Kisaragi no sato

Vyzeralo to tak, že ten človek je asi najväčší šťastkár na svete. Nemohol som ho trafiť naozaj ničím a to som sa snažil použivať techniky, ktorým sa vyhýbalo naozaj veľmi ťažko. Keď som ešte videl ako sa vyhol mojej technike fuutonu začalo mi pomaly ale isto škubať v oku. Ten b*zerant sa snáď chce vyhnúť snáď všetkému! Prebehlo mi mysľou no v tom som uskočil bokom, keďže ho zmietla tá silná vlna ohňa. Zdalo sa, že toto asi nerozdýcha, keďže toto kombo bolo najsilnejšie, čo oni vedeli použiť. Iba som počul ako dievčina v mojom tíme radostne zakričala, keď videla ako ho to trafilo. No ja som radšej ostal v pozore, lebo pri takýchto bojoch si človek nikdy nemôže byť istý, či ste takéhoto klzkého hada naozaj dostali. Sledoval som pozorne to miesto, kde ho zasiahli a dúfal som, že nespozorujem žiaden pohyb z toho miesta. Ak ho to vážne dostalo, nebol zas až taký silný, ako som si myslel. Prebehlo mi zasa hlavou pri tom, ako som pozeral na zadymené miesto.

Ten človek bol naozaj čarovný. Dokázal vyviaznuť z tej situácie len s takými zraneniami aké mal. Možno si myslel, že ho kvôli tomu necháme na pokoji ale to neznamenalo, že to aj urobíme. Rukou som kývol smerom kam uskočil pomocou signálu, ktorí hlásil to, že majú po ňom hodiť kuaie, ktoré mali na sebe výbušný lístok. Ja som po tom signále urobil to isté, s tým rozdielom, že miesto jedného kunaia s výbušným lístkom som po ňom hodil rovno 3, aby bola explózia silnejšia a roztrhala ho na kusy. Doteraz si mal na vchr ale ... si už zranený a to treba využiť v náš prospech, čo najskôr. Ozvalo sa v mojej mysli pri tom, ako som po ňom hádzal tie kunaie.

Naozaj sa mu podarilo využiť toho zmätku, ktorý nastal kvôli výbuchu. A to hlavne preto, lebo som si ho všimol, až keď zaútočil s tou zlomenou zbraňou. Ak by som sa ju snažil vyblokovať len pomocou katany, bola by sa mi zlomila ako jemu.  Preto som sústredil pomerne veľké množstvo chakry, ktorá bola fuutonovej podstaty a sekol som priamo oproti nemu v tej chvíli, keď bol na dosah mojej katane, ktorá bola tentoraz predĺžená o pár centimetrou, vďaka chakre. Mal som výhodu, vďaka podstate ale aj kvôli tomu, že som si predĺžil katanu a s tým krátkym, zlomeným mečom neurobí takmer nič. Teda aspoň v to som dúfal. Môj tím si ani nestihol uvedomiť čo sa stalo, preto ani nijako nezaútočili, len uskočili viac dozadu, keďže sa k nám všetkým dostal pomerne rýchlo a poriadne blízko.

Ako som začul tie údery za sebou, k tomu ako som ešte počul, čo hovoril prebehol mi mráz po chrbte. Stisol som v rukách silno katanu, ktorá doslova začala horieť naozaj silným ohňom. Nebolo to teraz, ako predtým ale oveľa silnejšie, keďže som používal aj svoj druh element a celou silou som po ňom sekol. V ten moment naňho vyšľahol oheň, ktorý ak by ho nezničil, medzi nami vytvoril dvojmetrovú ohnivú stenu. V tedy som sa rýchlo otočil a rozbehol som sa k svojmu tímu, u ktorého bol možno klon alebo ten pravý.Môj tím, teda aspoň tí zvyšní dvaja odskočili ale hneď na to sa po ňom rozbehli, keďže nechceli, aby nejako viac ublížil jej spoločníčke, ktorá teraz ležala v bezvedomí na zemi.

