Lesní cestička

pro **Hyuuga Mikomi** Sat Jul 27, 2013 7:21 pm

First topic message reminder :

Lesní cestička - Stránka 3 Pinwheel_Forest_anime_inside

Smíšený les, nepříliš hustý, takže paprsky slunce pronikají listovím. Také se zde najde velké množství rozmanitých bylin a jedovatých, i jedlých hub. Cestička je chvílemi téměř ztracena pod kamufláží mechu a kapradí. Pokud tudy procházíte, dejte pozor na bludný kořen.

pro **Bakuton no Jin** Sat Sep 28, 2013 6:03 pm

Věděl jsem co bude následovat, jelikož jsem nebyl tak blbej jak si někdo mohl myslet. Bylo mi jasné, že po mě hned půjde a signál mi právě dal ten klon, kterého jsem poslal. Věděl jsem, že se bude mi snažit překazit útěka nejlepší způsob je jít překvapivě dopředu. Já jsem měl ale Bakuton Jiraiken připravený v koleni a čekal jen na odpálení. Uměl jsem ho vypálit nejen z rukou a nohou, ale i z kolene. A zrovna ve chvíli kdy se dostal ke mě tak jsem mu svým kolenem a vystřeleným Jiraikenem překazil útok tím, že jsem mu ho vší silou vpálil do ruky, takže loutka to musela pořádně schytat. Ale tím, že jsem to použil v takové blízkosti tak mě to odhodilo děsně daleko. Možná jsem se proletěl takových sto až dvěstě metrů což mi mohlo dát i náskok, a proto jsem se musel v té výšce otočit a po dopadu na strom se odrazit a zmizet. Byla jen otázka zda mě bude znovu pronásledovat nebo odejde s vědomím, že vyhrál a já se musel dát na útěk. Samozřejmě jsem neztrácel soustředěnost, ale přidal jsem rozhodně na kroku, že kdyby se proti mě objevila zeď tak jí proletím jako vzduchem.

pro **Sora no Sen** Sat Sep 28, 2013 6:37 pm

To že byl připraven na můj útok o něm vypovídalo to, že nejedná bezhlavě, a však nijak mu to nepomohlo, protože chvíli před tím než byl schopen loutku nějak zasáhnout opět se rozpadla, a však neobjevila se nikde okolo něj. Pak tedy kde byla? Že by si ji loutkař povolal opět k sobě? To se pravděpodobně Jin již nedozví... situace se mohla zdát býti u konce. Nebyla však ve fázi kde by mohla skončit. Spíše se blížilo k tomu závěru. po několika úspěšných metrech letu Jina se před ním objevilaprojekce loutkaře, který byl zahalený černou kápi a pláštěm.

"Mým cílem je, aby v tomto světě nastala rovnost, a to tím, že pobiju všechny nadřazené, a tak vzkaž Tsuchikagemu, že je mezi prvními, kteřé čeká věčný spánek. SORA NA SEN." Promluvil jsem mohutným, rozléhajícím se tonem do všech stran. Uznal jsem za vhodné, že ho nechám uniknout, protože se alespon jedná z mých dalších obětí dozví co jí čeká, a však nejprve budu muset zařídit pár záležitosti v Sunagakure no Sato, a tak se k ní dostanu až později. Vyvolám tím však u ní pocit nejistoty... nutnost se zdokonalit... spoléhám totiž na to, že se dozví o některých dosavadně použitých technikách loutky. Většina shinobi by nerada, aby o něm cokoli někdo z nepřátel věděl... já jsem však chtěl pravý opak. Proč ale? Projekce po tom, co domluvila zmizela a nastala chvíle ticha, které mírně přerušovalo Jinovo dýchání. Jinův stav na tom nebyl docela nejlépe, a tak by bylo od něj moudré vyhledat ve sví vesnici okamžitě nějakou odbornou pomoc, protože přece jen něčím zasažen byl, a to před tím Bakuton Jirakenem do zad.

pro **Bakuton no Jin** Sat Sep 28, 2013 6:56 pm

Za běhu jsem sledoval jak se objevila obří projekce a zatímco jsem mizel z oblasti poslechnul jsem si co říkal. Samozřejmě jsem měl namířeno za Tsuchikagem osobně. Věděl jsem kde je, protože jsem se to dozvěděl na poradě. Bude to sice nějakou dobu trvat, ale dřív nebo později se k němu dostanu. (přesun)

pro **Goku** Sat May 17, 2014 9:55 am

Informátor. V podstate som o ňom nemal moc informácií ale toto bolo miesto, kde som sa s ním mal stretnúť. Teda, nevedel som či je to on, alebo ona. Nezáležalo však na tom. Po ceste som sa viac menej zbavil všetkého, čo by ma nejakým spôsobom spojovalo s Kirigakure no sato. Nechcel som sa daných vecí zbaviť pri Kumogakure, pretože som predsa len nechcel riskovať odhalenie. Každopádne som sem prišiel a pomalým krokom som kráčal pomedzi stromy, po lesnej cestičke na ktorej sme sa mali stretnúť. Ruky som mal pozdĺž tela, v prípade nutnosti pripravené schmatnúť rúčku katany

pro **Faito Dansaku** Sat May 17, 2014 10:08 am

Cesta byla klidná, někdy až podezřele moc. Jako by do světa plného války vůbec nepatřila. Slunce, teplo, ptáci a vůně květin...ideální místo na odpočinek.
Snad proto byly blížící se kroky tak jasné. Vypadalo to, že podél lesní cesty někdo běží. Postava v oblečení shinobi, ale ničím nezatížená, probíhala lesem a soustředila se jen na své tempo. Toujou poznal posla, jen nevěděl, z jaké je vesnice. Určitě ale nesl zprávu.

pro **Goku** Sat May 17, 2014 10:12 am

Všimol som si bežiaceho shinobiho, ktorý na prvý pohľad pripomínal posla. Ruku som položil na rúčku katany, po čom som Jutariho (lastovičku) poslal skontrolovať situáciu. Dorozumievali sme sa obrazmi. Keďže letel, bol omnoho rýchlejší než daný posol. Preto sa mu mohol zavesiť za päty a ja som cez obrazy, ktoré mi posielal, mohol vidieť detaly jeho oblečenia či podobne. Teda ak mal nejakú čelenku, či bol proste bez nej alebo podobne. Sám som však začal bežať jeho smerom s jednou rukou stále na rukoväti katany.

