Opuštěná chatrč

Nachází se na hranicích Země Ohně. Zvenčí vypadá tato budova značně zchátrale a zanedbaně. Ve skutečnosti ale ještě donedávna sloužilo jako sídlo jistého klanu. Vnitřní uspořádání je tedy s ohledem na odpudivý zevnějšek přinejmenším překvapivé.

Ihneď po zadaní misie sme sa aj s Mikomi vzorne pustili do pátrania po donedávna neznámej osobe. Našťastie sa mi o ňom podarilo nájsť dostatok potrebných informácií, a teda som veľmi dobre vedel, proti komu stojíme. Ísť rovno na miesto, kde bol videný naposledy, by však i s ohľadom na naše schopnosti nebolo práve najrozumnejšie, a tak sme sa prv rozhodli navštíviť jeho domov.

Blížili sme sa k chatrči na hranici Zeme ohňa. Alebo teda aspoň k budove, ktorá chatrč pripomínala. Pravdou však bolo, že ju kedysi využívala samostatná vetva istého klanu, konkrétne jej istý postarší vážený odcudzenec. Zhodou okolností to bola práve osoba, po ktorej sme pátrali - Jishaku. V minulosti sa mal vo zvyku zapojovať do rôznych konfliktov, samozrejme len za účelom svojho osobného zisku. Nezodpovedal sa žiadnemu kagemu, ani žiadnemu vodcovi klanu. Sám si bol vlastným pánom. Predsa si však potrpel na opatrnosť a preto mal uzavretú dohodu s alianciou. Bez jasných dôkazov sme si nemohli dovoliť jednať zbrklo, prišli sme ho na začiatok navštíviť v mieri, prípadne iba preskúmať jeho terajšie sídlo a uistiť sa, že v ňom nenájdeme nič podozrivé...

Držela jsem se asi dva metry za svým otcem. Celou cestu jsme nemluvili. Každý z nás měl nejspíš plnou hlavu toho, co se odehrálo na schůzi. Mír je neskutečně křehký. Možná jsem už dávno ztratila naději, že nějaký bude trvat natolik dlouho, abych jednoho dne mohla říct - Ano, žila jsem v čase bez válek.

Zdálo se, že jsme na místě. Srovnala jsem s otcem krok a dostala se na jeho úroveň. Od chatrče nás dělilo řádově několik metrů. Na okamžik jsem se zastavila a pozorovala tu od pohledu "malebnou" stavbu. Čekala jsem na povel.

Zvláštní pocit. To je poprvé co jsme spolu na misi.

Hodila jsem po tátovi očkem. Nad čím asi tak právě uvažuje?

Bolo to poprvýkrát, čo som so svojou dcérou vyrazil mimo dedinu za účelom splnenia akejkoľvek misie. Od čias, čo som sa stal vodcom klanu, ma hokage nezaťažoval veľkým počtom úloh, keďže som mal už svojich povinností aj tak dosť, a keď už ma aj na niečo potreboval, jednalo sa vždy o niečo špeciálne. Skúsenosť plnenia misie s Mikomi pre mňa bola novinkou, čo som však navonok nijak neprejavoval. Chcel som sa plne venovať len a len najskoršiemu splneniu našej úlohy.

"Zdá sa, že sme na mieste. Počkaj na mňa vonku,"
vydal som povel a opatrne vošiel cez pootvorené dvere do vnútra chatrče. Samozrejme som pritom aktivoval byakugan, čo malo za následok pomerne šokujúce prekvapenie. Nielen že sa mi podarilo natrafiť na veľmi čerstvú stopu Jishaka, objavil som aj chakru cudziu.
Čo to má znamenať?! pomyslel som si priam zdesene a pokúsil sa čo najskôr vybehnúť von a varovať Mikomi.

