Hasayaki

Miesto, ktoré doteraz po veľkom boji zývalo prázdnotou, bolo narušené mojím príchodom. V kapucni a plášti, s úplne potlačenou čakrou, na nulovú úroveň, som pomalým krokom prešiel pred trochu poničené brány úplne nudného mestečka, kde sa obyvatelia doteraz zotavovali z neďalekého súboja ktorý tu medzi Shinobi nastal. Mestečko, ktoré vôbec nebolo tak ďaleko od našej dediny, úplne nudné mestečko ktoré zývalo prázdnotou a všetok ľudský život zmizol v okamihu ako sa moja postava dostala pred brány. Práve stopa od Rokura, ktorá bola zapísaná v karte, ma zaviedla práve na toto miesto, miesto kde ešte pred nedávnom v krátery ležalo telo Shinobiho ktorý dokázal zastaviť oboch silných Shinobi z Konohy. Pomaly som k nemu došiel, čupol si uprostred neho na pravé koleno a ruku položil k zemi. Kvapka krv padla z mojich úst priamo na moju ruku. Malo to svoj zmysel. Žiadna čakra sa v okolí vôbec nenachádzala. Bol som silný senzibil a bolo mi úplne jasné že sa tu už takmer nikto nenachádza. Preto sa na zemi objavila podivná pečať a následne ma zahalil dym.

"Hideo-chan?" Bola samozrejme prvá otázka od Pakuna, vodca svorky ktorá sa po odplynutí dymu objavila priamo predo mnou. A priamo predo mnou, stála celá moja svorka psov, psov môjho praotca, Hatake Kakashiho. Prečo prekvapený výraz, nebolo často čo som ich povolával, sám o sebe som bol považovaný za naozaj extrémneho stopara, tu už nestačili moje len obyčajné schopnosti, potreboval som ich.
"Prepáč mi to Pakun-sama, viem že naposledy som bol trochu hrubší, ale v túto chvíľu potrebujem vašu pomoc.. Som na stope rebela z Listovej, ktorý unikol z vezenia a nejakým spôsobom sa mu podarilo dokonca poraziť aj jeho prenásledovateľov, ktorý boli schopnosťami na určite väčšej priečke. Tu skončila jeho posledná stopa.." Prehovoril som kedy som narýchlo vysvetlil o čo sa tu deje. Psi, však aj napriek tomu že pri poslednom vyvolaní som dosť nepekne naznažil, že som lepší stopár, ochotne sklonili hlavy a rozpŕchli sa do okolia, pričom ja sám som ostal stáť s Pakunom na mojom pleci, na čistinke, snažiac sa z deštrukcie zistiť čo sa tu asi mohlo stať. Bolo zaujímavé, že som to ale nenechal robiť práve psa, to ja sám som sa k tomuto činu odovzdal, akoby som sám mal lepšie schopnosti stopovania ako psi.

"Neveril som že ešte niekedy nás povoláš, po tom čo si nám jasne naznačil že v stopovaní si nás už dávno predbehol. Aj keď tvoja arogancia sa rovnala Kakashiho, keď bol ešte mladý, mnohých z nás, hlavne tých mladších sa to dotklo. Trvalo kým som ich presvedčil aby na teba nezanevreli.." V tú chvíľu ako padli tieto slová, zničene som sklonil hlavu.
"Veľmi sa ospravedlňujem, po tom čo sa mi stalo bola moja psychika dosť narušená a sám som v sebe zadržiaval veľa hnevu. Nie len po tom čo sa stalo s Kisukem, ale ako do mňa vložili tú DNA, s tým že mi pripojili to oko.. bolo toho na mňa príliš.. Niekedy sám premýšľam, kto vlastne som a či sám som ešte človek.."
"Ako vlastne so svojou novou schopnosťou narábaš? Už vtedy som Assasinovi povedal že je to takmer nemožné aby sa tvoja a jeho DNA dokázali spojiť, avšak podľa toho ako tu rozhodne stojíš, sa to podarilo.. Nikdy som neveril že sa spýtam túto otázku, ale .. máš vážne to oko?" Než som stihol dopovedať na otázku, zhromaždili sa okolo mňa psi.

Podľa všetkého mali stopu, nie silnú ale dokázali z pár vecí v mestečku a v okolí získať akoby pach alebo skôr takú malú, a nie veľmi istú stopu, ktorá by ma mohla zaviesť na miesto kde bol Jishaku. Nechcel som ho podceniť, ak porazil tých dvoch..
"Informujte ma o každom vašom kroku, stačí že zavyjete. Pakun-sama vám už všetkým to vysvetlí. Nechoďte blízko, nedostaňte sa do jeho alebo niečoho veľkej blízkosti, ale nestraťte to a zavolajte ma.." Taktiež som vysvetlil všetko narýchlo, potreboval som aby to prebehlo tajne, aby o mne Jishaku vôbec nevedel, alebo hocikto kto mu vlastne pomáha. Pakun zavelil, zdvihol labku a všetky psi sa rozpŕchli do okolia. V tom momente ako zmizli som pomaly prešiel do neďalekého baru, kde som sa snažil ja sám získavať informácie o udalostiach ktoré sa tu odohrali, snažiac sa nebyť zbytočný.

Oblasť sa zdala byť pokojná, teda na mieste, na ktorom sa tí traja nachádzali. Nikde žiadneho človeka, tí sa sústredili predovšetkým v centre samotného mesta. Ticho prerušoval len spev vtákov, prípadne zvuk inej menšej zvere, ktorá tu prežívala. Kde sa ale nachádzali tí dvaja nukeninovia, ktorých mali tí traja chytiť? Neďaleko od nich, dokonale skrytí pred ich očami. Pozorovali ich. Teda, nie tak úplne, ale k tomu sa dostaneme neskôr.