pro **Faito Dansaku** Sat May 17, 2014 10:38 am

Čelenka náležela poslu ze Země čaje. Kam ale nesl zprávu kývající se mu u pasu? A co zpráva obsahovala? Vlaštovky si všímal asi tolik jako všeho ostatního.

pro **Goku** Sat May 17, 2014 10:41 am

"Hmm?" Pozorne som sa sústredil na obraz, ktorý mi poslal Jutari. Zem čaju, ktorý niesol nejakú správu. Každopádne bol na území Mizu no Kuni pravdepodobne bez ohlásenia. Mohol to byť pokojne nepriateľ. Nechcel som ho vśak "zabiť".
Natiahol som si golier na tvár tak, aby mi zakrýval ústa.
Následne som Jutarimu prikázal celkom jednoduchý útok, ktorým by sa z veľkej výšky spustil a napálil do priamo do pravého kolena toho posla. Samotný Jutari bol malý, no veľmi rýchli a navyše bol schopný preraziť aj slabšie dotonové techniky, takźe by to jemu neublížilo, len tomu shinobimu. Nezabilo by ho to, len spomalilo a ja by som nemal problém dohnať ho.

pro **Faito Dansaku** Sat May 17, 2014 11:09 am

Vlaštovka provedla svůj útok bez chyby. Posel opravdu netušil, že na něj zaútočí pták. Koleno se mu podlomilo, on zakopl a v bolestech se sklátil k zemi. "Doháje!" sykl a podíval se, co to po něm šlo. Došlo mu, že to nebude jen tak, proto rychle vstal a tasil kunai. Začal se rozhlížet po okolí a hledat útočníka.

pro **Goku** Sat May 17, 2014 11:17 am

Bol som schovaný za jedným zo stromov, pri čom som momentálne sledoval zveda len prostredníctvom Jutariho obrazov. Ten už znova lietal v okruhoch nad jeho hlavou.
Kirigakure no jutsu
Hmla začala stúpať z vlhkého prostredia a zahaľovať shinobimu výhľad , či zamedzovať mu schopnosť orientovať sa v okolí. Každopádne pre mňa to bolo ideálne prostredie, keďže som pred tým, než som na misiu išiel, dokončil môj tréning v tichom zabíjaní. Z púzdra som vytiahol kunai a vkročil som do hmly. Hýbal som sa naozaj potichu, nemal šancu ma zaregistrovať, alebo som si to aspoň myslel.
Nepozorovane som prekĺzol až k jeho chrbtu, kde som mu bleskovo priložil kunai ku krku. Popravde som ho nechcel šetriť. Vedel som, že existujú techniky ktoré dokázal niekto pred svojou smrťou aktivovať a tým svoje telo zničiť, rovnako ako všetko pri tele. Teda vrátane oblečenia a prípadných dokumentov. On mal len tú smolu, že sa priplietol zrovna do cesty mne a že nebol ten, koho som tu mal stretnúť. Samozrejme som nemal len kunai priložený k jeho krku, rovno som s ním potiahol a prerazal mu krčnú tepnu, pri čom som rukou držal jeho ústa, keby chcel náhodou vykríknuť.

Ak sa to podarilo, prehľadal by som ho a preskúmal všetko, čo by mohlo vyzerať dôležito. Teda zvitky a hlavne správu, ktorú niesol bohvie kam.

pro **Faito Dansaku** Sat May 17, 2014 11:38 am

Bylo až překvapivé, jak rychle a bezchybně to vše proběhlo. Po rozlomení pečetě na dopise našel Toujou vzkaz o tom, že Amegakure byla napadena, zničena a obsazena nukeniny.

pro **Goku** Sat May 17, 2014 11:46 am

Držal som v rukách vzkaz o Amegakure no sato. Nakoniec sa to predsa len vyplatilo. Nemyslel som si, že o tom Kirigakure ako taká vie. Preto som ho len znova zabalil do roličky a privolal som k sebe Jutariho, ktorému som vzkaz oviazal okolo nohy. Následne som ho len vypustil do vzduchu a on sa rozletel smerom ku Kirigakure no sato. Hmla začala opadávať a ja som už s mŕtvolou nerobil nič, len som išiel ďalej. Vlastne som ho považoval za naozajstného amatéra. Keby že mám úlohu ako on, nechodil by som po nejakej ceste, skôr by som sa im snažil vyhnúť.

pro **Faito Dansaku** Sat May 17, 2014 3:50 pm

Po chvíli se okolo Toujoua začalo stahovat několik postav. Náhle zjistil, že je plně obklíčen několika shinobi.
"Zajímavá technika..." ozvalo se za ním a jeden shinobi vystoupil ze stínů.
"Nemáš žádné označení. Odkud jsi?" zeptal se.

pro **Goku** Sat May 17, 2014 3:54 pm

Nebol to len jeden človek. Jutari sa ešte nevrátil a tak nebolo divu, že ma dokázali takto ľahko obklúćiť. Nejak ma však prípadný informátor kontaktovať musel. Čakal som ale len jednu osobu.
Pozrel som sa na shinobiho, ktorý vystúpil z tieňov a položil mi otázku, na ktorú som nemohol odpovedať.
"Odniekadiaľ určite. Si môj informátor?" Spýtal som sa bez okolkov. V podstate by aj nepriateľom informácia, že informátora hľadám, bola k ničomu. Stále som mal na sebe pečať a prípadne zničiť moje telo som vedel veľmi rýchlo, pomocou niekoľkých výbušných lístkoch v mojom oblečení.

pro **Faito Dansaku** Sun May 18, 2014 5:44 pm

"Slyšel jsem, že máš přijít..." řekl muž a dal ti váček s ryo. "Hlavně s tím nezkoušej platit..." dodal ještě a jak se rychle všichni objevili, tak zmizeli.

