Brána Tsukigakure

Koniec? Ozvalo sa mi v hlave, na bojisku totiž umieralo oveľa viac postáv ako len Assasin. Mnoho polomŕtvych občanov a vojakov Tsukigakure a dokonca aj ja. Zavalený pod sutinami, takmer vôbec neschopný pohybu som len v nemote sledoval ohromný súboj ktorý sa tu neďaleko mňa odohrával, súboj hodný písania dejín. Techniky ktoré leteli z úst Ninjom, by sa mi nedokázali vybaviť ani v tom najodvážnejšom sne. A práve vďaka nim, vďaka pár technikám zasiahli dropky sutiny a odvalili, čím aj odkryli moje doteraz zavalené telo. Nehýbal som sa ale, napriek tomu ako som videl že aj samotný Hokáge prehráva, napriek technikám a sile proti ktorej som sa nemohol merať, napriek tomu že som mohol zasiahnuť nedokázal som. Zradil som, predsa som odišiel z dediny a obrátil sa tak proti človeku ktorému som prisahal vernosť. Ak zomrie, ak dnes zomrie, všetko to zo mňa opadne a ja budem možno schopný ďalej pokračovať. Moje myšlienky, však za malú chvíľu prúdili ďalej, a dostali sa až k tajnej technike Konohy. Nech už sa hovorilo čo chcelo, nech už sa bojovalo čímkoľvek, najväčšou zbraňou bola vždy vôľa. A Konožania vládli tou najväčšou.

"Vypadni od neho! Konoha.. Kongoriki Senpú!" Než sa stihol kunai zabodnúť do zmeraveného tela Hokágeho, než prebodol jeho hruď a tak potriasol zem jeho krvou. Než sa zem zafarbila na červeno a strom Konohy padol, pocítila postava niečo na tvári. Kopanec, tak rýchly, tak silný, a tak prudký a neočakávaný, že mu takmer nebolo možné uhnúť. A tak som donútil tajomnú postavu odložiť svoj útok, donútil ho stiahnuť sa od tela a tak mňa aj Assasina zahalila hmla. Bol to príval dymu z môjho dopadu a dymovej guličky ktorá dostatočne stačila nato aby som sa na chvíľu pripravil, naplánoval svoje kroky napred. A to naozaj stačilo.
"To sa vzdávate.. naozaj.. skoro.. pane.." Ozval sa šepot pri Assasinovi a dym opadol. A on konečne vzhliadol kto tam bol a kto ho práve možno aj zachránil. Jeho jedna z najvernejších Anbu jednotiek, dlho pohrečovaný Sen. Ešte viac doráňaný, na konci zo silami, takmer v stave kedy sa dalo uvažovať o tom že som chodiaca mŕtvola, ma naozaj, naozaj po dlhej dobe poháňala len moja vôľa. Oheň ktorý zaplápolal v mojej hrudi, pri predstave ako Hokáge umiera. Nech som urobil čokoľvek, a zradil ho akokoľvek, stále som v rukách držal svoju čelenku, čelenku Konohy! Bol som členom elitnej stráže Hokágeho a len predstava že by umrel ma postavila nanohy a donútila otvoriť brány, aby som bol schopný brániť ho. Aby som si splnil svoju povinnosť! Zobrali mi sestru, Hokágeho im nedám!
"Bežte.." Bol to len šepot určený len Hokágemu, a bol pevný. Pevne rozhodnutý hlas, plný odvahy a obety, som pohliadol do tváry svojmu novému súperovy, nepriateľovi ktorý sa ešte pred nedávnom pokúsil zabiť Hokágeho. Pohľad ktorý som mu venoval mu dokázal povedať len jedno, ak chce prejsť k Hokágemu, bude musieť len cez moju mŕtvolu. A cez ňu sa nebude ľahké len tak dostať. Patril som k elite z jedného dôvodu.. dvoch skombinovaných techník ktoré dokázali v spoločnej sile predčiť hocijaké na tomto svete. Avšak, riziko aké pri tom padalo na moju hlavu, bolo v tejto chvíli zanedbateľné, preto som mohol pri ochrane Hokágeho bojovať naplno!
"Za napadnutie Hokágeho a priami konflikt s našou dedinou ste týmto zatknutý. Máte právo držať hubu.. Čokoľvek poviete, ma môže naozaj nasrať!" V ruke sa mi v tom momente objavil kunai, a ja v postoji, som dal jasne najavo súperovy ako svoje slová myslím vážne. Bol som pripravený tu a hneď teraz na tomto mieste s okamžitou platonosťou za Hokágeho aj umrieť. Nedržalo ma na tomto svete už nič, nič okrem Hokágeho. Ten pred mojimi očami neumrie, aj keby bol jeho osud onedlho odísť do sveta mŕtvych, vykúpim mu toľko času, ako len budem môcť. Tvárou k súperovy, chrbátom k Assasinovi, medzník medz nimi dvoma. Obyčajná postava ktorá nema v tomto svete žiaden príbeh, ale nech už som bol obyčajný ako som chcel, moja ochota chrániť svojho Hokágeho, zo mňa robila legendu. On ma naučil vyvolať oheň, a teraz ho ten oheň ochráni!

