Cesty a stezky napříč světem

A nakoniec predsa len praskli ľady medzi nami po pochopení že práve ja musím začať novú tému s dotyčným človekom, ktorého som si ale nevybral náhodne a to že som sa objavil práve tu, znamenalo naozaj jediné. Tento svet pomaly padá do tmy, ktorú aj keby som mal, prinesiem práve ja! Nebol vybraný náhodne! Sadao sa stane môj lístok k nástupu temnoty do sveta! Využijem hebiho trúfalosť a namyslenosť práve proti nemu, tak ako by to ani nečakal. Ak sa mám skrývať. Tak to bude priamo v srdci jeho organizácie. Ale tam som sa potreboval dostať. Preto Sadao, preto on. Jeho znaky organizácie Shuuketsu bolo poznať na míle a že práve tak neobozretne s nimi kráčal po svete, ničým nechránený a ešte aj dostatočne zraneným na jeho porážku. Sám mohol pochopiť pri prvých dopadoch kvapiek k zemi, ani keby chcel, osobu pred ním nebude môcť poraziť v takomto stave, v akom bol práve teraz...

Jeho pohľad vyjadroval naozaj dostatočné množstvo energie nato, aby som v tak krátky čas pochopil o akú osobnosť sa predo mnou jedná. A práve možno vďaka tomu sa v mojich očiach javil ako naozaj skvelý pešiak.. Nie, bola to figúrka, ktorá mala na šachovnici naozaj ohromne veľkú hodnosť, figúrka ktorá v tomto svete ohlási do diaľky svoje meno, meno ktoré bude nebezpečné vysloviť. Preto, práve pre jeho nádherne a impozantne chladný pohľad ma donútil strhnúť si v sekunde ako prehovoril kapucňu, v okamihu kedy sa mi postavil bokom, kedy sa predpokladalo že ho napadnem, pričom vyhnúť sa boju, vyselo v tento okamih na naozaj tenkom vlásku. To čo ale zahliadol mu neprinieslo úľavu ale ba naopak, muselo to pohnúť aj jeho nedotknuteľnou povahou, keď som sa pred ním postavil v podivnej látke, obaľujúcej celé moje telo, telo z ktorého vyžarovala čakra mocnejšia ako jeho samotná. Sadao bol ultimátny Shinobi ktorého schopnosti prekračovali hranice ľudskej fantázie za naozaj ohromných diaľok od reality. Šlo povedať že sa jednalo o elitného Shinobiho, na práve jeho smolu ale stretol práve mňa čo mu bude podľa jeho odpovedi buď osožným alebo osudným...

Úsmev ale to nedokázal Sadao zaznamenať. Naozajstný a konečne po dlej dobe úprimný úsmev sa mi prejavil na tvári, naposledy pri bráne Kirgakure keď som pred Mizukáge ukázal svoju tvár. A práve aj v tento moment to bol rovnaký úsmev, úsmev ktorý mi hral do kariet, šťastie, konečne som narazil na naozaj úctyhodnú figúrku na pomyselnej šachovnici ktorá sa v poryve vetra ohýbala a bolo naozaj ťažké určiť, či jeho figúrka ostane stáť na mieste pevne ako skala, alebo padne zničená k zemi. Doslova mal svoj osud vpísaný do vlastných rúk a len on sám ho mohol už v tejto chvíli kontrolovať. Nemal som potrebu bojovať s ním, ale pri pohľade do jeho očí som konečne zistil jeho tajomstvá a všetko čo som potreboval vedieť len na základe jednej jedinej techniky...

Bolo mi takmer okamžite jasné ako ďaleko musím zájsť na jeho presvedčenie. Získať si vo vnútri podporu takéhoto jedinca pre mňa znamenalo už vopred určitú výhru nad Hebim. A možno aj preto som trhol rukami k podivnej bielej hmote na tvári, a prešiel si práve dlaňami po mieste, kde by mali byť podľa všetkého pdo vrstvou masky, líca, pričom sa pohli a biela hmota sa začala pomaly odsúvať z tváre preč kým mu zrak nepadol na moju pravú a naozajstú tvár. Sharingany, tá tvár, to meno, moje skutky nedávno a v minulosti a práve aj to, že som nepoužíval žiadne Genjutsu. Moja tvár sa stala jeho najväčšou zárukou že práve slová ktoré mi nechcel uveriť boli pravdivé, myslel som ich vážne a mal naozaj dostatočne veľkú šancu tento plán spraviť k dokonalosti...

Stál som stále na mieste akoby som mu chcel brániť v ceste ale v momente kedy som odhalil tvár a potlačil všetkú svoju čakru, aj jeho muselo napadnúť že vlastne odtiaľ už dávno mohol kedykoľvek odísť. Nešiel, pretože ho tu niečo držalo a tak rovnako ako som mu tvár odhalil som si ju hneď pod vrstvou Zetsuovej bielej hmoty spätne zahalil, čím som vytvoril znova jediný otvor na celom tele, a to menšej guličky na pravej strane tváre, odkiaľ som na Sadaa hľadel jasným pohľadom, pevným a odhodlaným. Bol výnimočný Shinobi aký sa v tomto veku hľadajú ťažko a dalo by sa povedať, že sú na pokraji vyhynutia. Ak mať niekoho takého za spojenca v tej ich podivnej organizácii, plán ktorý som mal už dávno rozobratý v hlave mohol kedykoľvek začať bez väčších obtiažov. Preto som len trhol rukou aby som si nasadil masku spätne a zahľadel sa na neho mojím už krvavo červeným okom zo Sharinganom, kedy som jeho nie príliš taktnú pripomienku na moju nesmrteľnosť dostatočne ignoroval, keďže pri jeho vnímaní tejto situácie si ju len odľahčoval vtipmi...

Záblesk ohromného blesku nad námi z intenzivnej búrky ktorá sa podivne prehnala celou zemou Shinobi, nebol jediný, pretože rovnaký záblesk sa odrážal aj v mojích očiach v okamihu kedy som konečne pocítil krok vpred. Moja honba a túžba po odstránení Hebiho podivnej techniky na mojom tele a zároveň pokračovanie v pláne samotného Madary Uchíhy, teda len na oko, bola tak obrovská, že som nedokázal popierať ani len vlastné emócie, a sám som ich dal poznať v mojom oku. Skôr ale ako som prehovoril aby som odpovedal na jeho súhlas, zacítil som prítomnosť novej čakry v okolí a to by mohol byť pre Sadaa ako člena tajner organizácie a mňa, človeka po ktorom v tento okamih pátra celá Shinobi zem za napadnutie 5tich Kágov a ich porazenie, za zabitie tisícok Shinobi pri nezmyselnej bitke v Sora no Kuni, človeka ktorý chcel ostať mŕtvym naďalej, možno až príliš nebezpečné. Spražil som Sadaa pohľadom, kapucňu si stiahol na tvár ešte hlbšie aby bolo nemožné pod ňu akýmkoľvek spôsobom čo i len na malú sekundu nahliadnuť a tvár som okamžite sklopil k zemi aby som nechal oného človeka z ktorého som silu klanu Uchíha cítil na míle, nechal prejsť jeho cestou za poslaním ktorým ho kto vie kto poveril. Ak by som bol nútený bojovať, a prehral by som keďže stále som bol oslabený, celý môj plán padne. Zároveň som sa ale vďaka Kamui dokonale kryl a tak Itachi nebol schopný nejako zistiť o koho v tom plášti a kapucni ide...