Konoha horké prameny

*ľahkým krokom prechádza uličky konohy. Má však jasný cieľ. Kdesi počul, že v konohe sú horúce pramene, ktré majú blahodárne účinky na organizmus. Nikdy nebola na takom mieste, avšak o ňom už počula. V periferii sa jej mihajú siluety domov, budov, postáv a ľudí, ktorých je v týchto neskorých nočných hodinách v uliciach v skutku málo. Človek by sa tiež mohol čudovať, prečo vlastne tak malé duevčatrko sa túla po nociach sam. Znova s snažila zaspať, znova ju prebudili nočné mory. Z ubytovne vyšla len tak sa nadýchať, teraz už však ulicami prechádza s jasným cieľom. Budú mať horúce pramene aspoň z polovice tak dobré účinky na myseť, ako majú na telo? Konečne prichádza pred budovu, ktorú plánovala. prešiel zo týždeň aj niečo, od posledného stretnutiaa s mladým mužom, ktorého silueta sa črtá kdesi v diaľke.. Jeho identitu však skutočné dhalí až po chvíli, keď vzpriameným krokom podíde k bráne prameňov.* Čo tu robíš? *spýta sa vľúdne. naozaj ju zaujíma, čo sa tu tak potuluje, presnejšie vylihuje pred dverami prameňov takto v noci ako nejaký vandrák.*

*Vidí snáď dobre? Počuje všetko tak, ako má? Alebo sa jej nebodaj len zazdalo, že sa Azurashi vskutku správa slušne? Ešte stále má pred očami, ako nafúkane a drzo sa správa a vyjadroval pri ich prvom stretnutí. Ešte doteraz má v sebe zaznamenané dojmy z neho, z ich prvého stretnutia. Táto náhla zmena v nej evokuje akýsi pocit ostražitosti. Úprimne, sensei, nesensei.. nevie, či práve Azuraashi je typ človeka, s ktorým chce osamote sedieť v noci na lavičke  kdesi pred horúcimi prameňmi, v ktorých o takejto hodine asi ani nikto dokopy nebude. Uvedomuje si však, že svoj pocit.. pocit akejsi ostražitosti prred "tichom pred búrkou" nemá ešte úplne podožený. S azurashim mala dočinenia totižto len raz, aj to si ich muse oťuukať. Nie práve nadšene, ale sadne si vedľa Azurashihho pričom sa mu ani raz neotočí chrbtom a čaká čo bude chcieť prejednaať.*

*V celku prekvapene sa mikne keď sa jej Azurashi rozpľasne na stehnách hlavou. V momente na to však úplne stuhne. Jednoducho sa necítila práve v pohode, možno aj pre to, že nevie ččo od Azurashho čakať. Priam neverí vlastným ušiam. Naozaj dúfa, že mi je lepšie? Spomenie si na opätovne poranené lýtko, anova je ožetrené a rana už je zatvorená. Až teraz si uvedomí, že voda možno pommôže aj lýtku.. Musím ho ešte raz prezrieť... rozhodne sa, keďže ho má previazané obväzom. Pomaly sa uvoľňuje, čo môže z nej aj Azurashi cítiť, keďže na nej tak trocchu leží Počúva jeho reči o trpení. Hovorí to naozaj vážne, alebo hrá formu? Napadá ju posmeška. Tak čo ho trápi viac? Že trpí, že je hladný, alebo že nemôže spať? Nevysloví ju však nahlas. Len mu položí ruku na líce. Akoby sa snažila cítiť pravdivosť jeho slov ľahkým dotykom tváre. Neprerušuje ho, nechá ho hovoriť. Nechce byť doterná, nechce naň tlačiť. Ak chce, nechá ho rozprávať.*

*Pocíti jeho ruku vo svojich vlasoch. Nie je jej to nepríjemné, stále však je priveľmi napätá, hoci jej napätie pomaly opadáva. Srdečne sa zasmeje nad jehho otázkou a díva saa mu do očí. Počúv, čo jej hovorí. Život bez rodičov, ju samu pichne pri sdci stále priveľmi čerstvá spomienka na  ich smrť, čo spôsobí že jej ruka trochu stuhne na Azurovom líci. Možno to pocíti, ona však nerozmýšľa nad tým, ako si to Azurashi vysvetlí. "Zabil viac ľudí než súčasná Hokage?" Počula už že majú znova novú vládu dediny, avšak nejak sa tým extra nezapodievala Takéto veci idú ešte akosi mimo ňu, keďže v Konohe je pomerne krátky čas.* Občas počuješ hlasy? *Spýta sa ho trochu udivene, ruka sa jej však už uvoľní  pri nasmerovaní myšlienok na Azurashiho, nie na jej rodičov. Dúfa, že jej to snáď Azurashi vysvetlí, stále sa však nechce priveˇa pýtať.*

*Počúva Azura. V ôsmich rokoch vyvraždil dedinu? Naozaj? Príde jej to nepredstaviteľné. Nevie, či by ona teraz dokázala zabiť niekoho, kto by ju bezvýhradne neohrozoval a nie to ešte celú dedinu. Dokonca na to momentálne neemá ani schopnsti. Aj keby ich však mala, neverí tomu, že by to dokázala urobiť. Zamýšľa sa nad tým, čo jej Azurashi povedal, priam sa jej tvár stiahne do ľahkého zamračenia, ako vidno, že rozmýšľa. Opatrne začne.* Vyvraždil si dedinu pre to, že si chcel, alebo preto, že ti to hlasy povedali? *Čaká na jeho odpoveď, má však už pripravenú aj ďalšiu otázku, tú mu však položí až keď odpovie. Tvár sa jej uvoľní keď pocíti jeho dotyk na svojej dlani. Začína sa cítiť dobre.  hĺbke duše vie, že by nemala tak ľahko povoliť na sotražitosti. Vie že Azurashiho, hoci je jej sensei, nepozná. Ale má 14 rokov. Stále je pubertiačka,, hoci sa z nej pomaličky stáva mladá žena. Dievčatám ako je ona sa chyby stávajú. Momentálne sa cíti ppríjemne, povolila na ostražitosni. Dokázala by sa teraz Azurashimu postaviiť, ako by mu hlas povedal, že má zabiť práve teraz aj ju?*

