Opuštěná chatrč

Stopa, ktorá psov zaviedla až na toto zvláštne miesto, končila práve tu, na mieste pred ohromne poničenou a dosť schátralou chatrčou. Psy sa však už k chatrči nepribližovali, presne na môj rozkaz dokázali Jishakovu stopu vystopovať až sem. Tentoraz mi to dávalo ale zmysel, pretože už v minulosti táto chatrč patrila podivnej skupinke, presnejšie spojenec samotného Jishaka. Práve preto to ale dávalo zmysel, a tak som sa sem po chvíli dostal ja samotný. Avšak, než som chcel prejsť k miestu, presnejšie k chatrči kde by možno mal byť aj on sám skrytý, v povetrí som pocítil ja samotný že to nebude tak ľahké. Vždy som bol ostražitý, a nikdy som nešiel dopredu kým som o mieste, súperovi alebo čokoľvek, nevedel všetko.

Spozornel som. Okamžite ako sa spustila pasť v miestnosti, chatrči do ktorej som sa snažil vstúpiť, jediné čo po mne ostalo bola divná bábka v mojom oblečení. Väčšina mojich súbojov totiž pozostávala z bojovania v diaľke, sledovania schopností súpera a pomalého taktizovania aby som sa nedostal do nepríjemnej situácie, kedy by ma mohla svojou technikou prekvapiť. Aj keď som dokonca vedel, o jej prítomnosti už len na základe mojej schopnosti sledovať čakru v okolí, ostal som pomerne dlhšie ako sa dalo očakávať čupieť v kríku, než som sa rozhodol pomaly výjsť s jednou rukou za chrbtom a druhou vo vaku po mojom boku. Pravú ruku za chrbtom, držiac v pästi a následne aj pomaly sa posúvajúcu ruku vo vrecku, som sa zastavil práve uprostred čistinky kde vzniklo dostatočné priestranstvo na náš boj.

"Taktiež neukáže hneď svoju tvár a je vždy ostražitý.." Prehovoril som podivne sebaistým tónom, ktorý nešlo len tak očakávať. Predsa len v tejto chvíli šlo očakávať že proti mne stojí pomerne viac skúsený a oveľa viac silnejší súper, nedal som na sebe poznať ani len kvapku neistoty. Už len z toho ako to všetko pripravila, bolo mi isté že je to súper avšak otázky som v tejto chvíli mienil dávať ja.
"Myslím že máme spoločného priateľa Jishaka, nevieš náhodou kde je?" Spýtal som sa, nehľadiac na jej kunai v ruke nemienil som sa ani na okamih pohnúť, stojac v pozore a sledujúc ju som sa prehrabával vo vačku na zbrane, avšak zbraň som ani napriek jej pomalému pochodu ku mne nevyťahoval. Avšak, ak by v tomto momente zaútočila, rozhodla sa svoj kunai použiť aby mi vzala život, trhol som rukou a v tej sa mi okamžite z vačku objavila zelená knižka, otvorená mojím prstom.

Bolo naozaj zvláštne sledovať ako aj knihu, v ktorej sa nachádzala malé poistka na protiúder, a následne sledovať, teda aspoň sa snažiť sledovať ako okolo mňa krúži. Po chvíli som však stratil záujem a svoje oči som presunul na knižku.
"Hatake Hideo, veliteľ Jouninov Konohy poverený na chytenie Jishaka a odvedenie jeho tela či už živého, alebo mŕtveho späť do Konohagakure. Teší ma že vás spoznávam slečna. A čo vaše meno?" Spýtal som sa ale tentoraz naozaj zdvorilo, čo jej mohlo prísť zvláštne, len čo zazrela že som sa konečne odtrhol od knihy a oko som presunul priamo na ňu. Naozaj s plnou sústredenosťou.

