KANCELÁŘ RAIKAGE

Popravde som tu troška podriemkaval, no s toho ma vyviedlo klopanie a hneď na to vošla Crystal. "Nie nespím!" Povedal som trocha roztržito, lebo som takmer zaspal. Na stole som mal plán toho, ako by už mala vyzerať dedina po prestavbe a zaškrtával som miesta, ktoré boli v poriadku a ktoré bolo treba zmeniť, bol to veľký plán, lebo platil na celú dedinu.
"Rád ťa opäť vidím. Ako to išlo?" Opýtal som sa a usmial sa na ňu.

Naozaj ma zaujímalo na čom presne pracovala ale pochyboval som o tom, žeby mi povedala o čo sa jedná. Preto som sa nevypytoval a odpovedal som jej na jej poslednú otázku. "Je to ten plán na prestavbu dediny. Už som poslal svojich shinoby, aby zariadili bezpečnú prepravu robotníkom, ktorí na tom budú pracovať, lenže som sa to snažil ešte niečo upraviť menšie nezrovnalosti." Otočil som jej ten plán o proti nej, kde bolo pomerne veľa zápiskov škrkancov a podobne.

Všimol som si toho jej pohľad a ja som sa len nevinne usmial. "Keďže som si to upravoval ja tak sa v tom vyznám, len ak príde stavbár budem to musieť dať ešte raz prerobiť. Potreboval som to vidieť po svojom."  Nemal som žiadne skúsenosti zo stavaním alebo robením nákresov ale nejakú predstavu som si urobiť vedel. "Už sa to pomaly kľudní a nie som si istý ale možno prichádzam na spôsob, ako na nich. Ale je tu jedna členka Anbu, ktorá je asi jediná slušná." Myslel som Yunu ale meno som jej hovoriť nemusel. K tomu, ak si shinobi robia to čo majú nepotrebujem až tak slušné správanie, hlavné je, že robia to čo majú. "Hmmm ... tak ona sa asi hnevá možno aj na mňa. Popravde som ju dlho nevidel." Nevedel som kvôli čomu ale mal som taký pocit. "Práveže by bolo dobré, aby si tu bola čo najdlhšie. Hovorím bez teba sa tu nudím." Lišiacky som na ňu mrkol ale bolo to len také žartovné gesto.

"Hmmm nevie, ako to je ale možné to je." Nevyznal som sa v ženách tak, aby som to mohol 100% potvrdiť. "Nie nie, tak to nieje. Moja práca nestojí, vždy tu za mňa robí môj klon, takže v podstate pracujem. " Popravde, ak by som pracoval, tak by som sa jej nestíhal venovať, takže teraz som akosi nevedel, či to je zlé alebo nie. "Jediné, žeby ti vadilo, že sa ti venujem." Dúfal som, že mi niečo také nepotvrdí ale chcel som sa v tom uistiť. Predsa len takmer vždy keď som bol s ňou som sa bavil a zdalo sa mi, že sa bavila aj ona. Naposledy som ju vlastne pozval na rande a rovno som si aj spomenul na našu menšiu stávku.

"Niečo také by som si nedovolil. Kto vie o čo by som prišiel kvôli klonu, to by som mu neodpustil." Povedal som pobavene, radšej som si to ani nepredstavoval aj keď je pravda, že ten klon som bol v podstate ja tak by to snáď nič zlé nebolo. "Neboj, ak niekoho takého uvidím určite ho pošlem na to lôžko aj keď Raikagovia bývajú tvrdohlavý." Tiež som bol takým príkladom. "Čože máš teraz na pláne?" Opýtal som sa pre istotu, aby som vedel, či má teraz čas. "Predsa len si vyhrala tú našu stáávku." Snažil som sa to uhrať, tak aby to bola hlavne výhra pre ňu aj keď som s ňou do onsenu chcel ísť aj ja, takže to bolo asi aj okaté. Aj tak som tu už bol vyše takmer dva dni v kuse, takže menší oddych sa bude hodiť.

