Zasnežený les hlboko v horách

pro **Shinobi** Fri Jul 11, 2014 4:40 pm

First topic message reminder :

Zasnežený les hlboko v horách - Stránka 4 2EktGeV

Toto miesto bolo kedysi známe tým, že v ňom sídlila jedna z najnebezpečnejších a najkrvilačnejších svoriek vlkov. Tí sa však po smrti ich odvekej spoločníčky, známej ako Chimamire no Kiba, presunuli. Povráva sa ale, že i v súčasnosti sa odtiaľ za mesačného splnu ozýva desivé zavýjanie. Široko ďaleko niet žiadnej známky pôsobenia človeka, okrem starej a opustenej chaty blízko rozľahlého plesa, v ktorej nejakú dobu žil Seiji...

pro **Akemi Kagayaki** Sun Aug 31, 2014 4:15 pm

Nějakou dobu jsem byla svázaná v drátek Seijiho a opravdu mě znepokojovala skutečnost, že nemůžu nic dělat. Kdybych vyslala Raiton do drátů, je víc než možné, že by to ublížilo i mě a při takových voltech, které jsem dokázala v tuto chvíli vytvořit bych skončila v bezvědomí a nemělo by cenu pokračovat. Spoléhala jsem na ty dva a jak se ukázalo, nebylo to vůbec marné. Když otrávil klony a mě poskytl protilátku, dráty se uvolnily a já zkontrolovala svou hladinu chakry. "Arigato." Řekla jsem a v rychlosti se dostala za tu velkou stěnu. Když jsem viděla Haura, jak by se postavil za Sanjiho, nemohla jsem je tam jen tak nechat. Ze zbytku své chakry a vůbec celé techniky Raiton no Chimera jsem v dlaních vytvořila blesky, které jsem hodila kolem Seijiho. Kolem něho bylo několik aktivních blesků, které mu zabraňovali pohybu a útoku na ty dva. Dalo by se říct, že teď měli možnost ho dodělat, alespoň jsem v to doufala, protože toto byl nejspíš poslední tah, který jsem dokázala za tento boj provést.

pro **Seiji** Sun Aug 31, 2014 5:06 pm

Kto by bol povedal, že Sanji napokon v našom
súboji bude až natoľko užitočný. Neuveriteľné, že iba prostý genin dokázal v súboji vysokých tried dvakrát zachrániť situáciu. Vďaka tomu, že sa doslova obetoval na to, aby odpútal moju pozornosť a znemožnil mi zasadiť Haruovi smrteľnú ranu, sa totiž shinobi z Kumogakure podarilo niečo, čo sa zdalo byť už nemožné. Veru tak. Márne som sa sústredil na Iburiho, moje inštinkty nepustili a tým, že sa mi Sanji pokúsil uštedriť nepríjemný kopanec, som bol nútený presmerovať svoju pozornosť naňho. V tomto stave som medzi svojimi nepriateľmi nijak zvlášť nerozlišoval, všetci prítomní pre mňa predstavovali budúce obete mojej krvilačnosti.

Svojou katanou, ktorú som sa pôvodne
chystal použiť na prebodnutie Harua, som bleskurýchlo vyblokoval naivného genina a urobil presne to, o čo sa pokúsil on sám. Aby toho ale nebolo málo, chytro som ho chytil pod krkom a pritlačil o dotonovú stenu. V tom čase ale už moje klony utrpeli porážku a jediná prítomná kunoichi bola na slobode. Stačila by sekunda navyše a ani Iburi by Sanjiho už viac nemohol zachrániť pred istou smrťou, ale tým, že po mne z ničoho nič Akemi vrhla blesky, som bol nútený škrtenie prerušiť a stiahnuť sa trochu dozadu. Všetko nasvedčovalo tomu, že by mohol byť koniec. Ak Haru skutočnosť, že nemôžem zaútočiť, využije na to, aby ma definitívne dostal, niet pochýb, že mi bude hroziť porážka.

pro **Kuroashi Sanji** Sun Aug 31, 2014 5:16 pm

Vyšlo to jak jsem plánoval, úspěšně jsem posloužil jako volavka, ale naštěstí jsem nebyl zabit, ale jen dost silně opřen o dotonovou stěnu. To však stačilo na to, abych se už nemohl plést do boje. Musel jsem to přenechat Haruovi. Přeci jen on se hodil víc na konečnou ránu než genin, který umí jen kopat. To se však v budoucnu změní, jakmile zesílím a mé techniky nohou budou účinější. Takměř bych se mohl naučit pro změnu i nějaké ninjutsu, je pravda, že v některých případech je velice potřeba. Stále jsem vydýchával a chytil se za bok. Držel jsem se naštěstí na nohou a pozoroval jak si bude počínat Haru. O Hachibiho už nejspíš bylo konečně postaráno, takže jsme měli jen tohoto nepřítele k porážce, který byl už taky na pokraji svých sil se všemi těmi zraněními a dlouhým bojem. Už ani nevím jak dlouho zde vlastně bojujeme, čas plyne celkem rychle v takovém dění.

