Hatake Hideo

Tí, čo vo svete Shinobi porušia pravidlá, sú považovaný každým za odpad. Pravdaže, je to základné pravidlo Shinobi, kto neuposlúchne rozkaz, kto sa neriadi zásadami a pravidlami, je odpadom pre celú svoju dedinu. Ja som si dovolil, tak isto ako moji predkovia ktorý sa započúvali do slov Obitu Uchíhy, to pravidlo trochu rozšíriť. Avšak tí, ktorý opustia svojich priateľov, sú horší než to! A ja prisahám, radšej sa stanem odpadom, akoby som mal opustiť ľudí ktorých mám rád. Ochránim ich, svojím životom. Už nebudem utekať, Ako člen Konohy, ako ich Hokáge, sa o svoju dedinu a všetkých v nej postarám.

~Meno a priezvisko~ Hideo Hatake
~Prezývka~ Biely vlk Konohy/Konoha no shiroi Okami
~Vek~ 18 22 25
~Dátum narodenia~ 28.7
~Krvná skupina~ 0
~Pohlavie~ Muž
~Klan~ Hatake
~KG~ Sharingan, Mangekyou Sharingan
~Sensei~ Kiseki Nara, Naruto Uzumaki, Assasin Senju
~Dedina~ Konohagakure no sato
~Rank~ Bývalá Anbu jednotka/Veliteľ Jouninov Konohy Juudaime Hokage
~Výška~ 175 cm
~Váha~ 70 kg

Čo sa talentu a schopností týka, Hideo sa radí medzi jedných z najsilnejších Kágov pre ktorých je S rank možno aj slabé pomenovanie. Svoju významnú úlohu v radách Jouninov ako bývalá Anbu jednotka, získal aj vďaka jeho elementárnej podstate ktorú vďaka svojmu naozaj neoceniteľnému talentu, dokázal rozšíriť na 4 elementy. Samozrejme po nástupe na post Hokágeho a jeho až ohavne tvrdému tréningu bol schopný ako jeden z mála Shinobi uvolniť všetky podstaty. Jeho primárny element je samozrejmeRaiton, už len tým že ako Genín dokázal využiť techniku Raikiri, takmer rovnako silnú ako jeho predchodca, ktorou dokázal Kakashi, Hideov dedo, preseknúť blesk. Ďalej je jeho zameraný Fuuton, Suiton a v neposlednej rade Doton. Katon však ešte nikdy nedokázal využiť, avšak pri pozornom sledovaní svojho tímového partnera, dokázal počas samotných skúšok vytvoriť takmer až dokonalú kópiu techniky ktorú použil Uchíha, jednalo sa však o klam, pri ktorom sa takmer zdalo že ovláda všetky elementy. Bol to len výbušný lístok ktorý vďaka vetru dokázal tvarovať. Už len týmto sa radí medzi primárnych členov Jounin jednotiek v Konohe. Hideo dokázal naozaj zvláduť aj posledný element, Katon. Najväčšou zaujímavosťou však je jeho ľavé oko.

Taijutsu (4) V boji na blízko nie je najväčší majster, ale zato ani nie je nijaká priemerná lemra, ktorého skolí aj Genín. Jeho Taijutsu je pekný a tesný nadpriemer, avšak táto číslica nie je určitá, keďže vďaka možnému využívaniu Senzibilstva a Sharinganu pod čelenkou, dokáže svoje Taijutsu predvídaním súperových krokov vypilovať naozaj vysoko, a nemnoho súperov má problém skoliť Hidea práve v tomto odvetví. Už len vďaka tomu ako dokáže predvídať súperov ťah aj mimo jeho zorného poľa, sa radí k naozaj nebezpečným Shinobi pri boji na blízko, nehovoriac o jeho špeciálnej technike ktorá sa radí práve medzi NinTaijutsu.

