Jezero Kiri

First topic message reminder :






Pověst praví, že v tomto jezeře žil kdysi vodní drak. Byla to dračice, které stačilo slabě fouknout a zvedla se obrovská vlna. Vesničané jí začali říkat Tsunami. Dodnes někteří tvrdí, že obrys jejího těla vídají v období dešťů, kdy dračice nejradši vylézala z jezera a sedávala na břehu.
Také je to nejkrásnější místo ve vesnici, kde se dá příjemně odpočívat^^

Zbehla som ešte domov po zvitok s technikou, ktorú som ukradla z našej knižnice. Rodičia o tom nepotrebujú vedieť. Ba čo viac. Nerozprávala som sa s nimi tak dlho, že zrejme ani nevedia, že sa u mňa prejavil element lávy. Dokonca ani môj brat Kataro. Gats už áno, ten ma pri tom videl, ale bohužiaľ. Zase sa niekam vytratil. Toto miesto som si zvolila preto, lebo tu panovala pokojná atmosféra a ticho, ktoré som potrebovala k študovaniu zvitku, hoc som si už čosi čítala cestou a tak sa stalo, že som omylom do niekoho vrazila. Po nejakej tej chvíli som dorazila až sem. Prvé, čo sa mi stalo, bolo to, že som sa tak začítala do toho zvitku, že som si nevšimla strom pred sebou a vpálila rovno doň.
"Do pitvora aj s tými stromami nevychovanými." Sklonila som sa po zvitok, ktorý mi vypadol z rúk, nejako som ho chytila do jednej ruky a druhou som si šúchala boľavé čelo. Mrmlajúc si čosi popod nos som sa vybrala ďalej, hľadajúc vhodné miesto na posadenie. Raizou za mnou nešiel. Asi ma nechcel "vyrušovať" pri tréningu, čo by určite nevyrušoval, ba by som sa potešila, alebo mal možno niečo na práci.
"Hm?" Nadvihla som obočie, keď som zbadala niekoho postávať pri jazere. Tá postava mi bola povedomá, a tie vlasy.
"Kiseki?" Vyslovila som jeho meno, ale nie príliš nahlas, skôr to bolo len pre moje uši, takže to určite nepočul. Trénoval. Ako mohol vietor takto ovládať? Že by to malo niečo spoločné s tým, čo mi predtým sľúbil, že mi povie? Neozývala som sa k nemu, len som pozorovala, ako sa snaží tie kamene a kto vie akú háveď k tomu udržať vo vzduchu.

Očividne ho niečo takéto vyčerpalo. Stále mi bolo ale záhadou, ako je možné, že dokáže prakticky manipulovať so surovým elementom. Nikdy som nič také nevidela. Asi som mu mala ísť pomôcť, keď padol na kolená a všetko to, čo doteraz držal vo vzduchu, spadlo do vody. Ale ja som tam len stála ako také tvrdé y s divným výrazom v tvári, pretože som akosi nevedela, čo si myslieť. Napokon si ma Kiseki predsa len všimol. Chcela som ísť oproti, avšak narazil do mňa vietor. Spočiatku som si len vravela, že tu je nejako príliš veterno, možno sa blíži búrka, aj keď obdialeč neboli žiadne sivé mraky. Ale čím ten vietor silnel viac a viac, doplo mi, že to má na svedomí práve Kiseki. Zvitok som si držala tesne pri tele, vlasy mi lietali na všetky strany, uvoľňovali sa s gumičky, s ktorou som ich mala zopnuté do chvostíka.
"Hej!" Zamračila som sa, pretože som mala pocit, že každú chvíľu sa proste odlepím od zeme a skončím v jazere. Vôbec som sa nedivila, keby sa to stalo. Škodoradosť dnešných ľudí nepozná hranice. Moje obavy sa naplnili, avšak len čiastočne, pretože ma len trochu zdvihol do vzduchu.
"Okamžite ma polož!" Zvrieskla som naňho rozhorčene, nie že by mi takéto levitovanie nejak extra vadilo alebo mi mohlo ublížiť, ale vážne som sa obávala toho, že ma niekam hodí. Našťastie na to nemal dosť síl, preto keď som opäť pristála na zemi, som si len povzdychla.
"Však ty ešte uvidíš, až sedmičku ovládnem." Prižmúrila som naňho oči, v ktorých bolo jasne vidieť, že toto len tak plávať nenechám.
"Nooo, prišla som si sem...preštudovať tento zvitok." Spomínaný zvitok som k nemu otočila a on tam mohol prečítať názov lávovej techniky.
"Nemyslela som si, že tu na niekoho natrafím. A už vôbec nie, že tu budeš práve ty. Myslela som, že ešte budeš oddychovať." Ja som sa mala čo ozývať, keď som zdrhla z nemocnice s obviazanými poranenými časťami tela a vlastne...tých pár obväzov som na sebe mala doteraz.