pro **Haru Iburi** Sun Aug 31, 2014 8:06 pm

Podarilo sa mi oslobodiť Akemi a hneď sa Seiji pustil do Sanjiho. Našťastie tu bola ale Akemi, ktorá mu pomohla, takže nedostal až také šľahy. Keď ho pribil o tú stenu premenil

som sa na dym a nechal som sa na ňu natlačiť tlakom vzduchu. Vyrazil som smerom na nepriateľa v podobe dymu za cenu toho, že ma takýto let v tejto podobe bude stáť 2x toľko chakry. Od steny som si to po zemi namieril k nemu a pod nohavice smerom k jeho nosu. Nevedel som, či sa mi to podarí alebo nie, predsa len bol veľmi rýchli a jeho reakcie boli po celú dobu tohto stretnutia impozantné. Ak by sa mi to podarilo už by bol konečne koniec a naša misia by týmto bola splnená a mohli by sme ísť konečne domov, dokonca asi aj s novým jinchurikim.

pro **Seiji** Sun Aug 31, 2014 9:00 pm

Konečne to bolo tu. Finálové vyvrcholenie
súboja sa zdalo byť na spadnutie. Ako Sanji správne poznamenal, už vonkoncom trvá nejakú dobu. Bohužiaľ ale v mojom prípade absolútne nezáležalo na tom, koľko mi zostávalo chakry, akú som mal výdrž a koľko zranení pokrývalo moje telo. Kým mi bude biť srdce, v tomto stave sa za žiadnych okolností nezastavím. Ak by sa ale Haruovi podarilo urobiť to, o čo mu šlo, tento problém by zaručene dokázal vyriešiť. Keď to už ale konečne vyzeralo tak, že sa všetko vydarí, shinobi z Kumo opäť raz čakalo iba sklamanie.

Navzdory tomu, že v mojej súčasnej podobe nebolo možné hovoriť o žiadnom taktickom myslení, som dokázal predsa len inštinktívne vymyslieť spôsob, ako sa vyhnúť Haruovej zdanlivo neporaziteľnej technike. Neuveriteľné, čoho všetkého som bol schopný. Ako som sa teda ubránil? Stačilo, aby som využil svoju obrovskú silu a rýchlosť, rozkrútiac pred sebou svoju katanu tak, aby sa Iburiho dym nepredral cez vzniknutú vzduchovú bariéru. V konečnom dôsledku teda nedokázal vniknúť do môjho tela. Ako náhle sa o to ale prestal pokúšať, za svoj ďalší cieľ som si určil Akemi, ktorej technika už konečne vyprchávala.

pro **Haru Iburi** Sun Aug 31, 2014 9:20 pm

Naozaj som si už myslel, že ho mám.

Vôbec som nečakal, že dokáže vytvoriť obranu proti tomu, aby som doňho prenikol pomocou katany. Skôr by som to čakal, ak by použil Raiton ale toto vážne nie. Preto som od neho odletel a od hlavy po nohy som sa spojil neďaleko neho. Vyzeralo to, ako normála premena do človeka lenže z mojej hrude preleteli shurikeny priamo na nepriateľa a až potom som sa zhmotnil. Tie shurikeny som hodil svojimi rukami, ktoré sa zhmotnili až za mojim telom.

Keď som bol kompletný shurikeny už by mali byť v ten moment uňho a ja som sa zasa rozbehol smerom naňho. Ak sa nám podarí kombinovanými útokmi preraziť cez jeho obranu, určite ho dostaneme. V rukách som po ceste pripravoval akýsi dôrot a pri tom som mal v jednej ruke kunai na ktorom bol pripevnený výbušný lístok. Aj keď som sa k nemu ešte nedostal potreboval som si zostrojiť niečo, na čo ak sa zmeria aspoň trochu mu zničí jeho pozornosť a tie prehnané reflexy.

pro **Kuroashi Sanji** Sun Aug 31, 2014 9:32 pm

Nezbývalo mi moc možností, a proto jsem se postavil před Akemi, kdyby se nepřítel rozhodl něco udělat. Radši bych všechno schytal vlastním tělem než aby ji dál ubližoval. Žil jsem proto, abych ženy chránil a další věci. To zahrnovalo i obětování se. Kdyby zaútočil byl jsem připraven vše vykrát ať už by to bylo cokoliv silnějšího. Přeze mě to k Akemi neprojde.

pro **Seiji** Sun Aug 31, 2014 9:49 pm

Haruovi sa muselo nechať, že navzdory mojim
v súčasnosti úžasným reflexom v kombinácii s impozantnou rýchlosťou a silou so mnou ako tak dokázal udržať krok. Ako náhle bol prístup k Akemi zamietnutý tým, že sa jej do cesty postavil Sanji, zatiaľ čo Iburi mi doslova nedával vydýchnuť, rozhodol som sa, že sa najskôr predsa len zbavím práve jeho. Teraz pre mňa vonkoncom očividne pôsobil najnebezpečnejšie z prítomných.