Našťastie aj keď genini padli na zem, obaja vstali a mali na pláne bojovať, ale to už som sa objavil na scéne ja a zaútočil som priamo na Seijiho, ktorý odkopol mojich zverencov. Hneď nato zaútočili obaja geninovia a to z prava aj ľava. Aj keď som vedel, že mi príliš nepomôžu, mohli by ho vyviesť z mieri a mne by sa ho podarilo trafiť priamo do hrude svojou katanou, ktorú som držal v ruke a púšťal som do nej teraz len fuutonovú chakru. Vedel som, že niekde vzadu môže byť ten druhý a mohol na mňa zaútočiť za chrbtom, ale na niečo také som teraz nemal čas myslieť a dúfal som preto, že ho ten oheň aspoň na malú chvíľu zdrží. Bol zranený, stále ho to muselo aspoň trocha spomaliť a v to jediné som dúfal. Ak to takto pôjde ďalej budem nútený využiť silu hachibiho, ktorého som ešte nevedel ovládať ale posíliť sa jeho chakrou som mohol tak či tak.

Nečakal som, že sa stane niečo také. Poriadne ma to prekvapilo a po zásahu tým klonom som padol na zem. Naozaj ma to paralizovalo a ja som sa nemohol hýbať. V tedy, aby som nestrácal čas som začal prehovárať k Hachibimu, aby mi prepožičal jeho chakru. Genini, ako videli čo sa stalo, uskočili obaja dozadu. Teraz čelili dosť veľkému problému a to takému, že nevedeli kde sa ich nepriateľ nachádza. Preto boli obaja genini otočený k sebe chrbtamy, aby mali rozhľad na obe strany, ak by sa nepriateľ objavil. Museli mať na očiach aj senseiia, ktorý bol teraz paralyzovaný.

Ten jeho útok bol pre geninov naozaj prekvapivý, keďže nečakali, že zaútočí zo vzduchu. Nestihli ani odskočiť a oboch ich to zasiahlo. Našťastie ich ale tá technika nezabila, no stratili  vedomie. Možno si teraz myslel, že to bude mať ľahšie ale pravý boj sa len začne. Mojím telom začala prúdiť chakra hachibiho a paralýza sa pomaly ale isto vytratila. Vstal som a pozrel som na svojho nepriateľa. "Poďme to ukončiť." Povedal som s úškrnom a zdvihol som do vzduchu ruku. Moje telo v ten moment obalil plášť démonickej chakry, ktorá mi prepožičia naozaj impozantnú silu. Musel som s ňou narábať opatrne, keďže hachibi to vie vždy využiť v môj neprospech a snaží sa ma tak ovládniť. Plášť mal 1 chvost a dúfal som, že ich počet sa nebude zvyšovať, keďže pri štvrtom chvoste   je veľmi ťažké udržiavať kontrolu nad svojím telom. Keď bol plášť kompletný okamžite som sa vrhol po ňom. Moja rýchlosť a sila bola väčšia čo mohol pocítiť v tedy, keď som sa uňho objavil a sekol som po ňom katanou a mieril som mu na krčnú tepnu, aby som ho tak aj hneď sundal.

Všetko išlo ako malo. Nárast sily, ktorý som pocítil ma urobil natoľko rýchlim, aby som mu stíhal. Nevyzeralo to ani tak, žeby som mal zatiaľ problém s kontrolou chvosta. Hachibi prosím ostať dobrý než ho dostanem Poprosil som v duchu hachibiho aj keď som vedel, že ma nebude počúvať. Nemal som na pláne ho nechať oddychovať po tom, čo som zaútočil. Ako uskočil okamžite som sa zasa objavil pri ňom a zasa som ho mal na pláne seknúť katanou.Neviem prečo, ale teraz sa mi zdalo ako keby mi tá katana prekážala. Ak by sa jej teraz aj vyhol a hneď naňho zaútočil aj môj plášť, ktorý by mu uštedril poriadnu ranu. Ani som si to teraz poriadne neuvedomoval ale pri tom, ako som bojoval sa na mojom plášti pomaly ale isto objavoval druhý chvost a tým aj moja sila rástla. Čím viac chvostou budem mať tým silnejší budem ale problém je, že ako dlho to budem ja a nie hachibi.