"Na ja, kilá, ktoré som počas Vianoc pribrala som ešte nestihla schudnúť. Nemusíš mi to pripomínať." Brala som to s humorom. Vedela som si robiť srandu zo samej seba, aj keď je pravda, že som ju oveľa radšej robila z druhých.
"Ja to chápem. Nabudúce mi to ale nejak oznám, ono je to fakt čudné, keď si tu proste niekto stojí a odrazu sa zdvihne do vzduchu." Nebyť toho, že som sa s jeho schopnosťami nestretla počas misie, asi by som spanikárila, a to dosť. Pravdepodobne by som si začala namýšľať, že ma niekto napadol a chce zo mňa vyrvať moju milovanú sedmičku. No, u mňa nikto nikdy nevie. Na svete existuje veľa ľudí, ktorí prahnú po moci chvostového démona a priznajme si, ja sama som nepatrila k najsilnejším shinobi. Teda, zatiaľ.
"Och, zábavný by taký tréning možno bol, ale...vieš. Ešte by som omylom odpálila dedinu." Uchechtla som sa. Aj keď, naňho by som asi niečo ako Bijuudamu nepoužila. Nechcela by som ho predsa zabiť! Kisei mi začal rozprávať o tom, ako to vlastne bolo. Takže ma predsa len neposlúchol a šiel si v takom stave po ďalšiu misiu.
"Boh ťa ochraňuj, ak by si nejakú misiu prijal. Osobne by som si ťa našla a jednu ti vrazila." Myslela som to smrteľne vážne, aj keď som sa pri tom usmievala ako mesiačik na hnoji. Myslela by som si o ňom, že je asi chorý, pretože len taký človek si pôjde na bohvieakú misiu nevyspatý a s malým množstvom chakry. Aj keď, on je genin, jeho by na nejakú bojovú misiu asi ani nepustili. Teda aspoň nie samého.
"Žasnem nad tým, ako niektorí ľudia môžu považovať tréning za oddych. Ja osobne omnoho radšej vylihujem na posteli a tlačím do hlavy rôzne jedlo." Nechcela som mu presne povedať, že chipsy a také nezdravé sračky, nemusí vedieť, že za mojou váhou nestojí tak úplne vianočné jedlo.