Inteligencia (4) Väčšinu súbojov ktoré Hideo zvládol, boli vďaka jeho taktickej vyrovnanosti a premýšľaniu na ťahu proti súperovi. Po väčšine času stále nechával bojovať svoj klon pričom sám ostával skrytý, skúmal súperove pohyby a slabiny, a vyrazil do útoku už z dopredu naplánovanou taktikom a protiútokom ktorý vytvoril zdolal nejedného súpera len vďaka značnej dávke inteligencie a trolingu. Jeho inteligencia aj keď zároveň je ohromná, sám seba neradí k mozgom z klanu Nara, avšak jeho samotným senseiom a majstrom bol práve člen Nara, jeden z najviac inteligentných ľudí akých kedy Hideo v svojom živote stretol. Vďaka tomu sa stal z neho naozaj úžasný taktik. A práve vďaka tejto schopnosti obrovského premýšľania získal funkciu veliteľa Jouninov v Konohe a neskôr ho to dostalo na post Hokágeho.

Ručné pečate (5) Čo sa týka rýchlosti skladania pečatí, patrí Hideo k impozantným Shinobim, ktorého pečate prečítať nedokáže ani samotný Sharingan, tak boj s Uchíhami prebieha naozaj veľmi plynulo, pretože nedokážu predvídať kedy použije techniky a kedy nie. Obyčajný ale človek nedokáže ani postrehnúť, či zložil pečate alebo nie, tak sa obvykle ľahko nachytá aj na obyčajné Kawarimi. Jeho práca rúk je príliš rýchla nato, aby šla zaznamenať, to obvykle Hideovi vyhráva boje.

Sila (3) A ani v sile nepobral veľa. Jeho sila sa radí k priemeru až k malému nadpriemeru, kedy ho v sile dokážu porážať aj niektorý Chuníni. Vždy bol názoru že nepotrebuje veľa sily, nikdy nezáležalo na sile ani rýchlosti, ale práve na uvažovaní o slabinách súpera a následného využitia ich proti nim. A preto aj sa veľa krát preletel po Konohe keď mu vrazil terajší Hokáge, Assasin, keď sa znova ako vždy hral na hrdinu a takmer ako vždy to neprežil.

Tým synom som bol ja, keď moje oči upreli sa na svet, sledujúc dve postavy nad sebou, veselo som sa usmial, a moja životná etapa začala. Nemusím rozpisovať čo sa udialo počas mojích prvých rokoch života, stačí len to čo sa udialo od akadémie, a naozaj toho bolo veľa. Už v 6stich ma otec zapísal na akadémiu, napriek protestom od mojej matky, že na také som ešte príliš mladý, ja som na akadémii exceloval a už v siedmich rokoch, čo bolo naozaj úžasné pre každého, som sa stal Genínom. Naozaj úctyhodný vek na Genína, tak povedal môj prvý sensei, keď som dostal svoj prvý tím. Prvý tím mi však neprirástol k srdcu, onedlho ma aj tak prevelili k druhému. Sám som nevedel prečo, ale bolo to asi podmienené mojím vekom, keď si zo mňa každý uťahoval, a nikto ma do týmu nechcel, mysliac si že som neskúsený. Preto trvalo dlhé roky kým si konečne jeden zo Senseiov všimol talent v snehovo bielej hrive pokrývajúcu ukrytú tvár pred okolím. Mladého Hidea si vzal pod ochranné krídla istý sensei, ktorý potreboval do tímu už len jedného zo žiakov. Nara, prezývaný mozog Konohy. Práve tam sa Hideo zoznámil s Kisukem Uchíhom, tohto času hľadaným a pohrešovaným Nukeninom, a spoločne vytvorili tím, ktorý nebol príliš pevný. Medzi ich ďalšieho člena totiž patrila istá Hyuuga, ktorej meno ostalo zabudnuté na dlhý čas. Kisuke sa do tejto mladej slečny zamiloval, ja som však bol z podivného cesta a tak som takéto city takmer vôbec nepoznal. Bol som vychovávaný ako pravý Shinobi, bez citov a len podľa pravidiel. Tento tím bol plný nezhôd, hlavne medzi mnou a Kisukem. Obviňoval ma kvôli mojím predkom, vraj zlodejom Sharinganu ktorý patril len jeho klanu, pričom on sám nedokázal robiť s tými očami takmer nič. Bol to cholerik, a ja som patril k flegmám. To ho porcovalo ešte viac a sensei nás musel ťahať z nejednej šlamastiky do ktorej sme sa vďaka naším horkým hlavám dostali. Nádherné časy...