So shurikenmi, ktoré po mne hodil, som i napriek tomu, že boli naozaj dobre skryté, nemal problémy. Originálnym úhybným manévrom som sa vychýlil z ich dráhy a všetku pozornosť zameral na to, čo si Haru pripravoval. Ak mu naozaj šlo o to, aby som sa až prehnane sústredil na drôt, kunai a výbušný lístok, podarilo sa. Dával som si na ne obrovský pozor, ale ani to mi nezabránilo v tom, aby som ihneď po dopade i s katanou vyrazil naproti nemu.

pro **Haru Iburi** Sun Aug 31, 2014 10:10 pm

Predpokladal som, že sa mu podarí vyhnúť sa im, predsa len to boli len shurikeny. Ja som dal jednu ruku za chrbát a druhou som držal zvyšok toho vybavenia. Na chrbát som si nalepil asi 5 výbušných lístkov tak, aby ich nemohol vidieť a hneď na to som naňho hodil ten kunai s jedným výbušným lístkom. Chcel som, aby ho odrazil a ja by som sa ním "prebodol" a nechal by som vybuchnúť tie lístky pri čom, by som sa premenil na dym. Musel som si ich dať na chrbát preto, aby ostatný videli, čo sa chystám urobiť. V Akemi už som nemal svoj komunikačný prst, takže som to musel vykutiť týmto štýlom. Aj keď som sa ho doteraz bál a mal som z neho repekt aj teraz, zdalo sa mi, že mám všetko pod kontrolou.

pro **Seiji** Sun Aug 31, 2014 10:27 pm

Haru sa napokon nedočkal úplne presne toho,
čo zrejme chcel, ale to nič nemenilo na tom, že som mu zahral do karát. Ani so svojimi zmyslami som nemal možnosť predvídať skutočnosť, že má na svojom chrbte výbušné lístky. Prvému som sa bez akýchkoľvek väčších problémov vyhol, a to som ho ani nemusel odrážať, pričom som sa vo vzduchu zahnal katanou s úmyslom rozseknúť Iburiho. Ten sa v tom čase ale už s najvyššou pravdepodobnosťou rozdelil na dym a ponechal ma napospas ďalšiemu výbuchu. Tomu sa už nešlo vyhnúť.

Vzhľadom na to, že som sa nachádzal vo vzduchu, nebolo nič, čo som mohol robiť. Behom chvíľky ma pohltil mohutný výbuch a celú oblasť pokryla clona. Všetko nasvedčovalo tomu, že je to už naozaj záverečná. Tak sa zdá, že sa napokon náš súboj predsa len uchýlil k víťazoslávnemu šťastnému koncu. Aj keby som to totiž zázračne prežil, šanca, že sa včas spamätám a ihneď znova zaútočím, bola prakticky nulová.

pro **Haru Iburi** Sun Aug 31, 2014 10:35 pm

Vyhol sa kunaiu a ten vybuchol ale nespôsobil mu žiadne zranenia. V tom sa ma pokúsil rozseknúť ale to už sa mu nepodarilo, lebo som vybuchol a premenil som sa do dymovej formy. Dokázal som si uvedomiť, že sa tomuto už len tak nevyhne, lebo niečo také nemohol čakať. Ja som sa preto zhmotnil a čakal som, kým víchrica rozoženie dym a ja sa budem môcť pozrieť na jeho ostatky po výbuchu, predsa len som sa potreboval uistiť. Konečne som ho dostal! Zaradoval som sa popredu v mysli.

pro **Seiji** Sun Aug 31, 2014 11:21 pm

Márne sa Haru nádejal, že stačí, ak chvíľku počká,
kým víchrica rozvíri dym. Pravdou je, že som sa v ňom totiž už dávno nenachádzal. Aby toho ale nebolo málo, nebola žiadna šanca, aby dostal dosť času na to, aby si to včas uvedomil. Vykonal som totiž voľačo, čo by ani toho najväčšieho šialenca nebolo napadlo. Nepokúšal som sa vyhnúť, vedome som sa vrhol do výbuchu a vzniknutou tlakovou vlnou si pomohol k tomu, aby som sa dostal do vzduchu. Nie je hádam nutné dodávať, že som tým utrpel veľmi vážne zranenia, ktoré už ani len moja regeneračná schopnosť nedokázala vyliečiť. Celá ľavá polovica môjho tela bola spálená, pričom som stratil veľkú časť ruky.