"No, to neviem ani ja, ale aspoň by to bolo slušnejšie. Nehovoriac o tom, čo by sa stalo, ak by som mala sukňu." Našťastie pre mňa, som sa neradila k typickým dievčatám a necítila som potrebu obliekať sa nejak veľmi sexy. Skôr som uprednostňovala pohodlnosť. Čím pohodlnejšie, tým lepšie.
"No jop. Sila vetra, čo?" Pousmiala som sa. Nevedela som, na akú úroveň sa až bude môcť vyšvihnúť. Už len na úrovni Genina toho ovládal pomerne dosť. Čo ak niekedy v budúcnosti bude môcť privolávať tornáda a podobne? Asi by to bola nepríjemná skúsenosť, pretože pokiaľ dobre viem, Chomei niečo také neovláda.
"Khairuni?" Nadvihla som obočie. Kto mal preboha také čudné meno? Že by to bol nejaký jeho kamarát? Nemala som ani poňatia o tom, že by to mohlo byť niečo...v ňom. Nie to ešte nejaký drak. Doteraz som na nich veľmi neverila, aj keď sa hovorilo o tom, že existuje pár ľudí, ktorí ich údajne dokážu privolať.
"No, preto, lebo zbytočne riskuješ. Vieš, aby si si to zapamätal." Dobre, trochu som klamala. Bolo by to hlavne preto, že ma neposlúchol, nie že by som si vyžadovala nejakú poslušnosť alebo tak niečo, ale tak...chápete snáď.
"Mal by si si ale nájsť aj nejaký čas pre seba. Nemôžeš stále len trénovať, takto nič nedosiahneš." Akosi som si najprv neuvedomila, čo povedal, až po chvíli mi trklo, že sa nazval nositeľom draka.
"P-počkať!" Vyvalila som naňho oči.
"Nositeľ...draka? Eeeeeeh?" Dívala som sa naňho ozaj prekvapene. Ako mohol byť nositeľom bájneho tvora? Možno si len zo mňa robil srandu. Kto vie, ale tak prvý apríl nebol. Nevedela som, čo si mám o tom myslieť, vravel mi síce, že mi to celé vysvetlí, ale rozhodne som nečakala, že na mňa vybafne, že je nositeľom tvora, o ktorom som si už dlhé roky myslela, že je len výmyslom spisovateľov.

"To vravíš len preto, aby som ťa nepovažovala za úchyla." Do široka som sa zaškerila. Ťažko povedať, kým on v skutočnosti je. Možno nie je tak nevinný, ako sa na prvý pohľad zdá.
"A ja som čo?" Pousmiala som sa. Pochybujem o tom, že by mi vravel také veci, keby sme kamarátmi neboli. A predsa len, viac menej som mu zachránila prdel, aj keď následne, nebyť toho, že sa zastavím, asi by som ho bola zabila. Ale tak, nad takým scenárom sa asi neoplatilo už ani premýšľať, pretože sa našťastie nestal. Následne začal Kiseki s vysvetľovaním toho, ako to vlastne v skutočnosti je. Počúvala som ho s istým záujmom v očiach, predsa len to bolo niečo, s čím sa každý deň nestretávate. A rozhodne to zaujímavo znelo. Uprela som pohľad na pečať na jeho chrbte.
"Wau." Vydýchla som s údivom.
"Takže predsa len draky existujú. Pokiaľ tomu ale správne rozumiem, ak si ťa drak vybral, teda...Khairuni...máte spolu asi pomerne dobrý vzťah, nie?" Toto bol asi jediný rozdiel, ktorý nositeľa draka a Jinchuurikiho odlišoval, pretože Bijuu sú zapečatení na silu a to sa potom odráža na ich správaní.
"Usudzujem to aj podľa toho, že si nabral jeho čiastočný vzhľad, pokiaľ si dobre pamätám. Prebral kontrolu nad tvojou mysľou, nie? Viem, že mi Khairuni vravel, že sa nerozprávam s Kisekim, z čoho som bola dosť vykoľajená." Potichu som sa zasmiala.
"Každopádne som rada, že tu v okolí žije niekto s podobným bremenom, aj keď ty to máš asi jednoduchšie." Pousmiala som sa, pričom som ho potľapkala rukou po ramene. Kiež by som mala rovnaký vzťah s Chomeiom, bohužiaľ, ten sa asi nevedel ani zmieriť s faktom, že už nie je zapečatený v Hitomi a že mu nikto konečne nedoprial vytúženú voľnosť.
"Nemáš dôvod neveriť mi. Neexistuje tu nikto, komu by som to mohla povedať." Nemala som veľa kamarátov. Teda, jediní, s ktorými som sa rozprávala, bol on a Raizou. Prečo by som však niečo také Raizouovi vravela? Nebola to informácia, ktorú by nutne potreboval vedieť. Tak čo.
"Ale díky za dôveru, no." Dodala som sarkasticky.