Bol to náš koniec. Môj súboj bol úplne podpriemerný, pretože som súpera zdolal takmer v pár minútach boja. Už tak som mal nábeh na povýšenie, o to viac ma však trápili kroky môjho priateľa. Sledoval som Kisukeho a snažil sa mu pomôcť, prejsť znova na svetlo. Videl som ako sa Uchíhovská láska menila na nenávisť voči dedine v ktorej žil. A ja som nemohol zakročiť. Nedokázal som, nevedel som ako a dobre som vedel že postaviť sa mu do cesty by len prinieslo krvavé obdobie Konohe. Kaori zmizla, stratila sa z nášho života a vlastne ju doteraz nikto už nevidel. Ja som ostal verný svojmu praiteľovi, a vedel som dostatočne dobre že to vedel aj sensei. Tak ako som ja po nociach strážil Kisukeho, on strážil mňa. Bol som kamenný, pevný a riadil sa pravidlami, ale on vo mne videl viac. Ohnivú vôľu, ako úplný protiklad Kisukeho, práve to nás spojilo do puta ktoré som chcel napriek chladnej tvári a ignoru udržať. To ale zmizlo. Stačilo tak málo, obyčajná misia kde sa môj priateľ stratil. Zmizol a nikto z Konohy sa k nemu už nedostal. Bol to úder, ktorý ma podrazil a donútil sa uzavrieť pred svetom. Kisuke.. bol môj najlepší priateľ a ja som cítil, že mu musím pomôcť. Napriek slzám v očiach, napriek bolesti som sa znova postavil na nohy a úplne zmenil štýl svojho tréningu. Chcel som sa stať lovcom, stopárom ktorý ho jedného dňa nájde a privedie späť. Pustil som sa do tréningu senzibilizmu, stopárčenia a uzavrel som kontrakt so svojimi psami, psami ktoré už oddávna slúžili aj môjmu dedovi a tentoraz dedične patrili mne. Avšak ako roky padali, roky strávené v tréningu a posilovaní ducha, roky v ktorých som šiahol na post Jounina a môj život sa zlepšil, niekto upadal do väčšej a väčšej temnoty.

Čo sa ale stalo? Bol to už dosť pokazený deň, kedy sa oblaky tiahli nad celou ohnivou zemnou a úplne ju devastovali svojím ničivým dažďom. Patril som do samostatnej skupinky stoparov, ktorý sa mali dostať na miesto odkiaľ prišla posledná správa. Mojou úlohou bolo zapezpečiť doprovod pár Chunínom a jednej neshinobi osobe späť cestu do Konohagakure. Posledná správa, ktorá nám od nich prišla bola len pár kilometrov za našimi hranicami, kde by už mali byť teoreticky v poriadku, avšak po tejto správe nič neprišlo. Psy však dokázali aj na takú diaľku zavetriť ich stopu a ja som sa pomaly k nim vydával cez hustý les, tušiac že sa stalo niečo zlé. Nevedel som ale, že pohľad na bojisko ma tak zmení. Len pár metrov od miesta, kde som mal dopadnúť a zahliadnuť čo sa stalo som sa zastavil. Zmrazilo ma, cítil som totiž čakru ktorá mi strašne pripomínala niekoho z dávnej minulosti. Cítil som Kisukeho. Len on sám, nikto iný, a ešte zopár slabých čakier, ktoré ale pomaly vyprchávali z mŕtvych tiel. Dopadol som teda po výskoku na zem, a zdesil sa. Môj pohľad cez Anbu masku spočinul na zemi, kde sa nachádzalo nespočetné množstvo mŕtvol, nevinných ľudí Konohy ktoré sa v daždi ponárali do tvoriaceho sa bahna, naberajúceho z ich krvi červenú farbu. Ten zápach krvi, ktorý ale myl dážď, to ako som rozstrasene a bez slova stál nad skupinkou ľudí neschopný im pomôcť.  A môj pohľad vystrelil nahor, kde uprostred toho zmätku stála jediná postava. Kisuke..  