Dostal som sa do situácie, ktorá bola zložitejšia, ako sa na prvý pohľad zdalo. Očividne som bol obkľúčený chrobákmi, ktoré boli pripravené vysať mi chakru pri prvom fyzickom kontakte so mnou. Napadalo ma niekoľko možností, ako sa z toho dostať, ale ten, kto to celé naplánoval, by určite ihneď prišiel s niečim ďalším. Jediné, čo som mohol urobiť, bolo prinútiť ho venovať sa len mne.

"Mikomi! Myslím, že som objavil Jishaka... aktivuj byakugan a prenasleduj ho, nech nám neujde! Si rýchlejšia ako ja! O tohoto tu sa postarám ja!" vydal som rozkazy a už aj začal vymýšľať stratégiu. Očividne je na boj s Hyuugom pripravený, keďže mi niečo bránilo lokalizovať ho. Zdalo sa, že bude nebezpečnejší ako Jishaku, čo bol aj jeden z dôvodov, prečo som sa ho chcel zbaviť osobne.

Jamile táta zmizel z mého dohledu, sledovala jsem ho pomocí byakuganu. Jak se tak trochu dalo čekat, mise se nám začala malinko komplikovat.



Dříve než jsem stačila zvolat na tátu, zda je v pohodě a co se to tam sakra vlastně stalo, zaslechla jsem jeho hlas. I když mi řešení vypjatých situací nebylo cizí, přesto jsem se ve svém nitru cítila malé pochybnosti. Ihned jsem je však zaplašila. Věděla jsem, že někdo takový nebude pro tátu soupeř.
"Až skončíš, dožeň mě!" zvolala jsem. Bylo tím řečeno všechno. Více slov netřeba. Ihned jsem vyrazila za Jishakem.
Přesun

Hakke Kūshō, moja chakra spôsobila, že sa všetky chrobáky predo mnou ocitli tvárou v tvár smrti a uvoľnili mi cestu. Zároveň sa mi tým podarilo rozbiť dvere. Takto som udieral neustále znova a znova, kým som si nevytvoril cestičku von. Vzhľadom na to, že sa nejednalo o chakrovo náročnú techniku, som si to mohol dovoliť. Následne som však bol postavený pred ďalšiu úlohu. Nech už sa jednalo o kohokoľvek, bolo nevyhnutné ho čo najskôr nájsť. To však vzhľadom na všetok ten hmyz naokolo nebolo práve najjednoduchšie, nehovoriac o tom, že sa zjavne dobre schovával. Našťastie som bol dosť inteligentný na to, aby som si uvedomil, že sa bude nachádzať práve na mieste, odkiaľ ku mne prichádza najviac chrobákov

Ako už sám povedal, netrvalo dlho a bol som dosť blízko na to, aby som lokalizoval vinníka.
"Zastupujem Konohagakure. Máme podozrenie, že váš zdá sa priateľ, Jishaku, porušil dohodu, ktorú s nami kedysi uzavrel, nehovoriac o tom, že pred nami zjavne uniká. Myslím si, že už viac nie je pochýb. Jeho činy sme už tolerovali pridlho, vezmeme ho k nám a podrobíme výsluchu, následkom čoho sa hokage-dono rozhodne, čo s ním bude ďalej," rozhodol som sa dať onomu shinobimu dosť jasne najavo, že stavať sa nám do cesty nebude práve najlepší nápad.
"A ty, nech už si ktokoľvek, nie si o nič čistejší. Napomáhanie k úteku budem považovať za marenie našej misie. Obávam sa, že ťa budem musieť poprosiť, aby si šiel so mnou," prehovoril som a chystal sa zakročiť pre prípad, že by sa rozhodol nebyť poslušný, čo v danej situácii rozhodne hrozilo.