Okamžite po tom čo sa mi taktiež predstavila, som svoj pohľad okamžite stiahol späť ku knižke akoby som si naozaj tam čítal niečo dosť zaujímavé. Len čo však povedala o tom, že Jishakove informácie už majú, a jeho čakru som prestával ešte viac a viac cítiť, došlo mi v akom stave tam asi je. Podľa všetkého bol asi mŕtvy, vytiahli z neho informácie a dostali sa tak k tajným záznamom. Ako veliteľ Jouninov, som mal svoje informácie taky a taktiež som takmer okamžite tiež zanalyzoval, čo by to znamenalo keby ich naozaj dostali. Povzdychol som si a skleslo som sa zohol k zemi.

"Dúfal som že tomuto sa budem môcť vyhnúť, a všetko vyriešim v kľude. Ach jaj.." Naozaj som si povzdychol. Bolo mi nadmieru jasné že ju musím zastaviť. Nebol som si istý či tie informácie má ona, mala tu pasce takže podľa všetkého tu ostala aby zahladila stopy a bolo extrémne nebezpečné aby si nechala informácie u seba, takže tie už dávno unikli.
"V tom prípade ostaneme v rozhovore, čo ty nato? Povieš mi kto si, a načo chceš využiť tie informácie.." Povedal som, stál som na mieste, priamo oproti nej a bolo jasné že ak sa pokúsi odísť, zatarasím jej cestu. Tentokrát sa zmenil z obete, na útočníka.

Ostal som stáť na mieste. Nemienil som sa ani pohnúť, proste som stál a čakal kým urobí niečo ona. Aj napriek jej návrhu, mierovom návrhu ktorý by prijať bolo asi najrýchlejšia cesta ako ukončiť misiu ktorá mi už prišla tak zdĺhavá, ostal som stáť a stále jej bránil v tom aby šla ďalej. Nemal som pohľad na ňu, akoby som ju nevnímal a rozprával som iba do knižky, ktorá mi prišla zaujímavejšia ako čokoľvek iné.
"Nemôžem vás nechať odísť bez toho aby ste mi odpovedali na tieto otázky. Jishaku mal v hlave dostatok informácii aby sa stala predmetom nášho záujmu o ich ochranu. Preto vás nemôžem nechať len tak odísť, odpusťte.." Znelo to naozaj, akoby ma to fakt trápilo. A naozaj mi bolo ľúto, že som musel sa prebojovať cez ňu, avšak, zistiť čo je zač a kam zmizli informácie boli v túto chvíľu priority.

Bolo zaujímavé sledovať knihu, ktorú som bez prestania držal v ruke. Zdalo sa že som naozaj sebavedomí, úplne istý že stojím proti nepriateľovi ktorý voči mne nemá ani tú najmenšiu šancu. Áno, to šlo z môjho postoja a môjho správania okamžite poznať. A práve tak ako ma mohla ľahko čítať, snažil som sa aj ja. Nedokázala na mňa zaútočiť, nechcela a bola tu samozrejme možnosť že proste si bola istá že prehrá a tak sa spoliehala že ma donúti odísť. Práve z toho dôvodu bojovala pomocou pastí. Ale, taký som nebol, nepatril som k ľuďom ktorý by takto podcenili súpera, naopak som ho vždy preceňoval.

"Ale za pokus nikto nič nedá.." Okamžite som zareagoval na jej poznámku o tom, že žiadne informácie od nej mi už nepomôžu k tomu aby som zabránil tak obrovskému úniku informácií. Možno práve z toho dôvodu netrvalo dlho, a okamžite som sa objavil priamo za ňou, v ruke držiac kunai a ten som sa pokúsil jej pritlačiť k odhalenému krku. Nie zabiť ju, dokonca sa kunai krku ani nedotkol, len sa jej akoby vyhrážať, pokúsiť sa z nej vypáčiť informácie za pomoci mučenia? Keď ale pozrela, stále som stál pred ňou, stále v ruke držal knižku a sledoval ju. Za ňou totiž stál môj klon ktorý dokázal potlačiť ako senzibil svoju čakru na totálnu nulu a s jeho rýchlosťou bolo veľmi ťažké reagovať nato. "Takže, budeš hovoriť..?"