"Tak to máš potom fajn, keď v tebe nesídli tvor, ktorý sa snaží získať voľnosť pri akejkoľvek príležitosti." To, čo sa udialo po misii, nebolo prvý krát. Sedmičke som nemohla veriť, čerpať jeho silu som mohla len v prítomnosti niekoho druhého. Nemala som v pláne zomrieť v tak mladom veku, predtým, než dosiahnem svoje ciele, ktoré ma sprevádzajú už roky.
"Nevystrašili ste ma, len...trochu na tej situácii bolo vtipné to, že som si o tebe myslela, že si..." Rukou som mu naznačila niečo, čo znamenalo "šibnutý". No tak, je úplne normálne, že sa s niekým rozprávate a odrazu vám povie, že kecáte s niekým úplne iným. Poviete si, že to je ťažká schizofrénia, niečo také, aké mal Smígl v Pánovi prsteňov.
"Och, tak za to ti ďakujem, je to od teba milé." Kiseki mi mohol pomôcť tak maximálne nejakými tými radami, čo by nebolo tak úplne zlé, ba naopak. Skôr by som však mala vyhľadať pomoc u nejakého iného jinchuurikiho, ktorý má svojho Bijuu pod kontrolou.
"Ja to samozrejme chápem." Nemusel sa mi za to ospravedlňovať, určite mal k svojej nedôvere určité dôvody. Ja by som mala byť rovnaká, väčšina jinchuuriki sa kvôli správaniu svojho okolia voči nim uzavrie do seba, ale ja som taká nebola a nikdy nebudem. Chcem svoju dedinu ochrániť, nie na ňu zanevrieť.
"Och, som presvedčená, že o týždeň budeš mať vo mne plnú dôveru." Myslela som to vážne. S málokým som sa bavila, väčšinu času som trávila osamote, občas som s niekým prehodila pár slov, ako napríklad s Raizouom, ktorý mal rovnakú psychickú poruchu ako ja. Ale že by som niekomu vyzradila Kisekiho tajomstvo? Tak to teda nie. Pri jeho poznámke som sa uchechtla.
"Hej no...Počkať! To s tou večnosťou si myslel vážne?" Možno to povedal len tak obrazne, predsa len ľudský život je pomerne dlhý. Nevedela som si však predstaviť, že by mal takú možnosť žiť tak dlhú dobu. Naveky mladý. Ja som takú možnosť ako Jinchuuriki nemala, môj život bol rovnako dlhý ako u iných ľudí. Raz zomriem. Či už prirodzene alebo nie.
"Mám ešte jednu otázku. Myslíš, že ako Jinchuuriki by som sa s tebou mohla prepojiť? Totižto, to že nie si tak úplne normálny, som cítila už skôr, ale neprikladala som tomu veľkú váhu, pretože som nemala ani páru o tom, že by sa do ľudí pečatili aj draci." Zrejme o ňom nevedel ani len Chomei, ťažko povedať, nepýtala som sa ho na to a myslím, že teraz ani nemá chuť so mnou debatovať. Odkedy posledný krát vystrčil rohy, sa ani len neozval.
"Vieš privolávať drakov? Vážne? Jasné, že chcem nejakého vidieť!" Ako malá som bola do drakov blázon, neskôr som od nich upustila, pretože som verila v to, že neexistujú. Vyzerala som presne ako nejaké malé dieťa, ktoré každú chvíľu dostane svoju obľúbenú hračku, na perách som mala široký úsmev a v očiach mi svietili hviezdičky.