Väčšina i tých najtvrdších shinobi by za mojej situácie už nedokázala ani len stáť, v horšom prípade by umreli od bolesti. To sa ma ale v tomto stave netýkalo. V momente, ako sa Haru zhmotnil, mohol pocítiť ostrú bolesť, ktorá prešla od jeho ramena až k nohe. Dopadol som totiž i s katanou, ktorú som teraz držal len pravou rukou, naňho. Kto by to nevidel na vlastné oči, pravdepodobne by tomu ani neuveril, ale naozaj sa to stalo. Sneh sa pod nami sfarbil dočervena a moja studená čepeľ spôsobila, že sa Iburi dočkal väčšieho chladu, ako kedykoľvek predtým.

pro **Haru Iburi** Sun Aug 31, 2014 11:54 pm

Niekedy sa človek vyberie na misiu s tým,že sa pokúsi zachrániť niečo, čo je pre celú dedinu cenné. Vždy sa na ňu pripravíte ale časom už ani nemyslíte na to, že sa vám môže stať osudná. Predsa len v tej chvíli sú všetky vaše ideály, sny, plány do budúcna vystavené nebezpečenstvu, lebo si ich nedokážete ani splniť. Veľa krát som už premýšľal nad tým, ako môžem zomrieť. Dokonca som si aj predstavoval, aké to bude, ak raz budem zomierať no predstavy nikdy nedokážu nahradiť krutú realitu. Mojím telom sa predral studený ale veľmi ostrý predmet, ktorý nemal problém sa dostať cez moju krehkú schránku, ktorá si ani nestihla uvedomiť, že sa od seba oddeľuje.

Ak by som si to normálne stihol uvedomiť asi by som sa tým dymom aj stal. Bolesť ma už až tak netrápila, lebo tento druh zranenia mi nedovoľoval ju v tomto šoku ani pocítiť. Ležal som na zemi a ešte som svojimi očami dokázal s patriť tmavočervenú tekutinu, ktorá sa rozlievala z môjho tela po zemi. Začínalo sa mi strácať svetlo pred očami a ja som v diali začul, akýsi povedomí hlas. Nebol som si tým istý ale vážne som počul svojho brata, ktorý ku mne prehováral. "Je mi to tak ľúto." Nevedel som, či som pri vedomí alebo už odchádzam na druhý breh, no ja som ho vážne dokázal počuť. "Odpusť mi, že som ťa opustil. Tak sa zdá, že cesty nás oboch nás napokon viedli k rovnakému koncu. Keby som tak mohol byť s tebou ... nedopustil by som, aby si zomrel zbytočnou smrťou, ako ja!" Jeho hlas pomaly ustal a ja som mohol konečne spariť jeho podobizeň. Pozeral na mňa z vrchu a ja som mieril priamo k nemu. "Brat môj. Nemám ti čo odpúšťať. Osud sa s nami hral, ako chcel a takto to dopadlo. Teraz len musím dúfať, že to moji druhovia zvládnu a že som ich, ako veliteľ nesklamal. Predsa len už im nepomôžem, lebo mierim za tebou!" Tento rozhovor nemohol počuť nikto. Bolo to len medzi nimi, to bratské puto sa nedalo zaprieť ani teraz po tej dlhej dobe. Aj keď ich osud skončil rovnako, teraz ich už čaká večný spánok.

pro **Kuroashi Sanji** Mon Sep 01, 2014 12:15 am

Momentálně jsem se nemohl udržet a vyrazil vpřed. Vím, že to bylo čiré bláznoství, ale nepřítel byl tak oslabený a zmrzačený, že i genin by měl proti němu šanci. Nemohl jsem uvěřit, že Harua smrtelně zranil. Skoro to vypadalo jako by byl rozpulený, ale ve skutečnosti nebyl. Byl jen seknut od ramene až k nohám. To neznamenalo však úplnou smrt, možná ještě byl naživu, ale neměl moc času. Nevěděl jsem zdali Akemi neovládá náhodou nějaké lékařské ninjutsu aby mu zavřela rány a vyléčila ho do bodu přežití. Já už byl téměř u Seijiho. Chtěl jsem využít té šance, že si myslel, že vyhrál. Byl jsem tu ale stále já a Akemi. Začal jsem využívat svůj shunshin no jutsu a rychlost jako celkovou, která na genina byla celkem obstojná a začal s kopy proti nepříteli.

pro **Akemi Kagayaki** Mon Sep 01, 2014 1:56 pm

Moje technika byla u konce, stejně jako život jednoho skvělého Kumogakure shinobi. Koukala jsem se na červeně zbarvený sníh. Ve chvíli kdy se proti němu Sanji rozběhl zmizela zcela má technika. Moje kosti a energie šla do háje, stejně jako moje svalstvo. Jenže jsem věděla, že i přes to v jakém je Saiji stavu, by ho mohl stále zabít. Do hajzlu! Skousla jsem zuby, z dásní mi začala téct krev a nezbývalo mi nic jiného, než zcela vyčerpat svou maličkost, nyní bylo jasné že po tomto kroku do bezvědomí. Za pomocí Shunshin no Jutsu jsem se dostala až k němu, v ruce jsem držela kinai s výbušným lístkem a drátkem připevněným k mému prstu. Jakmile jsem byla dostatečně před Sanjim-dřív než se dostal k Saijimu-jsem kunai s výbušným lístkem hodila skrz Saijiho tělo s tím, že výbuch nastal v moment, co se kunai dostal srz něj. Díky drátku na něm jsem se ujistila, že směr bude přesný a kdyby se o něco pokusil, směr bych dokázala změnit škubnutím. Vzhledem k tomu že už musel být dost disfunkční, by tento krok měl být úspěšný a Sanji v pořádku.

