HORY KAMINARI NO KUNI

Cesta bola pomerne dlhá a kľukatá. Predsa len dostať sa do týchto hôr nieje nič ťažké ale často som tu trénoval, takže som to tu poznal pomerne dobre. Keď som už bol na začiatku týchto hôr začal som skrývať svoju prítomnosť a snažil som sa nájsť niekoho, kto by mohol poslať tú správu do dediny. Vôbec som nevedel ba ani som len netušil, kto to môže vlastne byť. Hachibi, keď tak ťa môžem nechať poriadne sa vyriadiť. Predsa len Hachibi sa tam vo mne musel poriadne nudiť a toto mohla byť jedna s príležitostí, kde sa aspoň trocha "od relaxuje" zo svojej schránky.Pre istotu som skontroloval svoje vybavenie, ktoré som mal u seba a popravil som si ešte aj na sebe Raikagovský plášť, možno to bude len "priateľské" stretnutie nejakého cudzinca, čo ma proste len chcel kontaktovať. Stále som dúfal, že moja naivná myšlienka zvíťazí aj keď bola asi najmenej pravdepodobná.

- Seznámení -

Teraz mi popravde došlo, že ani neviem, prečo som sa skrýval. Predsa len som mal teraz o poznanie vyššiu zásobu chakry, čo bolo určite cítiť. Predtým sa mi ju skrývať darilo. Nasmeroval som sa tadiaľ, odkiaľ išiel ten hlas. "To Vás budem musieť sklamať. Popravde aj ja by som bol radšej, keby ste bola žena." Je pravda, že jeho tón nenaznačoval to, žeby ocenil menší žartík ale čo, niekedy si treba pichnúť do osieho hniezda. "Kto ma poslal? Poslal som sa sám, predsa len riešiť problémy v dedine je moja starosť. Bol by som rád, keby si mi objasnil kto si a čo po mne chceš." Už som hovoril tým svojím normálnym "dipolmatickým" ale hlavne nestranným tónom, predsa len tým sa hovorilo najlepšie. Zatiaľ som vôbec nemohol určiť, kto to je, lebo som ho nepoznal.

"Keď sa Vy nemusíte pýtať, tak ja nemusím odpovedať, že?" Toto už bola len rečnícka otázka, lebo odpovedať som mu vážne nemusel. Aj keď som s ním nemal doteraz žiadne stretnutie vedel som, že ak príde na boj bude to naozaj poriadne tuhý boj. "Hovoríte tu o tom, ako sme ťa "vymazali" ale ja som nič také neurobil ale to neznamená, že za to zodpovednosť niesť nebudem." Naznačil som mu, že aj keď za to nemôžem určite to s ním budem chcieť nejako vyriešiť aj keď to bolo také "okľukou". "Ak už tu teraz stojím ja, nebolo by lepšie, aby si sa pripomenul? Možno sa táto záležitosť bude dať lepšie konzultovať." Možno sa tento človek so mnou nechcel príliš rozprávať ale nenarazil na vhodnú osobu, lebo ja som ho mal v pláne vyspovedať aj keby nechcel.

Počul som od neho najprv dve mená. O býval Raikage som niečo málo vedel, lebo som bol od nástupu do Anbu pod jej velením. Atsuku som ale nepoznal jediné, čo som vedel, že to bude problémová. Objavil sa vedľa mňa no nevykoľajilo ma to, len som si mohol ujasniť, že bol podobne rýchli, ako niekto na postu Raikageho, teda ja. Možno si to nevšimol ale bol som v pozore a ak by na mňa chcel zaútočiť okamžite by mohol pocítiť moju odozvu. Ešte mi nepovedal takmer nič podstatné. Predsa len hovoril skôr v hádankách, než aby mi dal jasnú odpoveď. Keď ale začal hovoriť o titule teraz som ho nemal na pláne nechať o tom hovoriť len tak, lebo ja som vedel za akým účelom som sem prišiel. "Neviem, kedy ste bol v Kumogakure Vy ale jedno Vám poviem. Prišiel som sem osobne a neposlal som sem miesto seba niekoho iného, aby som nevystavil dedinu a shinobi v nej nebezpečenstvu." Načal som to a hneď som aj pokračoval. "Nechcem dopustiť, aby si do Kumogakure niekto nakráčal a začal ju ničiť." Znova... "A preto Vás nemôžem nechať takto o dedine rozprávať. Ak už o nej takto rozprávate mohol by ste to niečím podložiť." Ohradil som sa na jeho slová trocha agresívnejším tónom ale mohol vidieť, že všetko čo som povedal myslím naozaj vážne.

