Hokage monumenty

Doslova na monumentoch zavialo ticho keď sa nohy Konožských legiend dotkli kamennej pôdy, tvoriaceho monumenty. Každý z nich stál na svojej hlave, každý z legendárnych Shinobi prezerali i Konohu. Potom otočili až hlavami, nezávisle na nutnosti počúvnuť Hokágeho rozkaz, všetci zoskočili len na jednu hlavu, hneď povedľa Hokágeho. Sledovali ho, báli sa ho? Nie, len stále nedokázali pochopiť kto ich povolal späť o živého sveta. Kto len mal takú moc oživiť všetkých 5 mocných Shinobi bez toho aby sa rozpadli?...

...Ďalší ktorý pochopil kde sa nachádza bol Yondaime, ten ale neprítomne hľadel na Tsunade v Kágovskom obleku nevediac čo i o nej myslieť. Pochopil podľa sochy na monumentoch že sa jednalo o Kágeho, ale čo videl na Monumentoch mohla byť aj lož. Preto jeho pohľady sa stretávali práve  touto Kunoichi ktorá nedávala ešte stále veľký pozor, akoby sa stále regenerovala neschopná rozprávať. Bola to dokonalá technika ale zvládnuť všetkých Kágov naraz bolo príliš komplikované aj na takého mocného Hokágeho. Možno preto zaujala jeho pohľad a možno aj kvôli jej prednostiam ženy keďže svoju ženu sám dlho nevidel xD...

...Ruka patrila Shodaaimemu, ten teraz stál pred Assasinom a prezeral si ho. Dosť nesúvislý pohľad, plný napätia a očakávania, všetci Kágovia práve teraz zazerali na oboch Senju čakajúc verdikt. „Si Senju že? A.. ovládaš.. Mokuton!“ Hviezdičky zažiarili Shodaimemu v očiach, bol známy aj svojou tak trochu trhlosťou, preto práve teraz vyskočil veselo na rovné nohy a zahľadel sa na brata. „To je náš potomok! Ovláda ako ja Mokuton! Hovoril som ti že nebudem jediný kto sa takto narodí! Poď sem!“ Nečakal ani trochu na Assasinovu reakciu a okamžite ho objal. To ale ostatok neurobil, čakal kým sa predstaví.

Atmosféra sa na monumentoch ukľudnila, v tichosti sa tam už nič neprejavovalo. Doteraz napäté ovzdušie akoby nakopané obrovským prúdom elektriny, tentoraz pocítil Assasin pokoj, mohol si oddýchnuť keď aj na Nidaimeho tvári sa objavil na malý okamih pokojný úsmev. Až teraz si všetci uvedomili kde to vlastne stoja, pozreli sa dole a vzhliadli svoju dedinu. Každý z nich umrel pri jej obrane! Každý z nich sa stal legendou vďaka ich ohnivej vôli, a každý z nich cítil tú istú moc z Assasina. Cítili v ňom plameň odhodlania, spravodlivosť, plameň ktorý bude navždy svietiť v dobách temna! Každý z nich pozorne počúval kto pred nimi stojí a zároveň, vypočuli si jeho zármutivé slová...

... „Aké chyby máš na mysli? Si Hokáge! Hokáge musí robiť zlé veci aby ochránil tie dobré. Pamätaj že nie všetko zlé je len na škodu..“ Vedel toho najviac o tejto skupine, on bol ten ktorý stále nenávidel Uchíhov a správal sa k nim tak ako sa správal. Neveril im doteraz, preto si rád by vypočul chyby by ho presvedčil, že nemusí byť smutný z vecí ktoré ani nemohol alebo nesmel ovplyvniť. Tak ako kedysi si Naruto vyčítal smrť každého zo svojich priateľov, Hokáge musí myslieť na ostatných a zabudnúť na každú zlú vec ktorá by ho dokázala ovplyvniť a tak priniesť dobu temna do Shinobi sveta...

... „A vy ste?“ Zaznela nová otázka od Yondaimeho, ktorý práve hľadel na Tsunade. Nedokázal si v hlave spomenúť na jej meno, nech už ju možno aj na bojisku s Madarom videl, alebo ju dokázal nejako rozpoznať podľa rozprávania od Shodaimeho, Tsunade ho úplne zignorovala vediac že ak by ho udrela ani Edo Tensei ho nezachráni a dostala sa na blízko k Hokágemu. „Pekne si zostarol od nášho posledného spoločného okamžiku. Neviem čo ti to vliezlo do hlavy ale pamätaj, vždy som bola hrdá, na teba, vnuka mojej sestry. Povedz mi ale, ako sa má Allíí? A čo je to vlastne z Konohou, si tak napätý akoby sa niečo chystalo?“ spýtala sa zároveň Tsunaade, pričom Yondaime sa od urazenosti otočil a zarazil si ruky na prsiach, čo vyvolalo smiech u Kágov, hlavne u Shodaimeho.

