KANCELÁŘ RAIKAGE

"Neboj sa nerušíš, len kľudne hovor." Vôbec mi nevadilo, ak sem shinobi chodili, či to pre misiu alebo z nejakého úplne iného dôvodu. Potom som si vypočul jej meno a požiadavku s ktorej som nebol príliš nadšený. Povzdychol som si a poriadne si prezrel jej spis. Naozaj nebola nejaká problémová alebo tak, len pustiť si shinobiho z dediny nieje nikdy dobré. "Veľmi rád by som ťa pustil ale prv, než by som to urobil chcel by som vedieť, ako dlho by si tam bola a či si to nerozmyslíš, keby som našiel nejaký kompromis, ktorý by ti vyhovoval." Navrhol som jej a čakal som, čo by na to ona. Aj keď je od takýchto rozhodnutí človeka veľmi ťažké odradiť.

Tento jej návrh sa mi pozdával a naozaj som si všimol toho, že tu v dedine nebola dva roky a neboli pri tom žiadne problémy preto musí byť skúsená a ak prinesie informácie nebude to žiaden veľký problém. "Sama vieš, aké riziko obnáša byť špiónom, takže ak to chceš tak, kľudne ťa teda pustím. Ale dávam ti teda mesiac potom sa príjd nahlásiť a ukázať, že si živá a zdravá." Vlastne týmto odo mňa dostala súhlas. Ak by sa jej ale niečo stalo bolo by to na moju zodpovednosť, preto som dúfal, že vie čo robí a nebude zbytočne riskovať.

"To radšej ani nehovor, že ťa chytia, lebo ťa ani nepustím. Ty musíš ísť s tým, že sa nedáš chytiť." Usmial som sa na ňu a zobral som si čelenku, ktorú som ukryl do šuflíka. Nevedel som, aké ma ona presne postavenie k dedine, keďže bola preč veľmi dlho a teraz chce odíjsť zasa ale bola to shinobi z tejto dediny a bol tu aj jej domov a preto je dobré ubezpečiť sa, že sa vráti aj keď človek nikdy nevie. Potom sa jej ešte Atsuka niečo opýtala ale to už som ja len dodal. "Ak chceš môžeš ísť, teda ak nič iné nepotrebuješ." Predsa len, ak by už chcela ísť nebudem ju viac zdržovať.

Ja som popravde robil svoje a nebol som vôbec mimo, preto som zaregistroval ten  príchod posla, ktorý priniesol správu od našej shinobi. Keď  ho hodila chytil som ho do ruky a prečítal som si, čo bolo v ňom. Zaujímavá situácia v Konohe. Nakoniec nebol taký zlý nápad ju nechať ísť. Potom, čo Atsuka odoslala správu som si ľahol pred seba a otočil som sa od nej, aby to vyzeralo, že spím aj keď som nespal. Skôr som chcel vidieť, ako si bude počínať. Ak by som si ju neskúšal nemohol by som jej vyhovieť s tým o čom sme sa dohodli. Po tom, čo im zadala misiu a pobrali sa preč musel som sa sám pre seba usmiať. Bolo vidno, že Atsuka si s nimi konverzáciu užívala a neurobila pomerne ani nič zlé no v tom som po ich odchode z ničoho nič vstal, lebo prišiel zasa posol od Akemi.  Keď som prišiel k oknu zobral som si od orla správu niečo mu dal a poslal ho za majteľkou. Prečítal som si jej správu po ceste k stoličke a potom som podal správu aj Atsuke, keďže určite bude chcieť vedieť, čo  v tom bolo. "Darí sa jej veľmi dobre a tieto informácie sa budú hodiť. Ak by náhodou teraz niekto napadol konohu, bol by som zvedavý, ako by sa s tým vysporiadala, keďže tam majú zmätok aj oni." Akosi som neriešil to, či bude niečo hovoriť na to, že som sa robil že spím, možno si toho ani nevšimla.

Vypočul som si jej prvú vetu a ja som sa nad ňou musel pousmiať. Nechal som ju dohovoriť a potom som prehovoril ja. "Niečo také som nezvažoval, možno je to teraz tá najlepšia možnosť ale mňa skôr napadlo zájsť osobne do konohy a ponúknuť im pomoc. Krvi prelievania už bolo dosť v Kumogakure. Nechcem aby tento ľud trpel viac, už teraz si dosť vytrpel kvôli tým útokom a mám ho vystaviť ďalším bojom?" Určite ma musela chápať. Možno som sa zdal byť ľahostajný k dedine a že som si neplnil svoje povinnosti ale to mne vôbec nevadilo. To, že si to myslia ostatný to je už niečo iné. "Myslíš, že ak by som im dal vedieť o mojom príchode, prijali by ma?" Naozaj som zvažoval nad tým ,že to urobím. Už som mal menšie priateľstvo v Tsukigakure no satto o ktorom Atsuka nevedela a ani vedieť asi nebude.