"Nie nenechal, ja za to nemôžem, že som omylom trafil čiernu." Oponoval som jej, lebo som to vážne nepokazil naschváľ. K tomu tie dve stávky, ktoré sme si dali boli obe výhodné, takže mi nevadilo prehrať. "Aj tak to ale nevyzerá tak, žeby ti to vadilo, že som prehral." Rýpol som si trochu aj ja a potom som vstal a šiel som pomaly k dverám. "Pôjdeme?" Opýtal som sa. S tým, aby som si ju odčinil súhlasila, tak to aby sme vyrazili.

"Poďte za mnou milady" Povedal som pobavene po tom, čo ma šťuchla a vybral som sa odtiaľto smerom do onsenu. Než sme vyrazili vytvoril som tu svojho klona, ktorého som tu nechal a hneď na to sme mohli pokračovať v ceste.
(presun)

Klon si vysedával bezstarostne v kancelárii a zrovnával si papiere. Nemal toho už veľa na práci, teda myslel si to, lebo pred chvíľou mu doniesli správu, že Kirigakure doniesla zásoby, takže musel aj tak čakať po kým nepríjdu robotníci po ktorých poslal svojich shinobi, aby na nich dohliadli, než príjdu. V tom ale začul zaklopanie, ktoré ho vytrhlo z rozmýšľania. "Vstúpte." Prehovoril a čakal.

Očami si prezrel človeka, ktorý práve prišiel. Ešte nikdy som ho tu nevidel ale vyzeral, ako shinobi z dediny, takže som len čakal, kým prehovorí. Najprv ma oslovil, preto som ešte neodpovedal. "Nestretli ale to nevadí. Všetko je raz po prvý krát." Dodal som si skôr pre seba, ako keby som sa v niečom uisťoval. Potom mi vlastne vysvetlil o koho presne išlo a že za tým má prsty Atsuka. "Hmm chápem ale nemusíš sa báť nepodozrieval som ťa s toho, žeby si bol žena. Aj keď je pravdou, že povedala že ňou budeš." Vlastne som ho utvrdil v jeho myšlienkach ohľadom Atsuki s tým, že si z neho vážne chcela urobiť žarty. "Teší ma." Dodal som pobavene, keď povedal zasa svoje meno. Nevyzeral byť nevrlí, ako ostatný, preto som sa k nemu nemal prečo správať ja zle. Správal som sa ku každému, ako si kto zaslúžil. "Budem sa teda tešiť na spoluprácu s tebou. Ak by si čokoľvek potreboval obráť sa na mňa. Inak budeš teraz niečo chcieť?" Teraz na večer som mu misiu nechcel dávať, preto som sa ho najprv spýtal, či niečo nepotrebuje.

Hovoril so mnou zvláštnym spôsobom, ktorý ma nijak neurážal. Preto som ho ani nemusel riešiť. "Pre dnes ti tu toho asi nenájdem takmer nič s toho, čo by si chcel." Náročky tam bolo to slovo takmer. "Zajtra si ťa zavolám a prejdeš so mnou prestavbu dediny a povieš mi na to tvoj názor. Ubytovať sa zatiaľ môžeš na ubytovni, ako normálny občan s tým, že ťa posielam ja." Ešte ako som to hovoril už som mu vypísal papier, ktorý predloží pri tom, keď sa bude chcieť ubytovať. Tým pádom to mal na nejakú dobu zadarmo, pokým si nezarobí. Potom mi podal akúsi kartu, ktorú som si prezrel a mohol som si o ňom pozrieť nejaké tie informácie. Ja som vytiahol spis v ktorom by mal byť potom on a len som doňho pripísal nejaké veci, ktoré tam budú musieť byť zahrnuté.

V kancelárii už dávno nebol klon ale ja samotný. Sedel som tu a rozoberal normálne nudné veci, ktoré ma ubíjali. Keby som sa tak mohol zobrať a ísť na nejakú tajnú misiu, ako kedysi. Veľmi mi chýbalo vzrušenie z boja, predsa len som to mal rád, no tentoraz som ale nemohol využiť nič s toho, čo som vedel. Z mojej nudy ma ale odvialo zaklopanie. "Vstúpte." Ozvalo sa neurčito a čakal som, kým vojde človek za dvermi do vnútra.