Před branami Amegakure

Našťastie pre mňa, nie ako pre samotného Nizashiho ktorý sa rozhodol vojsť do dediny takto priamo, mne nerobil problém dážď ktorý práve padal v dedine. Dedina ukrytá v daždi, každý vo svete už vedel že práve ten dážď patrí k jedným z najsilnejších senzibilských techník aké súčasný svet dokázal vytvoriť. Nebola to však Senjutsu technika, jediná technika a čakra ktorá bola schopná prebiť môj samotný talent na senzibilstvo, potlačil som svoju úroveň čakry na úplné minimum. Sám som cítil dokonca aj čakru v pozadí, naozaj obrovskú a hrôzostrašnú čakru neznámej osoby ktorá sa skrývala neďaleko Amegakurských brán, nemohol som si ani v najmenšom dovoliť nejako narušiť priebeh mojej misie a odhaliť svoju identitu. Sám som vstupoval do dediny bez oprávnenia a na samotnej misii som bol tajne, pod vlastnou záštitou s tým že ak ma chytia, Konoha sa mi na pomoc určite nevydá a okamžite zaprie nejakú spojitosť so mnou. Musel som ostať v tajnosti a rozhliadnuť sa po tajnej a už dávno vyvraždenej spoločnosti. Už pridlho som zbieral v tajne informácie, musel som už rázne zakročiť, kým svet nepohltila temnota úplne. Totižto všetci pri bráne si všimli iba psa. Úplne zmočeného, takmer vyhladovaného psa ktorý pobehoval okolo brány, snažiac sa nájsť na zemi za pomoci pachu nejaké to jedlo. Vyzeral smutne a naozaj vystrašene, a keď sa priblížil k bránam úplne, od zdesenia len zakňučal, avšak pomaly sa priblížil k Minako a snažil sa jej olízať ruku. Cítil že nedávno niečo jedla a tak sa pokúšal z nej dostať všetky odrobinky. Ani ten najsilnejší senzibil by však nedokázal spozorovať, že ten pes som ja samotný. Naozaj, ľahký spôsob ako sa dostať dnu, bránu som sledoval už dlho a vedel som že žena proti mne mi ponúkne pomoc.

Presun