KANCELÁŘ RAIKAGE

Ja som si bol u skrine, ktorá bola otvorená do korán a niečo som si tam hľadal. V tom niekto vošiel dovnútra a niečo začal hovoriť, hneď som vedel o koho ide. Aj tak som si najprv ešte pokračoval v hľadaní no nakoniec som to vzdal, lebo mi došlo, že kde to vlastne je. Neviem ale začína mi hrabať. Však sám dobre viem, že také techniky sú prísne strážené. Začínal som sa kárať v hlave, lebo som nerozmýšľal dopredu, za čo sa na seba viem niekedy aj nahnevať, lebo to sa stávať nesmie. V tom ma ale zrazu oslovila Risoku a ja som sa otočil na ňu. "Oh, Zdravím Risoku." Pozdravil som ju a potom som zatvoril skriňu a otočil sa na ňu. "Za to okno ja nemôžem, to milá a slušná Atsuka." To, ako som o nej povedal, že je milá a slušná bolo naozaj dosť ironické, čo si všimnúť mohla. "Dnes akosi neskoro ... " Prehovoril som nakoniec.

"S tým budem musieť súhlasiť aj keď nerád. Ak to takto bude pokračovať budem to musieť riešiť ráznejším spôsobom aj keď k tomu som pristúpiť nechcel." Vážne som bol človek, ktorý nerád riešil veci hneď nejakými trestami alebo sankciami aj keď som sa nimi vyhrážal, no ak k tomu budem donútený tak to aj urobím. "Neviem, či nebude lepšie, ak Atsuku necháš na mne. Aj keď je to člen Kumogakure no satto môže byť aj hrozbou." Toto som aj myslel smrteľne vážne. Ak niekto bude ohrozovať túto dedinu tak so mnou vychádzať nebude a skončí naozaj zle. Predtým som bol len členom Anbu a nemal som príliš veľký prehľad o všetkých členoch. Len teraz som sa do toho dostával. "Nevadí to je v poriadku, môžem povedať, že som to tu zvládal." To, že som len klonom som hovoriť nechcel aj keď si to už možno všimla.
"Neviem či ich prejednávať bude vhodné, lebo opravy sú v plnom prúde. To bola jedna z vecí na ktorú som sa zameral pri vstupe na tento post." Objasnil som jej to, čo som už vlastne urobil a potom som dodal. "Do Kirigakure a Konohgakure som posla posla správou o mojom zvolení. A do Otogakure bol vyslaný špeh, ktorý by mohol priniesť nejaké cenné informácie." Odpovedal som jej na všetky otázky a čakal som, čo mi na to povie. Možno bola mladá ale vedel som, že to je človek ktorému dôverovať môžem a dokáže  problémy  racionálne riešiť.

Ako aj predtým aj teraz som si vypočul jej nápady, aby som ich mohol stíhať všetky vstrebať a potom na ne reagovať. "Najprv bude najlepšie, ak sa sústredíme na bezpečnosť, aby v prípade útoku nebolo všetko prerobené zničené behom sekundy." Aj keby sa nám to všetko podarí je možné, že sa tu objaví niekto, kto by to vedel behom pár minút zničiť. "Aby ľudia začali prispievať budeme im musieť ukázať, že bude stáť za to, že nám prispejú. Nikto si len tak neodtrhne chlieb od úst, ak za to niečo nemá." V dnešnej dobe to ani inak nefungovalo, bolo len pár bláznov, ktorým to bolo ukradnuté. "Aj tak to nemusíš preháňať." To bolo jediné, čo som jej na to povedal, predsa len som vedel, čím si prešla a nepotreboval som jej to pripomínať. Skôr som ju potreboval od toho rozptýliť. "Možno si si všimla ale nasadil som viac ľudí na hliadkach. Podľa mňa bude lepšie posunúť bránu ďalej od dediny, kde by boli lepšie kontroly a pri útoku by sme dokázali lepšie reagovať na potencionálnu hrozbu." Nebola to najlepšia téma na rozptýlenie ale takto aj tak musela rozmýšľať nad niečím iným. Neponáhľal som z jej odpoveďou, predsa len sa teraz "zažrala" do papierov.

