Re: Les

pro Ayame Takahashi Sat Jul 20, 2013 9:13 am

First topic message reminder :

Les se nachází za hradbami a ohraničuje zadní část Tsukigakure. Hradby jsou v tomto místě zvlášť vysoké, aby se dalo snadněji (za)bránit útokům ze zalesněného okolí.
Na okraji je les celkem řídký, ale čím dál jdete, tím starší a větší jsou tu stromy, které propouštějí minimum světla.
V lese se také nacházejí různá zvířata.

pro **Misha Haybushi** Thu Jul 30, 2015 11:13 pm

Svítí slunce nad hlavou a je idealní den si zajít do lesa. Svlékl jsem ze sebe civilní oblečení a nahodil na sebe starý outfit. Od té doby co jsem nastoupil pod vesnici jsem neměl moc volného času. Je to vlastně poprvé co nejsem na žadné misi. Nevěděl jsem co mám dělat a toulat se po vesnici se mi zrovna dvakrát nechtělo. Nejsem na žadné hospody, lážně, restaurace nebo snad stript kluby. Alkohol nepiji a proto jediné možné místo poblíž Tsukikagure je právě tento les. Nejsem tu abych se válel po zelené trávě nebo tak něco. Rozhodl jsem se hledat bylinky do pilulek které si potřebuji stejnak doplnit. Většina lídí hledá lečivé kořínky na přirodní bandáže ale já se rozhlednu po něčem specialním. Neměl by to být problem je najít páč zrovna hodně lídí nehledá halucinogenní květiny. Pilulky které mají název Genjutsu Yakuse bez tohodle základu prostě neobejdou. Napsal jsem si seznam abych nezapoměl co všechno hledám. Blín černý, Citlivka, Povijnice, Kapinice senegalská a Pandán. Krom těchto všech květin musím najít ještě celkem vzácnou houbu která nese název Claviceps purpurea.

Dojdu po cestě která vede podél řeky. Moje cesta vede hluboko do lesa, mimo jakoukoliv civilizaci. Projdu i kolem dvou mužu a zrak se mi zastaví na plášti toho muže. Shuuketsu plášt, stejní jako mám právě na sobě. Sklo ??To bude Sadao. Malinko se pousměji a pokračuji dál. Rozhodně se nebudu zapojovat do jakékoliv konverzace nebo snad osobního boje. Netrvá dlouho a dostanu se mimo dosah civilizace. Je na čase zahájit sběr bylin a houb. Začnu chodil po lese a hledám vše co mám na pěkně dlouhém seznamu květin.

pro **Sabaku no Hideo** Fri Jul 31, 2015 12:06 am

Nie že by som až tak veľmi poľavil v obrane, predsa len som poriadne ani nemusel, jeho sklo prešlo mojou obranou a dostalo sa mi pred oči. Nie však ako útočná technika, normálne by som zareagoval hneď a bránil sa, no neurobil som to. Len som sledoval to sklo, ktoré sa predo mnou rozšírilo a ukázalo moju tvár. Následne toho sa cez polovicu mojej tváre začala ukazovať jeho. Vtedy si mohol všimnúť môj nekľud v tvári, kedy som povolil svoj badass chladný výraz a len som vyjavene sledoval ako sme sa tam sformovali obaja.
„My.. sme si podobní?..“ Zdalo sa že práve o to šlo súperovi, poukázať na našu podobnosť, čo určite by ma normálne zmiatlo a možno by ma tým dokázal oslabiť dostatočne nato aby mohol zaútočiť a poraziť ma nepripraveného. V ten moment som však nedokázal ani nič urobiť, tá podoba tam bola. V jeho tvári som videl moju bolesť z minulosti a v tej mojej zase tú jeho. Akoby to bolo predurčené že sme sa stretli mi dvaja.
„Minulosť..“ V ten okamih mi hralo v kartu to že sa tu objavila nová postava. Nevedel som o koho to šlo, keď prechádzal okolo nás, dostal ma z môjho tranzu a môj zrak spočinul na ňom. Žeby tu mal súper posily? Nevedel som za koho bije avšak hľadel na Sadaa akoby ho poznal a čo tu ešte hralo rolu, to že obaja mali rovnaké plášte, akoby patrili pod rovnakú skupinu. Zdesil som sa. Jeho čakra bola mocná, tak ako Sadaova. Boli silnejší ako ja a ak by som bojoval proti nim dvom, určite by som prehral. Vtedy som však ucítil v pevnom zovretí ruky Pilikkin prívesok.
„Nie.. nie sme rovnaký.. nie v očiach.. Mne pomohla Pilikka. Zachránila ma..“ Vtedy som vedel že sa musím spamätať a padol som na kolená k zemi. Možno si Sadao myslel že ma to psychicky dostalo, pravda bola iná keď som priložil ruku k zemi. Urobil som to zámerne, bola to pravda. Neboli sme rovnaký, jeho oči boli chladné a bez citov. Moje boli iné. Vďaka nej boli iné. Musím vyhrať.
„Neviem kto bol ten chlapík, možno odišiel ale mali rovnaké plášte a asi sa poznali. Nemôžem riskovať že ma prepadne zo zálohy, musím sa postarať o tohto tu magora veľmi rýchlo, nech už má dôvody aké chce..“ Nič sa však nestalo, len som tam kľačal a držal ruku pri zemi avšak aj on cítil ako sa rozširuje moja čakra v okolí. Mal som výhodu že som vedel proti sklu bojovať, on však nemohol vedieť čo si proti mne dovoliť. Bol som jediný užívateľ piesku na tomto svete a táto technika, tú využil Gaara len raz a neboli o nej záznamy. V druhej ruke som zvieral prívesok, zatiaľ čo sa skladala do jednoduchej pečate. Potreboval som okrem výhody informácii aj výhodu terénu.

pro **Sadao** Fri Jul 31, 2015 4:28 pm

Kým Hideo zvádzal svoj vlastný boj s tým, čo práve videl v črepe, moje oči sa presunuli k osobe, ktorá prešla okolo. Cítil som prítomnosť tretej osoby, avšak nečakal som, že prejde okolo nás, akoby tu bol medzi nami turistický chodník. Prižmúril som oči a prepichol pohľadom Haybushiho, ktorý prechádzal okolo a nepochybne sa pohľadom zastavil pri mne. Na chvíľu som pevnejšie zovrel svoju zbraň a stisk uvoľnil až vtedy, keď sa stratil po ceste a to platilo aj o stope jeho chakry. Až potom som oči zas obrátil na Hidea a ostal som ticho dúfajúc, že tu po jednej osobe nejdú dvaja ľudia. Ale to asi nehrozilo, ten môj.. kolega zjavne iba vyrazil zbierať huby a rastliny. Prestúpil som z nohy na nohu a ďalej som pozoroval blonďavú postavu. Sám ovládal kedysi Haton, rátal som s tým, že bude o tomto Kekkei Tota čosi vedieť, avšak ani jeho piesok nebol pre mňa až takou tajomnou schopnosťou. Nepoznal som možno jeho všetky techniky, ale ak by sme sa mali na to dívať takto, tak to bolo asi narovnako, pretože ľudia, čo zazreli moje techniky to väčšinou nerozdýchali a veľmi som pochyboval, že by niekde boli záznamy o mojich technikách, čo i len čiarka o nich. Dnes som však nemal veľmi odlišný plán ako inokedy. Vždy som bol známy tým, že som svoj boj chcel mať čím skôr ukončený a protivníka v krvi ležiaceho pred sebou, bez šetrenia a práve to som hodlal spraviť i dnes. Keď Hideo dopadol na kolená a následne priložil dlaň k zemi, bolo mi jasné, že to bude nejaká technika. Možno premena terénu na piesok? Vytvorenie hneď čohosi veľkého? Príprava pre viac útokov piesku? Mohol som len hádať a neviem, či to bolo zrovna rozumné stáť a dumať nad tým, čo na mňa vyletí. Vypichol som zbraň zo zeme a prudko som odskočil dozadu, pričom som už rátal s tým, že útok môže prísť skutočne z hociktorej strany. Alebo možno ani nešiel útočiť, to bola ďalšia možnosť! Automatická obrana, voľné ovládanie piesku.. Začal som si v duchu menovať všetky jeho vlastnosti a mal som tú výhodu, že mi rýchlosť nebola cudzia. Práve naopak, v tej som vynikal hodlal som ju využiť, aj keď som ešte musel zistiť, aké techniky vôbec vlastnil. To bolo pomerne podstatné. Na začiatok som však len nechal všetky menšie črepy, ktoré tu práve okolo mňa poletovali, vyletieť oproti Hideovi z rozličných strán, snáď akoby som skúšal jeho pozornosť. Nepochyboval som o tom, že ich zmetie jednou ranou piesku, no človek nikdy nevie, či by sa hneď prvý črep neoškrel o tú jeho bledú tvár. Vidieť krvavé ranky hneď na začiatok.. mm, to by nebolo zlé, hoc to by som musel mať šťastie až z pekla!

pro **Sabaku no Hideo** Fri Jul 31, 2015 4:59 pm

Ako šlo očakávať, jeho rýchle uvažovanie bola jedná z jeho silných zbraní. Okamžite vedel usúdiť čo sa vlastne chystám urobiť, čo ma extrémne prekvapilo keď odskočil z pôsobiska sily mojej techniky.

Pritom jeho ústup bol tak rýchly, až som sa začal báť že to nebude stíhať vykrývať samotný piesok. Nepatril som k najpomalším, bol som príliš slabý v boji na blízko a moje techniky sa zameriavali na strednú až dlhú vzdialenosť, v boji tela na telo som bol väčšinou okamžite KO. Preto som mal z piesku množstvo obrán, aby aj v prípade toho že sa ku mne súper dostal som dokázal prežiť.
„Pri jeho rýchlosti potrebujem viac času na tvorbu piesku, dokáže útočiť naozaj rýchlo. Ešte som ho nevytvoril dosť..“ V hlave mi prebehlo keď zaútočil na mňa takmer z každej strany. Jeho útok bol síce rýchly, ale môj piesok z tekvice bol predsa len o niečo špeciálnejší ako ten, ktorý som sa snažil vytvoriť. Ba dokonca som sa ani na jeho útoky zatiaľ nemusel vôbec sústrediť, vďaka mojej pokrvnej línii s Gaarom som cez jeho lásku ku mne, ako jeho vnukovi, zdedil automatickú obranu a môj piesok ma chránil sám od seba bez toho aby som mu rozkazoval. Vtedy sa okolo mňa zdvihol vlastný piesok z nádoby a obkolesil ma, z každej strany z ktorej prišiel útok, avšak netvoril nejaké piesočné steny na každý útok, ale kompletne ma obkolesil. Vytvoril okolo mňa guľu a mňa ukryl v nej takže neprešiel ani len najmenší kúsok skla.