Najprv hluk a krik, potom tma a ticho. To som prežíval ďalšiu pol hodinu. Toľko času ubehlo, od dostania sa z budovy. Nezreteľne som videl obrysy okolo mňa, nevedel som komu patria, ani kde som. Sekundu som videl bojisko, ale odpadol som. Zahmlilo sa mi pred očami a ja som opadol. Trvalo úžasnú polhodinu, načo aby sa mi nabilo vedomie. Chvíľu som klipkal očami. Cítil som neznesiteľnú bolesť po celom tele. Cítil som aj chladný vánok, ktorý mi veje na nechránené pravé rameno, kde som donedávna mal ešte kúsok oblečenia. Trvalo než som nabil vedomie úplne, a za pomoci bolesti a strachu som sa dokázal postaviť. S motajúcou sa hlavou som prechádzal bojiskom a zrak mi padal na jatka. Boli sme pred budovou, odkiaľ som ukradol zvitok. A na nádvorí kde nás Sensei dostal. Samé mŕtve telo, v kaluži krvi. Stopy po boji boli snáď všade. Horelo tu, ale boli tu aj jasné známky senseiovho zásahu. A na vrchu tej stovky tiel, ktoré pomaly umierali, a ich duše už zamierili k Bohovi smrti, ležal on. Nara. Sledoval ma až sem, aby mi bol oporou keby niečo. Pretože z Konhagakure no Sato unikli informácie a nepriatelia sa pripravili. Šiel aby ma zachránil, a pri mojej ochrane umrel. Zdesil som sa ako ešte nikdy v živote. Nikdy som ešte neplakal. No teraz som cítil ostré slzy, ktoré mi stekali po tvári, len čo som k nemu dobehol a z posledných síl padol pred ním na kolená. Bezmocne som sa prizeral, ako z neho vyprcháva život. Nemohol som robiť nič, sám som potreboval pomoc. Mal som totálne spálené pravé rameno a kuanie zo mňa rašili ako z ježka. Kvapky sĺz dopadali na jeho rozseknutú hruď, ale jeho pohľad.. a úsmev na perách. „Som rád že som mohol pre teba umrieť. Je v tebe potenciál a silná ohnivá vôľa, ktorá sa už vidí len zriedkavo. Prenes ju ďalej, na ďalšiu generáciu. Zabudni na ten tieň ktorý posadol tvojho priateľa a staň sa svetlom, ktoré mu prinesie nádej.." Jeho posledné slová.. Hlava mu padla na bok, pramienok krvi sa presmeroval z úst na zem, a život zmizol z jeho veselých očí. Ale úsmev a radosť na perách ostali. Umrel, ale ako pravý Shinobi! A ako som skončil ja? Po mňa sa vrátil záchranný tím. Ten ma dopravil do Konohy, aj so zvitkom ktorý som pevne držal v rukách a nešlo ho odo mňa nejako zobrať, kým som sa neprebudil. Takto začal môj život, bol plný sklamania, smútku ale aj hnevu, strát ale aj získavania. Mnohým by sa zdalo že z toho všetkého by som sa už dávno scvokol, tak to nebolo. Upevnil som si len viac a viac moje myšlienky, priložil do ohňa ktorý plápolal v mojej hrudi a pevne sa rozhodol žiť svoj život. Ako čle Konohagakure no sato so snom. Priviesť späť Kisukeho, zabiť svojho deda a priniesť jeho telo Konohe, a následne vycvičiť ďalšiu generáciu aby sa pripravili na to čo prichádzalo!

TIMESKIP

Tak, môj príbeh by sa dal veľmi ľahko zhrnúť, ale to by ma nebavilo ti ho vyrozprávať. Všetci čo teraz čítate a chcete to dočítať, som rád. Ehm.. Pohodlne sa usaď Seiji do svojho kresla, vezmi si nejaké jedlo a vodu, pretože moje dobrodružstvo po tom čo ma menovali Jouninom bolo dlhé, a ja ti ho synu chcem vyrozprávať celé do posledného detailu.