"No, tak nejak. Proste že to nemáš v hlave tak úplne v poriadku." Teraz som sa cítila dosť trápne za to, čo som si o ňom chvíľu myslela. Ale dalo sa to ospravedlniť mojou nevedomosťou, vážne som nevedela o tom, že má v sebe zapečatené niečo také.
"Wau. Takže keď sa staneš dostatočne silným a málokto ťa bude môcť poraziť..." No, všetko bolo možné. Kiseki by tým pádom prežil rôzne udalosti, ktorých sa ja osobne nedožijem, pokiaľ nevynájdem kameň mudrcov, v budúcnosti bude môcť rozprávať deťom a vzdelávať ich o rôznych udalostiach v minulosti, ktoré sám prežil. Bol by z neho mudrc. Stačil by mu len starecký vzhľad, dlhé biele vlasy, bradu po pás a bol by z neho hotový Gandalf.
"Niekedy, až na tom so sedmičkou budem lepšie, by sme to mohli skúsiť. Možno by som vďaka tomu mohla vidieť Khairuniho. A ty zase na oplátku sedmičku." Určite by to nebola od veci skúsenosť. Vidieť toho, s ktorým som sa už raz rozprávala, ale prikladala som to najprv ťažkej schizofrénii. Potom začal skladať pečate, zrejme na Kuchyiose no Jutsu, ale trochu to trvalo. Nebol zrejme v ručných pečatiach dobrý, narozdiel odo mňa, pretože ja som v tomto doslova excelovala. Pečate som zvládala, ako sa vraví, ľavou zadnou. Pocítila som aj nejaký sladkastý pach, ale neprikladala som tomu nijakú väčšiu pozornosť, spájala som to s charakteristickým znakom daného draka. Avšak to, čo sa stalo ďalej, ma viac než len prekvapilo. Predo mnou sa objavil obrovský okrídlený drak zelenej farby. Nebolo by to nič zlé, ani by som sa nebola bála, dokonca by som ho pohladkala, nebyť toho, že sa po mne zahnal labou a udrel ma tak, že som sa pekne preletela a pristála tvrdo na zemi.
"Čo to...?" Viditeľne som bola prekvapená, čakala som, že Kiseki bude mať draka pod kontrolou. Nebola som v Genjutsu dobrá, napriek tomu, že som bola pomerne inteligentná. No, inak by som si to možno všimla, ale v tej chvíli som bola tak šoknutá, že ma táto možnosť absolútne nenapadla, len som so strachom pozorovala obrovského draka predo mnou. O čo mu šlo? Prečo na mňa vlastne zaútočil?

"Kiseki?!" Vykríkla som jeho meno, keď zbadala chlapca za drakom v bezvedomí. Otriaslo to mnou, čo to, že sa drak obrátil na mňa, nezlepšilo.
"AAAAAAAAAAAAAAAAAAA!" Zakričala som nahlas, pri čom sa otočila a rozbehla sa kade ľahšie. To je len sen. Musí to byť sen! To nie je možné! Naháňa ma drak. Tvor, o ktorom som doteraz verila, že neexistuje. Prečo ja? Prečo ja?! V tej chvíli som precitla, vrátila som sa späť do reality. Drak, ktorý sa zdal byť päť krát vyšší odo mňa, bol v skutočnosti len malý dráčik približne v mojej výške.
"Eeeeh..." Akosi som k tomu nemala komentár. Bola som v šoku, dívala som sa na nich, ako keby mi absolútne nedopínalo, čo sa vlastne stalo. V tej chvíli mi zmodrala gebuľa, prevrátila som očami a zrútila sa k zemi v bezvedomí, pričom miesto mojich očí bolo vidieť len dve menšie špirály, typické u anime postavičiek, ktoré sa zrútili. Bolo toho na mňa moc, ten drak mi spôsobil taký šok, že som to celé jaksi neuniesla, ešte som sa pritom tvárila pomerne komicky.

Pomaly som pootvorila oči. Prvé, čo som počula, bol rehot draka, ktorý sa na mne asi dosť zabával. Však ja mu to ešte spočítam.
"Nie, Kiseki, som zombie." Poznamenala som sarkasticky. Presunula som sa do sedu a rozhliadla sa. Stále sme boli pri jazere. Snažila som sa vrátiť do svojej pozitívnej nálady, ale ten drakov rehot ma nesmierne iritoval. Dobre, že som sa sama psychicky nezrútila a on si tu zo mňa bude mať srandu.
"TY!" Môj výraz sa náhle zmenil. Vyzerala som nasrato, presne ako nejaký býk, ktorý zazrel šatku červenej farby. Postavila som sa na nohy a otočila sa k dračikovi, nad ktorého som sa naklonila.
"Ty si budeš zo mňa robiť srandu, áno?!" Prižmúrila som naňho oči. Mienila som mu to vrátiť štvornásobne, nikto si tu zo mňa robiť dobrý deň nebude. Zložila som pečate a s pomocou techniky Rinpugakure no Jutsu som naňho vyfúkla obrovské množstvo lesknúceho sa prachu, ktorý ho mal na krátku chvíľku oslepiť, možno kvôli nemu i začal kýchať. Kto vie.
"Tak. To by bolo. Teraz sa môžem začať smiať ja." Trochu som sa od toho mesta oddialila, pričom som sa usmievala ako mesiačik na hnoji. Nech si trochu pokychá, dráčik, ale mňa štvať proste nebude.