Tento jej návrh bol naozaj dobrý a normálne by bolo dobré ho aj zaužívať, takto pri útoku by sme neprišli takmer o žiadny dôležitý objekt. "Ak sa nám podarí opraviť všetko, čo je potrebné tuším tento plán s rozdelením dediny aj realizujeme, ako prvý." Dalo by sa povedať, že som schválil jej myšlienku ale budem ju musieť taktiež presadiť aj u rady, ktorá mala hlavné slovo. "Však preto som hovoril, že nikto nerobí dnes nič zadarmo. Oni nám pomôžu, ako budú môcť a mi sa postaráme o ich bezpečie a komfort v dedine." Hovoril som pomerne zvláštnym spôsobom, ktorý niekedy dokázal zmeniť myšlienku toho, čo som vážne chcel povedať. Potom, čo povedala som sa zasmial, no ja som mal čo na to povedať. "Naozaj nieje nikto? Jeden shinobi z Amgekure sato si to určite myslel tiež, Až pokým mu niekto neukázal opak.." Nehovoril som o nikom inom, ako o jednom z legendárnych sanninov, ktorý už dlho nieje medzi nami. Aj keď je pravda, že ho asi potom už odhalili, keď sa im ho nakoniec podarilo zabiť. "Ale s tým dáždnikom, by som to aj vyskúšal." Usmial som sa na ňu.

"Musím uznať, že táto technika je veľmi prospešná ale ľudia ťa za to onedlho nebudú mať radi, ak im tu budeš takto "pršať"." Povedal som priateľským tónom. Predsa len už nebude dlho možné si užívať slniečka a bude pršať aj bez jej pomoci, tak by tú techniku pre tentoraz mohla zrušiť, aby si niektorý užili tých zopár slnečných paprskou, ktoré sem prekuknú. Ako mi tu začala vysvetľovať, ako by to bolo s tým dáždnikom opýtala sa, kde je vlastne môj orginál. Všimla si toho ... Nevinne som sa v tedy na ňu usmial a podal som jej zvitok, ktorý bol v šuplíku. Bolo tam napísané len miesto stretnutia. "Ten by sa mal práve nachádzať na tomto mieste." Čo sa tam ale deje to už som ja vedieť nemohol, predsa len som nebol originál ale len klon. "Nechcel som, aby ten dotyčný prišiel priamo do dediny." Objasnil som jej svoje konanie.

Nepotrebovala ešte ani nič povedať, keď som už zbadal jej pohľad vedel som, že je zle! Potom ale spustila a začala mi nakladať, čisto, ako keby bola moja mama. Nebral som to ale za niečo zlé, predsa len sa o mňa bála ale sama dobre vedela, že som to mal vo zvyku niečo také robiť, však sama dobre vie, že aj pri jej záchrane som jednal na vlastnú päsť.
V tom na mňa asi chcela vyletieť ale začala padať našťastie vďaka mojej rýchlej reakcii sa mi ju podarilo chytiť, na niečo sa tá moja rýchlosť teraz hodí. "Mala by si sa ukľudniť, všetko bude v poriadku." Dostal som ju späť na stoličku a ja som si sadol na kraj stola. "Nešiel som tam sám. Dvaja Anbu by tam mali byť so mnou." Chcel som ju tým trocha upokojiť a hneď na to som dodal. "K tomu ma poznáš. Sama vieš, že takto jednám pomerne často. Nemohol som si dovoliť, aby zomrelo viac ľudí, ako doteraz už tak utrpela veľké škody." Kumogakure sa potrebovala vzchopiť a nepomohol by som jej, ak by som sem priviedol ďalšieho útočníka. Potom som na ňu pozrel takým odovzdaným pohľadom a trochu som si vzdychol. "Príšte mi prosím takto nenadávaj, ako si mám potom u ostatných vybudovať rešpekt?" Tu to bolo troška iné, nemohol som sa na ňu za to hnevať, predsa len sme si prežili svoje a niečo málo o sebe vieme.