pro **Seiji** Mon Sep 01, 2014 3:54 pm

Bolo neuveriteľné, ako ďaleko som dokázal zájsť. Niet najmenších pochýb o tom, že za tým stála moja vlastná verzia Senninky. Práve tej som mohol vďačiť za to, že som dokázal bojovať až do posledného dychu, bez ohľadu na závažnosť obdržaných zranení. Kto by bol povedal, že táto misia bude stáť Akemi použitie jej najsilnejšej, do značnej miery sebadeštruktívnej techniky a Harua život, no ani to nebude stačiť na moje definitívne porazenie.

V tejto chvíli sa naozaj zdalo, že kým nebudem mať zničený mozog alebo srdce, absolútne nič na svete ma nezastaví. Vo chvíli, kedy som ale zašiel tak ďaleko, bolo o mojom osude rozhodnuté. Ak by som teraz aj našiel dosť síl na deaktiváciu techniky, neprežil by som. Už ma viac nebolo možné ani prirovnať k vlkovi. Stal som sa skrátka vraždiacim strojom, ktorý bude až do poslednej chvíle plniť svoju úlohu. Nebolo žiadnej cesty späť. Neexistoval pre mňa šťastný koniec. Od doby, čo som sa stal neľútostným nástrojom pomsty, som spel k podobnému koncu.

"Zabil som ho... ZABIL SOM HO! HAHAHAHA!" vykríkol som nadšene so zakrvaveným nástrojom v ruke, keď vtom sa na mňa už rútil Sanji. Jeho úvaha nebola zlá. Je pravda, že môj pohyb je momentálne do istej miery obmedzený, ale vďaka môjmu stavu to nebolo ani zďaleka dosť na to, aby ma to posunulo o niekoľko tried nižšie. Tesne predtým, ako som mu však prehnal katanu hlavou, som bol prerušený Akemi.

"Ale... to nestačí... s jediným z vás sa neuspokojím! Ešte mi zostávajú ďalší dvaja!"
Jej nápad nebol zlý, ale vďaka mojim dokonalým zmyslom som si všimol aj drôt, aj lístok, a uvedomil si, že dostať ďalší podobný zásah by bolo neprijateľné. Nechal som sa preto zasiahnuť niekoľkými Sanjiho kopancami a čo najskôr sa za použitia Shunshin no Jutsu zároveň s výbuchom stiahol dozadu. Neplánoval som sa tam ale zdržiavať dlho. Zmyslov zbavený som sa im ihneď po explózii, za využitia novo vytvoreného dymu, rozbehol naproti.

pro **Kuroashi Sanji** Mon Sep 01, 2014 5:21 pm

Bylo to opravdu zlé, nepřítel stále nechtěl padnout a Haru byl mrtvý, přičemž Akemi vyčerpaná. Nikdo nám nepomohl, museli jsme si to udělat sami. Nevěděl jsem sice jak s ním mám bojovat, ale prostě do něj budu muset bušit tak dlouho dokud nebude konečně mrtvej. Tentokrát jsem hodlal použít výbušné lístky. Vytáhl jsem zhruba pět kunaiů s výbušnými a rozházel je na Seijiho i kolem něj kdyby chtěl uhnout. Řetězová reakce by ho tím pádem měla dostat ze všech stran i kdyby to buď odrazil nebo uskočil. V momentě úskoku bych je totiž odpálil.

pro **Seiji** Tue Sep 02, 2014 3:44 pm

Situácia bola bezpochyby veľmi zlá. Nie je ani nutné dodávať, že môj stav bol takmer nezlúčiteľný so životom, a predsa som bojoval takmer na rovnakej úrovni, ako ešte pred malou chvíľou. Sanji toho navzdory tomu, že je len genin, v našom súboji dosiahol pomerne veľa, ale rozhodne nebol dostatočne pripravený na to, aby dokázal zasadiť posledný úder S-rankovému shinobimu môjho kalibru.

Bez akýchkoľvek väčších problémov som
prekľučkoval cez jeho výbušné lístky. Jeho snaha o vyvolanie reťazovej reakcie nebola zlá, ale pre niekoho s mojimi inštinktami a zmyslami šlo len o akúsi detskú hru. Stačilo si to správne vypočítať a nájsť cestu tak, aby ma explózie ohrozili čo najmenej, prípadne sa na krátko stiahnuť, nechať ich odoznieť a vyraziť o niekoľko sekúnd na to. Následne som sa z nahromadeného dymu aj s katanou vyrútil na Sanjiho, s jednoduchým úmyslom sťať mu hlavu.