Môj plán vyšiel tak ako mal. Docielila som to, že si ten dráčik šiel kýchnuť, ale keďže sa stále tak nadúval, tak radšej som si pvoedala, že sa odtiaľ spakujem, pretože som nechcela byť celá od jeho...sopľov. Potichu som sa uchechtla, keď sa drak skryl za Kisekiho.
"Prosím ťa, to mal za to, že mi takmer spôsobil psychickú ujmu." Pousmiala som sa, vyzerala som byť opäť v poriadku. Dračika som chcela pohladkať, ale keď teraz sa takto predo mnou skrýval...Hm.
"Čo keby sme uzavreli mier, hm?" Opýtala som sa draka za ním, pričom som sa k nemu priblížila a natiahla k nemu dlaň. Zatiaľ som sa ho však nedotýkala a pevne verila, že sa mi nepokúsi odhryznúť ruku. Bolo by asi čudné byť hendikepovaným jinchuurikim. Vlastne..ako by som potom používala techniky?

"No, na genjutsu som drevo. Pozri, robí mi problém i takéto niečo." Bol to fakt, s ktorým som už toho asi veľa urobiť nemohla. Chcela som sa zamerať skôr na niečo, čo mi pôjde, v prípade Genjutsu som sa spoliehala predovšetkým na svojuho Bijuua, teda to tak bude asi až v budúcnosti, pretože ten je teraz v takej nálade, že by sa ma nedotkol ani paličkou z dvadsať metrovej vzdialenosti. Pousmiala som sa.
"To si zapamätám." Poškrabkala som ho na hlave. Jeho pokožka bola taká zvláštna, pripomínala na prvý pohľad kôru stromu, ale nebola tak drsná, no stále na dotyk čudná, akosi som nevedela to k niečomu prirovnať.
"Je roztomilý, aj keď asi dosť škodoradostný, čo?" Uchechtla som sa. Až jedného dňa budem mať summona, ocenila by som, ak by bol takýto, pretože by som s ním mohla stvárať somariny.
"Stále sa mi nechce veriť, že si schopný privolať niečo také." Aj keď som tu toho dračika hladkala, prišlo mi to neuveriteľné. Celé roky som neverila v ich existenciu a odrazu tu jeden z nich stojí predo mnou a necháva sa škrabkať.

"Aspoň nie som sama." Nejaké pozitívum na dnes. Nie som jediné drevo na Genjutsu. Motivácia lvl. Just do it. 
"To je jeho jediná obrana? Nedokáže trebárs chŕliť oheň? Ospravedlňujem sa, ak to je schopnosť drakov len v rozprávkach, o skutočných drakoch neviem vlastne absolútne nič a neviem, či knižné predlohy sú vhodným zdrojom informácií." Poškrabkala som sa za hlavou. Síce je pravdou, že som bola príliš hyperaktívna na to, aby som čítala nejaké knihy, sem tam som si ale nejakú predsa len do ruky vzala. Nebudem predsa ako dnešné pipky, ktoré by si o knihu ani bicykel neopreli. 
"Nieeeee...Vôbec si sa nesmial na tom, keď si ma na smrť vystrašil." Prižmúrila som naňho oči. Takého škodoradostného summona by som brala, aspoň by som mala o zábavu postarané. 
"Chápem. Ak by sa to prevalilo, nemuselo by to dopadnúť dobre. Obaja vieme, akí ľudia dokážu byť, keď nájdu niečo, čo môžu využiť. Draci sú silní sami o sebe, nehovoriac o materiáli, ktorí by sa dal využiť." Myslela som na dračie šupiny. Pokiaľ som sa nemýlila, dračie šupiny prepustili málo čo. Mohli by z nich vyrábať brnenia, čokoľvek, ľudia by si našli využitia, na čo ich použiť, preto bude lepšie, ak to ostane tak, ako doteraz. Aj keď som pochybovala o tom, že draky žijú niekde tu. To by som ich už určite bola niekde zazrela. 
"Jeho domov sa nenachádza na mieste, kam môže človek dôjsť peši, čo?" Položila som ďalšiu otázku. No čo, bola som zvedavá, rada som nasávala nové informácie. 
"Och, to je škoda. Rada by som si na ňom zalietala, i keď prakticky by som to mala zvládať aj sama, ale predsa len...let na drakovi je niečo úplne iné než let s pomocou vlastných krídel, nie?" Pousmiala som sa, pričom som rukou prešla po Ryuuovom dlhom krku až na chrbát, presne na miesto medzi dvomi veľkými krídlami. Zdali sa byť dostatočne silné, ale zdanie v tomto prípade zrejme klame.