pro **Goku** Wed May 21, 2014 1:03 pm

Zobral som si váček, na čo som len prikývol a následne som sa vybral mojou vlastnou cestou. Teda cestou, ktorá mierila ku Kumogakure no sato.
Bol som celkom zvedavý, koľko táto "misia" bude trvať. Sám som si myslel že pravdepodobne dlhšie, než tie predošlé.
(presun)

pro **Hakuei** Wed Feb 04, 2015 7:07 pm

Kohana urobila skutočne všetko, čo len bolo v jej silách, aby svojou finálnou teleportáciou dopravila hokage na s Mashimom vopred dohodnuté miesto. Jednalo sa o spletitú lesnú cestičku, ktorá sa rozhodne nenachádzala v Kirigakure. Nikde naokolo nebolo zdanlivo ani živej duše. Jedinou nepriateľskou osobou v Haninej blízkosti bolo donedávna okrídlené dievča, ktorú jej početné rezné rany a absolútne vyčerpanie nemilosrdne viedlo na smrť. Jej stav bol vskutku veľmi biedny a nezlúčiteľný so životom. Nejeden medik by nazval zázrakom, že sa ešte stále aspoň čiastočne dokázala udržiavať pri vedomí, ale znateľne nie na veľmi dlhú dobu.

"Tak... sa zdá... že som... opäť... na zemi," prehovorila v súvislosti s metaforou, s ktorou sa s Hanou podelila ešte na začiatku ich súboja.
"To je... škoda. Dúfala... dúfala som... že to potrvá... o čosi dlhšie... ale to... to vôbec nevadí," dodala ako vždy svojim krehkým, jemným hláskom, zvíjajúc sa vo vlastnej krvi.
"Pretože... napriek mojej... váhe... na pleciach... to bol skvelý let," tak zneli jej posledné slová predtým, než sa raz a navždy odpravila zo sveta živých. Zakázaná technika, ktorú donedávna používala, ju vyšťavila natoľko, že v kombinácii s početnými zraneniami neexistovala nádej na jej uzdravenie. Čo však získala tým, že Hanu doručila na tak pusté a na pohľad nijak zvlášť výnimočné miesto? Pravdou je, že tu s hokage nebola tak úplne sama.

"Mám to ja ale šťastný deň. Najskôr som si dala rande s mizukagem a teraz mám tú česť s aktuálnou hokage a amekage v jednom. No nie je svet malý?" ozval sa odniekiaľ z neznáma sladký ženský hlas. Skutočná poloha jej pôvodcu sa ukázala až chvíľu na to, keď sa zo zeme prostredníctvom akejsi zvláštnej techniky vynorili dlhočízne uhľovo čierne vlasy.
"Úbohá malá Kohana-chan. To nemáš srdce, takto ju zriadiť? Mohla si jej aspoň dopriať rýchlu smrť, Akeshiho príbuzná," prehovorila opäť, keď sa vlasy rozostúpili a odhalili jej podobu.

Kohana-chan položila život za to, aby hokage doviedla až sem. Je mi jasné, že len provokuješ, ale prejav trochu úcty. Nebyť našej spoločnej dobrej vôle, vojna by ti nič nepriniesla.
Psst. To nevidíš, že sa pokúšam venovať nášmu hosťovi? Nebuď nezdvorilý. Vojna priniesla presne to, v čo som dúfala. Hokage-chan je len sladkou čerešničkou na čokoládovej torte.
O tom sa s tebou už viac nemienim baviť! Tvoje chovanie je od Usagimeho odchodu nehorázne. Jediný dôvod, prečo ťa ešte počúvam, je ten, že si posledná osoba, ktorá má dosť chakry a schopnosti na to, aby eliminovala kyuudaime hokage, tak sa láskavo čiň, rozkázal pobúrený Mashima telepaticky, ale namáhal sa úplne zbytočne. Osoba, ktorá za všetkým stála, a práve teraz krúžila okolo Hany ako sup, Kurumi, mala svoje vlastné metódy a ciele.

Hakuei neprijímajú rozkazy. To si naozaj myslíš, že by som ju po tom všetkom len tak zabila, keď ju môžem podrobiť očiste?
Neblázni, Kurumi! Sama najlepšie vieš, že bez "jeho" pomoci očista nie je kompletná! Aj keby si našla spôsob, dopadne ako Michiko!
Začínaš mi poriadne liezť na nervy. Mala som dojem, že si o čosi chytrejší. Jej smrť vo vojne Konohu do chaosu neuvrhne. Poslúžil si mi skvele, Mashima-kun. Tvoja úloha skončila, teraz to už nechaj na mňa. Ak máš niečo proti, bež sa vyplakať za Sora no Senom, dodala Kurumi telepatiou na záver a definitívne prerušila spojenie s Mashimom, približujúc sa so širokým úsmevom na tvári k dezorientovanej Hane. Charakteristickou pre ňu ako obvykle bola prenikavá, ostrá vôňa.

pro **Hana Ichiro** Wed Feb 04, 2015 9:22 pm

Všetko sa to zohralo tak rýchlo, ledva som stihla zareagovať, že tá dievčina využila teleportáciu k tomu, aby nás premiestnila niekde úplne inde. Preto niet divu, že som bola dosť šokovaná, keď som sa objavila na úplne inom mieste, než na ktorom som bola predtým.
Rozhliadla som sa okolo seba. Netušila som, kde sa nachádzam. Každopádne by som odtiaľ mala asi čo najrýchlejšie zmiznúť. Pohľad mi padol na tú dievčinu. Bolo mi jej ľúto. Odpusť mi to. Šepla som. Nebolo ale inej možnosti, buď by v tom boji zomrela ona alebo ja, a ja som nemienila dopustiť, aby sa k bráne čo i len priblížila.
Z ničoho nič sa za mnou objavila...nejaká žena. Niekde som ju už videla, tým som si bola istá. Neodpovedala som jej, len som ju zamračeným pohľadom pozorovala.
Nie je to tá...Kurumi z klanu Kurama? Napadlo ma. Stopercentne to bola ona.
Čo po mne chcela? Moju smrť? Ak to tak bolo a mojim osudom dnes bolo padnúť, bola som pripravená zomrieť ako pravý shinobi. Čo ak...Ale mala iné plány?
Ani si neviete predstaviť, ako sa mi v tej chvíli chcelo spať, doľahla na mňa obrovská únava, ale bojovala som s ňou. Nedala som na sebe ani len vedieť, že ma zmáha únava, avšak sama som vyzerala, ako keby som snáď štyri dni po sebe ani len na chvíľku neprižmúrila oči...