Ešte stále som dokázal svoje myšlienky pevne koncentrovať, a dostatočne reagovať na situáciu okolo mňa. Avšak, začínal som sa pomaly dostávať do štádia kedy som už ja sám prestával vnímať Hachibiho a tak som mu vlastne len uvolňoval cestu poza pečať, ktorá sa pomaly začala rozpadávať. Železná pečať, ktorá ho držala na uzde patrila k naozaj silným, ale nedokázala sa pri takomto mentálnom stave svojho hostiteľa nejako brániť. Hachibi začínal naozaj presakovať von, a ja som to už prestával vnímať. Jediné čo ma teraz viedlo bola túžba trafiť tú rozmazanú šmuhu, ktorá sa po chvíli transformovala do množstvo postáv. Na malú chvíľu sm sa zastavil, ostal stáť na mieste a rozhliadal sa okolo seba, kým vo mne nevyvrel hnev. Hnev bol naozaj mocný, pretože rany ktoré som začínal cítiť ma len viac a viac rozpaľovali. Dráždil ma a on to dobre vedel. V tom okamihu ako jeho nejaký random znova našial svoje miesto a zasiahla plášť, všetko okolo mňa sa rozbúrilo, čakra sa presunula k ústam a ja som zreval. Výsledkom bola ohromná tlaková vlna ktorá odhodila každého v mojom okolí. Tretí chvost sa začal objavovať, cítil som ako mi páli kožu a bolesť ktorú som pociťoval ma len viac umocňovala v tom aby som púšťal čakru von. Po tlakovej vlne ktorú som vypustil, som nedal ale šancu súperovi, ktorému som sa nemohol vyrovnať v rýchlosti v túto chvíľu ani v tomto stave, ale moja sila začala rásť enormne rýchlo a ja som vyrazil naproti nemu dorážajúc na neho, snažiac sa poškodiť ho čímkoľvek, kašľúc na katanu v ruke. Tentoraz ma chránil plášť, ktorý útočil taktiež.

Jeho dedukcia bola naozaj správna. Moja rýchlosť ktorá sa doteraz rapídne zvyšovala, začala stagnovať. Avšak, moja brutálna sila, sila chobotnice ktorá s 8smimi chvostami doteraz spala v mojom vnútri sa začala prejavovať nie len na mojej sile, ale ja odolnosti ktorá sa razom zvýšila na maximálnu úroveň. Ako sám správne poznamenal, začalo to byť len horšie a horšie, a to v okamihu kedy sa u mňa objavil tretí chvost. Tentoraz sa celková atmosféra okolia zmenila, stále som to bol ja ale prestával som sa ovládať a moje kroky začali meniť svoju doterajšiu stratégiu. Začalo viac pripomínať zviera. Tentoraz ako som vyrazil dopredu, som nešiel po dvoch, ale zvýšil si svoju rýchlosť tým že som šiel po štyroch. Preto keď sa predo mnou objavila Raitonová technika, stačil fakt krátky moment aby som zapichol katanu do zeme, tak sa jej vlastne zbavil a nohami sa odrazil od nej. Kráter ktorý vytvorila tlaková vlna dostatočne zahalila môj výpad doprava, kde ma jeho technika zasiahla len veľmi malou plochou, stačilo to nato aby ma to dostatočne spomalilo a môj úder na jeho tvár prestával byť tak efektívny ako doteraz. Ako sa on snažil odo mňa odísť, ja som sa snažil k nemu čo najbližšie dostať.