Všetci z Kágov si vypočuli tento nepochybne slávny príbeh jedného z najmocnejších Hokágov ktorý kráčali pod slnkom. Každý z nich si pomaly tvoril na základe ich vlastného presvedčenia svoj vlastný názor ale pri posledných slovách zabudli n jeho chyby. Urobil hlúposti, urobili ich aj oni. Avšak bola tam jedna vec, istá, ktorá ich donútila usmievať sa. Nie ako doteraz, šťastný že žijú. Teraz sa usmievali pre svoju jedinú vec. Usmievali sa šťastím že ešte niekto na tomto svete je taký ako on. Usmievali sa lebo napriek nadchádzajúcej vojne vedeli, že samotné svetlo ďalej kráča po tejto zemi. Postavili sa. Pri príbehu každý z nich sedel ale tentoraz s postavili aby sa z ním patrične rozlúčili. Mohol ich odvolať, mohol ich ovládať, ale city ktoré v nich vyvolal mali oveľa väčšiu moc. Prvý prehovoril Shodaime so slzami na kraji...

... „Zahrávať sa z technikami ktoré by mali byť navždy zabudnuté je nebezpečné riziko ktoré na svojej ceste robí mnohé prekážky. Je len málo ninjov ktorý by dokázali uchopiť svoju lačnosť po moci a vyhodiť ju zo svojho srdca. Práve verím že budeš jeden z mála ktorý to dokážu. Využívaj moju techniku ktorú som po sebe zanechal múdro. Ak je niekto kto to zvládne, budeš to práve ty. Ver si a nikdy sa nenechaj nikým zo svojej cesty odradiť, k ti povedia že to nezvládneš, len sa otoč a povedz im aby sa pozerali. Nenechaj sa vyviesť z rovnováhy nejakými pochybovačmi, ak používaš svoje techniky múdro a pre dobro svojej dediny, NIKDY, NIKTO ťa nebude mať právo ťa vyhnať! Konoha hľa! Vaše svetlo na ceste tmou práve zažiarilo! Assasin Senju.. Ostaň na ceste ktorou sa vydáš a nikdy sa nenechaj vyviesť z cesty na ktorú ťa pošleme. Nenechaj sklamať našu vieru v teba..“ Počuť tieto slová od Nidaimeho bolo naozaj podivuhodné! Nebol to typ človeka ktorý rozpráva tak dlho a tak Hokágovsky ako sa hovorí. Tentoraz ale nechal brata plakať na jeho hrudi, keďže Hashirama svojho brata pri plači objal za jeho reč! Prenechal slovo svojmu študentovi...

... „Neviem či by si sa mal na otcovstvo pýtať mňa. Ja som svojho syna pripravil o rodičov, vložil do neho Kyuubiho a pripravil som ho o radostné detstvo. Ale jedno podľa tvojich slov vidím. Svojho syna miluješ najviac na svete. Chrániš ho a pokúšaš sa o všetko len aby nemal jediný škrabanec. Si Hokáge ale aj otec, je to ťažké ale stráviť len chvíľku zo svojim synom, raz za čas, nájdi si. Poradím ti však jedno a poriadne si to zapamätaj. Tvoj syn v tebe vidí a vždy bude vidieť vzor. Takéto sú vzťahy medzi otcom a synom. Poradím ti, ver mu a ver v neho. Neboj sa ho poslať na ťažšie misie, buď s ním ak ťa bude potrebovať. Zabudni nato že v kancelárii máš iného Kágeho, premysli si čo máš radšej. Nejakého Tsuchikágeho, alebo svojho syna. Ak uvidí že sa snažíš nájsť si naňho čas a uvidí ako má u teba predné miesto, vtedy sa staneš otcom ako sa patrí. Hľa Konoha, váš nový otec. Ver v svoju vlastnú krv a ona uverí tebe.. nesklam ho ako jeho vzor..“ Pousmial sa Yondaime, zo svojim synom nikdy nestrávil veľa času ale jedno vedel. Miloval svojho syna nadovšetko, veril že to tak cíti aj on. Mať dieťa je požehnanie z neba. Musí si to vážiť. Pokojne sa pousmial, rozstrapatil mu vlasy ako to robil Narutovi keď bol malý a nechal priestor Tsunade...

... Každý z Kágov sa pousmial. Spolu sa postavili do jednej línie pred mladého Assasina, ako ho títo starci z dávneho veku videli a ruku k nemu predklonili. Každý z nich pocítil závan vetru v rukách a zdvihli sa listy pod ich nohami. Listy prv obišli celé ich telo, následne sa zasekli pri rukách a spoločne sa vydali k Assasinovi a pohltili ho až zmizli. Posledné čo videl pred tým než 5 Hokágov pred ním zmizlo, keď samy zrušili techniku ktorou ich vyvolal bolo. „Predávame ti našu vôľu a moc. Predávame ti našu cestu a našu vôľu, naše učenie a to o čo si bez nás prišiel. Nech najkrajšie dni Konohy započnú práve teraz. Nikdy nezíď z chodníčka na ktorý si sa vydal. Ver si a ver ostatným. Nenechaj sa zlákať na ľahšiu cestu lebo taká neexistuje. Ukáž im čo si zač. Si Hokáge chráň svoju rodinu, nie len pokrvnú, chráň celú dedinu. A pamätaj. Keď listy stromov tancujú, raz nájdu plamene. Ohnivá vôľa bude osvetľovať a ešte raz listy stromov znova vypuknú. .“ Po týchto slovách ktoré prehovorili po jednom, až na poslednú riekanku ktorú vyslovili jednohlasne, zmizli v listí ktoré priviedol vietor.