Teda aspoň zatiaľ. Ale to nebol koniec mojej techniky, stále som sa sústredil na tvorbu piesku a tak som nemohol využiť príliš silné techniky, takže zatiaľ z gule len niečo vyšlo. Na začiatok sa zdalo že sa jedná o útok, ale piesok sformoval moju podobu, bol to len slabý odvar mňa, slabý klon ktorý ale napriahol ruku k súperovi a vystrelil po ňom piesočný útok, prúd piesku ktorý sa sformoval do podivnej ruky a tá sa v rýchlosti presúvala k Sadaovi. O čo mi šlo? Snažil som sa o veľkú techniku lebo som vedel že musím ukončiť súboj rýchlo, tak ako on. Ale môj čas mi to nedovoľoval, takže som sa snažil získať si takýmito chabými ale otravnými útokmi čas na dokončenie. Predsa len, prúd neustál a aj keď sa Sadao vyhol, prenasledoval ho všade kde sa pohol.

pro **Sadao** Fri Jul 31, 2015 5:39 pm

Na moment som sa zastavil a proste len postával, keď som sledoval, ako dopadol môj skúšobný útok, no len som si ním potvrdil svoje predtuchy. Nemihol ani okom a piesok sa napriek tomu dvihol a črepy zmietol, takže som mal menší problém, no nie neriešiteľný. Určite by však bolo jednoduchšie, keby sa musí brániť sám, no ale čo sa dá robiť, od Gaarovej krvi som zrejme musel očakávať latku vysoko. Len či dostatočne vysoko.. Sledoval som, ako okolo seba vytvoril guľu piesku, štít a musím priznať, že poriadne otravný. Privrel som oči a rýchlo som zvážil, čo by bolo dobré proti tomu spraviť, no to ma chcel ešte niečím zamestnať. Nepochybne zbieral čas a ja som síce nevedel prečo, no nehodlal som mu to tak zľahčiť. Ak som sa ale mal hýbať, tak nech je po jeho, mal som to ako a prečo využiť.

Les - Stránka 11 Tumblr_mqkw7gf38n1sopmy4o1_500

Keď sa ku mne dostával piesočný prúd, akási podivná ruka, spravil som niekoľko úskokov dozadu a následne som si počkal, kým sa piesok priblíži ku mne. Akonáhle sa tak stalo, začal som až drzo uskakovať tesne popri piesku, sem tam som dokonca spravil i ľahký dotyk oň, aby som sa odrazil a v tejto rýchlosti som si skutočne trúfal veľa. Uskakoval som zo strany na stranu, no Hideo si aj napriek mojej rýchlosti mohol uvedomiť, že už držím ruky spojené v pečati. Čo vidieť nemohol boli čiastočky skla, ktoré sa zbierali okolo mňa a vďaka piesku od Hidea šli ešte ťažšie zaznamenať, nakoľko som bol stále v pohybe. Nešlo o moju ultimátnu techniku, skôr som šiel teraz niečo vyskúšať a takisto som potreboval trochu času. Ostávalo otázne, kto toho času potreboval menej. Okrem iného, každým úskokom som bol o nejaký kúsok bližšie k Hideovi, čo u neho tak isto mohlo vyvolávať otázku, čo mám asi v pláne. Ja som si uvedomoval len jedno - čiastočiek skla okolo mňa bolo len stále viac a viac a ich využitie spočívalo každú chvíľu len a len na správnom momente. Ten mi musel poskytnúť sám Hideo, pred ktorého rukou som sa úskokmi dostával bližšie k cieľu..

Les - Stránka 11 3819033-5533774744-tumbl

pro **Sabaku no Hideo** Fri Jul 31, 2015 6:05 pm

Síce som vôbec ako originál nevedel o tom čo sa to vôbec vonku deje, môj klon áno. Videl ako sa Sadao začal nebezpečne približovať, spoločne so svojím sklom. Netušil som či si uvedomuje svoju silu proti mne, vedel som ale že sa jedná o dosť nebezpečného súpera ktorý je na omnoho vyššej úrovni ako som práve ja, nech som potomkom koho chcem. Bol skúsenejší, predsa len som bol ešte mladý, a do toho som ešte nedosiahol vrcholu svojho potenciálu. A až teraz prišla skúška, a on bol sudca, ktorý ma pustí v ceste ďalej alebo tú cestu práve tu a teraz zatne.
„Ešte trochu.. chvíľku.. ešte potrebujem čas..“ Ozývalo sa mi v hlave, pričom som sa napäto sústredil len na premenu piesku, kým som všetko nechal na klona. Ten si ale uvedomil ako rýchly je súper proti mne a aké nebezpečné by bolo keby sa ku mne priblížil a prešiel mojou obranou, pričom sa zdalo že práve k tomuto ťahu sa vlastne chystal. Avšak čakal a len ho dotieral, občas použil aj úskočný piesok aby ho dostal zozadu, vediac že to nevýjde ale aspoň trochu spomalí jeho rýchlosť letu k originálu, ktorý ostával zatvorený vo svojej obrannej guli. Počkal si až sa priblížil na pár krokov a vyrazil dopredu. Zdalo sa to šialené, bojovať proti niekomu takému na blízko, celý čas som sa stránil takéhoto boja a práve teraz klon vyrazil v údere proti nemu, poháňaný pieskom za ním pretože sám bol z piesku a využil práve rýchlosť tempa ktorú nasadil Sadao. V tejto rýchlosti bude pre neho ťažké vyhnúť sa, ale toho sa nemusel báť.

Úder od tak slabého klona ktorého originál je proste v blízkosti slabý, určite sa v ňom zrodila myšlienka že útočím už len zo zúfalosti, čo bola vlastne pravda. Avšak nešlo o boj nablízko. Ten odo mňa čakať nesmel. Využívajúc obe naše rýchlosti, som obrátil jeho zbraň proti nemu samotnému a len čo bol dostatočne blízko, klon doslova a do písmena vybuchol. Vybuchol v ohromnom návale piesku ktorý v ten moment sa snažil obkolesiť Sadaa. Piesok je síce ľahký ale v takom množstve by ho dokázal odraziť cez celé bojisko ba dokonca, ak by ho obkolesil, dokázal by ho aj pochovať. Klon bola moja posledná obrana pred piesočnou guľou. A prišiel som o ňu, vskutku, úctyhodný súper.

pro **Sadao** Fri Jul 31, 2015 8:04 pm

Môj úmysel bol narušený, avšak s tým som samozrejme musel rátať. Mať až také ego, aby som si myslel, že môj plán vyjde krok po kroku.. to som nebol ja. Bol som vlastne v skutočnosti dosť skromný a vedel som oceniť kvality súpera, i keď celkové ukazovatele vraveli, že som silnejší. Jedno podcenenie a silnejší je porazený slabším, nemohol som očakávať, že teraz bojujem proti Geninovi alebo čo len preto, že ja som bol S rank. K tomu sa viazal i Hideov ďalší ťah, ktorý ma prekvapil a zároveň akosi.. potešil? Niečo také, jednoducho sa mi jeho protiútok páčil a byť veselším človekom, určite by som ho i obdaril nenápadným úsmevom. Takto som však ale kašľal na to a potreboval som sa skôr sústrediť na to, čo proti nemu spraviť. Jeho klon vyrazil proti mne s úderom. Rátal som s tým, že úder tohto klona nebude zrovna silnou zbraňou, preto som musel rátať i s nejakým háčikom. A tým bol znova piesok. Piesok za klonom, piesok za mnou a dokonca klon i plánoval v mojej tesnej blízkosti vybuchnúť, o čom som ale zatiaľ nevedel. Bolo treba zbrzdiť. V rýchlosti, v akej som sa hrnul priamo oproti klonovi, som ruky odlepil od seba a pravú dlaň som priložil k rukoväti zbrane, ktorú som pri sebe mal pripevnenú na čiernej, kovovej 'šnúre'. Zbraň som celou silou hodil jednoducho krížom do pravej strany, pred seba. Zbraň mala dlhú a špicatú čepeľ, takže sa ľahko zapichla pomerne hlboko do zeme a medzi mnou a zbraňou sa teraz nachádzala už len kovová šnúra. Moje využitie tohto kroku prišlo v momente, čo som zaznamenal, že blížiaci sa klon už začína explodovať pieskom. Presne vtedy som sa pokúsil svoje telo prudko stiahnuť za zbraňou tým, že som telo dostal nadskokom do vzduchu a prudko som trhol rukou tak, aby som sa pritiahol k zbrani. Tá samozrejme nemohla ustáť celú moju váhu, takže sa vypichla a odskok nebol až tak dokonalý, no minimálne ma dostal z centra nárazu piesku a piesočného výbuchu, čo mi dalo ešte šancu na protiútok. Akú? Hideo prišiel o obranu pred guľou, ktorou bol klon. Tým, že som sa teraz dostal čo i len do slabšieho uhla nad piesok, dostal som dostatok priestoru na to, aby som ešte v tej rýchlosti pri dopadaní mohol na guľu vyslať sklo. Sklo, ktoré som doteraz hromadil a síce som ho nenahromadil tak, ako som plánoval, no mohlo to stačiť na môj účel. Proti piesočnej guli som vyslal črepmi zoskladaný, veľký kus skla, ktorý mal špicatý koniec mierený priamo do Hideovej obrany. Mohlo to prejsť, ak by tam mal slabý bod, ale i nemuselo. Mne vyhovovali obe možnosti, pretože som mal v pláne ťažiť z tej či onej. Môj jediný problém teda tvorilo už len moje postavenie, pretože ak sa malo stať, čo som predpokladal, budem mať určite problém sa z toho vyhrabať. Možno i doslova..

pro **Sabaku no Hideo** Fri Jul 31, 2015 9:09 pm

Podľa všetkého si to ani jeden z nás dvoch neuvedomoval, ale Sadao bol najsilnejší protivník s akým som sa za tento svoj krátky život stretol. Nepočítam Pilikku s ktorou som bojoval ako žiak proti senseiovi, hovorím v tomto nespútanom boji na život a na smrť. Tým pádom som nedokázal určiť súpera do kolónky „uteč kým môžeš“ a tak som s ním bojoval aj keď moje šance proti nemu boli naozaj chabé. Aj slabší môže poraziť niekoho silnejšieho, ak ten slabší využije dobrú taktiku a má výhodu v teréne či informáciách, mozgu a podobne. Teraz som však stál proti elite tohto sveta, nemohol sa rovnať súboju môjho dedka proti Madarovi, avšak keby proti nemu vtedy Gaara bojoval sám, asi by vyzeral súboj podobne ako vyzerá tento môj proti Sadaovi. Nebol som slabý, ale proti nemu som musel vyzerať ako dieťa.

