Risočin Dům

"Umm, ak ti to nebude vadiť postaraj sa o to prosím ja sa radšej idem obliecť." Predsa len sa mi zdalo, že jej to asi vadí, keď som takmer bez oblečenia, tak som ju nechal v kuchyni a radšej som sa vybral do izby, kde som na seba hodil nohavice. Veľa toho nepribudlo ale asi to bolo lepšie, než tam byť len v trenírkach. Upratal som po sebe ešte posteľ a potom som mieril späť do kuchyne. "Tak, čo dnes?" Opýtal som sa jej pomerne jednoduchú otázku. Aj keď bolo jasné, že asi pracovať dúfam, že povie niečo lepšie, čo bude skôr po práci.

Dorazil som a oboznámila ma s tou večerou. "Hmmm, to by šlo. Ale nepoviem ti, čo by som si dal, nechám to na tvojej predstavivosti. Predsa len možno by som si dal aj teba." Žmurkol som na ňu ale potom som sa neudržal a zasmial som sa, predsa len bolo jasne vidieť, že som to myslel zo žartu. Všimol som si, že zobrala k stolu jedlo ale sebe nedala ale ja som to robil pre dvoch, tak som jej dal na tanier tiež a dokončil to podobne, ako ona a položil som jej to pred ňu. "Žiadne také, žeby si chcela odmietnuť jedlo. Ranjaky sú najdôležitejšie jedlo dňa."   Pokáral som ju takým starostlivým no otcovským spôsobom. Pri tom som si sadol pred ňu.

"No to som len rád." Je pravdou, že ak tak žila dlho asi je hlúpe sa ju snažiť presvedčiť ale potešila ma tým, že si aspoň trocha dala. Ja som po chvíli dojedol a šiel som si umyť po seba tanier. Čakal som, kým sa naje aj Risoku. "Ak budeš môcť, môžeme vyraziť. Mohli by sme začať plánovať s tým predelením dediny." Oboznámil som ju s mojim plánom. Pri tom, ako som stál u tej linky som sa poriadne ponaťahoval. "Tuším zájdem na masáže..." Posťažoval som sa sám sebe potichu, akýsi som bol v poslednom čase zlámaný.

"To keď tak až večer. Za to by si si normálne aj zaslúžila to škrabkanie." Povedal som pobavene no aj trocha vážne. Šla sa asi medzi tým prezliecť, tak som sa zobral a šiel som ju čakať, keď dorazila a povedala, že je pripravená, mohli sme už len vyraziť. "Dobre, tak poďme." Povedal som s úsmevom a vybral som sa odtiaľto smerom do kancelárie.
(presun)

Z kancelárie som zamieril do ulíc a známou cestou som si to nakráčal pred dom Risoku. Chcel som najprv zaklopať, aby ma ona vpustila sama dnu, lenže keď boli otvorené dvere a k tomu boli do korán tak som sa pustil sám a začal som túto prehliadku. Chvíľu mi trvalo než som ju našiel ale nakoniec som ju spatri, ako sedela pri piáne. "Ahoj Risu." Pozdravil som ju a zamieril som pomaly k nej. "Chcel by som sa ti ospravedlniť za to, ako som tam v kancelárii na teba vyštartoval. Akosi mi to celé lezie na mozog a nemal by som si to vyvršovať na tebe, keď takmer vo všetkom si mi pomohla." Začal som takto, predsa len je pravda, že som niečo také urobiť nemal k tomu som si to uvedomil po ceste k nej, takže som si to u nej chcel urovnať, predsa len s ňou som chcel byť len za dobre.

"Za moje predošlé chovanie." Potom položila otázku na ktorú nebolo nutné odpovedať. Začala hovoriť o piesňach alebo skôr o melódiach. Nechápal som, prečo niečo také vôbec hovorí ale skôr než to ma zarazila jej posledné slovo. "Zomrieš? Prečo by si mala zomierať, neblázni." Vôbec som nechápal, čo jej to prišlo vôbec na um. Vážne som nevedel pochopiť, čo sa to s ňou deje a hlavne prečo mi toto všetko rozpráva nedávalo to akosi zmysel. Je toto vôbec Risoku? Nevymenili ju?

Začala mi tu prednášať niečo, čo znelo naozaj zvláštne. Potom mi ešte povedala niečo o osude. Tie jej slová o osude sa mi ale vôbec nepáčili, predsa len kto mohol ustanoviť nejaký osud? Za všetko, čo som si vživote urobil som si mohol sám, takže som si bol ja strojcom svojho šťastia. "Neviem, prečo ale ak tomu budeš takto veriť tak to aj tak bude. Ak už veríš v ten osud, chceš mi tým povedať, že si s ním spokojná? Nieje skôr lepšie si vyberať vlastnú cestu, ktorou by si sa chcela vybrať? Predsa len osud sa zmeniť dá hlavne, keď s tým osudom nesúhlasíš." Veľa krát sa za dlhé roky potvrdilo, že niečo ako osud nejestvuje a ak hej tak naozaj už len silou vôle a hlavne snažením sa ho dá zmeniť podľa svojich predstáv aj keď to bolo ťažké no nikdy sa netreba opúšťať tak, ako to robí Risoku. Prečo prišla s takýmito slovami? Kto jej to vôbec vsunul takého chrobáka do hlavy? To by ma naozaj popravde zaujímalo.

