Západní úkryt

Kashike a Faito si nepochybne museli dosť dlhú dobu počkať. Dôvod bol prostý - nachádzalo sa tu až príliš veľa shinobi, ktorí tu už boli pred nimi a ktorých žiadosti preto boli vybavované predtým. Všetky dôležité oznamy a misie sa totiž teraz vybavovali a riešili práve tu. Boli tu výklenky, ku ktorým si ľudia chodili objednávať ninjov na misie, u ktorých si naopak ninjovia tie misie preberali a dostávali za ne zaplatené, jedno informačné stredisko a plno ďalších miest. Všetko by sa to ale dalo zhrnúť jediným slovom - chaos.

NAGASE

Potom ako som toho už dosť vyriešila a dala si nejakú kratšiu pauzu som sa rozhodla, že konečne dorazím aj za Faitom a Kashikem. Mali teda možnosť vidieť, ako k ním roztomilo kráča kunoichi podstatne malej postavy s tmavočervenými až hnedými vlasmi a výraznými modrými očami. Netrvalo dlho a hneď som sa k ním aj jemným hláskom prihovorila. Moja otázka na nich bola jednoduchá.
"Ako vám môžem pomôcť?" spýtala som sa s milým úsmevom na tvári a dala tým jasne najavo, akú rolu na tomto mieste zohrávam. Pravda, Otogakure síce nefungovala ako kedysi a rozhodne nie je možné povedať, že by bola riadená Otokagem, ale to nič nemenilo na tom, že aspoň my spoločne s ANBU sme sa snažili o to, aby všetko šlo tak ako má.

NAGASE

Jeho žiadosť som nanešťastie nemohla naplniť.
"Obávam sa, že to nebude možné. Dostať sa k Otokagemu je aj pre dedinčanov prakticky nemožné, ale... v závislosti od toho, o aký artefakt sa jedná, by som vám možno vedela pomôcť," odpovedala som mu a očakávala, že mi povie, čo presne vlastne chce a tak isto aj ako za to asi tak chce zaplatiť, pretože predsa len... nech už sa jednalo o akýkoľvek artefakt, dávať čokoľvek iba tak cudzincovi rozhodne nebolo niečo, čo by Otogakure mala vo zvyku.
"Povedzte mi teda, prosím, kvôli čomu ste sem prišli a čo máte na výmenu. Možno na to nevyzerám, ale aj o podobné veci sa tu momentálne starám ja," dodala som opäť raz s úsmevom na tvári a tentokrát už čakala na to, akej odpovede sa od Faita napokon dočkám.

NAGASE

Rada som si vypočula, čo mal Faito na srdci, no potom, ako spomenul meno Oto no Tsuyu, mi úsmev zmizol z tváre. Na počudovanie som ju do istej miery poznala.
"Niečo mi hovorí, že o vás voľačo viem," prehovorila som.
"Nečudovala by som sa, keby ste boli... "ten" Faito Dansaku?" prekvapila som možno samotného Faita tým, že sa mi i po tom všetkom podarilo správne si tipnúť. Dôvod bol pomerne prostý - mala som dosť informácií a zo všetkých shinobi Oto som sa v jak súčasných tak aj bývalých ninjoch dediny vyznala najviac.
"Je mi ľúto, ale Oto no Tsuyu i so všetkými svojimi technikami a flautou zo dňa na deň zmizla... podobne ako mnoho ďalších shinobi behom, ale aj po vojne. Verte či nie, nikto z Otogakure vám nič iné nepovie. Ubezpečujem vás, že vám hovorím pravdu," vysvetlila som čo najjasnejšie so skleslým hlasom.

NAGASE

Neostávalo mi nič iné, než si tie peniaze vziať a súhlasne prikývnuť. Skutočne som o Oto no Tsuyu nič nevedela.
"V poriadku. Urobím, čo budem môcť, ale nič nezaručujem. V prípade, že by sa nebodaj vrátila, ju za vami osobne pošlem," odpovedala som a už mu aj kývala na rozlúčku.
"Prajem veľa šťastia!" mala som naňho nepochybne veľa otázok a za normálnych okolností by som ich aj položila, ale takto radšej nie. Predsa mi však i naďalej vŕtalo hlavou, prečo od nás napokon vlastne odišiel. Uvedomila som si však, že to teraz už nemá zmysel riešiť, a rozhodla som sa, že sa radšej vrátim naspäť do práce. Mala som toho na dnes ešte pomerne dosť a hoci sa to tu pomaly vyprázdňovalo, kedykoľvek mohol prísť niekto ďalší. Bola som preto i naďalej v strehu.