Centrum Otogakure

KOTOHIME NAOKO

Zdalo sa, že sme konečne boli na mieste. Cestou sme natrafili na zopár stráží, ktoré mali očividný problém s tým pustiť neznámych konožanov ďalej, ale vyzeralo to tak, že som v Otogakure mala skutočne dosť veľkú autoritu. Podarilo sa nám teda dostať až k najvyššej centrálnej veži, ba čo viac, vošli sme i dnu, ale tam nám v ceste bránila niekoľko vrstvová bariéra. Za normálnych okolností by to bol problém.
V poriadku, tak teda uvidíme, čo sa bude dať robiť, pomyslela som si s úsmevom na tvári a celou silou do spomínanej bariéry vrazila niekoľkými hmatmi Rakankenu. Nebolo to samozrejme dosť na to, aby ju to čo i len mierne poškodilo, ale zaujala som tým pozornosť jediného shinobi s ANBU maskou, ktorý bol na opačnom konci. Za normálnych okolností by na nás okamžite povolal stráže, ktoré by nás za pokus o vtrhnutie do vnútra odniesli do väzenia, ale potom ako zbadal moju tvár a neznámych ľudí z konohy vrátane zvitku, ktorý som mu schválne ukázala otvorený na oči, nám napokon umožnil vstúpiť. Veru, hoci si to sami neuvedomovali, konožania mali celkom šťastie, že na mňa narazili. Ako náhle sme prešli cez dosť schodov, zastavila som pred zamknutými dverami do kancelárie Otokageho a zaklopala.
"Výborne, tak sme konečne tu. Ako náhle sa otvoria dvere, ukážte zvitok a vstúpte do vnútra," dala som pokyny a vrátila Alliimu spomínaný zvitok, aby sa ním mohol preukázať. Konečne to tu bolo. Dvere sa pootvorili...

OTOKAGE S NEZNÁMOU IDENTITOU

Diplomatický tím konožanov bol konečne na mieste. Za normálnych okolností by istotne mali problém sa dostať tak ďaleko, ale paradoxne práve vďaka jednej z mojich poddaných bola ich cesta sem jednoduchá. Nemal som však voči tomu žiadne výhrady. Vo chvíli, kedy Allii, Shijin a Sakura vstúpili do miestnosti, som bol otočený k dverám chrbtom a už na prvý pohľad mohlo byť zjavné, že som mal prekrížené ruky. Dôvod bol celkom jednoduchý - za mnou sa totiž nachádzalo miesto s najlepším výhľadom na celú Otogakure, od ktorej som v tejto chvíli akoby nedokázal odbočiť pohľadom. Na počudovanie som na sebe mal formálny plášť i s čiapkou kageho, navyše i s bielou maskou. Bolo zjavné, že si na svoju skrytú identitu nielen pred cudzincami riadne potrpím.
"Vitajte u mňa v kancelárii. Urobte si pohodlie," prehovoril som konečne normálnym mladým mužským hlasom a ukázal smerom na pohovku naproti stolu, za ktorým som práve otočený chrbtom na stoličke s kolieskami vysedával.

OTOKAGE

Na pozdravy všetkých som iba pokýval hlavou. Ani naďalej som sa však neotáčal, ba čo viac, neprezrel som si ani len ten zvitok, ktorý mi Allii položil na stôl. Skoro ako keby som si bol vedomý toho, čo na ňom stojí a nepotreboval to čítať.
"To je v poriadku. Myslím si, že to nebude nutné," odpovedal som Alliimu po nejakej chvíli a konečne sa otočil ich smerom. Do tváre mi však ani tak vidno nebolo.
"Teraz, ak dovolíte, by sme mohli prejsť rovno k meritu veci. Čo vás, drahí konožania, ťaží na srdci natoľko, že ste potrebovali povolenie od hokageho, aby ste so mnou mali možnosť osobne hovoriť? Počúvam," vyzval som kohokoľvek z nich k tomu, aby prehovorili, a oprel sa rukami o stôl, ktorými som si zároveň podopieral bradu. Je pravdou, že mi nebolo vidno do očí, no predsa to mohlo pôsobiť, ako keby som všetkých prítomných doslova prebodával chladným, nič nehovoriacim pohľadom.

OTOKAGE

Už od pohľadu bolo jasné, že Allii skutočne dokáže jednať diplomaticky. Behom pár viet sa mu podarilo namieriť všetku vinu proti Otogakure a tí, ktorí o ničom nevedeli, by si mohli myslieť, že sme Konohe úmyselne dali zámienku na vojnu. Pravda však bola na počudovanie malinko iná.
"Krádež zvitkov s technikami z Listovej, hm. To sa ku mne už raz dostalo. Nemienim sa nijak obhajovať, poviem vám to presne tak ako to je," hovoril som čo najvážnejšie ako to len šlo a na konci dal dosť dlhú pauzu na to, aby som vzbudil napätie.
"Je to blbosť!" zvýšil som z ničoho nič doteraz pokojný hlas.
"Žiadneho Tobiru Senjua nepoznám, neúradujem dosť dlho na to, aby som si robil záznamy o cudzincoch. A o vaše zvitky s technikami nemám čo i len najmenší záujem. Nech ma už obvinil z akýchkoľvek dôvodov, musel to byť výmysel. Pravdepodobne vami manipuluje, aby rozpútal vojnu, a zdá sa, že je na správnej ceste," odpovedal som už znova pokojným hlasom, jasne a stroho, a následne presmeroval svoju pozornosť k druhému bodu nášho pojednávania.
"Obávam sa, že tu dochádza k jednému nedorozumeniu za druhým. Žiadnu kunoichi z Konohy s úmyslom sa so mnou stretnúť a čokoľvek so mnou prediskutovať sme nezajali. Budem teda predpokladať, že hovoríte o niekom inom - o Hyuuge, ktorá klamala pri vstupe do dediny našim shinobi o svojom pôvode a úmysloch, špehovala v nami najprísnejšie strážených oblastiach, zmlátila dvoch chuuninov, porušila bariéru a bránila sa zatknutiu. Myslím si, že to nepotrebuje ďalší komentár," dohovoril som a nechal Alliiho ako hlavného diplomata reagovať.

