Dom č. 65

Je to dom, ktorý je na okraji dediny ďalej od obývanejšej časti. Teraz v ňom bude bývať Kaya spolu s Lilly počas plnenia svojej práce v Tsukigakure. Nieje nijak extra veľký a je priemerne zariadený, takže tam je takmer všetko, čo je v takom dome za potrebie.

Všimla som si toho jeho sklamania ale ja som si vůbec nedokázala predstaviť, čo vlastne ona čakala. "A kto by sa pre boha umýval v studenej? Však by som umrzla." Naozaj som bola teplomilný človek, takže mňa prekvapovalo to, že to nazvala barbarstvo. Opýtala som sa jej, keď už bola vo vani a snažila som sa tváriť nevinne.. Mala som na tvári jemne pobavený úsmev, ktorý som sa snažila zakryť. Predsa len ja a úsmev k sebe nešiel, ale tá chladná tvár to bolo lepšie. "Nó voda ide z dedinských zdrojov cez potrubie. Bolo by to na dlho, keby som ti to musela vysvetliť ale je proste "centrála" z ktorej čerpajú vodu všetci." Snažila som sa jej to povedať čo najjednoduchšie aj keď som sama nevedela, ako jej to vysvetliť. Vedela som toho veľa ale takmer nikdy som to nevedela vysvetliť. "Urob si pohodlie a okúp sa." Povedala som jej a vybrala som sa preč z kúpeľne, aby sa mohla umyť. Uterák tam mala, takže nič viac by potrebovať nemala, maximálne oblečenie, ktoré by som jej keď tak doniesla, ak tu nejaké iné mala. Než som ale vyšla ešte som prehovorila "Švihni si, lebo mi dlžhuješ nejaké odpovede." Pripomenula som jej a zatvorila som nakoniec za sebou dvere.

Ešte predtým, než som odišla po mne šplechla vodu ona. Snažila som sa aspoň trocha uhnúť na stranu tak, aby som nebola morká až až aj keď ma to trocha pokropilo. Na to už som bola vonku, čím som sa presunula do izby kde prišla aj Lilly. Tiež som ležala na posteli, no keď si tam ľahla tak som ju prikrila perinou až po krk, že jej trčala len hlava. "Netvár sa, že si zabudla a spusti." Prehovorila som na ňu pri tom som ležala vedľa na boku a pozerala smerom na ňu aj keď mala hlavu  zaborenú do vankúša. Teraz si ju mala napadnúť. Pozri, ako bezbranné leží, nečakala by to. Ozvalo sa v mojej hlave ale aj tak som nič neurobila. Nerhaj sa, že si sa zmenila a pekne ma počúvaj sama vieš, že všetci ostatný sú len falošný a využijú ťa. Ostaneš zasa len ty a ja. Musíš to s ňou preto skončiť čo najskôr. Ale ja ne.... Žiadne ale! Zasa chceš trpieť? Je lepšie byť stále sama, než keď poznáš tú chuť "kamarátov" a potom po nich ostane len hlboká rana. Pri tom, čo sa mi odohrávalo v hlave som sa aj ja otočila na brucho a radšej som zaborila hlavu do vankúša. Bola som teraz zmätená a nevedela som, čo urobiť, keďže nezmámy hosť v mojej hlave sa ma snažil zasa presvedčiť na svoje.

Normálne by som jej nič neurobila, predsa len som ju už aj ja sama brala trocha, ako kamarátku, teda nie v tomto stave. "Myslíš, že si ťa nenájdem?" Opýtala som sa bláznivo. Bola to vyhrážka, aby neutekala. "Spať? To budeš ty ... naveky." Zazubila som sa na ňu a chytila ju za ruku pevne, aby sa už nemohla odtiahnuť a ja som sa pritiahla. Bola som silnejšia, takže z môjho zovrenia sa určite nedostane. Druhou rukou som ju objala zozadu okolo krku, takže takto som ju škrtiť nemohla ale bola som tvárou blízko u jej. "Sama neviem, prečo ťa chcem zabiť ale mám pocit, že by to bolo úžasné." Rukou som ju trocha stiahla, a bola ako keby v opačnej kravate.