Vieš Seiji, len čo som získal oficiálne rank Jounina v Konohe, vzal si ma na starosť teraz už zabudnutý Hokáge, Assasin Senju. Bol som Anbu, takže som si nejaké to meno vydobyl v ich radách. Preto si ma predvolal on sám a vieš kvôli čomu? Chcel ma preveriť skúškou. Samozrejme vtedy som to nevedel, takže ma začal doslova cvičiť. Vždy som sa od neho mal čo naučiť, čo sa týkalo morálnych hodnôt. Až na pár kiksov ktoré spravil, to bol správny človek. Len mal vo zvyku opúšťať dedinu, nikomu to nepovedať a robiť si svoje. Takže som to vlastne robil za neho. A darilo sa mi to. Patril som k najlepším stoparom, ktorí svoju robotu odvádzali na najlepšej úrovni, takže som si časom vydobyl meno aj u Jouninov. Až sa nakoniec stalo že ma menovali Veliteľom Jouninov. Vieš, k tomu sa piala fakt vtipná historka. Chceš to počuť? Nie? Takže niečo nechceš? Máš smolu, pekne si to vypočuješ!

Bola to misia ako každá iná, šli sme do Amegakure, obsadiť ju. Ani neviem prečo, šlo to vyriešiť aj mierumilovne, avšak Assasin sa rozhodol pre agresívny krok, pretože ho už prešli nervy. Samozrejme, Amegakure po celý svoj čas na nás útočila. Aj ja by som asi na jeho mieste už robil niečo, možno aj osobne. No, to je jedno, dôležité je že sme tam došli. A no, stalo sa to čo sme aj čakali, len sme nedúfali že sa stane. Napadli nás. Samozrejme, boli vo väčšine a mali sme veľký problém, avšak vďaka mne a Seitovi sa moc nestalo. Napadlo nás totiž využiť prostredie pre náš prospech a tak sa nám podarilo ich odboj potlačiť a dobiť Ame. Starý vodcovia padli, na čelo sme dosadili Hanu a samozrejme vytvorili z Ame protektorát. Avšak, Seito bol takmer zabitý, vtedy som mu prvý krát zachránil svoj život, práve preto pred Assasinom všetko hodil na mňa, že som to bol len ja koho napadla takáto stratégia, možno k tomu pomohla aj moja reč, a tak to padlo na mňa. Povýšili ma na Veliteľa Jouninov a Generála Konohagakurských armád. Prijal som to, samozrejme to bola pre mňa pocta, aj keď som vedel že tieto povinnosti nebudem mať rád. Možno práve preto to Seito urobil tak ako urobil. Je strašne lenivý, NIKDY! Si z neho neber príklad, je ti to jasné? Fajn. Kde som to skončil? Aha, samozrejme, stal som sa veliteľom a vtedy to začalo.

Mal som na povel všetkých Jouninov. Vtedy som prvý krát spoznal Airis. Ona mi zachránila život už toľko krát. Vieš, ešte nedávno figurovala vo svete istá skupina zlých ľudí, ktorí sa volali Hakuei. Dostal som povinnosť nájsť bývalého vodcu rebelov, s ktorými sme v Konohe bojovali. Ja nie no, vtedy som bol na služobnej misii v zemi snehu, nádherná krajina, ale to zase odbočujem. No, mal som nájsť istého Jinshaka. A no, podarilo sa mi to, ale už bol tak trochu mŕtvy. Zabili ho, takže som s istou ženou bojoval. Bol to dlhý boj, kedy som siahol na dno svojich síl, kedy som prvý krát pochopil že som príliš slabý nato aby som mal takú vysokú pozíciu. Keby som vtedy nemal tréning od svojho senseia, tak by som bol asi mŕtvy už hneď. Avšak, zachránila ma. Za pomoci svojich techník zachránila svojho súpera a umrela. Nevedel som prečo, ale keby jej nebolo, Airis by nikdy neprišla a nezachránila by ma. Pretože by bolo neskoro. Tú ešte nepoznáš, ale spoznáš. Velí medikom v Konohe, ver mi, navštíviš ju. Ja som ju navštevoval tak často, že už je tam jeden pokoj ktorý ma moje meno. Hahaha. No... nebuď blbec ako ja, nepreháňaj to keď netreba jasné? Inak si ťa osobne podám Seiji. Fajn, čo ďalej. Aha.