„Mám to!“ Zakričal som v tom momente len čo som pocítil že piesok pokryl presne takú plochu ako som sám chcel, a že som možno čakal až príliš dlho, zdalo sa že som v poriadku a všetko je ok. Nebolo. Presne v ten moment ako som zakričal som pocítil ohromnú bolesť v nohe a následne som sa pozrel ako sa ohromne veľký kus skla zabodáva a prerezáva moje stehno. Prešlo pravou stranou môjho stehna, kde sa zabodla extrémne hlboko, prešla mäsom, hrot vyšiel na druhej strane nohy a prerazil sa ešte do zeme, a keďže sa hrot rozširoval, každým centimetrom v zemi sa rozšírila aj rana. Bolesť bola neskutočná ale čo viac bolo pre mňa neskutočné bolo že sa trafil. Bol som mimo len chvíľku a on dokázal prejsť celou mojou piesočnou obranou, čo sa nepodarilo takmer ešte nikomu s kým som bojoval? Môj šok bol snáď väčší ako bolesť a len som hľadel ako sa guľa rozpadla a sledoval som dianie okolo. Ten hrot mieril presne na mňa, keby nebolo mojej automatickej obrany ktorá v poslednej chvíli vytvorila dve obrie ruky ktoré sa zdvihli zo zeme kde už bol piesok a nezachytili by hrot a tým ho nevyviedli z dráhy letu, bol by som už na 2 časti.
„Čo to.. Ako tak rýchlo dokázal prejsť obranou.. On.. Kto to sakra je..? Ako to že je tak mocný..“ V hlave mi prebehli všetky scenáre, od toho ako biedne po boji skončím až po ten najhorší, a to že umriem. Žeby som sa zľakol smrti? Za tak krátku dobu mi zničil obranu a mne poškodil nohu. Zovrel som ruky a vtedy pocítil že stále držím ten prívesok. Na ten som teraz hľadel. Veľa mi pripomínal a tak som nedokázal využiť príležitosť keď Sadao padal k zemi. Zemi, ktorá už teraz nebola pokrytá zemou. Dôvod prečo mi tá technika tak dlho trvala bol teraz jasný. Piesok nepokrýval len moje okolie.
„Ááááááááááááááááááááááááááááááááááá!“ Zreval som. Ruky som zovrel a zdvihol ku zemi, rovnako ako ma zdvíhal samotný piesok zo zeme, keďže moja noha bola takmer nefunkčná. Rovnako ako ja sa zdvíhal aj samotný hrot spolu s rukami. A vtedy, vtedy pochopil rozsah mojej techniky. Piesok totiž zahalil celú mýtinu, nie len moje okolie ale komplet celú mýtinu a dostal sa až za hranicu stromov. Žeby som zvládal kontrolovať toľko piesku? Zdalo sa nemožné ale ani ja som nebol slabý. Za mnou sa zdvihlo doslova more, more piesku, obrovské a zdvíhali plot spoločne so mnou. Ja som ostal stáť na zemi, pričom ma podopieral piesok, hrot s prívalovou vlnou sa zdvíhali v ohromnú výšku. Výšku cez 20 metrov. Bol počuť len môj rev.
„Tu neumriem!“

Les - Stránka 11 Tumblr_ni3jxhDzQt1tbxpmjo1_500

pro **Sadao** Fri Jul 31, 2015 9:50 pm

Dopadol som na zem, pomerne ľahko a pritiahol som si zbraň späť k sebe, pričom som pohľad zameral na piesočnú guľu. Prvé, čo mi padlo do očí, boli piesočné ruky, ktoré sklo držali približne v strede, aspoň z môjho pohľadu. Privrel som oči a pozrel sa lepšie, čo mi dalo odpoveď na otázku, či som trafil alebo nie. Práve vtedy totiž jeho piesočná guľa padla a ja som zahliadol priam mne až do očí bijúcu krv na mojom sklenenom 'oštepe'. Bol tu však háčik. Jeho piesok sa stále držal a jeho zásah nebol smrteľný, poľaviť som nemohol ani len na moment. Okamžite som vyskočil z tejto piesočnej plochy, potiahol za sebou i zbraň a druhou rukou som spravil gesto, akoby som jednoducho zovrel päsť vo vzduchu. Sklo, ktoré Hideovi vážne poranilo nohu sa odrazu rozpadlo znova na menšie kusy a tie, ktoré to ešte dokázali, sa začali hneď vzduchom poberať ku mne. Spravili mi čosi ako chvíľkovú podložku vo vzduchu, keď som sa držal len na skle spojenom do malej plošiny. Sám som však toto nikdy neskúšal a už teraz sa to ťažko ovládalo, preto som musel vymyslieť niečo iné. Niečo, čo malo odraziť to kopu piesku, ktorá sa predo mnou sformovala a ktorú som chvíľu sledoval skutočne s kúskom strachu v očiach.

Tento pohľad u mňa snáď nebol vidieť od čias, čo som opustil rodnú dedinu. Hideo ma však prekvapil tým, čo teraz predviedol a vytvoril. Ak toto všetko malo ísť po mne.. tak som mal väčší problém, než s akým som rátal. Zbraň som si okamžite pripevnil k telu aby som si uvoľnil ruky a vložil som trochu chakry do plošiny pod nohami, aby som sa ešte vyhodil vyššie do vzduchu, skutočne veľmi vysoko. Viac som však plošinu pod sebou ovládať nepotreboval. Bol som už dostatočne vysoko na to, aby som skúsil niečo, čo by mohlo na Hidea zabrať i v tejto chvíli. Črepy z plošiny sa vyparili, neboli potrebné a moje oči sa upli na svetlohnedú kopu dvíhajúcu sa podo mnou.

"Pôsobivé. Ako si poradíš s týmto? Haton: Ranpādo," zašomral som si potichu a spojil dlane rúk, pričom som sústredil väčšie množstvo chakry než doteraz v tomto boji. A keď myslím väčšie, tak skutočne veľké, na moje pomery v doterajších bojoch. Odrazom tohto bola veľkosť sklenenej steny, ktorá sa behom momentu objavila priamo podo mnou. Nie na zemi, nie vyrovnane a padajúca ako gilotína. Bola naklonená ako nejaká štít, dlhá dostatočne na to, aby ju piesok neobišiel s takou ľahkosťou no hlavne hrubá, aby sa sklo nerozbilo so stretnutím s pieskom. Obrovská stena teda z výšky padala priamo na Hidea a pokrývala pomerne veľa z jeho terénu, zároveň slúžiaca mne ako štít. Nehovoriac o váhe, Hideo mal pred sebou úlohu zbaviť sa tej steny a mne to malo dať čas na to, aby som vymyslel, čo proti jeho pokrytiu takto veľkej oblasti spravím. Zdalo sa však, že sme prešli na techniky ultimátnych veľkostí, čo muselo upozorniť široké okolie, avšak to už bolo nepodstatné. Pre Hidea bolo toto miesto pohrebiskom, o to som sa chcel postarať akýmkoľvek spôsobom! A že tých možností bolo ešte veľa!

pro **Sabaku no Hideo** Fri Jul 31, 2015 11:22 pm

Napriek tomu ako silno som bol poranený, som stále dokázal perfektne vnímať. Rana ktorá sa mi vytvorila na nohe bola práve zalepená pieskom a tak som nekrvácal. To však nevrátilo mojej nohe jej hybnosť, našťastie som mal po ruke v túto chvíľu obrovské množstvo piesku. Ten ma držal na nohách, aby som ďalej dokázal stáť, čo mi dovoľovalo sledovať oblohu na ktorej bol Sadao.
„Je ťažké bojovať vo vzduchu že?“ Spýtal som sa provokatívne smerom k nemu, keď som videl ako neohrabane sa snaží dostať vyššie a vyššie, čo najďalej od prúdu piesku, ktorý k nemu mieril v záchvate môjho hnevu o prežitie. Vtedy však sa stalo niečo čo ma dosť prekvapilo. Už keď sa zdalo že ho môj piesok dostane,

vytvoril techniku tak mocnú a obrovskú, až som na chvíľu len onemel úžasom, hľadiac na tú obrovskú stenu ktorá sama mala veľkosť celej mýtinky na ktorej sme stáli. V tú chvíľu by väčšina ľudí sa zdesila, vediac že je pre nich koniec, pre mňa hralo v karty to že piesok bol už dlho vo vzduchu a dosť blízko neho, takže piesok narazil do skla takmer okamžite po jeho vytvorení.
„Nie je.. KONIEC!“ Znova som si pomohol revom, aby som sa nedostal do šoku z bolesti ktorá mi pulzovala nohou, a vtedy piesok vrazil do skla. Čo to však znamenalo pre samotného Sadaa a aj mňa? To že som tam vrazil skôr ako stihlo sklo nabrať dostatočnú rýchlosť žeby sa nedalo zastaviť. Jeho sklo tiež nebolo podporované už ničím, nechal ho len padať voľným pádom, zatiaľ čo ja som využíval piesok nato aby som zastavil sklo.

Takže moja sila prúdila oveľa silnejšie ako len obyčajná gravitácia. A hlavne, piesok ktorý sa rozbil na skle pri snahe ho zastaviť okamžite padnutí na zem sa vrátil späť v ďalšom prúde ku sklu a pomaly ho zastavoval.
„Ne..podce..ňuj.. MA!“ Zakričal som v momente keď sa sklo zastavilo a ja som začal rýchlejšie dýchať. Mal by som sa ukľudniť a prestať používať tak mocné techniky, mal som veľkú zásobu čakry ale tiež aj on. Ak nie väčšiu. Ak by som sa vyčerpal, bol by koniec. Zdalo sa že je koniec. Sadao len chvíľku mohol sledovať ako som zastavil sklo. Problém bol iný, piesok ďalej tlačil sklo vpred. Aj po zastavení. Čo to znamenalo? Že práve technika samotného Sadaa sa obrátila proti nemu a zdvíhala sa vyššie a vyššie aby zasiahla svojho užívateľa.