Prečo... prečo ešte bojujem? Shinobi z Kumogakure som už zdržal dostatočne... nie je absolútne žiadna šanca, že by som sa vrátil do pôvodného stavu. Toto moje besnenie nemá budúcnosť... ale predsa... predsa mám pocit, že jednoducho nemôžem prestať. Je to úplne rovnaké, ako keď som sa pomstil za smrť jedinej osoby, ktorej na mne záležalo. Keby ma v ten deň Hebi nezachránil, pravdepodobne by to bol môj koniec. Heh, podobného luxusu sa už zrejme nedočkám.

pro **Yotsuki Sorata** Tue Sep 02, 2014 3:45 pm

Pečatenie trvalo pomerne dlho, no konečne bolo u konca. Gyuki. Je čas sa pomstiť. Prehovoril som k nemu a pohliadli sme na bojové pole vedľa nás. Bolo to zlé, lebo pred chvíľou tam zomrel jeden shinobi od nás a k tomu tam už bola len unavená Akemi a Sanji, ktorý sa mu asi rovnať nemohol. Moje telo sa začalo premieňať do druhej formy, predsa len toto som urobil pre

Gyukiho, ktorý sa chcel pomstiť tak, ako aj ja. Ja za Haruho a on za svojho minulého hostiteľa. Vystrelil som, ako z kanóna a to mal práve Sanji šťastie, lebo ak by som nevystrelil teraz, asi by ho nepriateľ dostal. "Rariatto!" Zreval skôr Gyuki, ako ja. Predsa len, táto nová sila, ktorú som dostal bola od neho, takže ma musel viesť on a ja som sa ju tak mohol naučiť ovládať. Svojou rukou som pri tom v tej šialenej rýchlosti zachytil Seijiho telo, ktoré sa muselo začať v tom mieste rovno trhať pod náporom tej sily a tlaku, ktorá naňho začala pôsobiť. V tej dobe, keď Seiji letel vzduchom otočil som sa na svojich spoločníkov zo slovami. "Hej mladý." Prehovoril som na Sanjiho. "Rýchlo odtiaľto zober slečnu a okamžite sa practe preč. Hlavne ju dostaň čo najďalej odtiaľto a ukryte sa do bezpečia." Povedal som im to preto, lebo som bol teraz nebezpečný aj pre nich samotných, predsa len, ak by som použil nejakú techniku exempláru Bijuu asi by to bolo tak deštruktívne, žeby to zasiahlo aj ich.

pro **Seiji** Tue Sep 02, 2014 4:18 pm

Bol som si absolútne istý, že ma už nič nemôže zastaviť.
Skutočne som bol naivne presvedčený o tom, že týmto dorazím Sanjiho a následne sa presuniem k Akemi. Ihneď potom budem môcť konečne naposledy vydýchnuť a odobrať sa na večný odpočinok, ale bohužiaľ. Môj pokus bol zmarený Soratom s hachibim, ktorý mi bez váhania uštedril neuveriteľne mocný zásah.

Jediná vec, ktorú som vo svojom stave stihol, bolo,
že som pred seba dal katanu, ktorá úder zmiernila. Nebyť toho, pravdepodobne by ma to roztrhlo, ale tak som v konečnom dôsledku dokázal navzdory tomu, že som sa preletel, vyviaznuť len s ďalšími zraneniami, ktorých bolesť som už aj tak nevnímal. Bohužiaľ sa mi kvôli tomu ale zlomilo posledné dedičstvo, ktoré som po svojej milovanej opatrovníčke zdedil - môj meč.

Heh... som to ja ale ohromne patetický.
Tak som napokon prišiel aj o svoje posledné spojenie s Chimamire no Kiba. Som zasa tam, kde som začínal. V mojej rodnej dedine s neskrotnou nevraživosťou, snažiac sa za každú cenu povraždiť čo najväčší počet ľudí... roztrhať ich vlastnými rukami. To je zrejme jediné, čo ešte zmôžem. Nuž teda dobre. Prišiel čas to skončiť. Som zvedavý, koľko ľudí so sebou vezmem.

I napriek tomu, že by som už nemal ani len vedieť stáť, som sa opäť
zdvihol z rozvalín, ktoré môj prudký náraz vytvoril, a rozbehol sa pre svoj osud, tentokrát už len s holými rukami. Ťažko povedať, čo ma v tejto chvíli ešte nieslo. Bola to nenávisť k shinobi? Bola to snaha zanechať za sebou čo najväčší krvavý otlačok? Kdeže, ani jedno z toho. Chcel som skrátka umrieť rovnakým spôsobom, akým som sám mstil svoju nebohú opatrovateľku. V krvilačnom boji plnom nenávisti. Potreboval som si jednoducho naposledy vychutnať svoju neovládateľnú hriešnu povahu, ale zároveň za ňu zaplatiť rovnakou cenou.