Vtedy začali moje povinnosti. Prešetroval som Hakuei, ale okrem toho som musel plniť svoje povinnosti veliteľa. A vtedy som prvý krát spoznal Taigu. Teraz ma perfektne počúvaj Seiji. Nech sa deje čo sa deje, nepribližuj sa k tej panej. A ak áno, neber si z nej príklad, nepočúvaj ju, nesleduj ju, nič také. Drž sa od nej čo najďalej pôjde. Mám ju síce rád, ale .. no, to je jedno. Proste sa od nej drž. Vtedy som mal toľko práce s ňou, aj keď je pravda že teraz toho mám ešte viac. Nevadí, šupnem ju do väzenia na pár dní, nech si urobím dovolenku. Ach čo? Nie, to som si mrmlal pre seba len niečo, nič dôležité. No, proste, vtedy som viac a viac spoznával Konohu. Spoznal som Hanu, spoznal som Seita, Rokura, viac som sa zblížil s tvojim prastrýkom Rinom, a podobne. Práve vďaka tomu som teraz na takomto poste. Never tomu že som hrdina, žiaden nie som. Veď uvidíš sám. Som len obyčajný Shinobi ktorí proste bol v správny čas na správnom mieste a mal za sebou správny zástup ľudí. No, ale vtedy sme dostali poriadne správy o Hakuei. Začali byť až príliš vplyvný, dokonca vraj chystali vojnu. Bol som vyslaný na misiu aby som sa votrel k nim, čo sa mi aj podarilo. V ich radách som bol asi mesiac aj niečo, možno dva, aj tri. Už si presne nepamätám, bol to dlhý čas čo som o nich niečo nazbieral. Opustil som však nadlho dedinu, a vtedy to všetko šlo dokelu. Vieš, zistil som že Hakuei chce zaútočiť na Kiri, takže som okamžite vyslal do Konohy správu, aby o tom vedeli. Vtedy som ešte nevedel že sa dostala k moci Hana. A vďaka tomu sa Satsuki, to je tá stará pani ktorú sme stretli na zasadnutí rady, spomínaš? Ako na mňa hádzala tie pohľady divné a napadala všetky moje nápady. Presne ona. Využila to vo svoj prospech. Na mňa vydala zatykač za zradu, pretože o mojej misii vedel len Assasin a ten zmizol, ako ho vyštvala. Bol som vplyvný, takže ak chcela získať moc, musela vplyvných vyhnať. Čo sa jej podarilo. Avšak nie príliš. Keď sme bojovali so Seitom, vyrozprával som mu všetko, a tak som sa nechal zatknúť aby som sa dostal len do väzenia a tak mal čas niečo s tým urobiť. Vtedy som trávil takmer každý deň so Seitom, kde sme zisťovali že Itachi ktorý umrel aby zachránil Konohu je pod vplyvom vodca Hakuei. Ten sa skrýval v jeho tele, takže to znamenalo len jedno. Musel som cez Kyuubiho presvedčiť ľud že to není Itachi a postaviť sa jemu aj Satsuki, ktorá chcela vyvolať vojnu s Kiri. Vtedy mi nepochybne najviac pomohol práve Seito, ktorý ma teleportoval z väznia a samozrejme aj Taiga, bez ktorej by som nikdy nedostal možnosť sa rozprávať s Kyuubim. Teda. Je to Kurama. A je v Natsuki. Áno, tá bielovlasá čo ma stále mláti ja viem. Naozaj veľmi mi pomohla a aj keď ti hovorím ako sa jej máš vyhýbať, ctím si ju fakt hlboko. Ako ja ju mám rád, len robí hlúposti tak niekto tvrdý na ňu musí byť. Hlavne jej to nikdy nehovor, jasné? Je ako moja mladšia a trošku naivná sestra. A tak sme to odhalili, ale začala revolúcia. V Konohe sa postavili niektorí na moju stranu, niektorí na stranu Satsuki. Začala bitka, avšak tej som sa nezúčastnil, utekal som za Itachim aby som sa mu sám postavil a tak ho zachránil. Poviem ti.. zaujímavý boj.

-Flashback-

Hluk a treskot zbraní. Krížili sa veľa krát počas boja. Bitka Sharinganov, tak to nazvali. Tri Sharingany. Hlboké výkriky a následne rev. Techniky lietajúce na všetky strany, jedna za druhou. Oheň, voda, vietor, blesk a zem. Množstvo revov, či už od človeka alebo démona. A výbuchy, výbuchy od Bijju, zem. Zem sa trhala, menila sa. Okolie prestalo mať svoju podobu. Začalo sa nechutne meniť. A potom zrazu posledný výkrik. „FUIN“ ozvalo sa pri nebi. A ticho. Hlboké a strašidelné ticho.