pro **Sadao** Fri Jul 31, 2015 11:56 pm

Otravný hmyz.. Vzhľadom k tomu, ako sa situácia pre mňa vyvíjala, mal som znova problém. Riešení bolo viac, ale pritom, čím ďalej som ich v mysli rozoberal, tým viac ich ubúdalo. A hlavne, tým viac sa stena blížila späť ku mne. Keď som videl, ako mohutná sklenená stena ostala bez pohybu ležať na jeho piesku a následne hneď aj stúpať, musel som znova už len ignorovať akýsi zvláštny pocit. Akýsi.. dobrý pocit z tohto boja. Asi by bolo menej záživné, keby ho ta stena rozpučí o zem, aj keď nevravím, že by som to nebral. To by som teraz nemusel riešiť to, čo som riešil. Ktovie, možno bolo treba zlomiť jeho vôľu. Ale to tiež nebola zrovna ľahká úloha. Navyše som nebol rečník, takže som túto vec mohol rovno vymazať. Musel som sa spoľahnúť na to, čo vždy - boj. S trochu nespokojným pohľadom som podvihol ruku a spravil pečať, po čom sa iba malý kus sklenenej steny odlomil a oveľa rýchlejšie než samotná stena sa dostal ku mne, kde mi znova poslúžil ako podložka vo vzduchu, hoc ako som vravel, toto som ešte neskúšal veľakrát, takže som mal s udržiavaním rovnováhy trochu problém. Odrazu mi niečo napadlo a donútilo ma to sústrediť sa na to, kde sa nachádza jeho chakra cez všetok ten piesok a sklo. Cítil som ju samozrejme po celom okolí, avšak jej zdroj sa dal vycítiť takisto. Spravil som pečať ruky ešte raz, to malo za následok úlomku druhého kusu steny, tentoraz šlo o celý kraj, čiže šlo o poriadne dlhý kus skla. Akoby som mu snáď chcel pripomenúť predošlú akciu, tento obrovský kus skla som dovytvaroval znova do oštepu, ktorý som na moment ponechal nad sebou a akoby som snáď ostal mieriť na sklo, ktoré sa už ku mne blížilo priam nebezpečne. Vtedy prišiel môj protiútok. Mierne som sa zase vzdialil, spravil pečať a uprostred mohutnej steny sa vytvorila veľká prasklina, ktorá bezpochýb mala rozdeliť stenu na dve časti. Sklenený oštep som pomocou chakry prudko hodil priamo do stredu tejto praskliny, ktorá sa tesne pred stretom otvorila ako nejaká brána znova pod náporom mojej chakry, keď som začal vnútorné kraje po praskline tlačiť oproti piesku, čím som sa snažil medzi pieskom vytvoriť akúsi dieru, bod, kde piesku nebude tak veľa. Práve týmto bodom už mal oštep v plnej rýchlosti preletieť a zasiahnuť Hidea. Táto situácia bola podobná tej predošlej, keď som zasiahol jeho stehno, avšak akoby ju niekto zväčšil do mohutnej verzie. Stena sa teda 'prepadla' v polovici, snažila sa vysunúť čo najviac piesku bokom a do stredu medzi už dve steny práve letel ešte o čosi väčší oštep než bol ten prvý, s radikálne vyššou rýchlosťou a prieraznosťou. Ak Hideo udrží aj toto, budem hold musieť zmeniť stratégiu a hlavne vynechať boj na takúto vzdialenosť a vo vzduchu..

pro **Sabaku no Hideo** Sat Aug 01, 2015 12:51 am

Sadao bol teda dobre zvláštny, keď mal z toho súboja dobrý pocit. Ja? Ja som bol v naozaj divnom stave. Len na základe hnevu som sa snažil ignorovať bolesť nohy, ale ten nado mnou nevládol. Vôbec som sa necítil nejako dobre počas súboja, nech bol energický a akčný ako som ešte nezažil, bojoval som predsa o svoj život a také súboje nie sú príjemné. Po celý čas som bol nervózny a strachoval sa o život, ale hlavu som si držal chladnú. Potreboval som premýšľať, rovnako ako okamžite po tom čo sa otvorila stena nado mnou na dve časti a presne stredom sa rozhodol Sadao zaútočiť presne cez prúd piesku priamo na mňa. Nechcel som tvrdiť že som to čakal ani nič iné, predsa len stred toho prúdu mal najslabšiu časť, nedokázal som si ani predstaviť že to dokázal nejako vyčítať len podľa rýchlosti prúdu.
„Neviem kto si.. Ale musím uznať že si dosť dobrý..“ Klamal som, bol perfektný a hlavne voči mne naozaj bol. Napriek tomu som nesmel teraz rozmýšľať nad týmto, potreboval som sa zbaviť útoku ktorý na mňa šiel z množstva strán. Nie len že na mňa mieril sklenený oštep asi tri krát väčší ako ten minulý, z bokov na mňa padali hrany skla. Musel som premýšľať, a to sa dostavilo presne v okamihu ako som videl ten prúd. Stačilo tak málo, spomalil som ho a začal presúvať ďalej od krajov jeho skla, čo malo za následok že sa obe sklá začali akoby „vylievať“ spod môjho piesku a tak sa začali aj otáčať, takže nepadali plochou na zem ale práve okrajom.

Les - Stránka 11 Tumblr_nb67vehrky1s3h7g4o1_500

Vtedy som to využil, mal som dostatok času pretože Sadao sa musel prebiť cez prúd ktorý ostal v strede. Mal som málo času ale aj to stačilo nato aby som narazil tento krát zboku do skiel, do ich plochy, čo podľa fyzikálnych zákonov malo za následok že som odpálil sklá od nás.

Jedna letela priamo na hradby Tsukigakure a druhá priamo do lesa. To už sa ale Sadaov oštep dostal ku mne, avšak len čo dopadol k zemi mňa už nebolo. To ale Sadao nevedel, nebol senzibil a celé okolie zahalil dym a piesok. Zdalo sa že je koniec keď to okolo nás utíchlo, ale vtedy pochopil že to bol len môj trik. Využil som práve ten dym a piesok ktorý sa rozsypával v okolí a pomocou neho som sa vyzdvihol hore, priamo za neho, kde sa už ale formoval piesok predo mnou. Vytvoril čiaru, hrubú, a len čo ju sformoval, nedal som Sadaovi čas na takmer nič. Začal som ho ostreľovať akoby dlhými guľkami priamo z piesku, ktoré v tej rýchlosti ako leteli.. no, bolo ťažké sa im vyhnúť a vďaka rýchlosti mali skvelú prieraznosť.

pro **Sadao** Sat Aug 01, 2015 1:34 am

Hideo to znova zvládol viac než obstojne. Napokon, vyhol sa aj dvom kusom steny a tak isto oštepu, takže jeho krok bol proti mne tentoraz stopercentný. Na chvíľu ma však nezaujímal len Hideo ale i to, kam moje steny dopadli. Jedna strana do lesa, kde mi to bolo maximálne fuk, ale tá druhá prevalila hradbu Tsukigakure. Síce presne tak, že okrajom zničila len stenu hradby, no ale stále by si to všimol už aj slepec bez psa. Mierne sa môj výraz nadýchol nespokojnosti, no ostávalo mi dúfať, že tu teraz nepribehnú stovky posíl. Nuž, nechal som to tak a obrátil som oči k vlastnému bojisku, ktoré teraz bolo zahalené do dymu a piesku. Ostalo, ak nerátam zvuky po dopade stien a piesku, pomerne moc veľké ticho a mne sa to samozrejme nezdalo. Žeby som ho skutočne zasiahol? Stihol však odvaliť steny, no možno už nestihol uskočiť, pretože nečakal oštep? Len veľmi rýchlo mi prebleskli otázky hlavou, než sa Hideo znova ukázal. V tomto momente už zapracoval len a len môj inštinkt, nič viac. Keď sa dostal tak šikovne a rýchlo za mňa s technikou na strednú vzdialenosť, inštinktívne som iba vyskočil do vzduchu a asi som len dúfal, že ma nezasiahne tak, ako by sa mu to hodilo.

Musím podotknúť, že za celý môj život od úteku z dediny sa skoro nikomu nepodarilo spraviť mi čo i len škrabanec. Hideo možno týmto útokom nedosiahol ťažkého zranenia, ale mám pocit, že veľa z jeho rán minulo len veľmi tesne. Dôvodom boli viaceré rany, ktoré sa objavili na mojom tele, keď Hideova technika skončila alebo už na mňa vďaka pádu nemala dosah. Môj zrak sa upieral na moje ruky, boky, nohy, jednoducho všetky zraku dostupné časti, na ktorých sa mi teraz z rán ukazovala moja krv. Keď tento moment prebehol a ja som akosi prehltol to, že ma po takom dlhom čase čosi zranilo, prudko som sa vo vzduchu otočil čelom k Hideovi a zadíval som sa mu do očí. Čo on mohol vidieť nebol iba jeho protivník, ale i znova väčšie kusy skla, ktoré sa za mojím chrbtom spojili a ja som na ne dopadol nohami.
"Slušný ťah. Avšak bez väčšieho zásahu.. len zbytočný risk," prehovoril som ku nemu a odrazil som sa od sformovanej plošiny, ktorá ma pridržala vo vzduchu.

Tentoraz som letel priamo k Hideovi. Risk? Nie. Spolu so mnou na neho odrazu letelo niekoľko desiatok sklenených ihiel, ktoré sa ako inak sformovali zas z okolitého skla, ktorého v mojom okolí vždy bolo pomerne dosť, obzvlášť v boji a ešte viac obzvlášť po vývoji tohto boja. S odrazom som na neho mieril kopom priamo do brucha, v tej rýchlosti sa síce mohol uhnúť, ale zásah by dostal do tela tak či tak, pretože som vynaložil veľké úsilie a rýchlosť na tento ťah. Dostatočne veľké nato, aby sa nemohol len ľahko uhnúť! A pokiaľ išlo o sklom tvorené ihly, tie mali nasledovať len moment po kopnutí, kedy ja som len znova ostal voľne padať, samozrejme som mal v poistke znova kusy skla v mojom okolí, avšak viac mi šlo teraz o sledovanie ihlíc, ktoré sa začínali mihať okolo Hidea. V podstate som mu vrátil útok podobným spôsobom. Až na ten rozdiel, že ja som teraz nemieril na jeho dôležité časti tela. Doslova som nechával, aby ho ihlice dorezali na povrchu tela vrátane niekoľkých škrabnutí na tvári a keď som uvážil, že je to už dosť, ihlice som jednoducho nechal rozložiť znova v črepy, ktoré sa dostali späť ku mne a ja som len zostával Hidea sledovať z bezpečnej vzdialenosti. Tento útok.. akoby sa ani neodohral v tomto boji. Bolo to pre mňa akési vrátenie toho, čo urobil mne, len vo väčšom. Teraz som ho nechcel dostať, ak by som to chcel, dostal by určite viac než iba vybitie dychu kopom a dorezanie povrchu tela, no to malo znova čas až po tomto. Pod nohami sa mi znova sformovala sklenená plošina a ja som zostal pohľadom na svojom protivníkovi, ktorému som dokonca dával šancu na výdych. Mal som ešte zopár es, ktoré som rozhodne chcel na ňom využiť. Jedno už dokonca šlo i pohľadom zaznamenať, no asi nikomu by nedoplo, čo presne mám v pláne. Hovoriť za mňa mohli len črepy v obrovskom množstve, ktoré sa akoby hromadili okolo mňa. Hideo chcel zjavne rany a ja som začínal mať čoraz väčšiu chuť ich na ňom hromadiť..