pro **Hakuei** Thu Feb 05, 2015 10:16 pm

Skutočnosť, že mala Hana čím ďalej tým bližšie k tomu, aby podľahla únave, vôbec nenapomáhala jej aktuálnej situácii. Protivníčka, ktorej totiž čelila, bola skutočne obávaná Kurama Katsumi, jedna z najdominantnejších predstaviteliek klanu Kurama. Šanca, že by vo svojom stave vzdorovala genjutsu jej kalibru, sa každou chvíľou blížila nule. Znamená to teda, že sa stane jej obeťou? Pravda. Pripraviť kyuudaime hokage o život pre Kurumi za daných okolností nepredstavovalo nijak zvlášť veľké problémy, ale stálo to za to? Jej odstránenie by mohlo vyvolať nejaké tie konflikty, ale na spôsobenie absolútneho chaosu v dedine a eliminovanie mocností to ani zďaleka nestačilo. Jej plány boli teda predsa len malinko iné.

"Takže nič? Žiadne slová na obhajobu? Žiadna reakcia na moju úmyselnú provokáciu? Zdá sa, že si na rozdiel od Akeshiho skôr submisívny typ," poznamenala členka a aktuálna neoficiálna vodkyňa Hakuei, krúžiac i naďalej bez prestávky okolo svojej obete.
"Nemusíš mať obavy. Nechystám sa ťa zabiť. Niečo také by mi neprinieslo žiadny osoh. Konohagakure žiaľ nepatrí k národom, kde sa stačí zbaviť jedinej osoby. Aj keby som ti ten tvoj život vzala, čoskoro by ťa vymenili za niekoho iného, niekoľkonásobne horšieho. Ak mám byť úprimná, nič proti tebe nemám, Hana-chan. Nie si ani ako Akeshi-kun, ani ako mizukage-san. Myslím si, že si iba tak trochu stratená," objasňovala Kurumi svoj postoj.

"Z ničoho nič si sa dostala k obrovskej moci, ale na rozdiel od menovaných si po tom nikdy netúžila. Do tej nechutnej hry ťa zatiahli ostatní, nie je tak? Jediný dôvod, prečo si sa prispôsobila, bol pocit zodpovednosti, ktorý v tebe umelo vyvolali, ale povedz mi úprimne... naozaj si myslíš, že nad tým máš nejakú kontrolu? Nie si nič viac, než len jednoducho ovládateľná bábka, ktorá bola do funkcie dosadená v záujme udržania dobrých medzinárodných vzťahov, aby sa Konohagakure vyhla obvineniam z okupácie Amegakure," vysvetľovala dievka s ostrou vôňou svojim sladkým hlasom, pričom na Hanu konečne začali doliehať účinky jej genjutsu. V kombinácii s jej fyzickou a duševnou únavou to bola vskutku veľmi nepríjemná rana do jej psychiky. Tá pravá očista ale ešte ani nezačala.

"Nemusíš mať strach. Ja nie som tvoj nepriateľ. Nikdy som ani nebola. Mojimi nepriateľmi sú presne tí ľudia, ktorí sa sebecky zahrávajú s tvojim osudom. Zhlboka sa nadýchni a otvor mi svoje srdce," dodala na záver a vytvorila potrebné pečate, následkom čoho bola Hana chytená v silnejšej variácii istého genjutsu. Musela sa totiž postarať o to, aby sa nevzpierala.
"Priprav sa na veľmi dlhú konverzáciu, Hana-chan. Jōka no Jutsu (浄化の術, technika očisty)," vyslovila názov svojej špecifickej techniky, následkom čoho už konečne zahájila očistu...

pro **Hana Ichiro** Sat Feb 07, 2015 5:20 pm

Neustále som ju ostražito pozorovala. Ak by sa predsa len o niečo pokúsila. Premýšľala som nad tým, či má cenu pokúsiť sa o útek. Avšak to by nešlo, aj keby sa to dalo. Nebola som žiadnym zbabelcom a radšej by som sa tej Kurumi postavila čelom, než by som mala zbabelo utiecť. Aj keby ma to malo stáť život.
Jej slová...Mala tak trochu pravdu, ale to som si nemienila pripustiť, pretože som bola toho názoru, že to na mňa len hrá. Môj výraz teda ostával neutrálny, neprejavila som ani jeden jediný cit. Ale to sa čoskoro zmenilo.
Akonáhle spomenula nejakú techniku, chcela som zahájiť útok. Problém bol však ten, že na mňa použila Genjutsu. Začala som sa rozpadávať na papier, ale ten proces sa nedokončil. Práve kvôli tej ilúzii. Nemala som dosť síl brániť sa, odolávať, bola som hrozne unavená a vyžmýkaná. Poddala som sa rýchlejšie, než možno tá Kurumi predpokladala.
Zdvihla som k nej pohľad. Nevedela som, čo príde, ale tušila som, že to nebude nič príjemné. Čo presne plánuje, keď ma nechce zabiť? Hneď ako započala tú techniku, o ktorej som v živote nepočula, spadla som bezvládne na zem. Podľahla som únave, avšak tá technika pôsobila ďalej, len trochu iným spôsobom, než to možno býva normálne.