Z neba padala voda, ktorá pomaličky stekala po tvári muža ležiaceho v kaluži vlastnej krvi. Ležal na zemi, nevládny a podľa všetkého na pokraji života a smrti, s mnohými zraneniami po tele, spálenými kusmi oblečenia a kože, na mnohých miestach obrovské rany až cez mäso a dokonca bez ľavej ruky. Bezvládne sledoval ako sa vynára z tmy vysoká postava muža v kapucni, ktorému nebolo vidieť tvár. Tvár ktorú už tak mal zničenú z minulých bitiek, Sora no Sen. Kráčal. Bubnujúca voda padala na jeho telo a odrážala sa od plášťu. Ale ustávala. Nepršalo, avšak voda bola všade okolo. Pomaly sa presúvala okolo zničenej bábky Itachiho, ktorý tam ležal rozsekaný na množstvo kusov pod náporom Raikiri techniky. Muž však nehybne ležal, nezdalo sa že je ešte schopný nejakého boja. Postava ktorá zanechávala stopy v blate sa priblížila takmer úplne. Prešla popri nádobe a len s pohŕdaním sa nato pozrela, na urnu kde dokázal polomŕtvy muž v poslednej chvíli zapečatiť Bijju, než sa poriadne rozbesnil a nezaútočil na dedinu. Volali to v Konohe hrdinský kúsok. Hideo tomu neveril, vravel len jedno. „Urobil som to čo by urobil každý, chránil som svojich drahých.“ Avšak obetoval veľa, obetoval svoju ľavú ruku len aby to dokázal. Muž sa sklonil a priložil kunai k Hideovmu krku. Pomaly potiahol. Na krku sa začal tvoriť otvor, z ktorého pomaly začala stekať krv. Ešte sekundu a muž je mŕtvy.

„Preč od neho“

Ozvalo sa na planine a Sora no Sen odletel od nehybného tela obrovskou rýchlosťou. Ozvali sa kroky, hlasy, hluk a buchot. Konoha, Konoha prišla. Revolúcia sa potlačila a na planine a objavili mnohí. Bol tam Seito, ktorý tam stál pri Hideovi najbližšie. To on kopol postavu. Airis, ktorá utekala k nehybnému telu aby zastavila krvácanie a zachránila ho. Nefrit, ktorá len pomaly kráčala, nezaujímala sa o Hidea tak ako ostatný, ktorý videli čo sa tu stalo. Taiga, jej prestrašený pohľad ktorý nedokázala zakryť ani ona, keď zbadala Hidea v tak biednom stave. Rokuro, ktorý veril že Hideo je snáď nezraniteľný a teraz tu bojoval o svoj život. A mnohí iný. Rino už besnel, bol to jeho synovec, utekal proti nepriateľovi v záchvate zúrivosti spolu so Seitom. Donútili ho utiecť. Vtedy to skončilo, keď sa všetci zhromaždili pri jeho tele a len sledovali zúfalé pokusy o záchranu.