pro **Sabaku no Hideo** Sat Aug 01, 2015 2:00 am

Koniec? Zdalo sa že sa o nejaký jedná. Priamo môj. Sledoval som ako na mňa pozerá zdola, pričom celé jeho okolie tvorilo sklo. Obrovské kusy črepov. V obrovskom množstve. Kto mohol čakať že je až taký rýchly a vyhne sa môjmu útoku. Dúfal som že práve môj útok bude posledný, zatiaľ sa zdalo že mu to spôsobilo len zopár povrchových zranení.
„Zatiaľ?“ Spýtal som sa sám seba v duchu keď vyrazil zospodu na mňa. Bol rýchly, ani ja som sa nestíhal uhnúť len za pomoci piesku, sám som bol v dosť veľkom šoku že ho to minulo a ja som okolo seba nemal dostatok piesku aby som sa bránil. Nemal som už techniky na nič, piesok bol dole a ja som bol príliš vysoko. Čomu Sadao vlastne ešte viac dopomohol tým, že ma vykopol ešte vyššie, a môj piesok už ale nestíhal ísť za mnou, pred tým než začali dopadať prvé črepy. Kusy skla začali presekávať moje telo, aj keď sa zvyšný piesok z tekvice snažil ako mohol aby odrážal všetky kusy ktoré mierili na moje dôležité miesta, nevychádzalo to. Sklo sa prerezávalo mojou pokožkou ako nôž maslom, zanechávajúc za sebou hlbšie sečné rany na množstve miestach. Nebol som schopný hýbať nohou takže uhnúť ako on som sa nedokázal. To zranenie pred tým teraz spôsobilo že ma zasypal dážď črepov, a ja som pomaly začal padať extrémne rýchlo k zemi. Tam ma už čakal síce piesok, ale bolo po útoku a zdalo sa že to nakoniec, aj keď nechcel, Sadao prehnal. Nehýbal som sa a hlavou len padal dolu zemi, zatiaľ čo sa mi zatvárali oči.
„Sensei.. Sklamal som? Toľko ste mi verila. Hovorila ako vás prekonám. Pilikka-sensei. Zdedil som vašu cestu? Keď som vás.. ani nedokázal nájsť? A vzali ma priamo pred prahom vašich dverí..“ Moje myšlienky boli smutné, ale zdalo sa že bol naozaj koniec. Padol som do víru piesku a dymu, ktorý ešte ostal po poslednom útoku, k zemi, prerazil piesok ktorý akoby stratil vôľu ma nejako chrániť a ostal v diere v zemi ležať bez nejakého pohybu, bez toho aby mi bilo srdce. Alebo bolo tak slabé že už nešlo takmer ani počuť? Jedno bolo jasné a pravda. Jeho technika vyšla presne ako chcel.

pro **Sadao** Sat Aug 01, 2015 2:20 am

Znova bolo vidieť v Hideovej tvári šok. Už to bolo snáď po tretí raz za tento súboj. Mňa tiež prekvapil, ale zjavne to bolo z mojej strany trochu prekvapivejšie u neho. Nuž, v tejto chvíli som sledoval, ako sa jeho telo voľne pretočilo vo vzduchu a ako začal padať dole hlavou, strmhlavo až k zemi. Vyzeralo to skutočne tak, že som ho doriadil viac než som mal v pláne, čo ma trochu vnútri sklamalo ako protivníka, ktorý chcel lepší koniec boja, no zároveň potešilo v tom, že už bolo očividne zas po boji a mal som pokoj. Spustil som sa na sklenej plošine dole, pomaly až nad zem, kde som zostal tesne nad pieskom. Čokoľvek sa mohlo stať a ja som nešiel riskovať vstúpiť na jeho zbraň, ak by náhodou dostal druhý dych, v čo som už pochyboval.
"Gaarova krv.. schopnosti piesku, kedysi sklo.. potenciál.. a predsa len nič z toho, hm?" prehovoril som k jeho telu a naklonil som hlavu. Do ruky som vzal svoju zbraň a zľahka som ju špicom oprel o plošinu, pričom môj zrak sa po celý ten čas zameriaval na bezvládne telo Hidea. Krv mu tiekla z veľa rán, niektoré zrejme boli hlbšie než som sám zamýšľal, ale čo sa dá robiť, nie vždy veci vychádzajú podľa plánu. Zostal som takto nad ním a viac než na neho som sa už pomaly začínal dívať po okolí, pretože tu bola poriadna spúšť. Bolo otázkou času, kedy sem dobehne niekto ďalší a ja som prichádzal už na myšlienky s tým, čo spraviť s Hideom. Zbaviť sa ho, podhodiť ho do dediny ako nejaký bezcenný kus mäsa, odniesť ho a vziať si odmenu.. jop, tých možností tu bolo veľa a človek si fakt mohol vyberať!

pro **Sabaku no Hideo** Sat Aug 01, 2015 2:21 pm

Sklamanie v Sadaových očiach bolo oprávnené. Prišiel sem aby bojoval so samotným potomkom Gaary, piateho Kazekágeho a jedného z najsilnejších Shinobi zo Suny, akých videl svet. Očakávalo sa toho odo mňa veľa, naozaj veľa. Nie nadarmo som bol žiak ďalšieho Kazekágeho, Akasuny no Pilikky. A tento potomok, od ktorého očakával až príliš veľa padol neuveriteľne rýchlo. Síce som bol jeden z mála ľudí ktorí ho dokázali poraniť, nasadil som len za jeho zranenie takmer všetko.

Snažil sa ma udržať aj dlhšie nažive, ale pritom som ho len sklamal. A nebol sám. Ako som tam biedne ležal v diere v zemi neschopný pohybu a so srdcom, ktoré už nevyžarovalo žiadnu dávku života, som sklamal predovšetkým seba, seba a svoj sľub ktorý som zložil ešte ako malé dieťa, dieťa ktoré sa tak stále opieralo o to že ho zachránia. Dieťa, ktoré sa s obľubou schovávalo za chrbát svojho senseia. Sadao mal ale rozum že sa aj tak nepriblížil k piesku, bál sa môjho posledného vzdoru. Ktorý neprichádzal. Len som tam nehybne ležal a nevstával. Avšak.. Avšak vtedy mi praskla tvár a odpadol kus tváre. Dutej tváre. Tváre obyčajnej bábky z piesku. Vtedy doslova Sadaom trhlo.

Flashback

„Padal som, hneď po zásahu techniky som padal k zemi. Vletel som do piesočnej búrky a dymu, kde už na mňa ani Sadao nemohol vidieť. Vzdával som sa. Cítil som sa slabý a s pocitom že nemám proti nemu najmenšiu šancu som radšej zveril svoj život do rúk smrti. Vtedy som v lete pocítil pálenie v očiach a horkosť ktorá mi stekala po pomaly sa rozpadávajúcej tvári. Slzy? Ako dlho to bolo naposledy čo som také niečo cítil? Od matkinej smrti. Vtedy som ich cítil naposledy, vtedy pri sľube že vstanem a budem bojovať do posledného dychu. Sklamal som aj ju?
Verím ti! V hlave sa mi ozval hlas a ja som prudko otvoril oči. Ten hlas. Ako dlho som ho nepočul a čím všetkým som si preskákal aby som ho znova počul. Toľko som dlhoval človeku ktorému patril tento hlas. Len vďaka nemu som tu, len vďaka nemu som sa nevzdal tam vtedy v Sune ale prebojoval svoje miesto vo svete, nie ako vnuk Gaary, ale ako Sabaku no Hideo. Nevzdala to so mnou aj keď som bol ten najhorší žiak a verila vo mňa. Nemohla ma naučiť všetkému čo by ma naučil Gaara ak by žil, naučila ma ale byť správnym Shinobim, správnym človekom. Chlad v očiach podobný tomu ktorý mal Sadao sa zmenil. Zachránila ma a vytiahla z kaše. A moje brnenie sa rozpadlo. Vždy som šiel do boja s tým že som vedel svoje slabiny a ňou bol boj na blízko. Cez piesočnú obranu nešlo prejsť tak ľahko, bola to dokonalá obrana. Ale ak sa stalo že niekto prešiel, mal som ešte jednu. Brnenie z piesku, ktoré schytalo väčšinu rán od Sadaa. Padal som ale piesok ma zachytil.
Nesklamem vás.“

K zemi dopadlo len moje Kawarimi ktoré malo slúžiť ako návnada.

Musel som premýšľať a to veľmi rýchlo. Bojoval som so súperom mocnejším ako som ja sám, ale ma to len posilňovalo. Hnalo ma to vpred, ako keď niekam bežíte a zrazu vás chytí slabosť. Ale vy musíte dobehnúť a tak sa deriete vpred aby ste prekonali svoje hranice a dobehli na to miesto. To hnalo vpred mňa. Vtedy keď pochopil o čo sa jednalo, som už ale Sadaovi nedal šancu na bránenie sa. Ani na útok. Na nič, pustil som sa do neho všetkým čo mám. Bol dosť blízko zeme. To bola jeho slabina v túto chvíľu, a miesto kde som dúfal, že ho nakoniec dostanem. Mal som ho presne tam kde som chcel, stačilo len že sa trochu zdvihol piesok a jeho plošina sa stala nestabilná. Udrel som pieskom z boku a plošina sa prevrátila spolu s ním, padala na piesok, more piesku pod ním. Vedel, určite vedel že len čo sa ho dotkne, je s ním ámen. A aj mal byť, avšak na náhodu som čakať nemienil. Zatiaľ čo padal, spojil som ruky. Nechal sa oklamať, síce som zato zaplatil veľkými zraneniami, potreboval som obetovať svoje samotné telo aby som to zvládol. V tomto boji vyhrá ten, kto využije svoje schopnosti premýšľania naplno. Bol omnoho silnejší, ale to nehralo nikdy obrovskú rolu. Vtedy z dvoch strán vyleteli kocky. Obrie kocky z piesku, pevného piesku ktoré sa rútili obrovskou rýchlosťou na Sadaa. Mali ho za úlohu rozpučiť? Nie, vedel som že sa tomu vyhne, bol až príliš silný aby som ho mohol takto podceniť. Jediný únik bol práve vrch. Nejako vyskočiť hore. A tam? Tam sa ukázala moja ultimátna technika. Moja technika bola prirýchla aj na neho, a tak nemohol očakávať že práve hore budem stáť ja, držiac sa za nohu ale s odhodlaním v očiach. Prišiel úder, nemohol mu spôsobiť ani malé zranenie, ale mal ho vyviesť v tomto stave z rovnováhy. Tým že som ho chytil a tak mu zabránil sa pohnúť. Riskantné. A vtedy. Vtedy sa zdvihli piesky a zovreli ho. Nebol to však obyčajný útok. Ohromná guľa sa zdvihla a nechala v sebe dieru, ako ústa. A tie ústa akoby zaútočili na to miesto kde sme stáli.