Na tú jeho prvú otázku so mu poriadne odpovedať nemohol, lebo tento fakt ešte nebol ani poriadne doriešený, preto som s toho musel nejako vykľučkovať. "Ak neohrozuje dedinu, tak je to v poriadku. Dedina plná duchou je zbytočná dedina, ktorá nemá budúcnosť." Dá sa povedať, že toto bola aj moja ideológia ale to neznamenalo, že v dedine nechám svojich ľudí robiť, to, čo sa im zachce.
"Z akého? Stačí sa pozrieť na zvyšok sveta. Je to už také klišé ale je to tak. Je veľa ľudí, organizácií a ďalšieho zla, ktorý si praje koniec tejto dediny. A ja, ako jeho pilier sa postarám, aby nepadla." Bola to zasa taká skrytá vyhrážka, ktorá ho mala ubezpečiť v tom, že ak ju vážne bude chcieť zničiť, bude musieť prejsť cezo mňa. "Strach je len pocit a pocity sa ovládať dajú.." Odpovedal som zasa zvláštnym spôsobom.  Smrti sa neboja len blázni ale ak dotyčný vie strach potlačiť, tak je to tá najväčšia zbraň. Niekto kto sa smrti nebojí alebo je s ňou zmierený zomiera, ako prvý. Iný prípad je, ak stratíte všetko a ide vám iba o pomstu. V tedy sa vám Smrť vyhýba. Je tu ešte niekto ďalší, žeby jeho spojenci? Zatiaľ bolo všetko v poriadku, takže som ich neriešil aj keď určite príjde doba, keď to nutné bude.

Žeby hrozbou vážne bola? "Možno som Vám to nepovedal ale na svojom poste som vážne krátku chvíľu, takže mi to objasniť môžete Vy sám." Možno som sa týmto len chcel vyhnúť odpovedi, ktorú by som mu musel podať. "Každý človek na svete je sebecký a ja určite nie som výnimkou to mi pripomínať nemusíte.. " Túto vlastnosť som skrývať nechcel. Možno som bol sebec ale všetko som sa teraz snažil robiť len pre dobro dediny a ich čelnou. "Viem, čo to znamená ale to neznamená, že to je aj môj prípad. Neprišiel som sem na podnet svojej odvahy ale zodpovednosti. " Ako sa hovorí s veľkou mocou prichádza aj veľká zodpovednosť a ja som jej mal teraz až príliš, že som si v niektorých chvíľach podkopával nohy aj ja sám. Podľa neho som mal byť radšej zbabelí a poslať sem ostatných shinobi, ktorí by tu len tak mohli padnúť? Radšej som dal na vlásku svoj krk než ich. Ak zomriem ja ľahšie to nahradia než ak by mali nahrádzať viac obetí, ako jednu. Mladý sa môžu zlepšovať a síliť, len im treba nechať priestor. "Aj keď Vám na tú vašu otázku odpoviem, budete mi veriť?" Odpovedal som mu na tú poslednú otázku. Určite by si aj tak myslel svoje a ja som potreboval najprv zistiť, ako myslí. Nejakú tú predstavu už som mal.  "Tuším ste sa tu na mňa nachystal." Prehodil som zopár slov aj k situácii pri ktorej sa tu hromadili, akýsi shinobi, ktorých nebolo najmenej. Našťastie sa mi nezdalo, žeby boli takou hrozbou, ako on.