Možnosti v snoch sú nekonečné. Môžte tam robiť čokoľvek, akokoľvek, môžte sa nachádzať kdekoľvek, vidieť a stretnúť osoby, ktoré chcete. Presne to sa stalo mne. Všetko to vyzeralo tak realisticky, práve to ma nútilo veriť, že je to skutočné a nie len ilúzia.
Dej tohto sna sa odohrával pred mnohými rokmi, keď som bola ešte mladá, naivná, plná radosti a optimizmu, a presne v období, ktoré by som mohla nazvať jedným z najhorších v mojom živote. Stála som v prvom rade, vedľa svojej matky, ktorá vyzerala, ako keby sa mala každú chvíľu zrútiť. Ani ja som od toho nebola ďaleko. Môj pohľad sa upieral na milovanú osobu, stojacu uprostred námestia, s hrdo vztýčenou hlavou. Obklopovali ho mnohí ANBU, jeden z nich mal čiernu masku a na hlavu natiahnutú kapucňu.
"Z ničoho nič si sa dostala k obrovskej moci, ale na rozdiel od menovaných si po tom nikdy netúžila. Do tej nechutnej hry ťa zatiahli ostatní, nie je tak?" Ozvalo sa z jeho úst a ja som sa rozplakala. Dievča, ktoré sa doteraz len usmievalo a šírilo okolo seba pozitívnu energiu, sa odrazu zrútilo. Prečo som to opäť musela prežívať? Prečo môj otec vravel takéto reči?!
Padla som na kolená, bolelo to, tak veľmi to bolelo. Stará rana sa otvorila a s ňou sa ku mne vrátili všetky tie pocity, všetky tie spomienky, vedela som, čo sa stane, ale nemohla som s tým nič urobiť. "OCI, BEŽ!" Skríkla som, ale on ako keby ma nepočul. Dokonca ani moja matka.
Uprela som svoje uplakané oči na Amekageho. Ja som trpela, a on...On sa usmieval. Bola to jedna hnusná bezcitná sviňa, ktorý je príčinou toho, čo má prísť. To on ho obvinil z vlastizrady, to on naňho uvrhol toto prekliatie.
"Jediný dôvod, prečo si sa prispôsobila, bol pocit zodpovednosti, ktorý v tebe umelo vyvolali, ale povedz mi úprimne... naozaj si myslíš, že nad tým máš nejakú kontrolu? Nie si nič viac, než len jednoducho ovládateľná bábka, ktorá bola do funkcie dosadená v záujme udržania dobrých medzinárodných vzťahov, aby sa Konohagakure vyhla obvineniam z okupácie Amegakure." Pokračoval otec s láskavým pohľadom v očiach. Presne som si pamätala, ako sa ešte pred niekoľkými rokmi na mňa díval, a teraz opäť.
"Nie...prosím...prečo ma tak týraš? PREČO?" Vykríkla som, ale nikto ma nepočul, Každý ma ignoroval a ja som len bila päsťou do zeme, plakala snáď viac než predtým. V mojom vnútri sa niečo pohlo. Pradávna nenávisť, zlosť. Opäť sa prebudili, opäť vyplávali na povrch. Začala som nenávidieť Amekageho, celý tento hlúpy systém. Začala som si uvedomovať, že sa všetko môžu oni, že to, čo ku mne vravel môj otec, je pravda. Som len bábka a navždy budem. Nikdy som nechcela moc, chcela som viesť normálny život Shinobiho, tráviť čas s rodinou a ochraňovať ju. Zlyhala som.
Zdvihla som pohľad a opäť uprela zrak na otca. Vyvalila som oči, keď mu katana prebodla hruď, presne na mieste, kde sa nachádzalo srdce, a následne mu odsekli hlavu. Tá sa skotúľala až takmer ku mne a mne sa na okamih zastavilo srdce. Prudko som vykríkla, vyskočila na nohy a rozbehla sa preč, preč od tejto bolesti, preč od všetkého. Zastavila som sa až v nejakej temnej uličke, kde som sa oprela o múr a následne po ňom skĺzla až k zemi.
Nemusíš mať strach. Ja nie som tvoj nepriateľ. Nikdy som ani nebola. Mojimi nepriateľmi sú presne tí ľudia, ktorí sa sebecky zahrávajú s tvojim osudom. Zhlboka sa nadýchni a otvor mi svoje srdce. Ozvalo sa mi v hlave napokon.
Ruka mi skĺzla na moju hruď, na miesto, kde som mala srdce. Necítila som nič, len prázdnotu, smútok a nenávisť. Všetky pozitívne pocity zmizli. Od šťastia, keď som v Konohe až po city, ktoré som...ehm...prechovávala k Seitovi. Všetko to zmizlo, aspoň sa tak zdalo. Jediné, čo ostalo, je túžba zbaviť sa tých, ktorí mi zničili život - mocností, ktoré riadia jednotlivé dediny.
Privrela som oči a zotrela si slzy z líc. Cítila som, že je to tak správne. Zhlboka som sa nadýchla. "Konečne viem, čo robiť, aby som prispela k mieru. Konan-chan, urobila si veľkú chybu, keď si uverila v Naruta Uzumakiho, pridala si sa na nesprávnu stranu. Nikdy predtým som si to neuvedomila, ale dnes to viem. Dnes viem, že kráčanie v tvojich šľapajách svetu osoh neprinesie. Je mi to ľúto, ale musí to takto byť. Odpusť mi."

Pootvorila som oči. Ležala som na zemi. Stále. Zdvihla som sa a rozhliadla sa okolo seba. Bola som tak trochu mimo z toho všetkého, čo sa udialo. Moje oči opuchli od toho plaču. Plakala som nie len v tom sne, ale aj v realite. Tá bolesť vo mne pretrvávalo, všetko sa to ku mne vrátilo, rovnako ako aj ovplyvnili moju myseľ reči tej ženskej. Všetko, čo som si uvedomila v sne, sa na mňa prenieslo. Povzdychla som si. Toto som nebola ja, vedela som to, ale cítila som, že to musím urobiť. Chcela som pomstiť svojho otca, chcela som svet zbaviť tých zlých, aby už ďalej nestrpčovali život nevinným. Zavrhla som ideály Konan a zároveň prijala tie organizácie Hakuei. Stalo sa zo mňa presne to, čo pravdepodobne Kurumi chcela. Zaborila som si tvár do dlaní a snažil sa zastaviť slzy, ktoré mi neprestávali tiecť z očí. Bolelo to, tak veľmi, zároveň som nadávala, ako som mohla byť toľké roky tak slepá. Snažila som sa zachovať mier, nikdy sa mi to nedarilo. Pretože som kráčala nesprávnou cestou. Znenávidela som seba samú práve preto, kto som. Aj keď som to nikdy nechcela. Obetovala som samú seba pre dobro druhých. Cítila som zodpovednosť, preto som sa stala hlavou dvoch dedín. Hanbila som sa. Vedela som, že všetko musím napraviť a dopomôcť Hakuei k dosiahnutiu ich cieľa. Urobím všetko preto, aby som odstránila tých najvyššie postavených. Potiahla som nosom a utrela si slzy do rukáva svojho plášťa, na čo som sa postavila. Snažila som sa všetok ten smútok v sebe udržať, aspoň pre tentoraz.

