VĚZENÍ

Keď zaútočili jeho klony takýmto štýlom nemohli to nechať tak a museli okamžite pritvrdiť. Aj keď bol nanešťastie jeden z anbu zasiahnutý ostatný museli konať. Budova teraz už nebola prioritou.  Anbu sa preniestnili tak, aby mohli všetkých mať v kruhu, za cenu, že zničia väzenie. "Kumo-Ryū Kaengiri!!" Túto techniku nepoužil len jeden, preto okolo všetkých bolo vytvorené obrovské ohnivé koleso. Lenže táto kombinácia na zneškodnenie nepriateľov ešte neskončila. Okamžite, ako sa ešte technika tvorila okolo začali 3 ja vytvárať pečate a ďalší dvaja vyskočili a taktiež tvorili pečate. Tí, ktorí boli na zemi boli na krajoch nie u stredu kruhu. Mohli len započuť. "Raiton: Amigumo!" Zahlásili jednohlasne a na zemi sa rozprestrela sieť, ktorá mala zneškodniť každého, kto stojí na zemi. Ostatný mali už hore pripravenú potrebnú techniku pre tých, ktorí by vyskočili z onej techniky.

Než som sem stihol príjsť bol som celý mokrý. Mal som šťastie, že mi dážď nevadil a mal som ho rád inak by som možno trochu v duchu nadával. Jeden z Anbu mi po ceste prezradil, kde Atsuku nájsť. Vedel som o tom, že je pri bráne ale prezradili mi, že pri tom ostala tu, takže si domyslel, že to musel byť klon, lebo ona tu stále je. Kráčal som smerom k cele v ktorej by mala byť Atsuka. Moje kroky už musela čuť ešte než som tam prišiel. Keď som bol u jej cely len som si trocha odkašľal a prehovoril som. "Prajem dobrý deň." Pozdravil som ju, lebo som to tak robil vždy. Choval som sa skoro vždy slušne a podľa etiky, nemalo to byť veľké prekvapenie. "Môžem? Chcel by som sa s tebou porozprávať." Oznámil som jej bez nejakých zbytočných obkecávačiek môj dôvod príchodu. Uvidíme, ako to prebehne. Ale toto miesto nenasvedčuje tomu, že by bola normálna. Vytváral som si o nej vlastný pohľad ale nijak som ju neodsudzoval a aj keby mal som veľké skúsenosti v rokovaní a vedel som, ako sa tváriť tak, aby som neprejavoval emócie, ktoré do konverzácie nepatria.

Stál som tam pozerajúc na tú osobu predo mnou. Hodnú chvíľu nič nerobila a ignorovala mojú prítomnosť. Asi sa ma tým snažila uraziť ale ja som už vedel s kým ma to dočinenie. Potom ale začala hovoriť a tú jej prvú vetu som v hlave pár krát pováľal až som prišiel na niečo, čo môžem tentoraz využiť.
Uvidíme, ako sa zachová. Prebehlo mi hlavou a stále som ju očami sledoval za dverami celi. "Som si tým istý. Nieje treba odkladať niečo k čomu by časom určite prišlo, takže dúfam, že to pôjde." Prehovoril som k nej stále tým sovjim diplomatickým hlasom. Všimol som si dokonca aj toho, ako sa mi ukázala. Nemohol som povedať, že sa mi krásy ženského tela nepáčili ale ako bývalý Anbu som mal výcvik, aby ma takéto veci nerozptyľovali, takže som mal pomerne výhodu aj keď aj ja som mal svoju hranicu, ako každý.  Na znak toho, že som sa s ňou vážne chcel rozprávať som dvere tejto celi nakoniec ale prekročil. Urobil som teraz chybu? To sa ešte len dozviem... Zasa mi blesklo hlavou. Bol som ale pomerne uvoľnený no pri tom v strehu. Strach som ale určite nemal.

Vkročil som dnu a v ten moment som uvidel jej úsmev. Nastala tma a jediné, čo som mohol počuť bol jej smiech. Popravde som sa ani trocha nepohol a bol som úplne kľudný. Tep sa mi nezrýchlil len som počúval, čo hovorila. Vyzeralo to tak, ako keby sa snaží pokresliť, aby mi potom mohla odobrať niektoré časti tela. Ak by sa o to pokúsila, začal by som konať teraz som to ale nechal tak. "Neprišiel som robiť pokusného králika, chcel som prejednať tvoj pobyt v dedine." Prehovoril som do tmy a potom som pokračoval. "Hovorí sa o tebe veľa zlého a z toho vyznieva, že môžeš byť hrozbou pre dedinu, preto by som rád vedel alebo skôr by som chcel počuť na toto tvoj názor." Risoku ju chcela zbaviť práva na to, byť členka kumo, za ktorú by sme mali mať zodpovednosť. Ja som to ale nechcel, dával som jej šancu a chcel som, aby mohla byť v dedine bez problémov ale to všetko záležalo len na nej a jej správaniu. "Takže ťa prosím venuj sa najprv tomuto." Znelo to, ako keby som chcel poriešiť túto vec a potom by si mohla robiť, čo chcela ale to až tak pravda nebola. Pri tom, ako som cítil, že po mne kreslí som len načiahol prsty k miestu, kde som si myslel, že je, aby som vedel, či sa jej v tejto tme môžem dotknúť a či ju vôbec môžem cítiť.