Akosi z neznámeho dôvodu som sa dostal do ich bariéry. Možno to bola pasca ale ak sa nedotknem stien tej bariéry nebudem tak prichádzať o chakru, tak som sa radšej presunul do stredu aj keď som vedel, že to môže byť pasca ale nebál som sa akosi ničoho. Poznal som svoje schopnosti veľmi dobre a boli na ešte lepšej úrovni, ako predtým za čias Anbu. "Nemyslite si, že Vám len tak dám dôležitého člena dediny!" Dalo by sa povedať, že tá jedna ich veta ma naštvala. Oni brali Gyukiho, ako démona no on to bol právoplatný člen dediny. Ukážeme im tvoju silu parťáku. Prehovoril som k nemu a zdvihol som nad hlavu ruku. Na chvíľu plášť s jedným chvostom zmizol , no nič viac sa nestalo. Zatváril som sa zmätene, ako keby ma prestal počúvať ale to bol len môj plán, chcel som proste vylákať nepriateľov, aby si po mňa prišli a zaútočili na mňa. "Sakra..." Nebolo to vôbec okaté, bol som proste dobrý herec.

Vyzeralo to tak, že sa na niečo pripravujú, preto som bol v strehu, ako sa len dalo. Nejaký muži sa proti mne vybrali na priamo. Nevedel som, že či to je pre nich veľmi dobrý nápad ale ako sa ku mne blížili mohli si všimnúť, že som rýchlo poskladal pečate. "Raiunkūha" Jednoduchá ale pomerne účinná technika, ktorá dokáže odrovnať všetkých 5tich, ktorí si mysleli, že ma asi dostanú. Nemohli si to ani stihnúť uvedomiť ale než sa ten mrak okolo mňa úplne roplinul ja som sa objavil medzi všetkými tými ostatnými shinobi, ktorí tvorili akési zvláštne pečate. Na ich prekvapenie bolo asi to, že som mal na sebe plášť z 8 chvostou ale nebola to ani druhá, či tretia forma len základný plášť. Shinobi, ktorý bol u mňa najbližšie to asi poriadne schytal lebo taijutsu  technikou Rariatto som ich tam chcel všetkých roztrhať. Pomerne nepekné prekvapenie a otočenie ich snaženia ale kto vie, čo si na mňa ešte pripravili.

Bolo to akési príliš ľahké, ako keby som bojoval proti geninom alebo čo to boli zač. Bol by to vážne len zbytočný masaker a to som ja nechcel. Nechcel som mať na svedomí toľko krvi, ak to nebolo nutné aj keď ma chceli dostať. Zadržať ma nemohli a poraziť už vôbec nie aspoň tak to vyzeralo. Tesne predtým, než som jedného predo mnou roztrhol svojím ťahom tesne pred ním som sa zastavil a len som doňho ťukol. Chakra Hachibiho zo mňa len sršala. "Dávam Vám teraz poslednú šancu! Vzdajte sa lebo zomriete!" Možno bláhové nechať ich len tak ale mne bude stačiť, ak sa vzdajú a ja ich potom chytím a pomocou pečatiac-ej techniky znehybním. Už som si ich v ruke začal aj pripravovať.

Všimol som si v akej som situácii a čo spôsobuje chakra Gyukiho. Bude asi lepšie, ak to necháš na mne. Nevyzeralo to tak, žeby sa chceli vzdať a ostatný sa dali na ústup. Nechal som ich zatiaľ, lebo som si musel teraz poradiť s tými ostatnými a potom si ich pochytám, predsa len ďaleko neutečú, poznám to tu pomerne dobre aj keď nie úplne. Ruky som mal pripravené na jednu techniku, ktorá im hneď vyženie z tela tú chakru, ktorú nakradli. Len nech si nemyslia, že im to nejako pomôže, že si jej trocha nakradli. Vyčkával som na ich ďalší krok, možno to môže byť chyba, lebo asi mali ešte nejaké eso v rukáve.

Nakoniec som ani nepoužil tú techniku, ktorú som chcel. Len som po každom z nich hodil jeden lístok, ktorý vyzeral, ako výbušný, no bola to technika Fūin Fuda no Jutsu ktorá ich mala bez problémov zneškodniť tak, aby sa už o nič nemohli pokúsť a to ešte za ich "letu". Preto sa ma dotknúť nemohli ani keby chceli. Bolo proste poznať, že sú na neskutočne nižšej úrovni, ako som bol ja. Jediné, čo som teraz chcel zistiť bolo to, kto sa tu tak rýchlo vymenil a hlavne, kde je ten človek s ktorým som tu bol na začiatku. Dúfal som len, že sa niekam nepodel, lebo by to bolo veľmi zlé. Mal som preňho nachystané ešte nejaké otázky na ktoré som potreboval odpoveď.