Jeho slovami som sa z pochopiteľných dôvodov nenechával odradiť.
Celé mi to prišlo divné. Snaží sa ma tu snáď zdržať? Alebo nebodaj hovorí pravdu?
Čisto teoreticky na jeho slovách niečo bolo, ale tým to z mojej strany nekončilo.
"Tá chatrč, tvoj takzvaný "domov", je nanešťastie pre teba registrovaný práve na Jishaka. Navyše som v nej mal možnosť vidieť čerstvú stopu jeho chakry a dosť jasný obrys, ako odtiaľto uniká. Snažíš sa mi snáď povedať, že si o ňom nevedel? Z tohoto sa nevykecáš. Používaš ninjutsu, takže je zjavné, že si shinobi. Síce v sebaobrane, no predsa si ma napadol, nehovoriac o tom, že z neznámych dôvodov kryješ Jishaka a nespolupracuješ. To je postačujúce na to, aby som ťa mal právo vziať za hokagem," reagoval som čo najinteligentnejšie a hneď za to ešte dodal.
"Rovnako tak veľké právo mám aj na overenie si tvojej totožnosti. Prezraď mi svoje meno a poď so mnou, inak ťa odtiaľto odvlečiem násilím," sám som nevedel, čím to bolo, ale pripadal mi nebezpečnejší než sa na prvý pohľad zdal. Bol som si vedomý toho, že by bolo najlepšie čo najskôr nasledovať Mikomi, ale nemienil som nechal ujsť nejakého potenciálneho nukenina či zradcu.

Jeho reči ma už začínali vytáčať. Využil som ich teda proti nemu.
"Ale čo, takže sa napokon poznáte? Myslel som si, že si tvrdil, že s ním nemáš nič spoločné... klameš až sa z teba parí," fakt, že mal strach, mu nijak zvlášť nepomáhal. Sám som sa snažil o to, aby si pripadal čoraz viac a viac v úzkych. Potom ale ako sám povedal, že sa necháva zatknúť, ma už viac nič neodradzovalo. Rozhodol som sa zavolať sem tím shinobi z konohy, ktorý k nám bol momentálne najbližšie, aby ho vzali so sebou a ja som mohol pokračovať v ceste. Tak som napokon i učinil.
Tse, pomaly sa mi začínajú strácať z dohľadu... sú rýchli, musím za nimi čo najskôr pokračovať, inak mi zmiznú úplne! zahromžil som a dúfal, že sa onen spomínaný tím čo najskôr dostaví.

Jeho stratégia bola nepochybne efektívna. Skutočne som na malý moment poľavil v opatrnosti a venoval sa viac iným veciam ako môjmu stále potenciálnemu nepriateľovi. Rozhodne by ma nenapadlo, že si počká tak dlho, kým na mňa konečne zaútočí. To mi však do istej miery vyhovovalo - konečne som si mohol byť istý, že diplomaciou nikam nezájdem, a vymlátiť z neho dušu.

Okamžite po výbuchu, ktorý ma od neho odhodil, som sa začal čo najrýchlejšie točiť na mieste. Môj zámer bol očividný - kaiten. Vytvoril som okolo seba vrstvičku chakry, ktorá neprepúšťala absolútne nič, zabraňujúc mu tak v tom nakaziť ma, a sústavným otáčaním od seba všetko odpudzoval. Pokračoval som v tom až dovtedy, kým moje okolie nebolo čisté. Následne som sa po vyčistenej ceste obrovskou rýchlosťou vydal rovno naproti neznámemu shinobimu, pričom som však ani naďalej neprestával s uvoľňovaním vrstvičky chakry okolo svojho vlastného tela pre prípad, že by som bol nútený sa opäť pohotovo brániť.

Jeho obavy boli opodstatnené. Nielen že sa všetko odohrávalo behom pár sekúnd a vďaka môjmu prudkému otáčaniu som bol i za pomoci kaitenu schopný rozvíriť jedovatú hmlu dosť na to, aby som sa jej nenadýchal, aj miesta, na ktorých ostala, moje oči videli dosť čisto a jasne. Za zmienku tak isto stojí moja rýchlosť. Paradoxne som bol ešte rýchlejší ako pri tréningu s Mikomi.