"Eeeeh..."Len" 54 rokov." Z pohľadu človeka to boli takmer tri štvrtiny priemernej dĺžky života, ale pre drakov to boli ešte detské veky. Kto vie ako dlho sa dožívajú. Predpokladala som ale, že ich vek môže dosiahnuť i niekoľko pár stáročí.
"Strašiť?" Pobavene som sa usmiala, čo mohlo byť po nedávnych skúsenostiach so sedmičkou, nepochopiteľné. Nemožné. Ako som sa mohla dať tak rýchlo dokopy? Nuž, mám silnú, nezlomnú vôľu a práve tej pripisujem všetky svoje doterajšie úspechy, pretože bez nej by som nedokázala absolútne nič.
"Rada by som, ale tuto Kiseki by asi nebol rád, keby si sa objavil medzi ľuďmi." Dodala som, pričom som si zastrčila pramienok vlasov za uši. Nebola som takým suchárom ako Kiseki, milovala som zábavu, nie nadarmo som získala prezývku "Postrach Yoko", aj keď to bolo v čase, keď so mnou puberta a hormóny bili najviac, ako sa dalo.
"Heeeeeeej!" Ten drak ma tresol chvostom po zadku, ale snáď mu nedám jednu spak ruky kres papuľu. Ešte by mi užral ruku, čo by nebolo...dobré. Ak by to ale urobil človek, malý, veľký, mladý, starý, bolo by mi jednoducho jedno, kto, tak by som mu vrazila takú, že by ešte hodinu po tom hľadal na zemi svoje zuby. Prípadne zubnú protézu.
"Och, to je škoda. Rada by som sa tam pozrela, ale šanca, že by som bola i ja tou vyvolenou, ktorá by za summona získala tak nádherne nebezpečného tvora je asi dosť mizivá." Pochybovala som o tom, že je na svete veľa shinobi, ktorí privolávajú drakov. Určite ich existuje len niekoľko. Napadla ma však jedna otázka, ktorú som nahlas nevyslovila, ale v mysli nad ňou premýšľala. Existuje len jeden druh drakov alebo aj niekoľko ďalších? Napríklad hadí draci? Či východní?
"Ja viem. Let na vlastných krídlach som už zažila, let na drakovi však nie, mohla by to byť zaujímavá skúsenosť." Pochybovala som o tom, že v blízkej dobe si vôbec zalietam. Po tom, čo som zistila, aký dokáže byť Chomei zákerný len preto, aby sa dostal na slobodu, odmietam vôbec čerpať jeho chakru. Opäť zažiť to, čo som zažila...Nie, už nikdy viac.
"Rada si počkám. Len dúfam, že neprežijem celý svoj život, než sa budem môcť na tebe zviesť." Obrátila som zrak k dračikovi, pričom som mu opäť venovala úsmev a pokračovala v škrabkaní za párom ostrých rohov.
"Jasné, až to zvládnem, ozvem sa ti." Lety osamote možno mali svoje čaro, ale niet nad ten pocit, keď niekto letí pri vás. Niekto, kto vám čiastočne rozumie a trochu i chápe, čo je to mať zatrpnutého démona v sebe.