OTOKAGE

Vypočul som si všetko, čo mal Allii na srdci, a samozrejme s nejakým odstupom času aj spätne reagoval.
"Nemajte obavy. Neupodozrievam vás z toho, že sa snažíte o rozpútanie vojny. Hovorím iba, že sa o to možno snaží ten váš "Tobiru Senju", pretože vás ubezpečujem, že žiadny iný dôvod mať nemôže. V živote som toho muža ani len nevidel," uistil som ich ešte raz, že s tým incidentom nemám naozaj nič spoločné, a začal sa konečne venovať aj tomu, čo Alliiho zdá sa podľa jeho slov znepokojovalo.
"Z toho, čo sme za pomoci vypočúvania zistili, všetko nasvedčuje tomu, že tá kunoichi z Hyuuga klanu nejednala priamo na rozkaz Konohy, ale zo svojej vlastnej vôle. Preto sme s ňou jednali ako s kýmkoľvek iným, kto by sa dopustil podobného zločinu, nezávisle od pôvodu danej osoby. Presne tak... jednali sme s ňou ako s nukeninkou. Rozhodli sme sa teda počkať, kým sami ohlásite, či ste s vašou kunoichi ešte stále v spojení. Predsa len musíte uznať, že šlo o pomerne vážnu vec. Tak isto by som rád zdôraznil, že od doby, čo sme ju zatkli, ubehlo ešte iba niečo vyše týždňa. Nemohol som si dovoliť jednať zbrklo. Pevne verím, že teraz už chápete, prečo som konal tak ako som konal," pokúsil som sa o zmysluplné odôvodnenie svojich činov a následne si dovolil položiť na oplátku sám otázku k prejednávanej téme.
"Každopádne... celkom by ma zaujímalo, čo odo mňa čakáte, že urobím? Na to, aby som celý tento prípad uzavrel a len tak vám ju vydal, je ešte priskoro," dodal som ešte za onú spomínanú otázku a následne už v tichosti čakal na odpoveď.

OTOKAGE

"To, čo urobíte s tým vašim Senjuom, je vaša vec," uzavrel som už definitívne tému "Tobiru" a venoval všetku svoju pozornosť problému číslo 2, ktorý bol podstatnejší.
"Dôvod je celkom jednoduchý. Dopustila sa zločinu, ba čo viac... na našom území. Ako som už raz povedal, momentálne s ňou vynakladáme ako s akoukoľvek inou nukeninkou, nezávisle od jej pôvodu. Je preto pochopiteľné, že ju chceme podrobiť nášmu vlastnému trestu. I napriek tomu, že je oficiálne ešte stále registrovanou kunoichi z Konohy, za hranicami našej dediny platia naše zákony, a preto mám plné právo nechať ju odpykať si jej trest u nás. Je to pomerne jasné - previnila sa voči nám, tak za to musí zaplatiť a až tak ju budem môcť nechať ísť. Nejde tu iba o princíp, ale i o samotnú bezpečnosť a fungovanie Otogakure," vysvetlil som Alliimu dosť jasne, že ju po tom všetkom iba tak nenechám odísť. Následne však navrhol, aby sme sa dohodli, a ja som od zvedavosti neodolal vypočutiu si jeho návrhu.
"Hm. Ak za ňu chcete prebrať zodpovednosť a zaplatiť namiesto nej vy, tak som úprimne zvedavý, čím by ste nám to chceli vykompenzovať," dohovoril som a opäť raz čakal na reakciu hlavného diplomata. Skôr než som ho ale nechal čokoľvek povedať, rozhodol som sa, že to budem radšej riešiť s niekym iným.
"Mám na vás istú malú prosbu. Bola by nejaká možnosť, ako ma čo najskôr spojiť s hokagem? Rád by som sa s ním o tom totiž porozprával osobne."

OTOKAGE

Požiadavky Sakury sa zdali byť pochopiteľné a akceptovateľné. Bude to síce poprvýkrát po podstatne dlhej dobe, čo konečne opustím svoju kanceláriu, ale nemal som s tým problém.
"V poriadku. Choďte teda napred a zaveďte ma za ním. Ja pôjdem samozrejme hneď za vami, sám," odpovedal som ružovovlasej medičke a postavil sa aj so založenými rukami zo stoličky. Fakt, že som bol pripravený ísť úplne sám, bez ochranky, nepochybne vypovedal o tom, že som skutočne neuvažoval nad žiadnym útokom. Zjavne som bol dosť sebavedomý na to, aby som sa o seba nebál. V hlave sa mi totiž zrodil jeden veľmi dobrý nápad, pre ktorého naplnenie som bol schopný riskovať nepochybne veľa.

=) Automatický PRESUN potom ako všetci opustia kanceláriu.