Vraví sa, že oči sú branou do duše. Čo mnohí videli, keď sa pozreli do Haniných očí? Lásku, priateľskosť, šťastie, samé pozitívne pocity, aj keď sa neustále tvárila vážne. Čo uvidia dnes? Presný opak. Temnotu, nenávisť, túžbu. Toto nie je stará dobrá Hana, to ale neznamená, že už neexistuje. Stále tu je. Hlboko skrytá, potlačená tou cudzou osobou, ktorá ju nahradila.

pro **Hakuei** Sat Feb 07, 2015 9:10 pm

Kurumina prazvláštna technika bola podľa všetkého dokonaná. Niet najmenších pochýb o tom, že mala ďaleko značnejší účinok a trvanlivejšie následky, ako tomu bolo v prípade mizukageho. Na to, aby ale mohla mať neoficiálna veliteľka Hakuei absolútnu istotu, že z hokage bude plnohodnotná členka, by ju však musela zbaviť spomienok na jej predchádzajúce ja, čím by ju raz a navždy od základov zmenila k obrazu svojmu. Bohužiaľ ale podobnou technikou neoplývala. V tomto prípade na tom však viacmenej nezáležalo. Kurumi od začiatku nepočítala s tým, že sa jej Hanu podarí absolútne získať, ale to nič nemení na tom, že vo svojom aktuálnom stave stihne ako hokage a amekage napáchať dostatok škôd. Za zmienku tak isto stojí, že pravdepodobnosť návratu k Haninmu pôvodnému ja nebola natoľko vysoká, ako by sa mohlo zdať.

V čase, keď sa kyuudaime hokage prebudila zo svojho dlhého a bolestivého sna, bola pôvodkyňa očisty ešte stále na svojom mieste, sledujúc ju svojimi chladnými očami so širokým úsmevom na tvári. Ako náhle sa však Hana zdvihla na vlastné nohy a jej slzy konečne ustáli, Kurumi ani na chvíľu neváhala a okamžite ju obdarila vrúcnym objatím.
"Dobré dievča. Si ešte primladá na to, aby si na vlastných pleciach niesla toľkú zodpovednosť. Odpusť mi, že si si kvôli mne musela opakovane prejsť toľkou bolesťou, ale na to, aby som ťa vymanila z nadvlády tých mocichtivých b*stardov, bolo nevyhnutné, aby som ti pripomenula, čo si vlastne zač," ospravedlňovala sa svojim sladkým hlasom a po chvíli ju pustila, presunúc svoju ruku k Haniným modrým vlasom. Prešla tak od objatia k hladeniu jej utrápenej hlávky.

"Mysli na to, že v tom nie si sama. Máš na svojej strane celučičké Hakuei... nech sa rozhodneš postupovať akokoľvek, som v tom s tebou," dodala ľúbezne, nespúšťajúc svoje ružové oči z Haninej tváre. Jej fyzický kontakt bol na mieste. Márne sa kyuudaime hokage s Kurumi zoznámila ešte len pred chvíľou, pocity, ktoré v nej jej ostrá vôňa vzbudzovala, patrili jednoznačne k láske k jej nebohému otcovi. To v praxi znamenalo, že hoci si bola modrovláska plne vedomá toho, že je jej otec mŕtvy a osoba, s ktorou práve udržiava očný kontakt, s ním nemá absolútne nič spoločné, jej prítomnosť v nej bezpochyby vyvolávala totožné emócie.
"Som si istá, že sa ťa niekto už čoskoro vypraví hľadať. Zrejme by nebolo najlepšie, keby nás tu takto spolu videli. Nerada to hovorím, ale asi sa budeme musieť na teraz rozlúčiť," dodala už len na záver, otočiac sa k Hane konečne chrbtom, aby jej uľahčila odchod.

pro **Sora no Sen** Sun Feb 08, 2015 1:24 pm

Po událostech v Kirigakure no sato jsem by zcela pozbavený svých nejsilnějších loutek, které mě tolik proslavily. Tor Vizsla, povstalce z Hi no kuni, který přišel o svůj život při snaze osamostatnit Hi no kuni, a Sarutobi Sen, který celý svůj život věnoval svému Kage, vesnici a lidem v ní. Byly to mocné loutky vytvořené pomocí Hitokugutsu, které jsem dovedl k dokonalosti. Toru a Sena jsem si nevybral však kvůli jejich síly, ale kvůli jejich roli v tomto světě. Tor Vizsla symbolizoval neustále vzpírání se krutému světu. Byl to obyčejný občan Hi no kuni, který toužil docílit toho, že jednou bude moci říct, že pochází z Hi no kuni, a v tom se ostatních zmocní pocit bázně, respektu a rovnocennosti, když budou pocházet z jiných větších či menších shinobi vesnic. Hi no kuni by déle nespadala pod krutou nadvládu Konohagakure no sato (v době, kdy se dostal k moci Danzo jako Hachidaime Hokage jeho země byla pořádně utlačována a zneužívána, což se později snažil Nanadaime Hokage napravit, žel, bezúspěšně). Sarutobi Sen byl řádný shinobi, který celý svůj život zasvětil službě vesnici a lidem v ní. Ten symbolizoval pouť Hakuei a mě samotného na tomto světě. Sloužíme vyšším cílům, nebraje ohled na své vlastní tužby.

