Hasayaki

Město Hasayaki je malé nudné městečko. Nečekali byste zde nic nekalého.

Ja som si spokojne útočil a dokonca som si aj myslel, žeby sa mi ho podarilo trafiť, keďže by malo zabrať genjutsu. Jediné, čo sa ale stalo bolo to, že sa mi šikovne vyhol a zmizol preč z môjho dosahu. To už to začalo všetko vybuchovať a ja som nemal veľa času na reagovanie. Preto som sa odhodil stranou a snažil som sa si kryť rukami tvár. Výbuch ma samozrejme odhodil a poranil mi nohy, keďže tie boli najbližšie u centra výbuchu. Dopadol som do akejsi steny, čo mi ešte vyrazilo dych a mohol som byť rád, že som si nič nezlomil. Na zemi som sa snažil polapiť svoj dych pri čom som sa zbieral s účinkou toho výbuchu. Na to, že som bol chuunin som bol na najhoršom mieste a preto som to teraz poriadne schytal.

Ostal som na tom mieste, kde som bol. Podarilo sa mi konečne polapiť dych a posadiť sa. Nebol som schopný pohybu ani ja, keďže som mal popálené nohy až takmer po kolená a sem tam boli menšie popáleniny aj na rukách pri čom som mal po tele menšie zranenia. Nič, čo by bolo životu ohrozujúce. Vidím to ja tak, že prestanem útočiť na blízko, lebo to vždy schytám. Moja tvár sa skrivila od bolesti, lebo som sa pokúsil vstať. Ak by na mňa protivník teraz zaútočil, nebol by som na tom najlepšie, preto som poskladal pečate, ktoré boli určené na kawarimi. Nechcel som, aby ma využil nepriateľ, ako nejakú pascu, či návnadu.

Nepriateľ sem privolal niečo obrovské. O proti tým mojim menším vranám, ktoré som dokázal privolať ja to bolo sakra, že nič. Našťastie som bol mimo jej dosahu a preto sa ma nemohla nijak dotknúť. Sledoval som aspoň svoje spolubojovníčky, ako si s tým poradia. V duchu som dúfal, že niečo vymyslia a tak sa aj stalo. Neviem, ako sa to Killunii podarilo ale privolala sem obrovského čierneho draka. Ja som si v tedy zahryzol do svojej spodnej pery a potom sa pre seba uškrnul. Celú dobu sa ženiem za silou, aby som mohol časom dokázať, že sa stanem najsilnejším z klanu. Pri tom, keď sa len pozriem na Killuniu, ktorá je geninka  a dokáže niečo také... Bol som optimista, to bolo jediné, čo ma držalo pri zdravom rozume inak by som sa začal opúšťať. Stáť proti takým legendám, ako sú niektorý z môjho klanu, ktorí boli géniovia je deprimujúce, keď zisťujem, že ja som len priemerným Uchihom. Myslel som si, že všetko zvládnem, že vždy je nejaká cesta, ako by som dokázal poraziť nepriateľa. No môj život mi ukazuje, že to nieje také ľahké, ako si o tom myslím. Raz vás prekonám všetkých ... ja po zadu neostanem. Ďalšia vec, ktorú som vedel je, že s Killuiou budem chcieť skôr či neskôr bojovať. Cítil som sa úboho a potreboval som si dokázať svoju silu.

Aj keď som tam sedel a nemohol som im ako pomôcť nechcel som to tak nechať. Nebudem sa tu opúšťať, ako nejaké decko, však ma to vždy rýchlo prejde. Začal som skladať pečate a od miesta kde som sedel sa začali zlietať vrany a mierili na protivníka, proti ktorému bojuje Kameko. Aj keď tam bol dym po tom, čo by sa vyčistil, by mu jeho výhľad zničili vrany ale Kameko by naňho vďaka vranám prekrásne videla. Vrany som tvoril neúrkom, lebo ich stačilo klonovať a udržovať u nepriateľa. Horšie, ak by si všimol mňa a chcel urobiť niečo mne ale aj smerom na mňa mal zastretý výhľad. V tom ale jedna vrana doletela aj k Killunii, ktorá ju otrvovala a potom letela smerom ku mne. Nevedel som, či ma bude vidieť ale ukazoval som jej na nepriateľa s ktorým bojovala kameko a prstom som si ako keby podrezal hrdlo. Ak porazíme neho jeho privolanie nebude mať dôvod bojovať. Preto, ak by nechala svojho draka bojovať a pomohla by Kameko určite by sme už vyhrali. Problém bol ten, že už ak ma uvidí, lebo som bol pomerne ďaleko, tak či to vôbec pochopí, čo tým myslím.