Knihovna Konohy

First topic message reminder :


Neobsahuje žádné techniky jen informace. Některé informace jsou v oddělení s omezeným přístupem, který vydává jen Hokage. Bez něj se dovnitř opravdu nedostanete - bariéra.

Na odpoveď na jej otázku som ju nenechal dlho čakať.
"Kedy budeš chcieť. Osobne si myslím, že čím skôr, tým lepšie," povedal som jej dosť jasne, že nemám ani len najmenšie problémy s tým vyraziť pokojne i hneď teraz.
"Ak chceš, môžeme si len vziať nejaké tie veci, oboznámiť narozdiel od minula aspoň niekoho s tým, kam sa chystáme a čo sa chystáme urobiť, a stretneme sa u brány," dal som jej jasný návrh.

Byla jsem opravdu potěšená tím, jak mi vychází vstříc. Téměř jsem zapomněla i na to, že náplň naší mise je celkem smutná.
"Děkuju. Jenom doplním zásoby a budu připravená. Sejdeme se tedy u brány." pousmála jsem se. Ano, já se po tom všem opravdu dokonce pousmála.

Následně jsme opustili toto tiché místo a zanedlouho nám konožská knihovna zmizela z očí.
Přesun

Přišel jsem do knihovny a začal okamžitě hledat svitky o Bijuu. Jel jsem podle abecedy, takže jsem měl pár svitků hned v ruce. Byly to spisy sepsané samotným Narutem, takže jsem se musel zavázat, že je vrátím zpět v pořádku. Nic dalšího už mě tu nedrželo, tak jsem se vydal zpět.(přesun)

Snažil som sa utekať rôznymi uličkami tak, aby ma nenašlo to divné dievča. Snáď som ju už teda striasol. Môj cieľ bol jasný, dostať sa do knihovne.
Po príchode som si vyzliekol plášť a položil ho aj so svojou taškou vedľa stola, na ktorý som ale stále videl. Okamžite som sa vrhol do radov kníh a začal prebiehať očami cez všetky knihy. Hľadal som niečo, ako záznamy z minulosti.. úmrtia, prisťahovalci alebo čokoľvek čo by malo názov Kumogakure, Hyuurai a Sunagakure no sato. Prečo som našiel dýku môjho otca v tejto dedine aj s jeho hrobom, ktorý bol však skrytý?

Natao narazil na jednu z kníh. Boli to záznamy z misií. Mladá Kunoichi, ktorá sa volala Yuki, si to samozrejme všimla. Pozorovala ho tak, že si to ani nevšimol. Nemal šancu. Avšak uvedomila si jednu vec. Zložila si niekoľko vecí dohromady a prišla na to, čo tu ten Natao hľadá. Spomenula si na jeho meno, vedela, kto to je a čo sa stalo. Vynorila sa z ničoho nič spoza rohu, tvárila sa vážne, ako keby to snáď ani nebola ona. Natao Hyuurai. Po celý čas som vedela, že ťa odniekiaľ poznám. Prehovorila k nemu, možno sa prestrašil. Ale už sa naňho nelepila. Viem, čo hľadáš. Poď za mnou. Viedla ho pomedzi regály, až ho zaviedla do zóny, kde mali prístup len Shinobi s povolením. Ona tam však mala prístup povolený kedykoľvek, čo bolo podložené nefalšovaným papierom ešte od Assasina. Chvíľu tam čosi hľadala, až našla malú knihu. Pred nejakým časom som ja osobne vypočúvala jedného prisťahovalca, bol to preživší z tvojej misie. Všetko, čo som sa o ňom dozvedela, som zapísala tu. Bolo to tu uložené preto, aby sa to nedostalo to zlých rúk. Celý čas tento zápisník čakal len naňho. Máš tam i zahrnuté informácie o svojom otcovi a o všetkom, čo sme sa od neho dozvedeli. Zrejme to hľadáš, že? Ja som to tam však už nezapisovala, to dopísal Assasin, keď som ho o to požiadala. Dodala ešte a venovala mu jemný úsmev.

Hľadal som stále rýchlejšie a rýchlejšie.. tlačil ma čas a hlavne adrenalín. Vedel som, že čoskoro som sa dostane nejaký shinobi, ktorý ma spozná alebo sa mu len nebudem pozdávať a bude koniec.
Boli tu samé C a D misie, nejaké zbieranie uhoriek a podobné somariny. Naštvane som zasunul knížku do regálu a pokúsil sa vytiahnuť ďalšiu, to sa mi však nepodarilo.
Ona povedala moje meno. Takmer ma zamrazilo, odkiaľ.. vedela moje meno? Jej slová zneli dosť.. zámerne. Ťahala ma snáď do pasce? Aj keby.. bolo to jedno, tu už nič nenájdem.
Jej ďalšie slová ma ešte viac zhrozili. Prežívší... z mojej.. misie? Povedal som dosť pomaly. Zachoval som chladnú hlavu a nechal emócie bokom. Konečne.. Vydýchol som si a pravou rukou si zo seba konečne strhol plášť, ktorým som si zakríval svoje skutočné oblečenie. Mal som na sebe oblečenie podobné jednotkám Anbu, chrániče na rukách, holene a všetky rôzne pomôcky, ktoré Anbu má.
Táto súprava však nepatrila jednotkám Anbu, ale špeciálnym Kekei Genkai jednotkám z Sunagakure no sato, ktorých som bol členom. Ona toto ale musela vedieť.
Pozrel som sa na malú knížku, ktorú mala v rukách a potom opäť na ňu. Čo žiadaš za informácie z tej knížky? Opýtal som sa. Bolo mi však jedno čo zato chcela, spravil by som to.

Potešilo ma, že ma nechcela priviesť pred Hokage a dať ma do nejakej kazajky, kde by na mne skúšali rôzne hokusy pokusy..
Zápisník som chytil do rúk a uložil si ho pod šaty, dnes na noc budem mať pekné čítaníčko!
Konečne som mal pokoj, nemusel som nikoho naháňať ani nikoho zabíjať. Ďakujem.. povedal som a podal jej ruku.
Pozdrav odomňa prosím ťa Ya..Yaeko.. zamyslel som sa nachvíľku, či som to povedal správne. Ako sa inak voláš? Opýtal som sa jej a pomalým krokom sa vydal preč z dverí. Možno raz zas pôjdeme do horkých prameňov. Povedal som s úsmevom a opustil miestnosť.
Čakala ma dlhá cesta domov. Tá však bola len taká okrajová, hlavná cesta totižto teraz len započala. Čas mojej pomsty sa začína týmto dňom. (presun)