Oboch nás pohltili snažiac sa nás uväzniť v obrovskej guli. Mne sa nič nestane, piesok ma chráni. Ale len čo sa dostane do guli aj on, je koniec. Avšak, ako. Napriek zraneniam, neschopnosti sa hýbať. Tomu aký som bol dosekaný. Strate čakry, mi horeli v očiach plamienky. A ja som ho držal pevne.
„Som Sabaku no Hideo, vnuk Sabaku no Gááry, piateho Kazekágeho, študent Akasuny no Pilikky, šiesteho Kazekágeho. Som ich spoločným odkazom! NEPODCEŇUJ MA!“ A guľa sa zatvorila. Či pocítil strach? To neviem. Či zdesenie alebo prekvapenie? Neviem. Ale tentokrát sa karta obrátila. Po celý súboj ma prevyšoval a ja som nebol schopný sa ho ani len dotknúť. Karta sa obrátila. Pôjdem do neho všetkým či mám, a ak tu mám umrieť, stiahnem ho zo sebou. A dokážem, že som nikoho nesklamal. Dokážem svoju cenu! Arigato. Sensei.

pro **Sadao** Sun Aug 02, 2015 1:44 pm

Nejakú chvíľu som sa len díval po okolí s myšlienkou, že sa budem musieť znova vypariť preč, aby ma jednotky z Tsuki neotravovali, ale nakoniec som túto myšlienku aj tak zatratil, keď som prešiel pohľadom späť k telu Hidea. Zovrel som v ruke zbraň, zľahka napol sval v ruke a už-už som chcel jeho telo definitívne doraziť, než som sa zatrhol a pohľadom som prešiel k Hideovej tvári, ktorá sa v časti zlomila a odpadla. Náhrada? Prefrčalo mi mysľou a ostal som bez pohybu, čo však zmenil sám Hideo. Pomocou piesku narušil ako-takú stabilitu mojej plošiny pod nohami, prevrátil ju a donútil ma konať veľmi rýchlo. Až tak rýchlo, že som mu sám skočil na plán, ktorý vymyslel. Uvedomil som si, že z oboch strán na mňa letí piesok, ktorý by ma asi v inom prípade rozpučil, avšak bol som i tak dosť rýchly na to, aby som využil toho jediného miesta na únik, ktorým bol vrch. Vyskočil som už z padajúcej plošiny pod nohami, ktorá však ešte na odskok poslúžila obstojne a vyletel som skutočne tesne nad piesočné gule, ktoré sa podo mnou zrazili v plnej rýchlosti. Môj pohľad zdola sa pomaličky dvihol až nado mňa, kde už však čakal Hideo. Z tejto diaľky i on sám mohol zazrieť moje ďalšie prekvapenie v inak chladných očiach. Dokonca som aj pootvoril ústa, akoby som snáď na moment vypol a len uvoľnil všetky svaly, než mi Hideo z tejto pozície uštedril úder. Nebolelo to, zažil som samozrejme už oveľa tvrdšie údery, ale tu nešlo o to zraniť ma ním, na to bol Hideo dosť múdry aby si uvedomil, že taký úder by mi nič nespravil. Šlo tu o to narušenie mojej rovnováhy, už po druhý raz, kedy ma dokonca Hideo sám chytil. Mohol som sa spamätať akokoľvek rýchlo som chcel, Hideo ma už mal na mieste, v akom potreboval. Okamžite som, akoby jeho ignorujúc, prešiel očami vôkol seba na oboznámenie svojej situácie, ktorá teda nebola bohvie aká. Následne som sa pozrel priamo na Hidea a venoval som mu dlhší pohľad. Zdá sa, že ta zasraná vôľa má stále rovnako veľkú silu. Zmeral som si Hidea pohľadom a následne som po dlhšej chvíli spravil pohyb, kým jeho technika postupne robila pokrok. Hideo ma stále držal, bolo zbytočné sa s ním nablízko naťahovať, dopomohol by si možno pieskom a stratil by som čas, takže túto možnosť som hneď vylúčil. Namiesto toho som natiahol ruky cez jeho ramená a spojil ich za jeho krkom, mohlo to vyzerať hádam i ako objatie, ale to by asi každý na svete pochyboval, že by som spravil práve toto, takže to nemohlo napadnúť snáď ani Hideovi samotnému. Nie, potreboval som spojiť ruky v pečať, čo sa mi takto aj podarilo. Hideo ma stále držal? Nech, takto som oveľa ľahšie držal ruky pri sebe pre techniku, ktorá mala konkurovať tejto jeho.
"Na tak mladé ucho máš nejako moc titulov, Hideo. Radšej keby sa sústredíš na iné veci," sucho som potichu prehovoril a Hideo si mohol začať všímať moje črepy, ktoré okolo mňa vždy poletovali, za každých okolností. Práve teraz sa priamo pred jeho očami zväčšovali a ich pohyb okolo nás sa čoraz viac zrýchľoval. Potreboval som čas, avšak to aj Hideo, o tom som bol presvedčený. Jeden črep som si však ponechal za Hideovým chrbtom, priamo pred mojimi očami aby som vďaka odrazu mohol sledovať dianie za sebou, teda vývoj jeho techniky, ktorá na nás zjavne mala zaútočiť a tiež nás uzavrieť. Moje črepy mali dosiahnuť mohutnej veľkosti, skutočne dostatočnej na to, aby mohla narušiť Hideov piesok, no šlo tu teraz o čas. Ten sme potrebovali obaja a bolo otázne, v koho prospech teraz mal hrať. Hideovi dala druhý dych vôľa, priatelia, šťastné spomienky, momenty.. ja som druhý dych nepotreboval! A ak som nejaký mal kvôli nemu dostať, hodlal som mu tento plán veľmi sťažiť. Nezomriem v piesku.. ani teraz, ani nikdy. S odhodlaním som aktuálne do techniky pridal viac chakry, čo možno priebeh o trochu mohlo urýchliť, ale stále nie tak, aby som ešte teraz stihol niečo extra narobiť. Pečať vlastne už ani nebola potrebná, no ľahšie sa mi sústredilo na zväčšovanie každého jedného črepu v našom okolí. A Hideo si mohol sám všimnúť, že ich tu bolo požehnane. Cítiť strach, prekvapenie či zdesenie? Nie, so zachovaním chladnej hlavy som podnikol krok, ktorý teraz mohol vyvolať pochybnosti u Hidea! A ten si teraz musel znova poradiť tak, aby to mne nevyšlo!

pro **Sabaku no Hideo** Sun Aug 02, 2015 3:07 pm

Samozrejme som vedel že úder nebude mať žiaden účinok. Nebol som nato dostatočne silný, v sile ma predháňali aj niektorý Geníni. Na život v boji tela na telo som nebol zvyknutý, síce som nemal tak mľandravú postavu, vedel som že piesok ma bude chrániť. Už len z toho že ma piesok bránil a ja som to nedokázal ovplyvniť som nedokázal trénovať s nikým. Jedine že by Pilikkine údery boli takmer smrteľné aby prešla obranou, to by ma ale zabilo. Našťastie pre mňa som ale sledoval prekvapený výraz Sadaa. To mi stačilo nato aby som vedel, že môj ťah vyšiel. Síce som skôr dúfal že zvolí cestu pri zemi a padne do piesku, čo by ho isto stálo život, aj toto šlo. Riskoval som, mohol ma tak nablízko zabiť ale vedel som že by ho to zabilo tiež. Držal som ho ako nikoho. Ako ešte nikoho nikdy, keď sa guľa zatvárala.
„Zato ty starče, nemáš žiadne.. A už žiadne nezískaš, teraz už neutečieš..“ Prehovoril som na jeho poznámku a v ten moment, ako začal skladať pečate za mojou hlavou a črepy sa začali zväčšovať som vedel, že musím konať. Nebol to len taký obyčajný súper mojej úrovne, bol nado mnou a mal skúsenosti z bojov, takže vedel perfektne reagovať za každej vzniknutej situácie. Preto ma chytil piesok okolo pasu a strhol ma dole, keďže ma akoby objímal. Strhol ma dole a cez malú dierku v guli ma pretiahol až vonku kde som ostal stáť na piesku pred guľou. Síce som si od nej udržiaval odstup, bola trochu nad zemou. Vtedy som rukou zamieril ku guli a povedal len jednu vec.

„Sabau Sōsō“ Zreval som. Púštny pohreb, impozantná technika, ktorú nešlo len tak zničiť. Akonáhle je súper chytený v piesku, začne piesok sa na neho lepiť a drviť ho. To isté ako guľa, začala sa zmenšovať pretože sa zapĺňala pieskom a začala súpera pomaly drviť. A v tom okamihu som stisol päsť úplne a piesok ho rozdrvil. Snáď.

pro **Sadao** Sun Aug 02, 2015 3:37 pm

Pozorne som monitoroval celé svoje okolie, ktoré spočívalo v podstate v piesočnej guli, v ktorej sme sa nachádzali a pozoroval som i Hidea samotného. Jeho reakcia na moje slová mi len prešla hlavou a stratila sa, viac ma určite zaujímalo to, že ho piesok obtočil okolo pása a vytrhol odo mňa. Na chvíľu som teda pečať prerušil, čo vôbec nevadilo, ale i tak som ju hneď po Hideovom odtrhnutí obnovil, teraz však už s oveľa väčším popudom zväčšenie črepov urýchliť. Tie už, mimo zrak Hidea, dosahovali slušnej veľkosti a začínali sa točiť čoraz bližšie okolo mňa, avšak stále v čo najväčšej rýchlosti. Hideo už v tomto momente však aktivoval svoju techniku, ktorou ma chcel rozdrviť. Ja som však ešte vyčkával. Začínal som si uvedomovať, že guľa sa zmenšuje a piesku pribúda, ale vyčkával som a zbieral každú jednu sekundu. Až to konečne prišlo a Hideo sa díval na svoju dokončenú techniku, kedy piesok stlačil všetko v guli a zjavne sa malo očakávať, že v sebe ponesie už len krv nepriateľa. Namiesto toho si však Hideo mohol všimnúť niečoho iného. Mohol si všimnúť, ako guľa sama stratila tvar, ako ju čosi ešte v tejto chvíli stále deformovalo a ako bolo piesočné stlačenie mierne zmarené. Špeciálne využitá technika Sutōmu no Jutsu v priam gigantickej verzii, ktorá v tejto chvíli rozmetala celý piesočný útvar vo vzduchu a so mnou v jej centre, kde som už znova poletoval na nedokonalej plošine zo skla. Nie však v tak dobrom stave ako doteraz. Kľačal som na jednom kolene a držal si pravé rameno, z ktorého mi tieklo trochu krvi. Mal som tiež privreté pravé oko a menší pramienok krvi pri kútiku úst, nakoľko som mal namále. Celkovo som bol už akýsi došrámaný a obitý, jednoznačne kvôli piesku, ktorý ma napriek môjmu prežitiu však našiel a pár sekúnd drvil, no dostal som sa z toho. Práve teraz som sa znova díval na Hidea, držal si zatiaľ najväčšiu ranu na ramene a nechával mohutné kusy skla točiť sa okolo mňa v už trochu menšej rýchlosti, kým jeho piesok sa už nachádzal len podo mnou, okolo mňa po ňom nezostalo už ani stopy.