Vyzeralo to tak, že sa na chvíľu ukľudnila no jej kľudný výraz sa zasa zmenil a snažila sa ma ním doslova prepáliť. Potom sa začala pozerať trocha inak o poznanie príjemnejšie, ako doteraz, preto keď zakrútila hlavou neubránil som sa zasmiatiu. "Trdlo jedno ..." Nebol to výsmech ani nič také, len som na ňu nemal slov. Ostal som sedieť na tom stole a tu sa začali konečne vymieňať tie okná, preto som vstal a pozrel som k nej. "Dáš si niečo? Čaj? Kávu?" Opýtal som sa.  Potom by sme mohli ďalej pokračovať v prejednávaní.

Naozaj som bol teraz asi ten najšťastnejší človek, lebo som nevedel čítať myšlienky a to ma pomerne zachránilo. Určite by som to počuť nechcel. "Dobre, tak čaj." Aj keď normálne niečo také mala robiť ona ale s tým rozbitým podpätkom by toho asi veľa neurobila. Nachystal som dva pohárky a k tomu som dal zohriať vodu. Dal som do nich čaj a do jedného z nich cukor a do druhého som hľadal citrón ale ten tu asi nebol. "Asi nemám na výber, čo?." Preniesol som s úsmevom a oprel som sa, lebo som čakal kým začne vrieť voda. Niekedy sa v nej nevyznám.... Premeriaval som si ju skúmavým pohľadom.

Normálne som mal sto chutí si z nej teraz urobiť nejaké žarty. Také nutkanie som snáď nezažil ešte niekedy ale musím byť dobrý a slušný Raikage. Voda sa už varila, preto som čaj zalial a nakoniec som miesto citróna našiel len med tak z toho som dal trochu aj jej aj sebe. Potom som ho zobral a položil ho k nej. Svoj som držal v rukách a zasa som sa oprel o stôl, skôr som na ňom sedel. Pri tom dokončievaní prípravy som už na ňu nepozeral. Pozeral som tentoraz von oknom a len som si usrkol čaju ktorý bol poriadne horúci. "Hmm ... asi som si popálil jazyk." Preniesol som zvláštnym tónom, lebo som si ho vážne spálil. Svoj pohľad som namieril zasa k nej. "Kam by si večer rada?" Predsa len už keď chcela ísť na večeru nech si aj vyberie miesto.

Je pravda, že som si musel veľa krát variť sám ale nikdy som nevaril pre nikoho iného. To by bolo niečo nové ale kto vie, možno by som niečo pokazil. "To chceš vážne riskovať?" Povedal som zo smiechom, predsa len by to bola aj pomerne smiešna situácia. Raikage varí svojej sekretárke aj keď je pravda, že je z rovnakého klanu. "Ale ako chceš odhovárať ťa od toho nebudem." Súhlasil som s tým a pri tom sa pozeral na ľudí čo nám už takmer vymenili okná. Vyzeralo to, že už v tom majú prax a nie sú tu prvý krát.

Keď to tí dvaja vymenili šiel som k oknu a skontroloval ho. Potom som ich vyprevadil zaplatil im, lebo mi dali bloček do ruky a oni sa vybrali preč. Vrátil som sa k oknu a pootvoril ho len na ventilačku. Oprel som sa rukami o parapet a pozeral som von. "Popravde som zvedavý, čo sa tam teraz deje." Aj keď to bol klon, bol zvedavý čo sa deje v Kaminari no Kuni. Z neznámeho dôvodu ma ale zrazu napadlo ešte čosi úplne iné. "Ale sakrá .... " Rýchlo som si sadol za stôl a začal som niečo písať do prázdneho zvitku, ktorý som našiel v šuplíku. Mohol som ja zabudnúť napísať list do Amegakure? No tuším aj mohol! Nechápal som, ako sa to mohlo stať ale teraz som si v hlave nadával ja, ako keby mi už dosť nenaložila vo svojej hlave Risoku.