaj úctyhodný súper, ale ja, Hanzo Salamander som bol ochotný za svoje presvedčenie zomrieť. Pomaly ale mi prestávalo ísť na rozum, ako je možné že dokáže vyblokovať všetky moje rany, na vôli som neustával. Nemienil som zapojiť svoje jednotky do boja, nebolo by to čestné a ja hľadám v boji česť neustále. Práve z toho dôvodu som ale nemienil v boji poľaviť, napriek jeho zmene, ja som v ňom stále videl prekážku v rozvine mojej dediny.

Nebol som ten typ hajzla ktorý ak využije niekoho, okráda chudobných aby nasýtil svoju dedinu, tak sa vykašle aj na ľudí ktorý sú ochotný pre neho obetovať toľko. Práve z toho dôvodu som bol krok vopred, preto som dupol nohou a tým sa na zemi objavil podivný vzorec. A v tom okamihu nás zahalila obrovská dymová clona, zakrývajúca všetko dole a ani sám Nezvaný návštevník nevedel predpokladať čo urobím. Preto zo zemi vyskočil Salamander, môj verný spoločník. Vedel som že toto bude môj posledný súboj, preto som nechcel aby prišiel niekto iný k úhone a preto som bol schopný toľko obetovať. A taky neodísť sám. Spolu s ním.

Dopadol som na zem, kedy sa ozval nie len dunivý úder ale aj ozvena vody, do ktorej som sa ponoril. Stál som mu však otočený chrbtom, takže som nekľačal pred ním ale priamo pred rozkladajúcou sa dedinou. Držal som sa svojho názoru, svojich zásad a všetkého čomu som veril, ale.. Pri spomienkach po poslednom boji s Miffunem, som sa časom pomaly menil. Táto dedina, toto miesto ktorým som nazýval domovom, sám som si napriek svojej krutej povahe pomaly uvedomoval koľko by som bol schopný pre nich obetovať. Pousmial som sa. Bol som hlupák.

"Nie som Shinobi, nie som to čo si ty. Som samuraj. Aj keby som mal byť odsúdený na večné ohne pekelné.." V tom okamihu som sa otočil a v tvári mi už nezbadal len zdesenie. Doteraz tam bolo jasne vidno. Z neho, ani v jednej z techník som nenašiel svoj ciel, ani raz som ho nedokázal zasiahnuť, a to som zo seba vydával všetko čo som len mohol. Už teraz mi bolo jasné že toto nie je len obyčajný Shinobi, že v tomto príbehu má nejaku rolu a tým že ma prišiel zabiť. Mám rolu aj ja.

Bolo naozaj zaujímavé že ani jedna jednotka ktorá bola v okolí neprišla pomáhať, napriek žalostnej situácii v ktorej som sa práve nachádzal. Bolo nadmieru jasné že tohto Shinobiho nemôžem zvládnuť poraziť. Bol som ten korý porazil Hokágeho a mnoho ďalších veľkých súperov, ale pri ňom som nedokázal zasadiť ani jedinú ranu. Bolo to strašné, bolo to až neuveriteľné ako dokázal byť rýchlejší, rýchlejší ako ja, pričom som bol považovaný za jedného z najrýchlejších ľudí na tejto zemi. Uhol sa všetkému a zároveň ešte dokázal zasiahnuť tak tvrdo. Moje orgány samozrejme pomaly kolabovali a bolo nadmieru jasné, ako tento súboj o chvíľu skončí, ak neurobím nejaký krok ktorý by ho okamžite zabil alebo to neurobí on.

"Nikdy to nepochopíš. Ty určite nie. V momente keď ti ľudia začnú veriť a vložia to teba všetky nádeje, svoje ideály a dokonca svoje životy, prestáva byť hlúposťou ochota umrieť pre nich. Vzdať sa a zapredať ľudí ktorý ti veria, to není hodné žiadneho Kágeho ktorý by po tomto svete chodil a ja by som po smrti musel niesť hanbu keby som niečo takéto vykonal. Nebol by som hodný tohto titulu.. Keby som sa teraz vzdal.. Zomri!" Zaznel výkrik. Tentoraz, napriek bolesti, napriek bezmocnosti, napriek vnútornému krvácaniu a napriek smrti ktorá sa ku mne pomaly blížila som nemienil padnúť na kolená, nemienil som sa nechať ním len tak poraziť. Vtedy som presunul všetku silu do rúk aby som ho zadržal a tvár som dostal k nemu. Priamo pred neho. Chcel som sa smrti pozerať do očí, ale on tak isto! Nemalo to byť ako nejaký postoj samuraja, mal to byť zúfalý výpad voči nepriateľovi, otvoril som totiž ústa a z nich.. vyšiel obrovsý kúdol dymu, a nie len odtiaľ, ale priamo aj z hrude do ktorej tak s radosťou narážal, kde otvoril sáčiky s jedom a tie som z tela dostal priamo do povetria. Priamo na neho.

Pocítil som prázdnotu. Koniec. Chlad a bolesť. Ale tá po chvíli pominula, keď som sám chápal ako sa moje telo posúva za hranice ľudskosti a pochoduje smerom do podsvetia, smerom do siení mojich otcov. Chlad sa však násobil, a moje sily ma pomaly ale isto opúšťali. Konečne som po dlhom čase narazil na súpera hodného, dať mi smrť akú si zaslúžim. Avšak tento chcel viac, chcel mňa a moje telo, chcel ma len využiť a ovládnuť aby mohol ďalej siať svoje blbé myšlienky, proti ktorým som sa dávno postavil. Viečka sa mi zatvárali, moje telo pomaly klesalo na kolená k zemi a plášť ktorý som mal na sebe prehodený sa pomaly zosúval a odhaľoval moje telo. Moje telo poryté mnohými jazvami. Jazvami, minulosti. Jazvami, ktoré mi v túto chvíľu tak pripomenuli, ako dlho som chodil po zemi, až mi to navrátilo späť na malý okamih silu. Iba na okamih. A to mi pre túto chvíľu stačilo.

"Je koniec.. Snáď to je posledný krát, čo odídem z tohto sveta. Amegakure, zmenila si ma a pomohla si mi vypátrať čo bolo a bude pre vás správne. Zvládnete to aj bez úbohej nahrážky z minulosti, a ponesiete svoje meno ešte do diaľky. Nech vás zničia koľko krát chcú, základy na ktorých ide budovať navždy ostanú. Vykvitni do krásy.." Moje telo som mu predať nechcel, a tak som bodol. Pocítil som príval krvi, korý sa začal valiť z otvorenej rany ktorú som nemal šancu prežiť ani keby okamžite zasiahol najlepší lekár v tomto svete. Usmial som sa a pohliadol s výrazom odhodlania do tváre môjho súpera, zanechávajúc mu na dôvažok len telo padajúce s úsmevom k zemi. Toto bol koniec Amekágeho, Hanza Salamandra ochotného pre svoju dedinu obetovať aj svoj život. Olej prestal pršať, avšak dážť aj napriek mojej neprítomnosti pozostal. Nebo samotné sa rozlúčilo, zo svojou nádejou.