"Nie to nie som." Povedala som urazene a nafúkla sa. Aj keď som bola v stave ju teraz rozrezať na kúsky zdalo sa, že som teraz normálne citlivejšia. Čo bola popravde hlúposť, lebo mi len normálne hrabalo. Vôbec som nerozmýšľala nad tým, čo by mi mohla urobiť alebo čo by mi chcela urobiť. Podvedomo som vedela, že od nej nemôžem čakať nič, čím by ma ohrožila na živote, preto som to mala na pláne využiť alebo som to už aj využívala? Zahráme sa? Na lekára! Ozvalo sa v mojej hlave. Ja som sa zatvárila neskutočne dôležito a pustila som ju zo zovretia, lenže teraz som jej priložila prst na nos. Potom som jej ho zrazu priložila na líce a prstom prešla od lícnej kosti až k brade. "Bude zo mňa chirug! Len by som od niekiaľ potrebovala nájsť skalpel. Nemáš ho tu?" Obzrela som sa okolo seba a nevidela som nič ostré, preto môj prst zažiaril farby, ako moja chakra a bol teraz nepekne ostrí. Kto vie, kam jej ho teraz priložím?

Už už som jej chcela prejsť po tvári svojim prstom, keď tu som sa zarazila, keď začala rozprávať. Naozaj som ju chcela naporcovať ale tie jej slová ma tentoraz zaujali a ja som nad tým začala rozmýšľať, dokonca aj chakra pretala v prste prúdiť. "Hmm ... hmmm ... ja ... neviem." Nedokázala som to presne určiť, lebo ja som nechcela ani byť nejakou špeciálnou lekárkou. Chcela som ju proste rezať za živa. "Skôr by som to nazvala mučiteľkou." Tentoraz som už na to našla správny výraz za pomoci svojho najlepšieho kamaráta a to nezvaného hosťa, ktorý mi vždy vedel poradiť! "Čo znamená, že môžem rezať kde chcem!" Zajásala som nahlas a v očiach sa mi nebezpečne zablislo.

Ona sa asi vyžívala v tom, keď mi mohla pokaziť radosť! Už som si myslela, že bude po mojom, keď tu zasa niečo vymyslela. "Áh bože! Prečo vymýšľaš? Si jediná obeť, ktorá kedy takto namietala!" Rozčuľovala som sa. Bolo to hlavne preto, že bola dostatočne silná na to, aby stretnutie so mnou prežila a hlavne prežila moju psycho stránku. Potom som začala zasa rozmýšľať ale vykašľala som sa na to, lebo sa mi nad tým nechcelo rozmýšľať! "Čo ak ti radšej nepoviem nič ani čo som ani na čo sa hrám a proste si budem robiť svoje?" Nebol to návrh ani otázka, skôr som jej oznámila čo som mala teraz na pláne. Ani sa nenazdala a zrazu som sedela na nej. Akosi mi vôbec neprekážalo, že je nahá. Ruky som jej chytila a dala nad hlavu, vlasy mi padali do jej tváre. "Hanba nehamba, kričať od bolesti by som ťa naučiť vedela." Zaryla som jej svoje nechty do jej oboch rúk, pri tom, ako som ju držala. Začínala som byť násilníckejšia.

Keď sa cukla a otočila hlavu na stranu mi vyčarilo zdravý úsmev na mojej tvári. Myslela som si, že to je z toho, že ju to zabolelo. "Nie som amatérka. Mám dlhoročné skúsenosti v zabíjaní, sekaniu, sťahovaniu z kože a podobných vecí." Naozaj ma hnevala! Stále ma tu zhadzovala a pri tom ja som naozaj vedela čo robím alebo som si to aspoň myslela. Ruky som jej pustila a vystrela som sa. Bola som teraz roztržitá. "Čo teda navrhuješ?" Predsa len som jej mohla dať malú šancu na nejaký nápad.