Dostal ma, to som si mohol povedať aj sám v duchu keď ma spútali jeho čakrové nitky. Tie som mohol naozaj ľahko prerezať, napriek tomu v akom vážnom stave som sa nachádzal počas súboja s Tsukigakure som nevyčerpal až také množstvo čakry. Moja doráňanosť a zničenosť boli z niečoho iného, o čom ani samotný tajuplná postava v brnení nemala páru. Bolo mi jasné, čo sa tu dnes odohraje. Neprišiel som sem poraziť svojho súpera, to ani náhodou, bol som bez šance. Prišiel som nie len zachrániť svojho Hokágeho, k tomu som mu prišiel kúpiť čas. A ako všetko, bol som pripravený ísť za sestrou. Avšak, odísť, len tak?

"Asi nemá cenu to nejako naťahovať, čas odísť z toho sveta nastal. Do toho.." Prehlásil som, unaveným hlasom. Predsa len moje telo by už neznieslo dlho nejaý ten veľký nápor alebo silné následky boja, tak či tak som tu mal dnes umrieť a tak nastala dobrá otázka, prečo sa trápiť? Prečo niečo podnikať keď je osud vopred vpísaný do osoby? Bola úplne nulová šanca poraziť môjho súpera ktorý tiež nemohol už ale bojovať až na 100%. Ja som bol však v oveľa horšom stave. A bez šance. Netušiac ako som sa mohol dostať do konfliktu proti ktorému som bol len tak malý. A tak slabý. Ako keď mladý Genín vytiahne kunai proti Madarovi. Vydám sa teda tou ľahšou cestou, tak sa zdalo. Ostal som stáť v pokoji a v kľude na mieste, sledujúc zem podo mnou moje nohy. Odovzdane som čakal kým ma tento posol nezabije. Nemohol som sa mu priešiť, bol som prislabý aby som sa zmohol a snáď to bol strach ktorý opantal moje telo? Zbohom..

Oheň, oheň mi horel v hrudi. Mocný plameň Konohy, nikdy sa nevzdať a bojovať o svojich blízkych až dokonca. Nie len že som chcel Hokágemu kúpiť čo najviac času, ja samotný som možno chcel utiecť. Ale to som vôbec nemal v pláne. Šľachetnosť stranou, nikdy som nebol dobrý vo vzdávaní sa a vždy som to preháňal a to malo byť aj teraz. Nechal ma v pokoji stáť dosť dlhú dobu aby sa ku mne pridala iná čakra, niečo čo on sám nečakal a čo dokonca prevyšovalo jeho samotného. Teraz som si na chvíľu kúpil tak pár minút času, ale to mi bohato stačilo aby som ešte pred tým než upadnem mŕtvy k zemi, užil. Wuju style, ohromná technika regenerácie tela a následne otvorená 8sma brána udržala moje telo pokope bez toho aby sa vôbec narušilo a spálilo za pomoci techniky. Ozvala sa rana a lesom sa prehnal obrovský des, moja čakra ktorá stonásobne prevyšovala čakru samotého Sora no Sena. Čakra ktorá doslova prepálila les, vymlátila stromy a vytvorila tak hbloký kráter pričom úplne zdevastovala prednú časť Tsuki. A v tom momente to prišlo, posledný útok Sena Sarutobiho, mladej opice pripravenej za svojho Hikágeho padnúť zo cťou. Vtedy to prišlo. Rana za ranou a ohromná technika tlačila na Sora no Sena. Ten mal teraz problém, naozajstný problém aby nápor techník a úderov od Sena prežil. Musel využiť všetom um a všetky svoje sily nato aby dokázal niečo také odraziť, pričom aj on sám pocítil ako na dno ho tento mladík dokázal dostať. A než slnko zapadlo, než všetko stíchlo a mladý Sen zrušil svoju techniku, jeho ochabnuté telo padlo k zemi. Mŕtve, ale šťastné pretože aspoň počas svojej smrti dokázal že v živote ide práve o niečo také. Celý svoj život, strávil za maskou a práve na konci konečne odmaskovaný odišiel. Za svojou sestrou, za svojimi predkami, teraz kde sa v ich vznešenej spoločnosti nebude musieť hanbiť.

Sayonara