Kancelář Mizukage

Aj keď boli v Kirigakure dlhé nepokoje nezapájal som sa do toho boja, ako keby to nebola ani moja starosť. Nebolo to tým, že som sa toho chcel vyhnúť ale bolo tu ešte niečo, čo ma k tomu donútilo a ak si Mizukage všimol toho, že som nebol na bojisku, možno s toho budem mať problémy. Ale počítal som aj s tým, že nebudú, však som len genin, ktorého si tu v dedine takmer nikto nevšimne, preto som sem prišiel, ako by nič, aby som bol poslaný zasa na nejakú misiu. Zvláštne, že mi práve prišla na um myšlienka toho Tetsuyi. Podľa mňa to je hlúposť, lebo som sám chcel takú misiu a nemyslím si, že sa ma snažia zbaviť ale človek nikdy nevie. To, či mám veriť alebo nemám veriť ľudom okolo seba bolo vždy otázne a ja som sa radšej držal toho, že nie. Bolo tu pomerne rušno, tak som len zaklopaním dal vedieť v nútri, že tu vonku ešte niekto čaká.

Ako som čakal prišlo sem akési dievča. Zdvihol som svoj zrak smerom k nej, aby som si všimol, kto sem vlastne prišiel. Pozdravila ma, takže som ju pozdravil. Ak by som vám o nej mal niečo povedať, asi by som vás musel sklamať. Nikto s kancelárie nevyšiel ale hlas Mizukage naznačoval, aby som prišiel, preto som vstúpil dnu. Zatvoril som za sebou dvere a bez rozhliadanie sa po miestnosti som sa postavil pred stôl a prehovoril som. "Dobrý deň, Mizukage sama. Prišiel som si po nejakú misiu. Ak by sa dalo rád by som, aby bola zasa ťažšia. " Predtým som nemusel ani s niekým ísť, aby mi takú misiu dal, takže som dúfal, že ani teraz to nebude problém mi prideliť ťažšiu misiu hoci som bol genin. Ak sa aj pozrie na môj zoznam splnených misií sám musel vidieť, že tie ranky tam boli už tak neprimerané a vedel som, že aj tak ešte asi potrebujem nejaké navyše, aby som zosílil. Hlavnou prioritou bola hlavne tá obtiažnosť, inak mi to bolo pomerne jedno.

To, že som sa zabudol ukloniť bolo naozaj neslušné a nemal som na niečo také zabudnúť ani keď som pozdravil ale nebudem sa kvôli niečomu takému vyhovárať. Už pri tom, čo som vyslovil svoju požiadavku som vedel, že sa mu nepáčila, že v ňom vrie krv. Po jeho slovách o tom nebolo pochýb. Tie ďalšie slová už ale u mňa nemali príliš veľkú váhu. Rodinu, ktorú som potreboval som mal v sebe. Otec bol alkoholik u ktorého som aj tak nežil mama mŕtva a priateľov žiadnych. Som nesmrteľný a nemôžem sa viazať nad utrpením, ktoré teraz v dedine prežili, lebo ho ešte uvidím veľa. Ja som to nerobil preto, že som chcel ukázať svoju silu ja som ju chcel získať, aby som časom mohol zabezpečiť vo svete rovnováhu a to bolo mojim poslaním. Preto nebola empatia zrovna mojou najsilnejšou stránkou. "Rozumiem mizukage sama." Bez ďalších slov som sa otočil a vykráčal s kancelárie s tým, že som ešte prehovoril a zatvoril za sebou."Dovidenia." Ja aj tak nebudem nikdy tým zodpovedným, ktorý kopú tie hroby. Pomyslím si pre seba a zamierim rovno pred to dievča, ktoré ma na chodbe pozdravilo. Bola to Yoko, ktorú som práve oslovil. "Akú požiadavku máš na Mizukageho? Ak je to misia asi si ma budeš musieť vypočuť." Prehovoril som na ňu a čakal na jej odpoveď.

"Ty ho asi naozaj nemáš príliš v láske čo?" Určite vedela, že myslím mizukageho. Podľa mňa bol spravodlivý a jeho chovanie bolo opodstatnené. Nebál som sa ho preto, lebo som vedel, že je férový aj keď mohol pôsobiť hrozivo, ako aj je. V tom na mňa nahnevane vyhŕkla, čo mi len potvrdilo to o čom som hovoril. Už už som mal na jazyku pomerne ironickú poznámku na to, že na tom tak zle nieje, keď sa ale ospravedlnila nepovedal som nič. Radšej som teda neriešil a prehovoril som zasa. "Takže, ako by sme podľa teba mali začať? Inak volám sa Kiseki." Natiahol som k nej ruku, keďže som jej prezradil svoje meno aby vedela, ako ma prípadne neskôr volať. Ja som práve že k ľudom sa nesnažil byť zlý ale ja som nedokázal klamať a to o mne nevedel takmer nikto.