Každou vetou, ktorú vypustila z úst ma viac a viac hnevala. Normálne som nebola človekom, ktorého bolo ľahké nahnevať ale toto som nebola ja, takže to nieje potrebné riešiť. Keď prikrčila ruky k sebe chytla som ich pevne do jednej ruky a druhú som zdvihla k tvári a mala ju namierenú na ňu. "Nechápem, ako som ťa mohla celú dobu počúvať. Aj tak hovoríš samé nezmysli." Povedala som krvilačne a moju ruku obalila chakra a svojimi nechtami som pomerne rýchlo švihla o proti jej krku, ktorý som mala na pláne týmto jedným pohybom preťať. To jej provokovanie ma vyprovokovalo k tomu, aby som to urýchlila. Normálne som sa z obeťou, ak som chcela tak som sa s ňou hrala, lenže ma na to už nálada prešla. Celú dobu som tu chcela vidieť jej krv a ona tu nebola takmer žiadna a to bolo nutné napraviť.

Myslela som si, že to už ukončím a vážne bude jej krv na mojich rukách, lenže sa tak nestalo. Jednoduchým pohybom vykoľajila dráhu môjho útoku smerom na vankúš. Zvalila som sa na ňu a ruky som jej pustila, lebo sa mi vyšmykli, keďže som nemala šancu ju jednou rukou udržať. Možno si myslela, že budem pokračovať ale hlasy v mojej hlave ustali a ja som akosi precitla. Pomerne dlhú dobu ma tu "držala" hnevala a všetko možné po kým ma to neprešlo. Zvalila som sa od nej a nespokojne som si povzdychla. Ono je niekedy lepšie byť nepríčetný a nič si nepamätať, než si všetko pamätať a potom sa za seba môžete maximálne hanbiť, preto som si cez hlavu prehodila perinu a nič som nehovorila. Nemohla som sa na ňu teraz ani pozrieť, však som sa ju zasa pokúsila zabiť. Nehovoriac o tom, že ona sa stále nemala na pláne obliecť! "Raz ťa to stáť život bude ..." Nevedela som, či to počula alebo nie, lebo som si to zašomrala pod nos, keďže som akosi ani nechcela, aby to počula. Bola som nahnevaná na ňu aj na seba. Prečo ma takto nechá vyvádzať? Určite je silná ale raz sa dostanem do stavu, kde sa nesprávam, ako vraždiace dieťa ale, ako inteligentný pomätený zabijak.

Ostala som pod perinou a začula som, ako mi odpovedala. Musela mať veľmi dobrý sluch, čo mi teraz potvrdila. Bodaj by to tak bolo. Moje konanie vo väčšine prípadov nebolo logické, preto to nebolo so zábavou asi nič spoločné. Povzdychla som si a vyliezla som a šla pred posteľ ale nepozerala som na ňu. Vyšla som z miestnosti a zatvorila za sebou dvere. Šla som si obliect nohavice, aby som si mohla dať na seba brnenie.
Nebudem tu ostávať, nemôžem...nechcem. Mať kamarátku je dobré ale ubíjalo ma, že som sa ju stále snažila zabiť. Možno to nebrala tak zle, lebo vedela, že to nieje moja chyba. Dorazila som na chodbu, kde som si začla na seba upevňovať brnenie. Nevedela som kam teraz pôjdem ale už som ďalej nemohla len tak v kľude ležať a tváriť sa, že som normálna. Buď by som šla na cvičisko alebo si už vypýtať nejakú úlohu.

Po tom, čo som na seba dala brnenie som sa bez slova vybrala z dverí. Upevnila som si na sebe všetky svoje katany. Najprv som sa rozhodla, že sa pre istotu pôjdem opýtať hlavy tejto dediny, či by som preňho niečo nemohla urobiť, aby som si zarobila. Popravde mi teraz bolo akosi jedno, ak by som naňho vyletela, však aj bol oboznámený s tým, že som tak trochu bláznivka.
(presun)