Chápem.. *potichu vydýchne slovo a palcom ruky opíše jamku pod jeho okom pričom vykĺzne svojou rukou z pod tej jeho a skĺzne ňou po jeho tvár trohu nižšie a jemne mu prstami prejde po perách. Dotykom vníma ich tvar, má snáď pocit že sú ešte pootvorené v tvare posledého Azurashiho slova. Ale nejak si neuvedomuje že vlastne hladí svojho senseia po perách. Cíti ich, cíti jeho dych, ale v hlave jej to ešte úplne nedochádza. Je priveľmi zahĺbená do predstavy, ako 8 ročný, určite zmätený, nešťastný chlapec berie na seba toľko negatívna. Prichádza k záveru, že niečo sa v ňom kedysi muselo zlomiť, zjavne nebol vždy taký, inak by ho teraz takéto veci vôbec netrápili. A má dojem, že na Azurashiim to určite nechalo stopy aj doterz. Takéto veci človeka určite poznačia. Súcitne sa usmeje keď dvíha pohľad trochu dohora. Človek by sa mohol čudovať, ž tu Geninkaa sedí na lavičke so svojim senseiom na kolenách a hladí ho po perách. Až teraz si to úplne uvedomí, ale nejak s tým nemá potrebu nič robiť. Proste len necháva túto chvíľku plynúť.*

*Počúva Azurashiho, má však pocit, že jej pozornosť sa trochu stráca priamo úmerne tomu, ako jeho ruka klesá po jej krku. Slabúčko sa zachveje a slabo vydýchne. Má pocit, že by trebalo premserovať myšlienky, hoci sa jej teraz absolútne nechce rozprávať. Azurashi hovorí o tom, ako zosilnieť, orozprával jej to máličko o svojom etstve a pritom jej rukou prechádza po vlasoch, po krku, po ramene. Neubráni sa, privrie oči a prehĺbenejšie dýcha. Prreečo sa tak správa? Nemala by byť ostražitá? Sedí tu s masovým vrahom. Zvláštne, ale pri tej myšlienke, myšlienke na to, čo Azurashi vykonal, sa jej teraz, v tejto chvíli chce smiať. Akoby to bola len zveličenina nejakej úplne obyčajnej udalosti. Zvláštne, ako človek niekedy chce potlačiť všetko negatívne len pre to, aby si vychutnl pozitíva, ktoré mu prináša prítomný moment. Cíti, že Azurova hlava sa trochu dvíha. Prudko nadvihne obočie a otvorí oči, nechce aby sa dvíhal, chce snáď, aby tento moment trval minimálne celú noc. Nechce prerušovať to krásno. Pozrie mu do očí, a má trochu obavu, či to sáď Azurashi necíti rovnako. Možno je len ona hlúpa pubertiačka. Možno takéto veci berie príliš osobne?*

*Sleduje ho, čo robí a pocity sa v nej miešajú. Už by možno naozaj uverila, že je to len jednostranné, keď Azurashi čosi zašepká a už pocíti jho zuby na svojej pere. Ľahko sa usmeje, privrie oči a bozk opätuje, pričom sa k nemu pritúli trochu náruživejšie, ako možno pôvodne zamýšľala. Mala by rozmýšľať, že čo bude potom? Predsa len, je to môj Sensei, doprdele!! povie si v duchu a možno ju to trošičku zabolí. Čo bude potom? Čo ak to nebude fungovať? Trochu pri týchto myšlienkach povolí. Keď však cíti že Azurashi snáď neprestáva, tak sa tým prestáva aj ona zaoberať. Vykĺzne z jeho ruky a ľahko ho objíme okolo krku pričoom sa mu prstavi pohráva na pokožké zátylku vo vlasoch. Kdesi hlboko v hlave jej znie otázka. Čo bude ďalej?*

*Prekvapene zhíkne, keď cíti že je s ľahkosťou nadmihnutá a už sedí na Azurashim. Je jej príjemné, že jeho silu môže vnímať aj z taakejto stránkyy- ako pozitívnu, a nie len deštrukčnú. Cíti kusanec do hrdla a následné snáď prisilné sanie na hrdle. Na chvíľku zakloní hlavu a slabo vzdychne, avšak po chvíli si narovná, znova si "vyslobodí" ruku z pod tej jeho, svojou dlaňou mu nechádza od spodu po bruchu, hrudníku, krku až k brade, kde zastaví, jemne ju chytí s dvíha vyššie tak, aby sa mu mohla zadívať do tváre. Z časti pre to, že chce Azurashimu vidieť do tváre, snáď pre to, aby z nej skúsila vyčítať, čo sa mu melie hlavou, a z časti preto, lebo má pocit, že možno viee, kam by ďalšie bozky smerovali. Akímsi spôsobom aj dúfa že by tam smerovali. Keď sa mu zahľadí do tváre, chce niečo povedať... čo však?* Hm... *začne a trošičku tápať. Nevie vlastne prečo t robí, prečo prerušuje túto chvíľu. Má však pocit, že je to správne.* Inak... naučila som sa tie techniky.*Zahlási potichy a veselo sa zoširoka usmeje.*