Na tú jej prvú vetu som jej vôbec nič nepovedal. Fixovku konečne odložila aj keď popravde neviem kam. V tedy som ucítil, že sa ma dotkla na tvári. Začala hovoriť o spôsobu ovládaní ľudí. O čo jej ide? Napadlo ma ako prvé. V tom ale začala vysvetľovať. Niečo ma zašteklilo ale to boli asi jej vlasy. Ja som sa jej chcel v tedy dotknúť a chytil som sa asi jej predností, čo som vôbec nechcel. Bola naozaj blízko, lebo jej dych som mohol cítiť dokonca až na mojich perách. Pomerne zvláštna situácia na rozhovor, no než som stihol dať ruku preč a odpovedať jej aspoň na niečo moje telo zachvátila kŕč bolesti. Vydal som zo seba menší bolestný povzdych, lebo niečo také som nečakal, že sa môže stať. Pomaly ale iste som akosi už chápal o čom hovorí.  Po tom čo sa zasmiala sa odtiahla a bolesť zmizla. Ruku som dal automaticky preč. Naozaj to nebol môj zámer sa jej dotknúť na takom mieste. "Nejde o to, či sú loajálny alebo nie. Vyzerá to ale tak, že si asi nepochopila, prečo som sem prišiel."  Možno si myslela, že som ju sem prišiel zastrašiť alebo niečo iné, no opak bol pravdou. Keď dodala poslednú vetu, tak trocha udrela klinček po hlavičke. V tej dobe mi do očí mierilo naozaj ostré svetlo a ja som musel byť zamračený, ako keby som bol nahnevaný ale bolo to len kvôli svetle. "Mojím zámerom je zistiť, či si vážne nebezpečná. Aj keď si to popravde myslím, nemal by som dať na prvý dojem a chcem ti dať šancu. Myslím si, že ak ti ju dám môžeš byť v dedine bez nejakých problémov, len nechcem dopustiť to, že sa jedného dňa dočkám, že ohrozíš mier, ktorý Kumogakure má s ostatnými dedinami alebo nebodaj ublížiš ešte niekomu, kto túto dedinu obýva." Keď som dohovoril dal som si pred oči ruku tak, aby mi svetlo nešlo do očí a ja by som ju mohol poriadne vidieť. Naozaj som nevedel, či bude rešpektovať alebo rozumieť niečo s toho, čo som povedal ale jedným som si bol istý, ak nie určite to pocítim.

Vyzeralo to tak, že som asi nereagoval podľa jej predstáv ale to som ani nechcel, lebo som konal inštinktívne a podľa svojho rozumu. Všimol som si, že si sadla tak zvláštne, zvyčajne si tak sadali dievčatá, ktoré boli smutné aspoň ja som si to s tým spájal ale zdanie môže klamať. "Áno to je ale ide o to, že o vás tvrdia, že Vy sa nedokážete ovládať." Ešte raz som zdôraznil, prečo sa tu s ňou bavím, lebo si niektorý myslia, že je bláznivá ale to sa mne nezdalo, skôr sa mi zdala inteligentná, len som jej akosi nechápal, čo pravda bola.
"Naozaj neviem, čo tým teraz myslíte." Priznal som sa a potom som si sadol vedľa nej, keďže mi to dovolila. Vyzeralo to, že to bude na dlhšie, takže prečo nie. Keď som si sadol pozrel som k nej a prehovoril som. "Ide o to, že nemám záruku a tú mi asi ani nemôžeš dať, čo?" Vážne som ale asi potreboval vysvetliť, čo predtým myslela, lebo ma to teraz aj pomerne zaujímalo.

Nečakal som, že sa tak rozosmeje ale ten jej smiech vytváral na tvári úsmev aj mne. Predsa len keď stojíte u niekoho kto sa smeje v podstate sa vám tiež chce smiať ale zvládal som to.
"Nó..." Na to som ani povedať nič nemohol, lebo prezradiť som jej to nechcel však už teraz si z toho človeka robila srandu aj keď ich nebolo málo. Zasa sa začala smiať po tom, čo dohovorila normálne vyzerala, ako kôpka radosti ak by nebola trošku šialená. "Nó neviem, čo také by si chcela, aby som ti ponúkol ale keďže sa chcem dohodnúť mohla by si podať ty sama návrch, čo by si požadovala, za záruku." Táto konverzácia sa mi začínala páčiť viac, lebo sme sa už pomaly k niečomu dostávali. To, že ma sem ona chcela dostať som si ja akosi uvedomiť nemohol, predsa len jej myšlienkové pochody som ešte pochopiť nedokázal.