pro **Kuroashi Sanji** Tue Sep 02, 2014 4:32 pm

Díky tomu, že nám přišel na pomoc jsem zázrakem přežil bez zranění. Ještě, že se tak stalo, jinak bych už nebyl mezi živými. Došlo mi, že zde už absolutně nemám co pohledávat, slyšel jsem dost o síle bijuu a viděl ji přímo v akci. Kdybych zde zůstal tak bych pravděpodobně umřel. Nehodlal jsem však opustit tuhle oblast, ale jen poustoupit o několik desítek, možná stovek metrů od těch dvou. Bohužel zatím unesu jen jednoho člověka, což jsem si já vybral samozřejmě Akemi, která taky sotva stála na nohou. Proto jsem přistoupil k ní a uchopil ji do náruče. " Zdovolením. Musím vás přenést do bezpečí. " Řekl jsem naléhavě, ale přesto mile. Přeci jen k ženám se chovám jedině s tou největší úctou a obdivem. Vzal jsem Akemi do bezpečné vzdálenosti.

pro **Akemi Kagayaki** Tue Sep 02, 2014 5:06 pm

Po mém kroku jsem se podívala na výsledek, který očividně nebyl skoro žádný. Ale stalo se to, co jsem především chtěla, protože kdyby to napálil do Sanjiho, nebyl by tu Ibury jediný mrtvý. Naštěstí se tu objevil Kumogakure ANBU, přesněji nový Jinchuuriky. Nebýt jeho, je dost možné, že bych jak já, tak Sanji umřeli. Po mé technice Raiton no Chimera jsem se jen tak tak udržela a po vyčerpání i samotného Shunshinu jsem viděla rozdvojeně a vůbec, padala jsem z části do mdlob. Když mě Sanji vzal a odnesl do bezpečí, zabránil tomu, že bych svým bezvládným tělem padla na zem. "Děkuji." Šeptla jsem. Teto technika mi skoro vysávala celou duši. Moje svalstvo v těle bylo z několikati procent přetrhané a proto pohnout se bylo takřka nemožné, zlámané kosti od nárazů, chakra na minimum a jeden člen naší skupiny mrtví...Tato mise nedopadla nejlíp, ale splněná byla. Už jsem jen doufala v to, že až otevřu znovu oči, uvidím před sebou sestru a venku hezké počasí. V Senjiho náručí jsem omdlela, ale s tím jsem počítala už od použití mé ultimátní techniky, kterou jsem skoro neměla šanci využít naplno.

pro **Yotsuki Sorata** Tue Sep 02, 2014 5:56 pm

Musel som vyčkať, než sa Sanji a Akemi dostanú do bezpečnejšej zóny, aby som to tu mohol ukončiť. Je pravda, že sa na mňa začal rútiť nepriateľ pomerne rýchlo ale odhodil som ho poriadne ďaleko. Pred ústami sa mi začala hromadiť chakra, ktorá bola čierneho a modrého sfarbenia a začala sa stláčať do gule. Snažil som sa ho zamerať aby sa mi neuhol, preto som čakal, kým sa dostane tak blízko, aby sa tomu nedokázal vyhnúť.

Svojími očami som ho pozoroval ja aj Gyuki, ako sa k nám každou sekundou približoval. Popravde som vedel, že príde jeho koniec. Táto chvíľa sa mi zdala, ako keby sa čas spomalil a on sa približoval veľmi pomaly. Je možno pravda, že sa obaja pomstíme a pripravíme ho o život ale akosi s tým nie som aj tak spokojný. Pripravil o život dvoch výnimočných shinobi. Ich život sa tým nevráti, ich sny budú stratené, preto by som bol radšej, ak by si to odpikal, no on by to aj tak neprežil a len by ďalej zabiíjal. Nevedel som ani sám prečo ale prišla na mňa zvláštna chvíľka pri tejto situácii. Ako keby to na mňa celé doľahlo a to som bol Anbu. Preto nesiem dopustiť, aby ich mená a činy boli zabudnuté. Musia sa vryť do našich sŕdc. Neviem ako, ale zariadim, aby o nich vedel každý. Aby všetci vedeli, čo urobili pre Kumogakure no sato a pre nás samých. Nabíjanie Bijūdama bolo dokončené. Vyzeralo to tak, že vzdialenosť je už ideálna, preto sme naňho vypálili našu chakrovú guľu, ktorou sme ho chceli poslať do samého pekla, aby zaplatil za to, čo urobil.

pro **Seiji** Tue Sep 02, 2014 6:29 pm

Je možné, že by som inokedy navzdory neistote
vynaložil všetko úsilie na to, aby som sa včas vyhol. Bohužiaľ to ale Sorata naplánoval vskutku elegantne. Nemienil som však po tom všetkom cúvnuť. Je mi jasné, že čo sa výdrže týka, nemám naňho v tomto stave už absolútne žiadnu šancu, preto mi zostávalo jediné. Musel som ho prekvapiť a v správnu chvíľu usmrtiť. Ako by som ale niečo podobné mohol dosiahnuť, keď mi už dokonca aj chýba jedna ruka? Nemôžem ani poriadne tvoriť pečate. Aspoň to tak teda chvíľu vyzeralo, ale pravda bola predsa len podstatne iná.