Les - Stránka 11 Obito-uchiha-image-obito-uchiha-36448283-500-180

"Tak sa zdá, že si sa ku mne dostal už príliš blízko," prehovoril som chladne a podvihol s ignorovaním bolesti pravú ruku, ktorú som len vystrel pred seba a stlačil ju v päsť. Mohutné sklá točiace sa okolo mňa začali praskať, roztrieštili sa na tisícky črepov a ostali poletovať okolo mňa naberajúc znova na rýchlosti. S menšími ťažkosťami som sa vystrel, pustil si ranu na ramene a ostal som vzpriamene stáť, pričom črepy vôkol mňa vytvárali doslova vír. Bez čakania a stále s pohľadom upretým cez tento vír na Hidea som sa jednoducho pohol na plošine priamo k nemu, kým vír sa hýbal so mnou a v tomto množstve a rýchlosti mal v pláne rozsekať akýkoľvek pokus o obranu, ktorú by Hideo chcel skúsiť. V podstate som zopakoval techniku Sutōmu no Jutsu, akurát už v jej pravej forme. A tá sa práve teraz hrnula spolu so mnou až nebezpečne blízko k Hideovi.

Les - Stránka 11 Obito-uchiha-image-obito-uchiha-36448267-500-320

pro **Sabaku no Hideo** Sun Aug 02, 2015 5:04 pm

Stál som obďaleč obrovskej gule a sledoval ju ako sa pomaly zmršťuje. Cítil som nadšenie, o to väčšie prišlo sklamanie. Veril som že je koniec. Že to bol tvrdý súboj ale víťazom som bol ja, napriek tomu že som stál proti silnejšiemu súperovi. Samozrejme že ma zdesilo keď som začal pozerať ako sa guľa deformuje inak ako sa mala, načo sa kompletne rozletela a tam stál Sadao. Zranený to áno, držiac si pravú ruku to áno. Ale žil a mňa to zdesilo. Čakal som koniec, sám som padol na kolená a začal trochu horšie dýchať, čo znamenalo že moja čakra začala brutálne klesať. Využíval som svoje techniky naozaj až príliš silno a väčšina z nich obsahovala obrovské množstvo piesku. Nebol som na dne, vládal som, ale vedel som že takto dlho nevydržím. Vtedy mi pohľad padol na malý okamih ku hradbám.
„Tie techniky.. museli vidieť.. prídu?“ Spýtal som sa sám seba v duchu, tie techniky boli obrovské, museli si ich všimnúť snáď v celej Tsukigakure. Vedel som že je tu ešte jeden Nukenin, aj keby som Sadaa porazil, čo vyzeralo že nezvládnem, mohol by ma napadnúť a to by som už isto neprežil. Teraz však som stál proti niekomu inému.

„Kto sakra si!?“ Zakričal som k nemu, možno aj zo zúfalosti a ruky sa mi dotkli piesku podo mnou. Začal ku mne letieť a jeho sklo sa roztrieštilo na malé kúsky, ktoré okolo neho začali letieť a trhať zvyšný piesok ktorý ostal po zničenej guli. Tento krát som začal cítiť vzadu na chrbte pot ja. Nebol to ale len pot z vyčerpanosti, bol to pot strachu? Na malý okamih som sa zdesil. Bol to silnejší nepriateľ a zdalo sa že aj keď som ho zranil, musel som vynaložiť takmer všetko aby som ho porazil. Mal som posledný tromf. Ten už ale musel účinkovať a len čo som sa dotkol zeme, piesky sa zdvihli. Neboli to obyčajné ruky aké som doteraz používal, zdvihla sa ohromná vlna hotová tsunami, ktorá sa v obrovskej rýchlosti rútila na Sadaa, ktorý nebol príliš vysoko. Priamo proti nemu šla vlna piesku a ja som sa spoliehal že neprejde. No vedel som že nesmiem strácať na obrane. Okolo mňa sa začal taktiež zhromažďovať piesok.

pro **Sadao** Sun Aug 02, 2015 5:42 pm

Zdalo sa, že som svoj útok musel mierne pozmeniť, keď sa priamo proti mne začala dvíhať vlna piesku. Tak veľká, že sa mohla pokojne nazývať piesková tsunami, ktorá sa hrnula na mňa a istotne mala v pláne pohltiť jak mňa, tak aj celé moje okolie za mnou. V tejto pozícii mi ostávalo len jediné. Zľahka som pribrzdil v lete a zložil som pečate, kým črepy sa i naďalej krútili okolo mňa. Pár sekúnd som sa nehýbal, až som vyskočil z plošiny do výšky, čo to len šlo, aj keď to moc pri tej vlne piesku nepomohlo. Mne však šlo o niečo iné. Uprostred víru sa odrazu spravila menšia medzera, priam dokonalo načasovaná pre môj krok, ktorým bolo vytvorenie znova veľkého a hrubého kusu skla, ktorý som nechal prudko vyletieť zozadu na mňa. V podstate to bolo akoby hod tehly do výšky nad vlnu, ktorá následne mala dopadať až za ňou. A ja som na túto sklenenú tehlu počas preletu okolo mňa skočil, zbraňou sa zapichol do skla, cez ktoré zbraň prešla prekvapivo ľahko a jednoducho som voľne letel vyššie, až do úrovne vlny, ktorá sa už nachádzala pri mne. Vtedy som spravil pečať voľnou rukou a donútil som kus skla sa znova pohnúť, tentoraz už spôsobom preletu vlny, čím som sa dostal za piesok a jednoducho som sa spustil dole aj s tým, že som zbraň zo skla vytiahol. Konal som veľmi rýchlo a šlo to vidieť na tom, s akým ponáhľaním a rýchlosťou som už skladal pečate a aké agresívne triky som hodlal na Hidea znova vytiahnuť. Práve v tejto chvíli som padal voľne k zemi, avšak nechcel som dať Hideovi vôbec čas na to to nejak využiť. Zložil som pár pečatí a kus skla, ktorým som sa 'zviezol' nad vlnu, sa teraz rozdelil na 3 úzke kusy, avšak tiež sa dotvoril do akýchsi kruhov s ostrými stranami.

Po zložení ďalšej jednej pečate sa tieto 3 kruhy začali veľmi rýchlo otáčať a dali sa tiež do pohybu, priamo na Hidea. Ich prieraznosť a rýchlosť bola vysoká, ani narýchlo vytvorený štít z piesku by tak ľahko neustál trojitý náraz tohto typu, takže som si dovolil ani len nerátať s tým, že by to mohol Hideo ľahko vykryť. Hoci mohol ma zas prekvapiť, to som mu musel nechať. Ja som však videl ešte priestor na pokračovanie. Padal som stále dole, ale nakoľko vlna bola skutočne vysoká a pád teda tiež, mal som ešte stále dosť času a ten som i využil, keď som znova spojil ruky do pečate. To už na Hidea leteli z jednej strany 3 ostré kotúče, ktoré nebolo dobré podceňovať, avšak pridal som k nim ešte čosi. Akonáhle sa kotúče mali dostať k nemu, z druhej strany ho mal čakať tvrdý úder od znova veľkého kusu skla, ktorý som vytvoril a rýchlo poslal z druhej strany, menšou obkľukou, aby sa viac Hideo sústredil na kotúče a nie na nejaký kus skla. Toto sklo ho malo doslova nabrať plnou silou a prišpendliť ho o zem, kým ja som posledné črepy vo svojom okolí využil na to, aby som si znova vytvoril tú moju obľúbenú plošinu, na ktorej som sa už celkom aj vedel udržať. Technika skleneného víru tak musela zmiznúť, udržiavať toľko skla v pohybe a vytvárať ešte veľké kusy by bolo pre mňa už nemožné, o čom svedčilo aj to, že po vytvorení tohto útoku som už ostal zadýchaný a len s ľahkým pohybom vo vzduchu k Hideovi som pozoroval, ako sa vysporiada s rýchlosťou a prieraznosťou z jednej strany a s prudkou silou z druhej. Sám som si však už musel dávať pozor na chakru, vytvoril som veľa mohutných skiel a tie menšie zas vo veľmi veľkom množstve, takže som nesmel spraviť chybu, že by som sa vyčerpal a boj si sám prehral takouto chybou. Stále som však chakru mal a bolo to treba rozumne využiť.
"Som len malým črepom vo svete," prehovoril som si potichu s hlbokým nádychom, nemohol moju odpoveď asi začuť, ale na tom som si nepotrpel. V mojom živote nebolo nikdy dôležité, kým som bol, hovorilo za mňa len to, čo som spravil. A o tom svedčila i táto situácia!

pro **Misha Haybushi** Sun Aug 02, 2015 11:56 pm

Uběhl už nějaký čas co jsem začal hledat květiny. Drtivou většinu jsem už našel ale pořád mi chyběla ta houba. Při procházení a hledaní jsem cítil nečekané zachvěty větru. Nebylo to nic tak zajímavého tak jsem je ignoroval. Během chození po lese jsem na zarostrém palouku nalezl bobule na které tento druh houby parazituje. Prohlédl jsem desítky těchto malých kuliček až jsem našel co jsem hledal. Byla to mála houba ale naštěstí to bude stačit. Všechny duležité květiny jsem už měl připravené a pečlivě uschované v plášti. Houbu jménem Claviceps purpurea jsem uschoval oddělaně aby nic neinfikovala. Už jsem se chystal zamířit přímo do vesnice tak abych se moc nezdržoval. Potom jsem ale ucítil nával větru silnější než všechny předchozí a následně jsem záhledl velkou vlnu písku kterou Sabaku no Hideo vytvořil. Měl pravdu že jde vidět i na takovou dálku a toto je důvod proč ještě v lesu chvilku zůstanu. Nevěděl jsem co je to za muže, ale jedno vím určitě!. Ten boj se vyvinul na opravdu něco vélkého a myslím si že na konci boje budeme mít jednoho mrtvého ve vesnici navíc. Byl jsem už kdysi zvědavý tip člověka a toto si nemohu nechat utéct. Zamířil jsem přímo za vlnou která přesahovala velikostně stromy. Byla to stejná cesta jakou jsem šel nedávno. Logicky odvodím že boj se nikam neposunul a Sadao i Hideo bojují na tom sámem místě jako předtím. Dojdu na místo a vyskočím na nejblížší strom tak abych viděl na boj. Ten muž si mě mohl všimnou ale nejsem zatím žadná hrozba. Možná ho moje přitomnost znepokojí a to je jenom dobře. Pokud bude dávat pozor abych nazautočil tak se vyskitne dřív nebo později neopatnost nebo nesoustředěnost na toho správného protivníka. Konec koncu musím potom oznámit šéfovi že se v Tsuki ''našla'' mrtvola. Je přirozené že budu radči když mrtvola kterou přinesu bude nést jméno Sabaku no Hideo.