Vo chvíli, kedy neznámy shinobi použil klony, som už bol pomerne blízko, avšak je nutné povedať, že ma predsa len zmiatli. Ani na malý moment som však nezastavoval. Všetka tá chakra, ktorú som mal okolo svojho tela, sa mi v neuveriteľnej rýchlosti presunula do ruky, z ktorej následne vystrelila v podobe mojej posilnenej verzie techniky Hakke Kūshō. Jej deštruktívna sila za omieľanou rýchlosťou nezaostávala a skôr než sa jeho klony rozpŕchli do dostatočnej vzdialenosti od seba ich obe zasiahla, vrátane za nimi stojaceho originálu. Všetko sa to zbehlo vo veľmi krátkom časovom intervále a k úspechu mi navyše dopomáhalo aj to, že na zničenie klonu nie je potrebný priamy zásah. Ani na malý moment som si však nemyslel, že to bude stačiť i na porazenie toho pravého.

Musím uznať, že toto sa mu do istej miery podarilo.
Skutočne som s takýmto krokom nepočítal, vlastne som vystrelil natoľko posilnenú a zhustenú chakru so zámerom, aby sa originál ani nepokúšal vykrývať ju a jednoducho nechal svoje klony dostať zásah. Nepočítal som však s tým, že by urobil čosi také. Zdalo sa, že nemal dosť chakry na to, aby si mohol vytvárať klony kedykoľvek a ako sa mu zachce, tak ich bol nútený chrániť. Zjavne niečo plánoval, avšak na jeho smolu som sa opäť ani na moment nezastavil.

Vo chvíli, kedy som vedel, že ten, kto predo mnou stojí, je zaručene originál, som od neho stál už ani nie meter a zahájil svoju smršť juukenov. Narozdiel od ostatných som však využíval nie jeden či dva prsty, ale všetky prsty na rukách naraz, a tým urobil z každej rany nielen nebezpečnú pre nepriateľove vnútorné orgány, no zároveň som blokoval jeho tenektsu. Chakra okolo mojich rúk bola navyše tak hustá, že nebola ani najmenšia šanca, aby ňou čokoľvek prešlo, a tak mi z jeho strany nehrozila ani len nákaza či to, že by do môjho tela z toho svojho vyslal chrobáky. Šiel som na istotu. Bojovať proti mne v tomto stave rozhodne nemohla byť príjemná skúsenosť. Je totiž pravdou, že jeho vôľa sa zdala byť podstatne neoblomnejšia ako u ostatných jemu podobných, ale tá moja zo mňa doslova sálala.

Dôvodov bolo viac - ochraňoval som svoje nindo, vlastnú dedinu, ale v prvom rade aj rodinu. Naposledy, keď mi Mikomi niekam odišla, to pre ňu i pre mňa malo katastrofálne následky... už nikdy viac som svoju dcéru nechcel vystaviť takémuto nebezpečenstvu. A presne to bol dôvod, prečo som ani na chvíľu nezastavoval a iba v úplnej tichosti ako chladnokrvný vraždiaci stroj bojoval a bojoval.
V tomto stave ma už skutočne nič nemohlo zastaviť, pretože ak je niečo silnejšie ako samotná ohnivá vôľa, tak je to moja nevyčísliteľná otcovská láska, ktorú som k obom svojim dcéram choval.

Súboj bol zdá sa na konci. Predsa len ma však prekvapovalo, že som do svojich juukenov musel dať ďaleko viac sily ako obvykle, inak som mal pocit, ako keby som udieral stenu. Vystavil som Aburameho potenciálnej smrti i napriek tomu, že nevyzeral byť zlým človekom, ale pre svoju dedinu a rodinu som bol ochotný stať sa pokojne i nezastaviteľným chladnokrvným zabijakom.