Tak sa zdá, že ma podceňujete do poslednej chvíle. Ako by ma vôbec mohla poraziť technika, s ktorou som si už v minulosti poradil?! Vieme predsa, že ju nemusím vyblokovať, ani sa jej vyhnúť. Stačí ju predsa odkloniť, pomyslel som si takmer až urazene a vykonal niečo, čo by hádam nikoho z prítomných ani len nenapadlo. Cestou naproti Soratovi som vytvoril pečate jedinou rukou. Pobožnejším ľuďom by sa mohlo zdať, že mi tú druhú prepožičala moja samotná bývalá opatrovateľka zo záhrobia, pričom neveriaci v tom skrátka museli vidieť neuveriteľnú zručnosť. To však nič nemení na tom, že som sa dokázal uzavrieť do techniky Doton Ganban Kyū. Tak sa zdá, že sa časť z môjho ninjovského ja v osudových chvíľach nášho súboja predsa len vrátila, aby pomohla tomu démonovi vo mne.

Neuveriteľné... prekvapujem sám seba! Znamená to, že ten démon vo mne a Seiji, ako ho poznali moji blízki... sú napokon jedna a tá istá osoba? Možnože keby som celé tie roky neodmietal samého seba... tak by som dopadol inak, zamyslel som sa nad svojim osudom, ale vtom som sa potýkal s nepríjemným prekvapením. Bijuudamu bolo v tejto fáze nemožné odkloniť. Bez akýchkoľvek väčších ťažkostí rozbila dokonca i moju obranu. Akceptoval som to ale pomerne rýchlo, navyše aj so širokým úsmevom na tvári. Už som ani nedúfal, že sa zachránim. Nič sa nedalo robiť.

Ak je to tak... potom som od začiatku prehral. Keď som bojoval proti hachibimu prvýkrát, bol to po celý čas súboj jeden na jedného, ale teraz... teraz je zrejmé, že bojujem sám proti dvom. A to som dúfal, že do pekla sa pozrie iba moja démonická časť, pričom ja skončím v náruči svojej milovanej... obávam sa, že niečo také po tom všetkom neprichádza do úvahy. Bol som to vonkoncom od začiatku ja, kto sa vydal touto nevraživou cestou pomsty a zabíjania. Zvaľovať to na niekoho iného nemá zmysel. Nuž teda dobre. Zrejme si to predsa len zaslúžim. Dobrá práca, hachibi... po tomto uvedomení zo mňa už nič nezostalo. Bol som už konečne mŕtvy.

pro **Ken Hiashi** Tue Sep 02, 2014 7:17 pm

Po celý čas od zranenia Hachibiho som bol vyčerpaný, nakoniec ma predsa aj Hachibi dostal do toho atramentu a mohol ma zabiť. Ja som už bohužiaľ odpadol, nie len že som mal málo chakry, moje telo si vytrpelo dosť pri Raiton no Yoroi s Jigokuzuki. Jednoducho som sa nakoniec zničil sám a odpadol som. Tesne pred odpadnuťím som pociťoval zlyhanie, nedokázal som Hachibiho poraziť, jednoducho som nedokázal prežiť, vyhrať. Myslel som si, že som sklamal seba, Rin, Akemi, Sanjiho, Harua, celú Kumogakure no Sato. Cítil som sa zbytočne a sklamane. Nakoniec som tam bezvládne ležal v snehu, moje telo sa podchladzovalo a naďalej som sa neprebúdzal.

pro Sponsored content

Zasnežený les hlboko v horách

Zasnežený les hlboko v horách

Re: Zasnežený les hlboko v horách

Re: Zasnežený les hlboko v horách

Re: Zasnežený les hlboko v horách

Re: Zasnežený les hlboko v horách

Re: Zasnežený les hlboko v horách

Re: Zasnežený les hlboko v horách

Re: Zasnežený les hlboko v horách

Re: Zasnežený les hlboko v horách

Re: Zasnežený les hlboko v horách

Re: Zasnežený les hlboko v horách

Re: Zasnežený les hlboko v horách

Re: Zasnežený les hlboko v horách

Re: Zasnežený les hlboko v horách

Re: Zasnežený les hlboko v horách

Re: Zasnežený les hlboko v horách

Re: Zasnežený les hlboko v horách

Re: Zasnežený les hlboko v horách

Re: Zasnežený les hlboko v horách

Re: Zasnežený les hlboko v horách

Re: Zasnežený les hlboko v horách

Re: Zasnežený les hlboko v horách

Re: Zasnežený les hlboko v horách

Re: Zasnežený les hlboko v horách

Re: Zasnežený les hlboko v horách

Re: Zasnežený les hlboko v horách

Re: Zasnežený les hlboko v horách