"Radšej budem nazývaný slabým, než aby som prijal niečo, čo sa dá zmeniť. "Nebola jediným tvrdohlavým človekom tu v okolí. Ja som ním bol taktiež ale toto nebola až tak tvrdohlavosť, ako presvedčenie. "Možno fungujú ale každý osud alebo nejaká predtucha sa dá zlomiť. " Stále som si tvrdil svoje, predsa len som ju chcel z tohto dostať nech sa deje čo chce. Vážne mi ale vŕtalo hlavou, prečo až teraz sa začala správať takto. "S tým, že sila dokáže chrániť s tým súhlasím ale nie vždy ju je potrebné využívať. Ale poviem ti jedno jedinci zo silným predvedčením pre vec môžu byť slabí ale ak sa nevzdajú dokážu viac, ako ostatný." Hlas v mojej hlave mi proste nedovolil prijať niečo také o čom hovorila. "Ak mu nejde uniknúť tak sa dá zmeniť." Touto svojou poslednou vetou som si bol až priistý, než aby mi ju nejako spochybnila. Koľko krát som ja len počul niečo také, čo mi hovorila ona ale napokon sa to vždy nejako poddalo, stačí len chcieť a neprestať veriť. "Ak veríš v samú seba a vo svoje sny, tak žiaden osud ti nedokáže prekaziť to, čo chceš ty sama." A tu šlo len o to, čo si vyberie ale vyzeralo to tak, že ona si už vybrala.

Po prvej vete vstala a zamierila k dverám. Vyzerá to tak, že sa so mnou asi baviť nechcel, lenže ja som ju takto nemohol nechať. Preto som vstal a vydal som sa za ňou. "Risu, každý zvyčajne má nejaký sen. To nieje nič, čo by si chcela dosiahnuť alebo niečo, čo by ťa urobila šťastnou?" Dúfal som, že ma nebude ignrovať a odpovie mi. Popravde som teraz z hĺbky duše chcel, aby to zasa bola tá stará Risu, ktorú som poznal aj keď je asi pravda, že táto jej časť bola vždy s ňou, preto by som ju mal prijať. A to urobím až v tedy, až keď jej z hlavy vyženiem to zomieranie.

Videl som jej slzy v očiach čo ma aj trocha zasiahlo a jej slová ma popravde boleli ešte viac. "Ak sa ty nezaujímaš o svoje šťastie tak ja budem. Každý si to zaslúži a hlavne ty, po tom všetko, čo si si prešla." Pomalými krokmi som mieril k nej. "Neviem, prečo sa zrazu správaš takto ale ak si vážne takáto budem ťa brať takú ale ... " Keď som k nej dokárčal objal som ju. Nevedel som, či to je správne alebo nie no v ten moment mi to tak prišlo. "Nedovolím ti, aby si zavŕšila ten svoj osud o ktorom si hovorila. Budem tu a dám na teba pozor, nedovolím, aby si zomrela, pre mňa si dôležitá a ešte dôležitejšie pre mňa je, aby si našla svoje šťastie a sen, pre ktorý by si mohla žiť." Možno to teraz odmietala, nechcela to prijať ale každý v živote chce byť aspoň trocha šťastný, predsa len žiť v samote a smútku je príliš bolestivé. Preto aj keď je teraz presvedčená, že sa nezaujíma o svoje šťastie určite ju to raz prejde a toho chcem ja dosiahnuť.

Držal som ju vo svojom naručí z ktorého som ju nechcel pustiť. Ako keby som sa bál, že keď ju pustím, tak sa predo mnou rozplynie, no  z tohto omylu ma vyviedlo to jej poďakovanie. "Nemáš prečo ďakovať." Myslel som to to vážne, predsa len aj keď sa zdalo, že ja som spravil viac pre ňu ja som to tak nebral, skôr som to bral tak, že ona spravila viac pre mňa a ja jej to nemám ako splatiť, preto jej budem vždy oporou, ktorú si ona zaslúži. Najlepšie by teraz bolo, ak by so ju nejako rozveselil, takže by sme mali niečo podniknúť. "Nezájdeme niekam? Len my dvaja? Potrebuješ sa trocha uvoľniť a hlavne zabaviť." Možno na to práve teraz nemyslela ale keď sa bude zabávať a pri tom sa aj uvoľní všetky negatívne myšlienky by mali odplávať. Pomaly som ju pustil z objatia a z blízky na ňu pozrel, aby som vedel, čo ona na ten môj návrh.

Než som ju stihol pustiť z objatia pobozkala ma. Vážne tým vykoľajila aj mňa, čo si mohla všimnúť na mojej tvári, ktorá tiež chytila jemnú červeň. Jej bozk som jej ale opätoval, načo kaziť peknú chvíľu? "Určite platí." Uistil som ju, len som teraz potreboval vedieť, kde ju vlastne chce. "Ostaneme na ňu tu u teba?" Akýsi neposedný prameň vlasov, ktorý som teraz zbadal som jej prstom dal za ucho. Tá ruka mi potom padla na jej bok a pri tom som čakal na jej odpoveď. Bolo zvláštne byť u nej tak blízko, zvláštne ale príjemné. Možno to nieje správne  ale ak uvidím úsmev na jej tvári tak budem spokojný. "Normálne sa ale divím, že si na ňu nezabudla." Myslel som tú večeru, ktorú mi pripomenula.