Pozerala smerom ku mne a vyzeralo to, ako keby nad niečím úpenlivo rozmýšľa. Bol som zvedavý, čo navrhne. Takže dve veci?? Pozrel som na zem, kde bolo niečo načmára-né. Začala mi hovoriť o akejsi zložke, zlej strane, ktorá by bola odvrátenou stránkou "dobra" dediny. "Musíš si uvedomiť, že si v dedine registrovaná, ako obyvateľka, takže by si mala príšte skôr ty rešpektovať strážcov brány a nie sa im tam pliesť do práce."  Potreboval som ju vyviesť s omylu. Nemohla si dovoliť robiť niečo také, lebo boli pod mojím velením a ja som bol len rád, že si dobre plnili svoju prácu. Po tom mi začala hovoriť o tom, ako chce vyvraždiť radu ale do toho som jej chcel hneď aj skočiť ale nenechala ma. Nechal som ju teda dohovoriť a potom som jej o tom povedal svoj názor.
"To druhé bez veľkého rozmýšľania určite zamietam. Možno si myslíš, že za všetko zlé môže rada ale nieje to tak." Rada má menej moci, ako si myslí. Nemajú pomerne žiadnu moc, predsa len shinobi zvyčajne počúvajú svojho kageho a nie radu. Vo svojej mysli som ešte zo pár krát vytvoril zopár myšlienok o rade ale radšej som sa zastavil, lebo to nemalo zmysel. Ja som proste vedel svoje a niečo takéto prípustné nebolo. "Bude lepšie, ak mi dáš čas na rozmyslenie. Najlepšie by bolo, ak by si prišla s niečím lepším, lebo niečo také ti zaručiť nemôžem." Predsa len som ani po tomto rozhovore nemal istotu, že jej môžem veriť a  ak by som jej na to kývol bol by to rázny krok, čo by mohlo ovplyvniť takmer všetko. Vstal som a namieril som si to pomaly z cely. "Určite za tebou ešte prídem ale nesľubujem, že moja odpoveď bude kladná." Nebol som naivný človek, bol som proste obozretný aj v takomto prípade a s tým som ani ja sám nemohol nič robiť, lebo seba nezmením. K tomu som sa chcel poradiť. "Takže sa zatiaľ maj." Poprial som jej a vydal som sa von do dažďa.

Od brány smerom cez ulice to spôsobilo to, že pomerne veľa očí sa na nás pozeralo. Našťastie už sme sa sem dostali a mohli sme vidieť novo prestavanú väznicu, ktorá bola o proti minulej vylepšená. Dorazili sme k cele, kam šupli Ogu, ktorému najprv dali dole pečať a hneď po tom okolo jeho cely vztýčili bariéru. Predsa len techniky kvôli pečati na tele používať nemohol a ak by sa zasa niekto pokúsil zbúrať väzenie bariéra by stále stála. "Takže, uži si pohostinstvo našej dediny onedlho si ťa prídeme vypočuť. "   Oboznámil som ho a namieril som na chodbu, kde som mal prípade vybrať niekoho, kto ho vypočuje.

Práve na ňu som čakal a preto som odtiaľto neodišiel. Vedel som o nej alebo som skôr dúfal, že za nami pôjde. "Chcem, aby si z neho vytiahla všetky informácie, ktoré môžeš. To kde bol, všetko čo vie o ostatných dedinách, schopnostiach, ktoré doposiaľ nepoznáme alebo by nám doplnili informácie. Zober si zo sebou kľudne anbu a použi naňho pečať, ako naňho bola použitá predtým, lebo by sa asi vzpieral. Odveď ho do vypočúvacej miestnosti a tam už by si teda mala vedieť, čo s ním. Hlavne zisti, či to vážne urobil on v tých horách na tržnici alebo nie, predsa len, ak to spravil musíme mu vymerať príslušný trest." Dohovoril som a vybral som pomaly k východu ale na chvíľu som sa zastavil a pozrel ešte na ňu. "Ak by sa vyskytli nejaké problémy, hneď to ohlás a daj mi vedieť, hlavne dbaj na bezpečnosť nech neújde, lebo to máš ty na svoju zodpovednosť." Dokončil som svoj menší preslov a vybral som sa do kancelárie. Čakalo ma papierovanie a oboznámenie rady s tým, čo sa dnes stalo a prečo som nezabezpečil ešte lepšie dedinu, proste dostanem "z*eba".