To byl také důvod, proč jsem se rozhodl stáhnout z Kirigakure no sato. Bohové mi dali jasně znát zničením loutky Sarutobiho Sena, že čas pro Kirigakure no sato ještě nedošel svého konce. Viděl jsem a vnímal jsem v tom jejich vůli. Kdybych tam déle setrval a bojoval, nebylo by to v jejich zájmu, takže by se mi nedostalo vítězného boje. Možná se ptáte, proč jsem tedy společně s Hakuei táhl srovnat Kiri z povrchu zemského ve jménu bohů, když to stejně nebylo jejich vůli? Jejich vůli byl útok, vítězství však nemělo připadnout nám. Pravděpodobně ještě nejsme připraveni učinit tak velký krok na naší cestě, vedoucí k dosažení rovnováhy mezi lidmi.

Kráčel jsem společně s jedním z mých spolubojovníku touto lesní cestičkou k místu, kde jsem si vždy doplnil své síly. Nejednalo se o stoupence Hakuei. Ti totiž vždy procházeli očistou. Tento člověk mě následoval dobrovolně, kamkoli jsem šel. V okolí Kirigakure no sato vystupoval sice jako člen Hakuei, v bílém plášti, ale nyní byl oděn do pláště podobného tomu mému. To on mi pomáhal cestovat na tomto světě kvůli mé slepotě. Chakru jsem vnímal svými loutkami, ale to mi k běžné orientaci nestačilo. V bojích jsem si však postačil pouze s tímto. Nyní však bez svých loutek jsem nebyl schopen vnímat chakru v okolí, a můj spolubojovník nebyl senzibilem, takže jsme si ani neuvědomovali, že míříme ke Kurumi, jedné z mých spolubojovnic v této válce proti nadřazeným tohoto světa.

pro **Hana Ichiro** Mon Feb 09, 2015 12:13 pm

Dívala som sa pred seba. Moje oči boli prázdne, môj výraz neprejavoval jeden jediný cit. Ani som tej Kurumi neopätovala objatie a keď ku mne prehovárala, vlastne som ju ani nepočúvala. Bola som akosi mimo, stratená sama v sebe. Darmo mi vravela, že mi chcela pripomenúť, kto som. Sama som dobre v hĺbke vedela, že toto ja rozhodne nie som. Ale nedokázala som sa vzpierať, tá jej vôňa vo mne vzbudzovala zvláštne pocity, bolo to, ako keby ma teraz objímal môj vlastný otec.
Môj...otec...je mŕtvy. Stále sa mi pred očami premietal ten moment jeho verejnej popravy a potupy, ktorú naňho týmto činom zoslali. Prečo ho stále vidím v nej? Konečne som na ňu uprela zrak. Chcela som ju objať, ostať s ňou, cítila som k nej lásku...Teda nie tak úplne tú normálnu, ale tú rodinnú, akú som cítila k otcovi.
Možno ju prekvapilo, keď som ju od seba prudko odstrčila a prebodávala ju temným pohľadom. Odíď. Ako veľmi to bolelo, keď som toto povedala. Cítila som výčitky svedomia, bolo to, ako keby som to povedala priamo svojmu otcovi, ako keby som ho od seba odháňala. Privrela som oči a nahla si povzdychla. Slzy sa mi hrnuli do očí, chcela som opäť plakať, ale bojovala som s tým. Tvoj otec je mŕtvy, Hana. Pripomenula som si v mysli. Bolo to ťažké. Nesmierne ťažké. Nechcela som.
Proti svojej vlastnej vôli som ju obišla. Zbohom. Po líci mi stiekla jedna slza, ale to už ona nemohla vidieť, pretože som jej stála chrbtom. Rýchlo som ju utrela do rukáva a vykročila po cestičke niekam...neviem kam. Šla som späť do Konohy? Alebo niekam inam? Netuším. Ale potrebovala som si to ujasniť v hlave a takéto prírodné prostredie je na to ako stvorené.
Neviem s tým bojovať. Nenávisť voči hlavám dediny a vysoko postaveným ľuďom v nich ma vedie vpred. Čo to so mnou urobila? Prečo cítim povinnosť urobiť to aj keď nechcem? Prečo sa na mňa preniesli ideály Hakuei? Uvedomovala som si to, nebola som hlúpa. Zmenili ma tak, ako chceli. Urobili zo mňa niečo, čím som nikdy nechcela byť. A ja som nevzdorovala, nemala som dostatok síl a vlastne ani poriadny dôvod. Pretože v tom hral rolu môj otec. A ten bol pre mňa i po toľkých rokoch drahý a ja som ho chcela pomstiť, zároveň zabrániť tomu, aby takto tí vodcovia ničili životy druhým a potupovali ich. Keď som si bola istá, že som od tej Kurumi ďaleko, oprela som sa o nejaký strom a sťažka si povzdychla.
Zavrhla som tú, ktorú som doteraz nasledovala. Legendárnu Konan. Aké...smutné... Opäť som privrela oči a nechala vietor, nech sa mi hrá s vlasmi. Boli to posledné chvíle voľnosti, kým začnem plniť svoju prácu - odstraňovanie vysokopostavených osôb v Konohe i Ame a spôsobenie veľkého chaosu.

pro **Hideo Hatake** Mon Feb 09, 2015 1:34 pm

Ponáhľal som sa, naozaj rýchlo, priamo za svojimi psami ktoré pomaly strácali stopu po Sora no Senovi. Zdalo sa že napriek tomu, v akom stave sa pri úteku nachádzal, stále dokázal rušiť svoju čakru a rozmiestňovať ju po okolí, čím extrémne miatol nie len mojich psov, ale moje samotné senzibilistické schopnosti, ktorými som bol tak extrémne známy. Ani dokonca môj vlastný Sharingan nedokázal nič poriadne prehliadnuť, netrvalo dlho a ja som sa stratil. Moje psy boli taktiež rozmiestnené v okolí, stále sa snažili zachytávať nejaké stopy, ja som však ostal stáť na strome, neďaleko divnej lesnej cestičky, snažiac sa v okolí nájsť nejaké náznaky stôp, ktoré by mi pomohli svojho súpera vystopovať. Tiež som potreboval oddych, nebol som unavený bojom, ale unavený vyčerpanosťou. Už sú to mesiace, čo som stopoval Hakuei, poriadne som sa ešte nevyspal a nie to ešte v poriadnej posteli. Bez poriadneho teplého jedla, či s dostatočným prísunom vody, a k tomu môj pochod do Kiri a naháňačka so Sora no Senom, ma trochu vyčerpala. V tom som si ale niečo všimol.