pro **Sabaku no Hideo** Mon Aug 03, 2015 4:51 pm

Moje ovládanie piesku bolo našťastie dosť impozantné nato aby som sa mohol postaviť súperovi jeho kalibru. Avšak prekvapenie na očiach sa mi neskrylo, ako som zahliadol jeho postavu vznášajúcu sa nad piesočnou vlnou. V ten okamih vytvoril techniku čo ma doslova prikovalo k zemi.
„Tak toto znamená byť.. tak silným?“ Spýtal som sa sám seba keď som zahliadol tri kotúče smerujúce na mňa. Našťastie pre mňa a na jeho veľkú smolu, som už zhromažďoval piesok aj pri sebe, aby som sa mohol v prípade núdze brániť. Nevsadil som všetko na tú veľkú hordu piesku, bol silného kalibru a vždy som sa musel brániť. Preto vyletel piesok vpred. Jeho technika bola až príliš prierazná a snažiť sa ju zastaviť s tak malým prídelom piesku by bola ohromná hlúposť. Preto som využil práve rýchlosť tej techniky a len čo sa môj piesok stretol spoločne s kotúčmi, tá rýchlosť mi dovolila vyviesť ich zo smeru a tak každý z bočných kotúčov odletel každý na inú stranu, jeden dokonca vletel priamo na Misha. Ale stredný prešiel pieskom ako nič a začal sa prerezávať dovnútra. Bol však len jeden a ja som vďaka tomu mohol koncentrovať piesok práve do kotúčov, ale to by som nesmel zabudnúť na ohromné kladivo ktoré na mňa šlo z druhej strany.
„Kedy.. ?“ Znova sa mi ozvalo v hlave keď sa mi za chrbtom objavil ten ohromný kus skla a snažil sa ma prišpendliť k zemi. Piesok ma ale chránil automaticky, nešlo ma nejako prekvapiť, preto sa už dopredu bez môjho vedomia hromadil práve za mojím chrbtom a teraz došlo k stretu. Zatiaľ čo ja som sa sústredil na držanie kotúču predo mnou, piesok urobil to čo najlepšie mohol. Nešlo sa tomu vyhnúť a tak sa len prudko zdvihol a tiež zmenil smer kocky. Ale. Ale..
„Nemožné..“ Kocka bola príliš hrubá a silná, prerazila piesok a aj keď sa vychýlila zo smeru, trafila ma. Avšak nie z hora ale zboku, rovnako ako moja technika predtým ako som Sadaa dokázal chytiť do gule. Namiesto toho aby ma pribila k zemi ma doslova a do písmena odpálila cez moju vlastnú stenu s ktorou som zadržiaval kotúč. Bolo tam dosť piesku a ja sám som mal na sebe brnenie, ale náraz bol tak silný že ma prebilo cez piesok a samotný kotúč, ktorý mi prerezal pravú ruku. Nie kompletne ale pekne poškodil, rovnako ako kocka poškodila môj bok. Letel by som asi dlho, keby ma nechytil piesok, avšak. Ten. Ten sa nevytvaroval do gule. Prežil som tak tupý náraz, pretože teraz nado mnou stál samotný Gaara doslova, a to tak že sa piesok samotný sformoval do jeho podoby aby ma chránil. Bol to on kto ma chráni. 5ty Kazekáge, Sabaku no Gaara.
„Ešte si.. nevy..hral.“ Bol som v žalostnom stave, čupel som na malej plošinke, krvácal som z nohy a ruky, rovnako ako z úst a množstvo malých rán čo som mal po tele, ťažko som dýchal a vyčerpaný sa mi začal mazať obraz pred očami. Bol som takmer na dne, preto som si Misha ani nevšimol, ani nie čakrou, ale výdržou môjho tela, ktoré bolo slabé. Napriek tomu ako som sa držal zdravou rukou za ruku ktorá bola poškodená, kľačal na jednej nohe lebo druhá bola tiež v prdeli a cítil nehoráznu bolesť. Stále som sa vzpieral. Nemienil som to vzdať, ďalej chcel bojovať. A teraz keď už aj on bol vyčerpaný nato bola najlepšie príležitosť. Piesky z Tsunami sa otočili a znova zaútočili, priamo z boku kde on nemohol vidieť. Bol príliš blízko piesku. Mal som ho.

Les - Stránka 11 3849954-tumblr_mh4uiy3vxu1rfpxhzo1_500

pro **Shinobi** Mon Aug 03, 2015 5:30 pm

Obě techniky, ať už to byl záměr bojujících či nikoli, lákaly pozornost a nebyl to jen Misha, koho zaujaly.
Hlídky střežící vesnici si samozřejmě monstrózních změn terénu v okolí vesnice všimly a okamžitě je hlásily vedení. Netrvalo dlouho a od vesnice se přibližoval tříčlenný tým, pověřený prověřením stavu situace. Všichni tři se zastavily v dostatečné vzdálenosti od obou bojujících a kritickým zrakem hodnotily situaci. V jejich čele stál velitel, který se nakonec několika kroky přiblížil a silným hlasem zvolal:
"Jsme shinobi z Tsukigakure no satto. Žádám vysvětlení."
Pro zatím nemínil situaci řešit nijak násilně, přesné informace mu zůstávaly neznámé. Nicméně se incident odehrával na území vesnice a tudíž bylo na místě jej začít řešit.

pro **Sadao** Mon Aug 03, 2015 7:45 pm

Ostával som sa zase vznášať v strednej výške, už síce za vlnou, o ktorej som vedel, že ešte môže byť využitá, no teraz som celú pozornosť mieril svojmu útoku a ešte jednej veci. Tou bola znova prítomnosť veľkej chakry a musím povedať, že mi tu dosť prekážala. Okamžite som vyhľadal pohľadom jej zdroj a premeral som si zdiaľky Mishu, ktorý tu mal zjavne kino. Kým to tak bolo, hodlal som ho ignorovať, no ak sa mi chcel pliesť do boja, nemal by som pre neho asi pozitívnu správu z mojej strany. Nuž, nechal som ho tak a znova som pozoroval dianie pred sebou, keď Hideo šikovne kotúče vyviedol z ich trasy a takmer úspešne sa im vyhol, nebyť môjho záložného útoku. Ten ho tiež netrafil dokonalo, čo ma celkom prekvapilo, no dostal nakoniec zásah zboku a tak isto ho zasiahol i jeden z kotúčov, než Hideo preletel slušný kus bojiska a zastavil až na svojom vlastnom výtvore, ktorý nabral podoby Gaaru.
"Úctyhodné držanie sa, vskutku," prehovoril som k nemu, keď som tak sledoval jeho počínanie si aj v tejto chvíli. Držal so mnou stále krok. Nie dokonalo, o čom svedčilo viac rán než som mal na tele ja, ale stále držal! A hlavne ma celkovo poranil ako už dlho nikto, pre čo by som mu mal skloniť znova poklonu, ale čo tam po tom. Prešiel som zrakom pomaly ďalej, tentoraz k novým zdrojom chakry, ktoré sa dostavili na bojisko. Bola to len otázka času, kedy sa tak stane a stalo sa. Shinobi z Tsukigakure. Jeden z nich, zjavne veliaci skupiny, sa ku mne po chvíli ozval. Teda, možno aj k Hideovi, ale vinu za spustošenie lesa som tu asi z celkového hľadiska niesol ja len tým, že som boj rozpútal.
"Piesok vs sklo. Chcel som si sám zis-," uprostred svojej odpovede som sa zasekol. S pokojným tónom som sa ozýval ku skupine z Tsukigakure, ale než by som svoju klamlivú a kryciu odpoveď dokončil, musel som spozornieť na niečo iné. Možno som Hideovu vlnu piesku zboku nemohol zazrieť, celkom určite som ju začul. To mi však nedalo dosť času na to, aby som vytvoril nejaké sklo na zablokovanie stretu s pieskom, preto sa i stalo to, že mu to takmer dokonalo vyšlo. Prv som sa posnažil zmeniť miesto, presunúť sa na plošine, ale to piesok zastihol veľmi rýchlo a plošinu mi zlikvidoval a mňa prevrátil. Snáď na posledný moment som sa ešte odrazil a spravil salto nad pieskom, do ktorého som ale padal tak či tak. A to bol sakramentský problém. Skla som okolo seba nemal teraz veľa, veľká technika neprichádzala v týchto sekundách ani do úvahy, musel som sa spoľahnúť na jednoduchú techniku, ktorú by som však musel hneď posilniť. Práve preto moja ruka skončila v pečati a druhá v kapse, odkiaľ som vytiahol dymovú bombu a hodil si ju pod seba. Posledné, čo mohli všetci prítomní zazrieť bolo to, ako som sa zľahka pri dopadaní do Hideovej vlny piesku prikrčil, niečo sa okolo mňa zalesklo v tvare kocky a následne som zmizol vo výbuchu dymu ako aj v horde piesku. Čo už oni vidieť nemohli bolo to, že som do piesku i fakt dopadol, ale nedotkol som sa ho priamo. Vytvoril som okolo seba tenké steny zo skla, v podstate som sa akoby uzavrel do vlastnej kocky. Piesok ma samozrejme hneď strhol so sebou, ale to som už chakru sústredil do posilnenia tejto kocky, každej jednej steny. Potreboval som ich hrubšie a odolnejšie a práve to, počas toho, ako som sa už nachádzal vo vlne piesku a dosť riskoval, som teraz robil bez toho, aby to mohli cez dym nejako zahliadnuť, hoc niežeby to nebol už tak dosť veľký risk si toto dovoliť. Teraz som však musel staviť na moment prekvapenia. Potreboval som sa dostať z tohto a následne zaútočiť tam, kam som potreboval. Hideo bol odolný, vôľou i telom a dával mi zabrať, lenže jeho slabina sa aktuálne vôbec nenachádzala v ňom. Nachádzala sa v skupinke shinobi, ktorá sa práve dostavila na bojisko, a ktorú som mal v pláne atakovať okamžite, čo k tomu v tejto chvíli dostanem šancu. A ak mám pravdu povedať, šancu som mal hneď teraz. Hideo ma nevidel a v podstate ani nemohol znova útočiť, nakoľko som už bol pod jeho útokom. Na chvíľu teda prerušujúc posilnenie skla okolo seba som spravil pečať a rozhodol som sa využiť kotúče, ktoré ostali neporušené, len vyvedené z cesty. Síce naslepo, no i tak som kotúče znova vyslal v plnej rýchlosti do útoku približne tam, kde som predpokladal, že by ešte skupinka mala stáť. Nakoľko kotúče Hideo vyvodil z cesty do rôznych smerov, tak isto sa teraz i z rôznych strán vracali a hodlali sa o čatu z Tsukigakure postarať veľmi rýchlo a efektívne.

pro Sponsored content