-Koniec Flashbacku-

Um, jop som v poriadku Seiji, len som sa zamyslel. Vieš to už? Kto ti to povedal? Aha, Seito, isto sa tam popísal ako hrdinu a na mňa kašľal, no to je jedno, ja nejsom žiadny hrdina. Um, jop, prebral som sa asi po týždni? Vraj? Zľahka som otváral oči, bolelo ma celé telo. Nevedel som ani ktorá bije, nevedel som vlastne nič. Myslel som len na to ako mi trieska hlava, a to že moja ľavá ruka je zrazu zvláštna. Podivný pohľad, moja ľavá ruka bola na mieste. Ako ale, predsa som si pamätal ako som o ňu prišel. A zrazu som si spomenul. Ako som bojoval s Itachim, potom Sanbim a viem že som odpadol. Ale Sora no Sen tam ostal, čo sa stalo? Zrazu som sa pozrel na stoličku ktorá bola vedľa mňa. Sedel tam môj starý priateľ. Jop, už vieš, presne. Ten Nara, môj radca. Áno, proste tam sedel a zvieral v ruke klobúk Hokágov. Pomyslel som len na jedno, zvolili ho Kágem. Hodil sa nato, predsa len to bol talent. Vtedy ale niečo nezvyčajné urobil. Vstal a podal mi klobúk. „Konečne si hore.. Juudaime Hokáge“ Povedal. Sledoval som ho s údivom. Bol to vlastne prvý človek ktorý mi to oznámil. Presedel pri mne deň aj noc, čakajúc kedy sa preberiem. Zdvihol ma a vyšiel som na balkón a tam. Seiji, nikdy nezabudnem ako hrdo som sa cítil keď som stál na tom balkóne a sledoval ako všetci Jounini zajásali a sklonili hlavy, prisahajúc mi vernosť. Bol to moment kedy som nedokázal prebrať všetko v hlave, predsa som bol zmätený a zranený, a keby som bol pri plnom vedomí, asi by som sa rozplakal. Neskôr som sa dozvedel že Natao Hyuuga okamžite vytvoril voľbu Hokágeho a po zásluhe toho čo som urobil pre Konohu, že i napriek tomu že ma tak trpko zradili a hodili do väzenia som stále bojoval o nich, menovali Hokágem mňa. Bol som šťastný. Ale začalo prekérne obdobie. Konoha bola v rozpade, musel som ju postaviť na nohy. Až vtedy som pochopil ako môj radca a Seito sú mi blízky priatelia, rovnako ako Taiga a Airis. Pomáhali mi ako sa len dalo a vlastne to bol nudný život až do momentu kedy som prišiel na ostrov, kde bola Matatabi. Vtedy na nás zaútočili, ale to netrvalo dlho, pretože tam som mal celú armádu a všetkých rebelov sme potlačili. Avšak to bola len predzvesť. Onedlho na Chunínskych skúškach nastala revolúcia a vo svete sa roznieslo, že mnohé Shinobi zeme začali príjmať nový režim, kde sa vlastne zbavovali Shinobi systému. Tomu sa Konoha, Kumo a Kiri postavili na odpor, a to nás dostalo do situácie v ktorej sme. Na pokraji vojny. A áno, aby som nezabudol. Zistenie že si môj syn, asi najzaujímavejšia časť ktorá sa stala. Viem, že nejsom dobrý otec Seiji. Ja som otca nemal a neviem ako to chodí. Som Hokáge a viem že nemám na teba nikdy čas a vtedy v kancelárii som sa správal tak ako správal, chcem aby si vedel jedno. To čo som ti povedal v dedine bola pravda. Ochránim ťa. Si môj syn. Je mojou povinnosťou v teba bez váhania veriť. A milovať ťa. Viem že nenahradím tvoju matku, to nejde. Ale sľubujem že sa o to bude aspoň snažiť. Ale musíš mi pomôcť. Prestaneš robiť hlúposti jasné? Dostal si len teraz pásku a už si skončil v nemocnici pretože si robil hlúposti a hral sa na hrdinu. Tento príbeh som ti nepovedal len tak. Pamätaj si ho a už to nerob. Jasné? Ja teraz pôjdem do práce, ráno prídem znova. Prinesiem ti niečo dobré, hai? Teraz si pospi prosím.

Tiché kroky sa ozvali v nemocnici, keď opustila vysoká postava muža v bielom plášti izbu a len sa pozrela na Anbu jednotku ktorá strážila dvere. Znova vydal rozkaz Seijiho nepretržite strážiť. „Znova ťa nezrania. Sľubujem..“ Hlesol potichu. Vojna bola na prahu. Už si dovolili útočiť na syna Hokágeho, bolo to vážne. Stratil vedomie tak si to nepamätá. Ale Konoha vie pravdu. Zaútočili na neho. Mraky sa presunuli nad Konohu a začal zavíjať vietor. Bolo to tu. Blesk preťal oblohu a osvetlil Hokágeho zamračenú tvár. „Vojna začala..“ S týmto sa vytratil v uliciach, akoby sa pod ním zľahla zem. Presúval sa do kancelárie kde ho čakal jeho priateľ z klanu Nara. Bol čas pre protiúder. Útokom na jeho syna prekypel pohár trpezlivosti aj jemu.