Pomaly som to plánoval nechať na ANBU a okamžite sa vydať za Mikomi. Pred malou chvíľou som ju totiž úplne stratil z dohľadu. Našťastie som však vedel smer, ktorým šli, a mal som ich ešte čisto teoreticky možnosť dohnať, ale musel som tak učiniť okamžite. Zdalo sa však, že Aburame ešte nevydýchol naposledy, ba čo viac, nestratil ani len svoje vedomie.
Ešte stále nemáš dosť?! Tse! pomyslel som si nahnevane. Tlačil ma čas, musel som ísť okamžite za Mikomi. Bude to teraz alebo nikdy. Môžem si však po tom všetkom dovoliť nechať Aburameho ujsť? Bol som postavený pred veľmi ťažké rozhodnutie. Napokon som sa ale predsa len rozhodol, že po tom všetkom už svoju prácu nenechám nedorobenú. Jedným z prejavom lásky je vonkoncom i samotná dôvera. Mikomi bola silná a dosť inteligentná na to, aby neskočila do nepriateľskej pasce.

"Fajn, vyhral si. Je mi jasné, o čo sa snažíš. Chceš mi zabrániť v tom, aby som prenasledoval Jishaka, pretože vieš, že ani on by nás oboch naraz nedokázal poraziť, čo? Obávam sa však, že ťa sklamem. Mikomi je silná, nemyslím si, že bude potrebovať moju pomoc. Sám si rozhodol o svojom osude," dohovoril som sa zaujal svoju špeciálnu bojovú pozíciu. Tentokrát som sa ho chystal definitívne doraziť. Bez ohľadu na to, v čom spočívali jeho triky, ak ho úspešne zasiahnem teraz, bude to preňho znamenať smrť. Predsa len som si ale neodpustil ešte jedno posledné varovanie, hoci som ani nedúfal, že by si ho vzal k srdcu.
"To, čo si chcel, si už dosiahol. Nemyslím si, že sa mi ich ešte podarí dohnať. Zdržal si ma dosť dlho, svoju úlohu si splnil. Vzdaj sa, kým ešte môžeš, inak bude tvoja obeť pre nás oboch márna."

V mojich očiach už súboj skončil. Pravda, počítal som s tým, že by sa Aburame mohol ešte o niečo pokúsiť, a vedel som aj to, že na to použije klony, ale rozhodne by ma nenapadlo, že urobí niečo také. Hovorí sa, že každý Aburame sa špecializuje na ovládanie iných druhov hmyzu, a zdá sa, že ten jeho bol obzvlášť špeciálny. Kto by si bol pomyslel, že jeho primárnym typom budú...
Mikrobaktérie?! došlo mi to bohužiaľ neskoro. Technika už bola v obehu a doslova požierala všetko naokolo. Pri prvej známke neznesiteľných bolestí som vedel, že musím okamžite zakročiť.

Na počudovanie som nestrácal svoj pokojný postoj. Bol som si vedomý jednej veci. Bez ohľadu na to, aký je ten hmyz malý, musí mať chakru a ak má chakru, znamená to, že je jednoducho zasiahnuteľný juukenom.
Jūkenpō Ichigekishin, následne mi teda už neostávalo nič iné ako z každého jedného tenketsu na svojom tele naraz uvoľniť juuken. Takýmto spôsobom som bol schopný vyhladiť každú jednu cudziu mikrobaktériu s vlastnou chakrou skôr než mi spôsobili smrteľné poranenia. Tentokrát to už bol skutočne definitívny koniec.

"Pfuj," odpľul som krv a okamžite byakuganom skontroloval svoj stav. Po návrate do konohy by som asi pre istotu mal navštíviť nemocnicu. Sám som si totiž v daný moment nebol vedomý, nakoľko boli Aburamem spôsobené škody nebezpečné pre moje telo. Momentálne som sa tým ale nezdržiaval.
"Tse. Zdá sa, že som sa napokon nedozvedel ani tvoje meno. Každopádne... bojoval si statočne. Nanešťastie pre teba tvojim súperom nebol len Hyuuga, ale vodca klanu Hyuuga a otec," týmito slovami som sa s ním naposledy rozlúčil a o ostatné sa už nechal postarať ANBU, ktorí zhodou okolností práve dorazili na miesto. Následne som už nestrácal čas a rýchlo utekal smerom, ktorým sa vydala Mikomi, v nádeji, že niekde zastavia a ja ich budem mať možnosť byakuganom nájsť.