Tento ťah bol naozaj efektívny. Bojoval naozaj dobre, a svojimi stratégiami patril k ľuďom ktorý patrili k najsilnejším, s akými som sa dokázal stretnúť za môj dostatočne dlhý život, čo sa týka meradla úmrtnosti Shinobi ako ja. Jeho techniku som nemal ako zničiť, ako ju neutralizovať a tak som sa dostal do pasce. A schytal plnú dávku ktorá doslova, prepaľovala cez celý môj plášť a pálila už tak rozpálenú kožu. Tentoraz to ale aj on sám prehnal, pretože môj hnev práve vystrelil. Ja som sa poddal. Nemienil som sa už držať na uzde, tentoraz vo mne prevládol hnev, vedel som že ho neporazím a ak ho neporazím, dostanú nie len Hachibiho, ale aj celý môj tým. A tak vyšiel na svetlo Hachibi. Ozvala sa rana. Ohromný výbuch ktorý okamžite zdemoloval všetko okolo mňa, nie len miesto na ktorom sme sa nachádzali ale aj jeho kamenné stĺpy a k nebu sa povzniesol ohromný lúč. Obrovský lúč ktorý dosahoval mrakov, lúč z ktorého vychádzala tak obrovská a tak strašidelná a desivá energia. Uvolnil som nie len 4rtý chvost a tak verziu 2, ale dokonca som sa nechal úplne ovládnuť. Ako tak som z diaľky sa držal na uzde, ale bolo jasné že tentoraz nebojuje so mnou. Bojuje s monštrom vo mne. V lúči totiž zahliadol tvár, tvár desivú, tvár z ktorej žiaril hnev vo forme akú videl pred sebou. Ale nič zatiaľ nerobil, napriek tomu bolo jasné že priblížiť sa k tlaku ktorý som svojím telom tvoril, bolo príliš nebezpečné.

Nehýbal som sa. Moje telo v túto chvíľu pociťovalo tie najhoršie bolesti, ale tie som prestal vnímať keď som sa úplne poddal Hachibimu. Moje telo pri bráne, ktorá sa pomaly otvárala, ponorené vo vode sa začalo potápať. Ja sám som začal miznúť vo víre červenej čakry, a tá sa ďalej formovala v guľu ktorá v momente keď dym zahalil celú našu oblasť vybuchla. On sám pocítil niečo, čo určite predčilo jeho očakávania. Monštrum ktoré doteraz hecoval sa dostalo von, a cítil ako tá príšera ide po ňom. Cítil tú potrebu krvi, potrebu zabíjať. Počul to zavíjanie, a keď tlaková vlna udrela a rozohnala jeho hmlu, zahliadol na mieste kde bola guľa čiernu energiu, z ktorej začalo niečo pomaly vychádzať. Vyšla len podivná noha, ako čistá energia, energia ktorá patrila monštróznej čakre. Patrila totiž verzii 2.

Dym ustupoval. Trvalo to dlho než som z neho vyliezol, ale obom padol pohľad už nie na človeka. Tentokrát išli do boja z netvorom. Netvor, ktorého čakra bola tak silná že úplne spálila kožu svojho užívateľa a zmiešala sa z jeho krvou ktorá práve lemovala celé telo podivného tvora z rohami, tvoriac tak naozaj tvrdú obranu cez ktorú neprešiel ani slávny Orochimarov meč. Ani Kusanagi nedokázalo prejsť touto obranou, a práve tá vystrelila v naozaj ohromnej rýchlosti na Seijiho, úplne ignorujúc prítomnosť vlka, snažiac sa vraziť mu. Bol to naozaj bleskový výpad, ktorý prinášal zo sebou smrť pretože ak už nebol rýchly ako sa očakávalo, jeho sila by dokázala prelomiť aj tie najsilnejšie obrany na svete.