„Hana?“ Ozvalo sa tichom, keď aj Hane sa na chvíľu podlomili kolená. Nezdalo sa že padá, ale nahýňala sa, a vtedy však namiesto prázdneho miesta alebo vzduchu, a možno aj zemi, pocítila tvrdosť môjho ramena. Až po chvíli si mohla uvedomiť, že som jej stál chrbtom k nej otočený a držal ju. Keď som rozprostieral svoju čakru v okolí, aby som zacítil Sena, zacítil som ju. Spomenul som si na jej čakru, keď sme spoločne bojovali proti Hakuei ktorá sa situovala v Ame. Vedel som že patrí jej, ale nevedel som čo tu robí. Avšak,

len čo som ju spozoroval, ani môjmu obyčajnému oku neušlo, ako sa jej po líci kotúľala slza. Vyzerala zronená, chladná a zlomená, akoby sa tu prihodilo niečo naozaj strašné a ona bola aktuálny svedok. Nevyzerala zranená, nevyzerala vôbec nejako fyzicky poškodená, ale jej psychika sa zdalo narušená. Nikoho som však v diaľke nevidel, ani necítil a moje psy sa ma na nič nesnažili upozorniť. Niekto tu však ešte nedávno musel byť, predsa by sa tu len tak Amekáge, ktorá mala ešte na moje prekvapenie Hokáge úbor, nezjavila len tak pre srandu.
„Ste v poriadku?“ Spýtal som sa, napriek tomu že sme sa už viac spoznali v Ame a samotná mi navrhla tykanie, mal som nejaké spôsoby, a tak som ďalej vykal. Na malý okamih som otočil hlavu k nej, pozrel sa jej do očí, keď som pochopil že je v poriadku a trochu od nej ustúpil, videl som znova v očiach prázdno. Vôbec som tomu nechápal, Hana bola veseláa živá, aj keď sa niekedy tak snažila, teraz nebol náznak sily jej vzdoru voči všetkému zlému tohto sveta. Na malý okamih som zarmútil ja sám, ale na tvári som nedal nič poznať, keďže ju zakrývala moja maska, ďalej som očakával nejakú reakciu. Môj pohľad taktiež znova prešiel po jej oblečení, bolo zjavné že sa snažím nájsť vysvetlenie prečo má na sebe Assassínov úbor.

pro **Hana Ichiro** Mon Feb 09, 2015 2:48 pm

Dopadla som priamo na nejakého človeka, ktorého hlas mi bol povedomý, ale momentálne som ho nevedela priradiť. Jednak preto, že som bola trochu mimo a i preto, že som poznala množstvo ľudí. Akonáhle som si ale všimla tie rozstrapatené sivé vlasy, môj pohľad potemnel. Nie, neprechovávala som k Hideovi žiadne negatívne pocity, náhodou som ho mala rada, aspoň to tak kedysi bývalo, skôr tu šlo o to, aké mal v Konohe postavenie. Keby bol normálnym shinobim, neprekážalo by mi to. Bohužiaľ, nebol ním.
Preto som chcela využiť túto situáciu. Nevidel na moje ruky, aspoň som si to myslela, keďže som sa oňho opierala zozadu. Nenápadne som vytiahla obyčajný kunai. Presne tak, chcela som sa pokúsiť...zbaviť sa ho. Čo však Kurumi nedomyslela, bolo to, že som stále mala spomienky. Hoc moja povaha sa zmenila, stále som mala pekné spomienky na mnohé osoby a rovnako i na Hidea, ktorý toho pre mňa veľa urobil.
Ja...nemôžem... Nedokázala som to urobiť, nech som už akokoľvek chcela. Moc spomienok bola očividne veľká, dokonca tak, že som nebola schopná zabiť ho. Bránila mi v tom. Rýchlo som vrátila kunai do kapsičky, snáď to nevidel, odtisla sa od neho a oprela o strom. Uprela som svoj unavený zrak naňho. Bol chladný, temný, plný negativizmu. Moja tvár však nevyjadrovala žiadne pocity, bola dokonale neutrálna. Sám si musel uvedomiť, že tu je niečo zle, ale čo presne vedieť nemohol. Možno to len priradil k tomu, že som nemala dobré obdobie. Áno, som. Odvetila som chladným tónom, pričom som na seba v duchu nadávala, že som neschopná a neviem sa zbaviť ani človeka, ku ktorému viac menej ani nie som veľmi naviazaná, teda kedysi som nebola. Bol to len kamarát.
Avšak spomienky nepustia. Zjavne mi budú robiť ešte veľa problémov, a to ma nesmierne štvalo. Nemohla som tak konať svoju prácu plnohodnotne, ale aspoň sa zbavím tých, ktorých môžem a možno, keď si na to zvyknem, sa zbavím aj tohto tu.

pro Sponsored content

Lesní cestička

Lesní cestička

Re: Lesní cestička

Re: Lesní cestička

Re: Lesní cestička

Re: Lesní cestička

Re: Lesní cestička

Re: Lesní cestička

Re: Lesní cestička

Re: Lesní cestička

Re: Lesní cestička

Re: Lesní cestička

Re: Lesní cestička

Re: Lesní cestička

Re: Lesní cestička

Re: Lesní cestička

Re: Lesní cestička

Re: Lesní cestička

Re: Lesní cestička

Re: Lesní cestička

Re: Lesní cestička

Re: Lesní cestička

Re: Lesní cestička

Re: Lesní cestička

Re: Lesní cestička

Re: Lesní cestička

Re: Lesní cestička

Re: Lesní cestička